Piateho novembra 1772 spišské mestá pripíjali na zdravie cisárovi Jozefovi II. a Márii Terézii, arcivojvodkyni rakúskej a kráľovnej uhorskej a českej. Veselie sprevádzalo ukončenie 360 rokov trvajúceho zálohu časti spišského regiónu. Osemnáste storočie však pre Spiš a jeho obyvateľov nezačalo radostne. Spamätať sa museli zo spúšte, ktorú v krajine zanechali sto rokov trvajúce vojny. Po rokoch hojnosti prišli roky odriekania. Boje medzi vojskami protihabsbursky orientovanej uhorskej šľachty, osmanskými plukmi a cisárskou armádou ako aj násilná rekatolizácia významne zasiahlli do politického, náboženského a hospodárskeho vývoja spišského regiónu. Mier, ktorý v roku 1711 ukončil boje, prišiel v pravý čas. Spišské mestá rozkvitli, znova sa v nich rozprúdili remeslá a obchod, pôsobili v nich významní obchodníci, remeselníci a umelci európskeho formátu – zlatník Ján Siláši, sochár Ján Brokoff či maliari romantizmu Ján Czauczik a Ján Rombauer, dvorný maliar cára Alexandra I.

PhDr. Miriam Lengová, M. A., pôsobí ako vedecký pracovník, historik a odborný poradca archivár v nadnárodnej spoločnosti v oblasti elektroniky a zdravotnej techniky. Absolvovala odbor história – nemecký jazyk a literatúra na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a archívnu vedu na Universiteit van Amsterdam v Holandsku. Publikovala niekoľko vedeckých štúdií a článkov vo vedeckých periodikách na Slovensku aj v Holandsku v oblasti histórie (najmä dejiny remesiel a cechov) a archivistiky. Je autorkou kníh Kežmarskí remeselníci, Remeslá, cechy a obchod na Spiši do polovice 17. storočia a spoluautorkou knihy Philips: familie van ondernemers.

Rabín Chatam Sofer (vlastným menom Moše Schreiber) je dnes súčasťou multikultúrneho panteónu osobností Bratislavy. Patrí k najväčším duchovným autoritám tradičného judaizmu. Za jeho pôsobenia bola Prešporská ješiva jednou z najprominentnejších vzdelávacích inštitúcií v židovskom svete. Po rokoch zabudnutia sa dočkal poštovej známky, pamätnej mince, uličky Soferove schody a v roku 2002 bol slávnostne otvorený Pamätník Chatama Sofera. Bratislavská verejnosť, židovskí veriaci a turisti z celého sveta môžu obdivovať moderný objekt, ktorý rešpektuje prísne náboženské tradície judaizmu.

Kniha, ktorú zostavil Peter Salner, prináša autentické pohľady na osobnosť slávneho rabína, ale tiež na zničenie a zložitú záchranu cintorína, na ktorom je pochovaný. Judaista Maroš Borský píše o živote a diele Chatama Sofera, diplomat Martin Bútora prispel k obnove Pamätníka z pozície slovenského veľvyslanca v USA, architekt Martin Kvasnica je autorom projektu pamätníka, etnológ Peter Salner koordinoval komunikáciu bratislavskej komunity, miestnych úradov a veriacich židov z USA a Izraela, pracovníci firmy RAFT Vladimír Mühl, Roman Koprda a Michal Čulen sa podieľali na stavbe Pamätníka. Nechýbajú ani postrehy Jozefa Staška a Otta Macháča, ktorí sprevádzajú návštevníkov a spomienky Martina Mózera na tvorbu filmového dokumentu o soferovskej dynastii.

