Kniha je venovaná problematike vzťahov medzi Izraelom a jeho susedmi. Prináša prehľad vojnových konfliktov medzi Izraelom a arabskými štátmi ako aj palestínskymi teroristickými organizáciami. Zaoberá sa kritickým pohľadom na dianie v niektorých organizáciách OSN, ktoré sa vyznačujú zaujatosťou voči Izraelu. Text je doplnený krátkym prehľadom židovských dejín od biblických čias po súčasnosť.

Jaroslav Franek (1946) je bývalý vysokoškolský učiteľ na Fakulte elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity. V rokoch 1990 až 2013 bol hovorcom Ústredného zväzu židovských náboženských obcí. Je autorom odborných prác z fyziky a elektrotechniky a tiež článkov venovaných židovskej problematike. Patrí k zakľadateľom inštitútu Judaistiky Univerzity Komenského v Bratislave, kde viedol kurzy všeobecnej histórie židovského národa.

Investigatívny fotograf Karovič sa s dlhoročným kolegom Palicom ocitnú v Gemeri, kde sa stala rituálna vražda. Obeťou sa stala Karovičova sesternica. Zapletú sa s miestnymi Rómami aj s tajomnou sektou. Prenasleduje ich neznáme nebezpečenstvo a pribúdajú mŕtvoly a podozriví. Ostrieľaní chlapi Palica s Karovičom majú problém. Gemer ich víta aj nenávidí, pretože tu platia miestne pravidlá a oni dvaja tu navždy zostanú cudzincami.

Peter Gašparík (1977, Bratislava). Študoval réžiu na VŠMU a tiež v Taliansku, vo Francúzsku a v USA. Okrem réžie (dokumenty Tereza – Náboj lásky, STOPY - Boje v Banskej Štiavnici) píše poéziu a prózu. Vyšli mu knihy Kúsok môjho srdca, Čo som (ne)urobil, (ne)urobil som, Šelmy a hyeny, Ružová vila a krimi romány Smrť na Zlatých, Smrť v Štiavnici, Smrť v kostole, Smrť v Tatrách a Smrť v Gemeri. Venoval sa aj prekladom a podnikaniu.

Klaudii sa akosi často lepí smola na päty. Neželaný návrat domov ju neustále núti premýšľať nad tým, ako sa odtiaľ dostať preč čím skôr. Po tom, ako sa nečakane zoznámi so sebavedomým obchodníkom, sa jej život zásadne zmení. Ale nebude to láska, ktorá spojí týchto dvoch ľudí z tak rozličného prostredia. Podarí sa majstrovi biznisu uzavrieť kšeft, ku ktorému tak veľmi potrebuje Klaudiu? A nielen ju? Splní sa mu nakoniec jeho plán? A budú to peniaze, ktoré v skutočnosti vyhral? Dostane sa Klaudia z kaluže, alebo spadne do blata? Príbeh plný humorných situácií s nevšednými obchodnými praktikami, s nevšednými podmienkami a s nevšedne luxusnou záľubou.

Katarína Machová (1977, Trenčín) študovala na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Žije v Motešiciach pri Trenčíne, pracuje v súkromnej firme. Vo vydavateľstve Marenčin PT jej vyšli romány Milujem ťa, Neľutujem nič, Nevesta, LoveC a Kšeft. Je vydatá a má syna Samuela.

V mestách sa po stáročia vytváralo podhubie, na ktorom prekvitala pestrá meštianska/mestská kultúra, ktorá tvorí naše národné dedičstvo. Plody tejto lokálnej a regionálnej kultúry sa však nestali súčasťou našich „veľkých dejín“. Aj v mestách, kde tvorcami, nositeľmi a uchovávateľmi tejto kultúry boli slovenské elity, kolektívna pamäť vyhasína. Rekonštrukcia minulosti je čoraz zložitejšia a neurčitejšia. Z pamäti sa vytrácajú významní jednotlivci, a rodiny, ktoré sa pričinili o ekonomický a kultúrny rozvoj. Pamätníci vymierajú a ich potomkovia uchovávajú z generácie na generáciu čoraz menej vzácnych informácií o svojich predkoch, o rodinách, o dramatických osudoch v meniacich sa režimoch strednej Európy. Rôznorodosť autorov (Eugen Gindl, Soňa Kovačevičová, Katarína Popelková, Július Vanovič, Ladislav Szalay, Vladimír Janček, Lajos Grendel, Peter Laučík, Ján Olejník, Vincent Šikula, Martin Mešša, Peter Kerekes, Nora Barátová, Pavel Hrúz, Stanislav Rakús, Pavel Vilikovský, Peter Macsovszky, René Bílik, Igor Thurzo, Miro Kollár, Ivan Kadlečík) tu spája texty beletristické, esejistické, publicistické a rozhovory. Ich autormi sú osvietení domorodci, alebo ľudia, ktorí v danom meste žili a venovali sa ošetrovaniu a uchovávaniu kolektívnej pamäti, spisovatelia, historici, etnografi aj žurnalisti. Názov knihy Moje mesto možno vyznieva banálne, no je o to príznačnejší. Je to jedna z posledných šancí zachytiť spodné vrstvy našich miest, zažiť ich v celej šírke, kým sa úplne nestratia pod novými nánosmi… Kniha Moje mesto je možnosťou zaznamenať a zapamätať si všetko to, čo v budúcnosti budú musieť prácne odkrývať až ťažké a nemotorné bagre archeológie. Eugen Gindl

Autori textov: Eugen Gindl, Soňa Kovačevičová, Katarína Popelková, Július Vanovič, Ladislav Szalay, Vladimír Janček, Lajos Grendel, Peter Laučík, Ján Olejík, Vincent Šikula, Martin Mešša, Peter Kerekes, Nora Barátová, Pavel Hrúz, Stanislav Rakús, Pavel Vilikovský, Peter Macsovszky, René Bílik, Igor Thurzo, Miro Kollár, Ivan Kadlečík.

