Prechádzka starým Prešporkom začína vnútri dnes už zbúraných hradieb okružnou cestou popri baštách a mestských bránach. Poskytuje čitateľovi množstvo zaujímavých informácií a príbehov o ľuďoch, uliciach, domoch a palácoch. Prechádzka pokračuje okolo hradieb po mestskej promenáde a končí sa v niekdajších malebných predmestiach Bratislavy Schöndorf, Széplak, Zuckermandel, Dunajské predmestie. „Dnešná Bratislava je od roku 1919 opäť hlavným mestom. Jej vonkajší obraz sa odvtedy podstatne zmenil. Starobylé mizne, moderné honosné budovy rastú ako huby po daždi. Prudký rozvoj mesta ničí staré spomienky a tradície. Bol by som rád, keby táto skromná práca pomohla upevniť v starých i mladých obyvateľoch aj všetkých priateľoch historického mesta lásku k rodnej hrude, na ktorej žijú, a uchovať im v pamäti pekný starý Prešporok.“ Karl Benyovszky, 1937

Karl Benyovszky sa narodil 4. júla 1886 v centre Prešporka, na nároží terajšieho Hviezdoslavovho námestia a Mostovej ulice. Benyovszky, syn policajného úradníka, prežil v dome s výhľadom na Mestské divadlo a kostolík kláštora Notre Dame celé detstvo. Navštevoval maďarské školy, ale nemčinu stále považoval za svoj materinský jazyk. Po I. svetovej vojne ho v Budapešti odsúdili za protimonarchistické názory. Roku 1924 sa vrátil do Bratislavy, kde žil až do roku 1945. Pôsobil v redakcii Pressburger Zeitung, neskôr v Grenzbote. Intenzívne sa zaoberal históriou mesta, napísal knihu o dejinách mestského divadla, rozsiahle dielo o živote J. N. Hummela. Po slovensky vyšli jeho knihy Prechádzka starým Prešporkom, Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Považie – hrady, zámky, povesti. Po násilnom vysťahovaní Nemcov z Československa žil v Rakúsku, kde 6. januára 1962 zomrel.

Cudzincovi, ktorý na svojich cestách čo len nakrátko zavíta na Slovensko, treba vrelo odporúčať návštevu malebného Považia: možno ho porovnať s romantickým Porýním a s hojne navštevovanou, obľúbenou oblasťou Wachau, no počtom zámkov a zrúcanín s tridsiatimi hradmi, pevnosťami, kaštieľmi a starými kláštormi je Považie podstatne bohatšie. Ak si ho chceme pozrieť, nemôžeme využiť plavbu loďou, musíme sa uspokojiť so železnicou, lebo rieka pre plytčiny, nebezpečné ohyby a častý nedostatok vody je nesplavná. Ale práve cesta vlakom poskytuje návštevníkovi mimoriadne čaro, umožní mu nielen pokochať sa pohľadom na túto perlu Slovenska, ale aj pobudnúť v prekrásnych Tatrách. Na starých pohľadniciach, fotografiách a rytinách vynárajú sa pri čítaní mestá a mestečká, zámky a hrady opradené povesťami, a Benyovszky, vynikajúci sprievodca, nás upriamuje na zaujímavosti, ktoré by sme si sami sotva všimli. Takto nám cesta hore Považím príjemne plynie a ani sa nenazdáme prejdeme z Bratislavy až k sútoku Bieleho a Čierneho Váhu. Tam sa cesta končí. A v nás ostane len túžba navštíviť tieto čarovné miesta.

Karl Benyovszky sa narodil 4. júla 1886 v centre Prešporka, na nároží terajšieho Hviezdoslavovho námestia a Mostovej ulice. Benyovszky, syn policajného úradníka, prežil v dome s výhľadom na Mestské divadlo a kostolík kláštora Notre Dame celé detstvo. Navštevoval maďarské školy, ale nemčinu stále považoval za svoj materinský jazyk. Po I. svetovej vojne ho v Budapešti odsúdili za protimonarchistické názory. Roku 1924 sa vrátil do Bratislavy, kde žil až do roku 1945. Pôsobil v redakcii Pressburger Zeitung, neskôr v Grenzbote. Intenzívne sa zaoberal históriou mesta, napísal knihu o dejinách mestského divadla, rozsiahle dielo o živote J. N. Hummela. Po slovensky vyšli jeho knihy Prechádzka starým Prešporkom, Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Považie – hrady, zámky, povesti a Železná studnička. Po násilnom vysťahovaní Nemcov z Československa žil v Rakúsku, kde 6. januára 1962 zomrel.