Ernst Haupt-Stummer – maliar, sochár, hudobník a spisovateľ, pochádza z významnej aristokratickej rodiny bývalých moravsko-rakúskych veľkopriemyselníkov a veľkostatkárov. Narodil sa v roku 1933 v kaštieli v Tovarníkoch pri Topoľčanoch, kde prežil svoje detstvo. Jeho predkovia získali bohatstvo a prestíž obchodovaním so soľou, neskôr s cukrom a progresívnym hospodárením na vlastných a prenajatých veľkostatkoch. Široko rozvetvená rodina žila na Slovensku na šiestich panstvách. Na konci druhej svetovej vojny museli emigrovať do Rakúska, opustiť milovaný domov na Slovensku, kde im skonfiškovali majetok. Ernst Haupt-Stummer vyštudoval scénografiu na vysokej škole výtvarných umení vo Viedni, pokračoval v štúdiu obchodu a ekonomiky v Mníchove. V roku 1958 založil vo Viedni reklamnú agentúru. Po zavŕšení úspešnej kariéry sa stal podporovateľom mladých umeleckých talentov z rôznych kútov Európy. V knihe spomína na svoje detstvo v kaštieli v Tovarníkoch a v obľúbenom letovisku na Kulháni. Opisuje život a pomery na panstve tak, ako ich vnímal v čase dospievania. Vďaka jeho spomienkam sa prenesieme do obdobia 30. rokov 20. storočia, dozvieme sa o detstve aristokrata, o jeho názoroch na okolitý svet, o jeho pocitoch a vzťahu k najbližším príbuzným a k služobníctvu. Spomína na výlety a prvé poľovačky, na pestúnku, guvernantky či obľúbeného kuchára. Opisuje návštevy a stretnutia s priateľmi na panstve, obdobie vojnovej okupácie až po dramatický útek celej rodiny do Rakúska v roku 1945.

Petržalka leží na území troch osád na pravom brehu Dunaja. Kedysi najväčšia dedina v Československu, dnes jedno z najväčších panelákových sídlisk v strednej Európe. Autor popisuje históriu Petržalky od počiatkov osídlenia, cez rímske obdobie, príchod Slovanov a Pečenehov, etnický a sídelný vývoj v rámci Uhorska, odpor Budapešti odovzdať územie Československu v r. 1918, anexiu Nemeckou ríšou až po pripojenie Petržalky k Československu. Medzi historické pramene vsúva spomienky starých Petržalčanov a ilustruje dobovými fotografiami ľudí, domov, ulíc, obchodov, manufaktúr, tovární, ihrísk, kúpaliska Lido, parku, kaviarní, lodeníc, lunaparkov, bálov, kasární a uličiek totálnej biedy.

Ján Čomaj (1935 – 2020), absolvent štúdia novinárstva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, patril v šesťdesiatych rokoch uplynulého storočia k uznávaným reportérom mládežníckeho denníka Smena. Jeho knižný debut Počmáraný život bol učebnicou umeleckej reportáže. Ani reportérske umenie nezachránilo Čomaja pred nastupujúcimi normalizátormi: musel odísť zo Smeny aj z literatúry. K novinárskej práci sa vrátil až po novembri 1989. V knihe Veľký biliardový stôl predstavil výber zo svojej reportérskej tvorby zo 60. rokov a naplno sa začal venovať žánru literatúry faktu. Vytvoril viac ako dve desiatky príťažlivých knižných portrétov známych historických, umeleckých a popredných hereckých osobností. Temným stránkam našej histórie sa venoval v knihách Súboje s prekliatím či Zločin po slovensky. Tvoril do posledných dní a knihu pamätí Hovorí očitý svedok dokončil krátko pred smrťou.

Zaujímavé detaily z archívov o Hrade v jeho starej podobe i stáročných premenách. Autor nás zavedie do komnát so vzácnymi umeleckými dielami a rozpráva o živote obyvateľov Hradu. Oživí kráľovské návštevy, zásnuby, svadby, veľkolepé slávnosti na počesť hradného panstva. Nazrieme do podzemných žalárov, kde trpeli účastníci protihabsburského boja za slobodu. Prejdeme sa po malebnom Podhradí s domami bohatých mešťanov, nazrieme do šľachtických kúrií a obydlí patricijských rodín. Sme svedkami obliehania mesta, ničivých požiarov, ktoré spustošili mnoho domov, ale aj hrdý prešporský Hrad.