Rozprávač Rafael Šlemilovič neustále provokuje Šťastenu i roduverných Francúzov. A to napriek tomu – či práve preto? – že má v mene omen schlemielstva, tej jedinečnej kombinácie slaboduchého, neohrabaného a naivného Žida-smoliara, ktorý "keď si otvorí obchod s lampami, slnko začne svietiť aj v noci". Spolu s miliónmi zdedí neliečiteľnú TBC. Čo je v jeho príbehu skutočné, čo výmysel a čo púhy prelud, ktorému tento novodobý Candide uveril? Skutočnosť však býva často neuveriteľnejšia ako výmysly. Rafael putuje v čase. Stretáva Hitlera i Mauricea Sachsa, tyká si s Göringom, Himmlerom i Stülpnagelom. Stáva sa Oficiálnym Židom Tretej ríše. Jeho milenkami sú prosté dievčence z vidieka, šľachtičné zo starobylých rodov, ba i Hitlerova láska Eva Braunová. Románová prvotina Patricka Modiana vás pozýva na divokú Tour de France. Prvý diel jeho Okupačnej trilógie, Námestie Étoile, nestratilo nič zo svojej sviežosti a aktuálnosti ani po vyše polstoročí od jeho vydania. Za každou zákrutou číha prekvapenie. Pripútajte sa, prosím.

Patrick Modiano (*1945), laureát Nobelovej ceny za literatúru. Narodil sa na parížskom predmestí Boulogne-Billancourt ako syn židovského biznismena a flámskej herečky. Malého Patricka vychovávali matkini rodičia. Po francúzsky sa naučil až v škole. Po smrti mladšieho brata Rudyho v roku 1957 sa rodičia rozviedli. Dospieval u pestúnov v rôznych kútoch Francúzska, zmaturoval v savojskom Annecy. Na univerzitu sa prihlásil, aby nemusel narukovať. Štúdium nedokončil. S otcom mali problematický vzťah. Po dosiahnutí plnoletosti sa už nikdy nestretli. Literárne ambície v ňom podporovali matkini priatelia. Do literárnych kruhov ho uviedol Raymond Queneau. V roku 1968 vydal román La Place de l’Étoile, v ktorom ako prvý otvoril tému kolaborácie francúzskych úradov s nacistami pri likvidácii židovského obyvateľstva. Patrick Modiano je držiteľom Veľkej ceny francúzskej Akadémie, Goncourtovej ceny, Rakúskej štátnej ceny a ďalších. V zdôvodnení Nobelovej ceny za literatúru v roku 2014 sa spomína jeho „... mimoriadne umenie vyvolať spomienky aj na tie najťažšie uchopiteľné ľudké osudy... (a)... hlboký ponor do života Parížanov v čase nacistickej okupácie.“ Žije a tvorí v Paríži, kde sa odohráva dej väčšiny jeho diel. Hovorí sa o ňom ako o Marcelovi Proustovi súčasnosti.

Rodinná sága odohrávajúca sa od roku 1900 až po súčasnosť má niekoľko dejových, priestorových a časových rovín. Zberateľ súčasného výtvarného umenia Florián Badínsky a jeho priatelia predstavujú súčasnú mestskú spoločnosť. Sú to štyridsiatnici, žijú v Bratislave, pohybujú sa v celom Európskom priestore, ich sociálne a rodinné vzťahy sa postupne rozkladajú, svoj boj za „svetlú budúcnosť“ prehrávajú. Floriánov prastarý otec Adam sa narodil na Vianoce v roku 1900 ako sirota. Prežil peripetie prvej polovice 20. storočia: chudobu, vysťahovalectvo, prvú a druhú svetovú vojnu, komunizmus. Vyrastal na fare v Badíne, vďaka svojmu talentu vyštudoval architektúru na univerzite v Prahe. Po štúdiách sa presťahoval do Bratislavy, kde sa aktívne podieľal na jej premene. Po manželkinej smrti vychovával syna a zároveň sa dostal do projekčných tímov významných stavieb – Nová doba, Avion, liečebný dom Machnáč a iné. Práve cez tieto stavby sledujeme historické a sociálne premeny Slovenska. Aktívne sa zúčastnil SNP, pomáhal prenasledovaným Židom a na konci vojny len so šťastím vyviazol z rúk gestapa. Ikonické stavby tvoria rámec deja aj cez príbeh Adamovho syna Mateja (most SNP, Pyramída Slovenského rozhlasu, Istropolis, pamätník SNP). Autor analyzuje vývojové vzorce nielen slovenskej spoločnosti, ale aj európskej civilizácie. Zamýšľa sa nad migráciou, klimatickými zmenami, nástupom nových technológií, enormným konzumom, stále častejšími, nezmyselne vyvolanými vojnovými konfliktami a ďalšími výzvami, ktorým bude musieť ľudstvo v najbližšej dobe čeliť.

Peter Šulej (1967, Banská Bystrica). Prozaik, básnik, textár, publicista, redaktor a vydavateľ. Je spoluautorom tanečných predstavení a projektu Generator X: Hmlovina. Píše romány, rozhlasové hry a sci-fi poviedky. Jeho poézia a romány boli preložené do väčšiny európskych jazykov. Žije v Bratislave.