Bratislavský rodák Karl Benyovszky bol v tridsiatych rokoch 20. storočia veľkým popularizátorom a obdivovateľom mesta. O Bratislave a okolí napísal niekoľko príťažlivých kníh. V knihe o Železnej studničke opisuje údolie Mlynskej doliny - v tesnej blízkosti mesta tu v tom čase bolo možné nájsť príjemné zákutia na oddych, reštaurácie, výletné kaviarne, mlyny, jazerá a nádhernú scenériu romantického lesa. Železná studnička vďačí za svoje meno železitému prameňu, ktorý tu vyviera. Údolie sa rozprestiera na hornom konci Vydrickej doliny. Pri rieke Vydrici, ktorá preteká pôvabnou dolinou, sa už pred stáročiami usadili mlynári a postavili si tu mlyny. V 19. storočí sa Železná studnička stala obľúbeným výletným miestom obyvateľov neďalekého Prešporka. Chýr o liečivých účinkoch železitej vody lákal návštevníkov zo širokého okolia. Podnikaví prešporskí mešťania tu preto vybudovali kúpeľný dom s reštauráciou. Zašlú slávu kedysi hojne navštevovaných miest pripomínajú už len zrúcaniny starých mlynov a množstvo dobových pohľadníc.

Karl Benyovszky sa narodil 4. júla 1886 v centre Prešporka, na nároží terajšieho Hviezdoslavovho námestia a Mostovej ulice. Benyovszky, syn policajného úradníka, prežil v dome s výhľadom na Mestské divadlo a kostolík kláštora Notre Dame celé detstvo. Navštevoval maďarské školy, ale nemčinu stále považoval za svoj materinský jazyk. Po I. svetovej vojne ho v Budapešti odsúdili za protimonarchistické názory. Roku 1924 sa vrátil do Bratislavy, kde žil až do roku 1945. Pôsobil v redakcii Pressburger Zeitung, neskôr v Grenzbote. Intenzívne sa zaoberal históriou mesta, napísal knihu o dejinách mestského divadla, rozsiahle dielo o živote J. N. Hummela. Po slovensky vyšli jeho knihy Prechádzka starým Prešporkom, Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Považie – hrady, zámky, povesti a Železná studnička. Po násilnom vysťahovaní Nemcov z Československa žil v Rakúsku, kde 6. januára 1962 zomrel.

Sprievodca z roku 1931 od známeho publicistu a popularizátora Bratislavy Karla Benyovszkeho v dobovom – dnes už archaickom preklade Jána Kaššovica. Mnohé z toho, čo vtedy charakterizovalo modernú Bratislavu – počnúc príchodom do mesta električkou z Viedne či paroloďou a končiac zoznamom luxusných kaviarní, hotelov, reštaurácií a viech, ale aj kín, divadiel, štátnych inštitúcií či viacjazyčných denníkov a časopisov – už poznáme len z histórie či spomienok pamätníkov. Taká bola Bratislava začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia.

Karl Benyovszky sa narodil 4. júla 1886 v Prešporku, kde prežil detstvo. Navštevoval maďarské školy, ale nemčinu považoval za svoj materinský jazyk. Po prvej svetovej vojne ho v Budapešti odsúdili za protimonarchistické názory. V roku 1924 sa vrátil do Bratislavy, kde žil až do roku 1945. Pôsobil v redakcii Pressburger Zeitung, neskôr v Grenzbote. Intenzívne sa zaoberal históriou mesta. Po násilnom vysťahovaní Nemcov po druhej svetovej vojne žil v Rakúsku, kde 6. januára 1962 zomrel.

Prechádzka starým Prešporkom začína vnútri dnes už zbúraných hradieb okružnou cestou popri baštách a mestských bránach. Poskytuje čitateľovi množstvo zaujímavých informácií a príbehov o ľuďoch, uliciach, domoch a palácoch. Prechádzka pokračuje okolo hradieb po mestskej promenáde a končí sa v niekdajších malebných predmestiach Bratislavy Schöndorf, Széplak, Zuckermandel, Dunajské predmestie. „Dnešná Bratislava je od roku 1919 opäť hlavným mestom. Jej vonkajší obraz sa odvtedy podstatne zmenil. Starobylé mizne, moderné honosné budovy rastú ako huby po daždi. Prudký rozvoj mesta ničí staré spomienky a tradície. Bol by som rád, keby táto skromná práca pomohla upevniť v starých i mladých obyvateľoch aj všetkých priateľoch historického mesta lásku k rodnej hrude, na ktorej žijú, a uchovať im v pamäti pekný starý Prešporok.“ Karl Benyovszky, 1937

Karl Benyovszky sa narodil 4. júla 1886 v centre Prešporka, na nároží terajšieho Hviezdoslavovho námestia a Mostovej ulice. Benyovszky, syn policajného úradníka, prežil v dome s výhľadom na Mestské divadlo a kostolík kláštora Notre Dame celé detstvo. Navštevoval maďarské školy, ale nemčinu stále považoval za svoj materinský jazyk. Po I. svetovej vojne ho v Budapešti odsúdili za protimonarchistické názory. Roku 1924 sa vrátil do Bratislavy, kde žil až do roku 1945. Pôsobil v redakcii Pressburger Zeitung, neskôr v Grenzbote. Intenzívne sa zaoberal históriou mesta, napísal knihu o dejinách mestského divadla, rozsiahle dielo o živote J. N. Hummela. Po slovensky vyšli jeho knihy Prechádzka starým Prešporkom, Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Považie – hrady, zámky, povesti. Po násilnom vysťahovaní Nemcov z Československa žil v Rakúsku, kde 6. januára 1962 zomrel.