Populárne izraelské bojové umenie krav maga je úzko spojené s Bratislavou. Už začiatkom 20. storočia sa v starom Prešporku usadil Samuel Lichtenfeld – estrádny umelec, univerzálny športový tréner a v neposlednom rade veľký propagátor systému sebaobrany džiu-džicu. Od roku 1908 svoje vedomosti a schopnosti naplno zúročil pri práci v mestskej polícii ako detektív. V boji so zákerným zločinom pokračoval aj po vzniku Československej republiky na poste obvodného inšpektora štátnej polície. K športu viedol aj svojich synov. Mladší Imrich tak aj vďaka rodinnému zázemiu mohol vyniknúť v zápasení a boxe. Bol to práve on, ktorý v konfrontácii s holokaustom na Slovensku posunul úroveň svojho športového pôsobenia do iných sfér – tam, kde bežného občana čaká boj na ulici, tam, kde niet rozhodcu, ktorý by zvážil, kto je víťazom, tam, kde ide o život. Ešte predtým však mladý „Imi“ Lichtenfeld absolvoval nejeden zápasnícky súboj vo farbách klubov ŠK Makkabea či AFK Waldes Praha. Slúžil v československej armáde doma i na Blízkom východe, kam sa dostal po strastiplnom putovaní na riečnom remorkéri Pentcho, po stroskotaní a zázračnej záchrane.

Mgr. Peter Chorvát, PhD. (1977, Banská Bystrica). Od roku 2003 žije v Bratislave. Pracuje vo Vojenskom historickom ústave, kde sa špecializuje na vojenské dejiny Slovenska v rokoch 1867 – 1939. Je autorom troch monografií a dvoch edícií dokumentov. Dejinami bojového umenia krav maga sa zaoberá od roku 2017 a rekreačne trénuje v Krav maga academy. Je ženatý, má dve dcéry.

Kniha Bratislavské rarity prekvapí aj dobrého znalca. Koľko unikátov skrýva naše mesto a jeho najbližšie okolie. O to vzácnejšia bude pre tých, ktorí mesto len spoznávajú. Čitateľ sa dozvie množstvo zaujímavostí o korune na veži Dómu, o vzácnych gobelínoch v Primaciálnom paláci, o stáročnej tradícii vežových koncertov. Spolu s autorom nazrieme do prešporských dvorov, ktoré ukrývajú pozoruhodné tajomstvá, navštívime slávne prešporské hostince a hotely. Dozvieme sa, ako sa riadila doprava na Dunaji, ako bolo ešte donedávna osvetlené mesto, že v Bratislave máme dodnes najužší dom aj najmenší šľachtický palác v Európe. V knihe sa hovorí aj o prešporských a bratislavských mostoch, o veľkých prírodných katastrofách, ktoré postihli mesto, o vodných mlynoch a železnici, o katoch a bosorkách, o balónoch a vzducholodiach nad mestom, o tom, čo skrývajú priečelia domov a palácov, kam sa chodili Bratislavčania kúpať, ako sa cestovalo električkou do Viedne, prečo má Bratislava prívlastok mesto mieru a ako vôbec dostala Bratislava svoje meno.

Igor Janota (1921 – 2008), absolvent Vysokej školy obchodnej. Je synom Ľudovíta Janotu, autora knihy Slovenské hrady. V rokoch 1964 – 1983 pracoval ako vedecký tajomník Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva. V časopisoch a novinách publikoval vyše 3 000 článkov, zozbieral okolo 150 povestí zo starej Bratislavy, písal rozprávky pre deti. História Bratislavy je jeho celoživotnou témou.

Sprievodca na potulkách po atraktívnej vilovej štvrti na bratislavskej Kalvárii a susediacom Horskom parku. Nájdeme tu najvýznamnejšie vily z najstaršieho romantického obdobia, ale aj z neskorších medzivojnových čias a najnovšie vily súčasnosti. Autori objavujú nové informácie a fotografie o významných vilách, ich obyvateľoch a majiteľoch a o zaujímavej histórii tejto lokality. Vily okolo Horského parku, Vily nad Hradom a Vily na Slavíne tvoria trilógiu sprievodcov po bratislavských vilách ako doplnok k úspešnej monografii Vily nad Bratislavou.