V mestečku na juhu Slovenska sa strácajú deti. Rozruch vyvolala strata dvojčiat, ktoré boli nájdené mŕtve a všetko nasvedčovalo tomu, že boli rituálne zavraždené. Táto udalosť rozpútala vlnu strachu, povier a legiend, ktoré sa medzi obyvateľmi začali šíriť ako mor. V rovnakom čase sa v meste zjavil tajomný muž, známy ako „Píšťalkár“, pri ktorom sa deti radi zoskupovali, lebo dokázal vystrúhať krásne píšťalky, ktoré túžilo vlastniť každé z nich. Ako si deti pamätajú na tohto muža sa dozvedáme z rozprávania vtedy malej Stely, ktorá oplýva zvláštnymi schopnosťami a tvrdí, že dokáže komunikovať s listami stromov. Prostredníctvom jej spomienok sa prenesieme do mestečka, ktoré si žije vlastným životom a má vlastné pravidlá. Skryté pravdy o obyvateľoch a o videní obludných vecí s ľahkosťou dokáže interpretovať len čistá detská duša. Príbeh sa však zmení, keď pod ťarchou výchovy rodičov je Stela nútená opustiť svet detskej fantázie a dospeje. Mladá žena je po rokoch opäť konfrontovaná so svojou minulosťou, na ktorú sa snažila zabudnúť a temná legenda opäť ožíva. Čo je dobro a čo zlo? Môžu existovať oddelene? Kto je tajomný muž, ktorý sa znenazdajky zjavil a prinútil ľudí pochybovať o všetkom, čo dovtedy považovali za správne? Kto dokáže zápasiť s nezodpovedanými otázkami a so smútkom bez toho, aby sa to podpísalo na jej ďalšom živote? Niet lásky bez utrpenia, tak ako niet viny bez odpustenia.

Martina Baranová (1979) vyštudovala Právnickú fakultu UMB. Ako advokátka sa zameriava na autorské právo a duševné vlastníctvo. Počas niekoľkoročného pobytu v Paríži študovala francúzštinu a herectvo, pracovala pre niekoľkých filmových producentov a bola na stáži v spoločnosti Luca Bessona Europacorp. Píše televízne a filmové námety a scenáre (Predátori a partneri, Ôsmy hriech, rozprávka Prekliata hora, celovečerné filmy Houska a Anexia). Pod umeleckým pseudonymom Bella Moutton jej vyšla kniha Skurvený život a Gorgona.

Trvanie je spoločenský, rodinný a zároveň politický román. Dej sa odohráva v Bratislave, tridsať rokov po Nežnej revolúcii. Neľahký vývin jednotlivých postáv k vyhraneným typom, ktoré predstavujú, sa odohráva cez retrospektívy až do polovice 20.storočia. Postavy spájajú príbuzenské vzťahy, ale sú to aj pevné priateľstvá, utužované pravidelným stretaním v záhrade zámožného manželského páru, ktorý však sprevádza veľmi komplikovaný osud jedinej dcéry. Pevný podklad pre súdržnosť postáv románu dáva aj hodnotová hierarchia, ktorú si pestujú a presadzujú, pokiaľ sa dá, do spoločenských a politických procesov. Keďže po roku 1989 sa pre túto krajinu otvoril svet, znamenajú časté študijné alebo pracovné cesty protagonistov románu aj porovnanie Slovenska so svetom. Román Trvanie nesie nádejné posolstvo o tom, ako kladné hodnoty podporujú pretrvanie bytia.

Mária Bátorová (1950, Trenčín), germanistka a slavistka, doktorka vied,  (Ústav svetovej literatúry SAV, Bratislava), profesorka (Masarykova univerzita, Brno a UK Bratislava), členka Učenej spoločnosti SAV, komparatistka, hosťujúca docentka na Univerzite v Kolíne n/Rýnom (1995-1998), spisovateľka a publicistka, členka Slovenského syndikátu novinárov, členka Klubu nezávislých spisovateľov (viedla ho 2016-2017), prezidentka SC P.E.N. (2006-2008, od 2023 znova). Knižne mohla publikovať až po r. 1989. Odvtedy vydala 9 vedeckých monografií (z toho dve v zahraničí), 9 kníh prózy a poézie a množstvo odborných a publicistických článkov doma aj v zahraničí. Je členkou grémií, domácich aj zahraničných spoločností a nositeľkou vedeckých a literárnych cien. Jej diela boli preložené do 17 jazykov.

Príbeh Leonarda, starého pána žijúceho svoje stereotypy (spolu s počúvaním platne s Chopinovou hudbou). Do života sa mu začali priplietať udalosti a situácie, ktoré si nevie logicky vysvetliť a keď začne pátrať, zisťuje, že sa vlastne ani nemohli stať, pretože (nová) realita pred ním je znovu iná, popierajúca čokoľvek predtým. Chopinova platňa je určitým symbolom, stopou v Leonardovej pamäti, ktorý prostredníctvom opätovného počúvania a ďalších udalostí v živote objavuje spôsoby, akými sa pozeral a pozerá na život, a že spomienky a myšlienky mu okrem nostalgických chvíľ môžu častokrát brániť v tom, aby videl skutočný svet bez prívlastkov. Mnohé udalosti sa spočiatku javia ako zmätok Leonardovej mysle a sveta, ktorý stráca akúkoľvek logiku, no všetko napokon smeruje k rozuzleniu. Chopinova platňa je román o snení, román o zabúdaní, ale asi zo všetkého najviac román o neustálom prebúdzaní a hľadaní podstaty vecí.

Matej Rumanovský (1994) píše poviedky, romány a blogy. Narodil sa v Trenčíne, žije a pracuje striedavo v Bratislave a v Podhradí. Vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Viaceré poviedky publikoval v literárnom časopise Romboid, debutoval románom Príbeh nekonečných koncov. Je členom umeleckého zoskupenia Cult Creative.

V minulosti kolorit Topoľčian výrazne dotvárala početná, hospodársky a spoločensky významná židovská komunita. K obrazu Topoľčian zo začiatku 20. storočia patrilo námestie lemované židovskými obchodmi či pôsobivá stavba synagógy, ktorá patrila k najkrajším svojho druhu na Slovensku. Rozvoj topoľčianskej židovskej komunity násilne ukončili vojnové roky a holokaust. Čo je však zarážajúce, protižidovské nálady pretrvali v Topoľčanoch aj po skončení druhej svetovej vojny a vyústili do udalostí, ktoré sa do dejín zapísali pod označením židovský pogrom. Kniha približuje osudy židovských rodín Büchlerovcov, Friedovcov, Bachnárovcov, Braunovcov, Deutelbaumnovcov, Grünwaldovcov a ďalších, ktoré autorky spracovali na základe osobných stretnutí a rozhovorov s preživšími, ktorí boli obyvateľmi nášho mesta. Z Topoľčian pochádzal Walter Rosenberg, známy pod menom Rudolf Vrba, ktorý v roku 1944 s Alfrédom Wetzlerom utiekli z Osvienčimu. Významným spôsobom k histórii židovských náboženských obcí prispel Robert Jehošua Büchler, autor Encyklopédie židovských náboženských obcí na Slovensku.

PhDr. Katarína Beňová (1976) absolvovala štúdium histórie a estetiky na Filozofickej fakulte UKF v Nitre a rozširujúce štúdium psychológie pre učiteľov na Pedagogickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Počas svojej múzejnej a pedagogickej praxe sa venuje regionálnym dejinám, tematike holokaustu a vzdelávaniu o ňom. Je predsedníčkou Krúžku historikov Slovenskej historickej spoločnosti v Topoľčanoch, ktorý pripravuje semináre, prednášky. Mgr. Helena Kopecká (1955) absolvovala štúdium na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, odbor dejepis a občianska náuka. Počas pedagogickej praxe sa zapojila do projektov o holokauste. Autorky spolupracovali na realizácii stálej expozície Z dejín židovskej komunity v Topoľčanoch na miestnom židovskom cintoríne. V spolupráci s Občianskym združením Židovský cintorín Topoľčany sa venujú pasportizácii židovského cintorína.

Básničky pre detičky od najútlejšieho veku. Na ukolísanie i pobavenie. Krátke básničky a riekanky z dedinského prostredia, o kohútovi, ktorý chcel odísť do mesta, o stratenom mackovi, ktorému pomohli sovy, alebo o bylinkách, ktoré prospievajú ako telu tak aj duši.

Tatiana Chovancová (1976, Dolný Kubín), absolventka strednej ekonomickej školy v Martine, žije v Liptovskom Mikuláši, venuje sa podnikaniu v cestovnom ruchu na Liptove, kde aj tvorí. Napísala knižku básničiek pre deti predškolského veku Básničky od Táničky.

Súbor poviedok je autorovým literárnym debutom. Témy sú duševné poruchy, alkoholizmus, kríza stredného veku či samovraždy – avšak sú podávané s humorom, ktorý ich robí oveľa znesiteľnejšími. Tento humor nie je jemný, ani láskavý či súcitný podobne, ako život sám. Autor v jednej z poviedok píše: "...najdôležitejšie je smiať sa, pretože smiechom sa zažehnáva aj najväčšie zlo." A vysmieva sa smrti, zlu, hlúposti a aj sám sebe.

Pavol Kuspan (1980), narodený v Gelnici, nazývanej aj Paríž Spiša, väčšinu svojho života obývajúci východné oblasti Absurdistanu. Vo svojej tvorbe, s ktorou začal len nedávno v dôsledku nudy a životnej vyprázdnenosti, sa inšpiruje drobnými každodennosťami, ale aj ťažšími témami – neúspešnými vzťahmi, alkoholizmom či duševnými poruchami, ktoré ale rád ukrýva pod jemným nánosom láskavého humoru. Vo voľnom čase sa rád venuje premýšľaniu o tom, čo mohol a mal v živote urobiť inak. Má dve mačky a dvoch obľúbených autorov.

Spisovateľ na sklonku života, večer pred spaním hľadí na knižné police, vyberá knihy, zaznamenáva svoje dojmy, kladie si otázky, vynárajú sa mu zabudnuté udalosti dlhého života. Komentuje udalosti doma i vo svete. Kniha v 26 kapitolách odhaľuje vnútorný vývoj autora. Skúma tajomstvá románu, načrtáva profily prozaikov ako Proust, Joyce, Faulkner, Greene. V časoch marx-leninského útlaku študuje kresťanských filozofov (Augustín, Pascal, Marcel, Mounier), v debatách sa vyznáva zo svojich pochybností. Načrtáva profily kontroverzných osobností našich dejín (Tiso, Husák, Dubček), uvažuje o našich vzťahoch k Maďarom, Čechom. Nevyhýba sa existenciálnej téme smrti, s ľahkou iróniou bilancuje vzťahy so ženami, spomína osudy svojich rodičov počas búrlivého dvadsiateho storočia. Skúsený autor a esejista predkladá mozaiku svojho života, ktorá zaujme čitateľa kritickým pohľadom na dnešok.

Anton Hykisch (1932, Banská Štiavnica). Zažil komunistickú diktatúru v mladosti. Rok pred maturitou sa pokúsil o ilegálny útek na slobodný Západ. Chytili ho, prežil výsluchy a vyšetrovaciu väzbu. Ako maloletý vyviazol s podmienečným trestom, no po celý život bol sledovaný tajnou políciou. Vyštudoval ekonómiu a začal sa venovať literárnej tvorbe. Jeho románový debut v roku 1959 dala štátna moc zošrotovať. Po vstupe sovietskych vojsk v auguste 1968 stratil zamestnanie a mal viac rokov zákaz publikovať. Po Novembri 1989 bol poslancom slovenského parlamentu, veľvyslancom Slovenska v Kanade. Po skončení diplomatickej služby sa vrátil k literárnej tvorbe. Ako publicista glosuje vývoj slovenskej spoločnosti. Je autorom viacerých úspešných románov Čas majstrov, Milujte kráľovnú, Spomeň si na cára, generačný román Rozkoše dávnych čias o slovenských ľuďoch od čias druhej svetovej vojny po pád komunizmu. Vo vydavateľstve Marenčin PT mu vyšla kniha Moja Štiavnica.

Vladimír Clementis sa narodil v roku 1902 v Tisovci. Bol slovenský politik, právnik, spisovateľ a prekladateľ. Vyrastal v učiteľskej evanjelickej rodine. Študoval na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V roku 1924 vstúpil do Komunistickej strany a spolu s ďalšími ľavicovými intelektuálmi začali vydávať časopis DAV. V roku 1939 emigroval do Francúzska, kde v prítomnosti Viliama Širokého kritizoval uzavretie paktu Molotov-Ribbentropp a odsúdil napadnutie Fínska Sovietskym zväzom. Neskôr ho jeho priateľ, ruský spisovateľ Ilja Erenburg varoval, že Stalin si takéto veci pamätá a neodpúšťa, ale už bolo neskoro. Široký sa postaral o to, aby sa na ne nezabudlo. Ako štátny tajomník ministerstva zahraničia ČSR sa po vojne zaslúžil o to, že Jarovce, Rusovce a Čunovo pripadli Slovensku. Mal tiež veľkú zásluhu na tom, že Československo v roku 1948 dodávalo novovzniknutému štátu Izrael zbrane. Bez nich by sa pravdepodobne neubránil arabskej presile. Clementis patril k bohémom a k ľavicovej intelektuálnej elite. Mal veľký podiel na zavedení komunistického režimu ktorého sa nakoniec sám stal obeťou. V roku 1952 bol v procese s Protištátnym sprisahaneckým centrom pod vedením Rudolfa Slánského odsúdený na smrť a popravený. Kniha je románovým príbehom tejto výraznej osobnosti našich novodobých dejín.

Taliansko pútalo pozornosť európskych umelcov niekoľko posledných storočí vďaka mimoriadne bohatej kombinácii podnetov. Vďaka svojim antickým pamiatkam predstavovalo krajinu kultúrnej pamäti Európy. Výtvarníci ale aj spisovatelia ho vnímali ako krajinu umenia s nezabudnuteľnými epochami renesancie a baroka. Pre operných spevákov a hudobníkov bolo Taliansko kolískou opery. V neposlednom rade fascinovalo ako krajina s obdivuhodnou stredomorskou prírodou a úchvatnými vidieckymi i mestskými panorámami a stavbami. Častým zdrojom inšpirácie bol aj taliansky ľud so špecifickými vlastnosťami a fyziognómiou. Fascinácia Talianskom neobišla ani slovenských umelcov z radov výtvarníkov, spisovateľov a operných spevákov. Autor sa v predkladanej publikácii zameriava na 20. storočie a usiluje sa na reprezentatívnej vzorke slovenských umelcov (Mitrovský, Hrušovský, Blaho, Blühová, Hoza, Rolko, Beniak, Jégé, Benka, Petrašovič, Žáry, Dilong, Vesnin, Strmeň, Pudiš, Zmeták, Turčány a ďalší) zdokumentovať, že Taliansko bolo pre slovenských umelcov nezanedbateľnou inšpiračnou studnicou aj v tomto období.

Doc. Mgr. Martin Vašš, PhD. (1983, Bratislava), historik, pôsobí na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojej vedeckej a pedagogickej činnosti sa venuje slovenským politickým, kultúrnym a sociálnym dejinám 20. storočia a vybraným otázkam historiografie 20. storočia. Je autorom vedeckých monografií Slovenská otázka v 1. ČSR, Bratislavská umelecká bohéma v rokoch 1920 – 1945, Zlatá bohéma, Medzi snom a skutočnosťou, Zmenení Parížom a desiatok vedeckých štúdií, ktoré publikoval doma i v zahraničí. Pôsobí aj ako člen redakčných rád historických zborníkov Historia nova a Historica. Je držiteľom Ceny Egona Erwina Kischa za rok 2018.

Bratia Franklovci sa vo svojej knihe zameriavajú na obdobie najväčšieho rozmachu židovskej komunity v meste, na roky 1918 – 1938. Na základe konkrétnych faktov dokumentujú, že Židia sa významne podieľali na spoločenskom, hospodárskom, kultúrnom i športovom živote Žiliny. Čitateľ sa oboznámi s významnými rodinami a jednotlivcami, ale aj s príbehmi obyčajných ľudí, do osudov ktorých neskôr kruto zasiahol holokaust a povojnové udalosti. Aká bola Žilina a v nej židovská komunita v tridsiatych rokoch minulého storočia, keď ju vtedy mladí Fried, Klein alebo Hecht považovali za pupok sveta, za najkrajšie mesto, keď ich svet ohraničovali Rajčianka, Dubeň, korzo, či prísny riaditeľ Šalgo v židovskej ľudovej škole? Židia boli integrálnou súčasťou Žiliny, významne sa podieľali na jej rozvoji, bolo to ich mesto, cítili sa v ňom doma, chceli v ňom žiť. V polovici tridsiatych rokov minulého storočia mala Žilina necelých 18000 obyvateľov, z toho okolo 2500 židov. Medzi nimi bolo množstvo lekárov, právnikov, obchodníkov, úspešných priemyselníkov. Menej sa vie o Židoch, ktorí sa do Žiliny prisťahovali z Haliče, Podkarpatskej Rusi či východného Slovenska. Tí totiž väčšinou patrili medzi chudobných, živili sa fyzickou prácou. Posmešne ich prezývali fiňáci alebo Fíni lebo Židia z východu obyčajne hovorili iba v jidiš a keď sa ich opýtali odkiaľ sú, odpovedali napríklad fin Berehovo (z Berehova).

Peter Frankl (1947, Žilina). Vo svojich prózach sa sústreďuje na zobrazovanie osudov židovskej komunity na Slovensku. Napísal knihy Byť židom, biť žida, História nielen nášho rodu, V mene krvi, Spánok prebudených, Tikot židovských hodín a ďalšie. Žije v Prahe. Pavel Frankl (1949 Žilina). Ako bývalý hokejista roky prispieval do odborného časopisu TIP. Z pozície dlhoročného predsedu židovskej náboženskej obce v Žiline sa podieľa na vydávaní diel svojho brata Petra so židovskou tématikou a je spoluautorom knihy Židovská Žilina.

Slovenská ľudová rozprávka Tri citróny je podobenstvom o srdci. Dvojica autorov: kardiológ a člen Nadácie C. G. Junga v New Yorku Rastislav Kučinský a poetka a esejistka Dana Podracká interpretujú jej obsah metódami historiografie, symboliky či psychoanalýzy ako aj rozkrývaním archetypálnych prvkov obraznosti. Vychádzajú z judaisticko-kresťanskej tradície, v ktorej nachádzajú odkazy na symboliku citrónov, skleného vrchu či stupňov zasväcovania počas putovania za výlučnou podobou ľudskej Božej lásky. Interpretácie oboch autorov sú poctou Pavlovi Dobšinskému. Poskytujú presahy do súčasnosti (Pieseň Citrón hudobnej skupiny U2 či podobenstvá zo súčasnej poézie) ako aj do priestorov metafyziky. Každý človek nesie v sebe stopy kultúrnych kódov, ktoré majú podiel na posúvaní jednotlivcov aj spoločenstva do vyššej sféry vedomia. Umenie neexistuje bez transformácie a platí to aj o reflektovaní podôb erosu a thanatosu z doby, v ktorej žili naši predkovia až po súčasnosť.

Rastislav Kučinský (1971, Spišská Nová Ves), študoval medicínu v Košiciach. Po skončení PhD programu na Šafárikovej LF nastúpil na postgraduálne štúdium v Mount Sinai v New Yorku, neskôr na kardiologický postgraduál v Indianapolise. Je členom Nadácie C. G. Junga v New Yorku. Venuje sa témam ako interpretácia snov, rozprávok, mytológia, kreativita, psychológia, umenie, analýza jaskynných malieb a iné. Je autorom knihy Kto zaklial čiernu paničku - Psychologická interpretácia niektorých slovenských rozprávok. Dana Podracká (1954) poetka a esejistka. Vydala desať básnických zbierok. Ako esejistka sa profilovala napríklad knihami Mytológia súkromia, Slovenské tabu, Mytológia slovenských rozprávok, Hlbiny slovenskej identity a iné.

JUDr. Milan Hodža (* 1878, Sučany, Rakúsko-Uhorsko – † 1944, Clearwater, USA), slovenský politik, štátnik a publicista. Bol úradujúci prezident Česko-slovenskej republiky, jedenásty, prvý slovenský, predseda vlády Česko-Slovenska a viackrát minister. Napriek tomu, že v slovenskej, ale aj v česko-slovenskej politike, bol ojedinelým zjavom, veľa sa o ňom nevie, nepublikuje. Sám bol zapálený novinár a žurnalistike sa venoval už od svojich dvadsiatych rokov, o sebe toho veľa nenapísal. Zrejme však hlavná príčina tkvie v tom, že žiadnemu režimu celkom nevyhovoval. Pre ľudákov bol počas slovenského štátu čechoslovakista. Pre komunistov po roku 1948 bol predstaviteľ buržoázie a jeden z vinníkov Mníchovskej dohody. Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 sa pri jeho mene spomínali mnohé „smrteľné“ politické hriechy, ale nakoniec ho vzali na milosť. No, ako sa hovorí v jednej anekdote, zlý dojem, aj po vysvetlení situácie, zostal. Kniha približuje čitateľovi život a politické pôsobenie Milana Hodžu v novodobých slovenských dejinách.

Ľubo Olach (1948) absolvoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Pracoval ako redaktor v denníkoch Roľnícke noviny, SMENA, v týždenníku SLOBODA a pre Slovenský rozhlas a televíziu. Po revolúcii sa stal šéfredaktorom hudobného mesačníka POP HORIZONT. Založil reklamnú agentúru AURUM a teleshopingovú firmu TOP SHOP. Vyšli mu zbierky básní Keď zomriem tak nech...!, Pri víne s bohémami, Kaviarenská poézia Ľuba Olacha, Na Paríž nepozerám zhora, Triezviem..., romány Nádenník pera vo francúzskych službách, Posledné varovanie, Žraloci, Lobista, Rozhovory za oponou, Politik, Prezident, Advokát, Prezidentka a Predseda a monografie Vavro Šrobár, Guvernér Imrich Karvaš, Osuský – zabudnutý diplomat a Juriga– kňaz, buditeľ, politik. Je členom Spolku slovenských spisovateľov a prestížneho pezinského PI-klubu. Žije v Bratislave, je ženatý, má dve deti.

Kniha o vzťahoch medzi komunistickou mocou a židovskou komunitou v rokoch 1945-1992. Autori sa opierajú o poznatky z historických, archívnych a etnologických výskumov, využívajú aj údaje z umeleckej a memoárovej literatúry a autentické spomienky pamätníkov, ktoré vytvárajú pestrý a presný pohľad na povojnové obdobie až do roku 1992. Skúmajú situáciu v židovskej komunite krátko po oslobodení, po návrate Židov, ako sa vyrovnávali s následkami holokaustu, ale aj ich kontakty s inštitúciami štátnej moci. Samostatná kapitola je venovaná politickým procesom na Slovensku, ale tiež sebaobranným reakciám židovských inštitúcií a jednotlivcov (emigrácia, „život s maskou“, lojalita atď.). V ďalšom texte sa autori zaoberajú reflexiami šesťdesiatych rokov, obdobím normalizácie a situáciou židovskej komunity po novembri 1989.

PhDr. Peter Salner, DrSc. (1951) pôsobí od roku 1975 v Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV v. v. i., v súčasnosti ako vedúci vedecký pracovník. Zaoberá sa urbánnou etnológiou s dôrazom na spoločenský život v Bratislave a predovšetkým sociálnou kultúrou židovskej komunity na Slovensku v 20.-21. storočí. Uverejnil viac ako 20 knižných publikácií a množstvo vedeckých štúdií, ktoré vyšli v slovenských aj zahraničných odborných časopisoch. Doc. Mgr. Ivica Štelmachovič Bumová, PhD. (1971). Vyštudovala  odbor história-etnológia na FFUK v Bratislave. Doktorandské štúdium absolvovala v Ústave etnológie SAV v Bratislave v roku 2004. Pôsobila v Ústave pamäti národa a od roku 2007 viedla Inštitút judaistiky na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK. Od roku 2012 pôsobí na Katedre porovnávacej religionistiky UK, kde sa v roku 2022 habilitovala v odbore religionistika. Sústreďuje sa na výskum židovskej komunity na Slovensku v 20. storočí. Ťažiskom jej odborného záujmu je vzťah štátu k židovskej komunite na Slovensku v rokoch 1945 - 1989 a povojnový antisemitizmus. Publikovala monografiu Sionisti a buržoázni nacionalisti v ŠtB. Prípad Oskar Valášek a spol. (1951-1963), je spoluautorkou vedeckých monografií a autorkou vedeckých štúdií.

Geografická poloha v hraničnom trojuholníku, v blízkosti Dunajského veľtoku, oddávna predurčovala Jarovce, aby sa stali dôležitou križovatkou obchodných ciest, vojenských ťažení, či prosperujúcim a strategicky dôležitým hospodárskym a ekonomickým zázemím.Na tomto území sa nachádzalo súvislé osídlenie od prehistorických čias až po súčasnosť. Dôležitým medzníkom v histórii obce bol príchod Chorvátov. Autori mapujú históriu Jaroviec do polovice 20. storočia, kedy 15. októbra 1947, na základe Parížskej dohody, boli spolu s Rusovcami a Čunovom, pričlenené k Československu. Kniha vychádza k osemstému výročiu prvej písomnej zmienky o Jarovciach 1208 – 2008.

Hlavné postavy poviedok sú si podobné. Hoci žijú v spoločenstve ľudí, sú sami. Sami so svojimi myšlienkami, sami v boji so svojimi démonmi. Niektorí v tomto boji prehrávajú, iní sú úspešní. A niekedy zistia, že nie sú celkom sami. Autor rieši vnútorné boje, psychické problémy, pomoc osamelému a zúfalému človeku, zaoberá sa starobou a generačnými vzťahmi. Niekedy je človek sám, nikto mu nepomôže a skončí tragicky, niekedy tragédii zabráni vyššia moc. Viacero poviedok má charakter podobenstva, sú rôznorodé štýlom, žánrom, miestom, časom, ale spája ich pocit osamelosti.

Martin Furmanik (1989). Po doktorandskom štúdiu histórie na Slovenskej akadémii vied pôsobí v Múzeu Spiša v Spišskej Novej Vsi. Je autorom vyše stovky odborných štúdií a popularizačných článkov na tému histórie. Publikoval v 26 odborných a popularizačných periodikách. Jeho články vychádzajú v časopisoch Život, Téma, Historická revue, Pravdivá história a týždenníku MY. Je autorom resp. spoluautorom kníh Spiš a vznik Československej republiky, Dejiny Rusínov na Spiši, Putovanie dejinami Spiša. Okrem odborných prác, napísaj román Stabilita Republiky. Poviedky publikoval v literárnych časopisoch.

Exkluzívna limitovaná edícia s priloženým CD zdarma! Vlado vymyslel Triangel, pesničkovú reláciu, ktorá v osemdesiatom druhom bola ako zjavenie a Ďuro, režisér, ktorý vyrobil všetky tie skvelé pesničkové klipy pre Luciu, Tublatanku, Všechno na Mars od Dalibora Jandu alebo Mullerovu pecku Prečo vy, ľudia dvadsiateho storočia, máte vždy zachmúrené obočia... – Do piče, – nadával opitý režisér Ďuro Takáč nad decákom borovičky – si ma zavolajú tí kokoti komunistickí na koberec a hovoria, súdruh režisér, prečo nepoviete súdruhovi Mullerovi, že ľudia u nás v Československej socialistickej republike nie sú vždy zachmurení. Nech zaspieva, že občas majú zachmurené obočia – to je oveľa lepšie, nie? Takáč, jedovitý chlapec z Gemera, s veľmi zlými opicami, tresol do stola, chytil ma pod krk namiesto súdruha, a zreval: – Tak im hovorím, súdruzi, kokot téš neni občas kokot, ale furt kokot! Je tak? – Je, – povedal som uškrteným hlasom. – Tak vidíš, – povedal Ďuro a zahodil ma do prepraviek s vínom, kde som pre istotu zostal ležať. – Nehaj Čecha, do piči, – zastal sa ma vysokánsky chalan v kabáte z medvedej kože, menom Titus. Bol krmič v ZOO, čundrák, a po pätnástich rumoch skvelý spevák českej country. V ten deň, kedy sa riešil Mullerov klip, sa vzadu vo výčape varili medvedie laby, fakt nekecám. Za všetko, čo som nevidel z civilizovaného sveta, ďakujem komunistickej strane a jej úžasnému vynálezu železná opona. Zároveň jej ďakujem, že mi umožnila aspoň dostať sa do Ruska, zeme, kde včera zožrali to, čo mali na zajtra, zeme obrovských obchodných domov GUM, kde ľudia sedeli v hajzloch bez dverí, srali, rozprávali sa a pili vodku. Najviac som sa čudoval, čo serú, keď nič nebolo. Nikde nebolo nič! Ani hovno.

Hovorí Ľubo Dobrovoda, autor kníh Ja malkáč a Ja velkáč, narodený 22. 9. 1962, čo bol dátum akurát tak dobrý na to hodiť si mašľu. Na druhú stranu mal malinký Luško najkrajšieho prezidenta na svete, schőne Tonyho Novotného. Bol to fakt pekný prezident, ale kokoooot, keď sa na neho s odstupom času kukám, nezdá sa mi až taký krásny, ale určite bol oveľa krajší ako Tonda ušatý torpédo čo bol pred ním.

Koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia bol Prešporok a neskôr Bratislava vďaka liberálnej klíme miestom stretávania rakúskych, maďarských a slovenských slobodomurárskych lóží. Schádzali sa v chýrnych reštauráciach hotela National, Savoy, Lerchner a ďalších, neskôr v slobodomurárskych domoch.O čom bratia slobodomurári rokovali? Kto to boli a aký mali vplyv na vtedajšie dianie? Veď mená ako Riegele, Hummel, Kozics, Liszt, Kempelen, Štefánik, Šrobár, Karvaš sú dodnes súčasťou našich kultúrnych a politických dejín.O slobodomurároch dodnes kolujú legendy a mýty. V čase najväčšieho rozmachu vytvorili a zanechali po sebe desiatky pamätníkov, prispievali na charitu, mali vplyv v politike a na dianie v meste.V roku 1938 boli slobodomurárske lóže na Slovensku zlikvidované. Skončila sa jedna éra málo známych dejín Bratislavy opradených tajomstvom.

Autentické príbehy prepojené s prírodou štiavnického okolia. Najstaršie sa odohrali pred viac ako štyridsiatimi rokmi, tie najnovšie vytvoril život iba nedávno. Všadeprítomná voda s jej nevypočítateľným pôsobením na človeka je rozhodujúcim hýbateľom a príbehotvorným médiom. Voda nezohráva len úlohu vonkajšieho prostredia, je prítomná aj v nás a pôsobí na náš vývoj dominantným spôsobom. V kontakte s vodou sa človek učí zaobchádzať s vlastným životom. Príbehy sa odohrávajú pri jazerách a tajchoch, pri riekach a v mori. Život na Zemi vznikol z vody a je nerozlučne spojený s jej pamäťou. Príroda sa neriadi našimi očakávaniami, ale žije vlastným životom bez ohľadu na našu prítomnosť – ukrytá v človeku, v jeho prirodzených inštinktoch a v jeho potrebách si ako voda nezadržateľne razí svoju cestu a podobne ako voda, si ju vždy nájde. Rovnako si ľudská duša razí cestu naprieč hmotným svetom k vlastnej realizácii. Tak ako sa každá kvapka vody časom ocitá v mori, podobne aj každá skúsenosť prispieva k tvorbe nášho obrazu. Z tohto pohľadu je komunikácia s prírodou okolo nás asi to najdôležitejšie, lebo o tom čo sa v prírodnom prostredí má alebo nemá stať už nerozhoduje dobrá výchova či zažité etické normy.

Zoltán Egry (1951, Piešťany). Po ukončení štúdia sa stal na krátky čas chemikom. Prešiel rôznymi zamestnaniami, ako geofyzik pracoval v teréne po celom Slovensku. V priebehu desiatok rokov strávených v spojení s prírodou, hlavne pri vode, zrástol s prírodným prostredím. V posledných rokoch sa venuje záhradníckej práci. Žije v Banskej Štiavnici.

Výber poviedok Juraja Paškuliaka obsahuje pestrú zmes príbehov, od humorne ladených, až po strašidelné. Sú o ľuďoch ktorí sa rozhodli chatárčiť, o ufológovi, poľovačke na tigra, o nenaplnenej láske, asociáloch, drsný a pochmúrny príbeh, o mužovi ktorého prenasleduje psychopat. Kniha začína humoreskami a končí hororom, jej čítanie je ako jazda na horskej dráhe. Príbehy sú písané pútavo a pôsobia autenticky. Keď túto zbierku otvoríte a pustíte sa do nej, nebudete vedieť prestať, kým nedočítate do konca.

Juraj Paškuliak (1981, Martin). Detstvo a dospievanie prežil v Kláštore pod Znievom. Študoval na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici, odbor umelecké odlievanie kovov. Od roku 1998 sa venuje výrobe a oprave majstrovských sláčikových hudobných nástrojov. Keď bol mladý, chcel byť výtvarníkom a zaprisahával sa, že nikdy písať nebude. Ale osud ho dobehol. Napísal štyri zbierky poviedok, ktoré si sám vydal. Publikoval aj v časopise Dotyky, má blogy na SME a Pravde.