Tomáš Berka (1947, Bratislava) filmový a scénický architekt. Po počiatočnom štúdiu architektúry vyštudoval scénografiu na VŠMU v Bratislave. Pre divadlá a televízie vytvoril okolo stopäťdesiat scén a vyše sto divadelných a kultúrnych plagátov. Svoju výtvarnú tvorbu vystavoval v Európe a v Japonsku. V roku 1983 získal striebornú medailu na Pražskom Quadrienále. Vytvoril dekorácie k viac ako štyridsiatim filmom a spolupracoval s režisérmi ako Stanley Kubrick, Ridley Scott či Juraj Jakubisko. Je spoluautorom slovenských pavilónov na Expo 2000 v Hanoveri a na Expo 2015 v Miláne. Ako hráč na klávesy bol pri zrode skupiny Modus, v roku 1969 založil skupinu Ex We Five a v roku 1971 s Ferom Griglákom Fermatu, s ktorou nahral sedem autorských albumov. Je držiteľom Ceny Literárneho fondu za knihu Rocková Bratislava a Ceny Júliusa Satinského za kultúrny prínos hlavnému mestu. Na knižnom veľtrhu vo Frankfurte v roku 2019 dostal cenu za najlepšie ilustrovanú knihu o filme (Veľká ilúzia). Za scénografiu do filmu Amnestie získal cenu Slnko v sieti (2020). Vyšli mu knihy Blumentálske blues (2010), René (2017), kniha o filmovej architektúre Veľká ilúzia (2019), monografia o divadelnom plagáte, scénografii a výstavách Plagáty a iné veci (2021), s Fedorom Frešom Rocková Bratislava (2013), s J. M. Bahnom Vily nad Bratislavou (2013), Vily nad Hradom (2016), Vily na Slavíne (2019). Žije a tvorí v Bratislave. Ján Milo Bahna (1944, Pukanec), architekt, profesor na VŠVU. Architektúru vyštudoval v roku 1967 na SVŠT a v roku 1970 na VŠVU. Realizoval okolo 90 významných objektov a interiérov. Pracoval v ŠPÚO u architekta Matušíka a profesora Vilhana. Tu vznikli významné obchodné stavby, interiéry bánk, interiér bratislavského letiska a vládny salónik. Udržiaval kontakt s európskymi a českými architektami. Spoluorganizoval stretnutia stredoeurópskych architektov v Spišskej Kapitule a Starých Splavoch. Po roku 1990 založil AA Ateliér architektúry. Bol na zakladajúcom zjazde Obce architektů a na zakladajúcom zjazde Spolku architektov Slovenska. Jeho ateliér spracoval významné projekty bánk a obchodných stavieb, Dom odievania a rekonštrukciu OD Dunaj. Jeho banky v Žiline i Čadci patria ku klenotom našej architektúry. Postavil dva evanjelické kostoly, Evanjelickú bohosloveckú fakultu a budovu VŠVU. Jeho rekonštrukcia komplexu Univerzitnej knižnice a rekonštrukcia synagógy v Leviciach sú dokladom citlivej práce v historickom prostredí. V rokoch 2008-2014 bol viceprezidentom a prezidentom Spolku architektov Slovenska. Vystavuje vo Viedni, Zürichu a v Mníchove. V roku 2014 získal Cenu Emila Belluša za celoživotné dielo. Je laureát Jurkovičovej ceny za OD Ružinov a VÚB banku, Satinského ceny Čučoriedka, Ceny primátora Bratislavy, Stavby roka, Ceny Arch a Ceny predsedu Národnej rady. Jeho Vilu Lineu zaradili do Svetového atlasu architektúry Phaidon. Kriticky sa vyjadruje k súčasnej aj plánovanej architektúre Bratislavy.

Cudzincovi, ktorý na svojich cestách čo len nakrátko zavíta na Slovensko, treba vrelo odporúčať návštevu malebného Považia: možno ho porovnať s romantickým Porýním a s hojne navštevovanou, obľúbenou oblasťou Wachau, no počtom zámkov a zrúcanín s tridsiatimi hradmi, pevnosťami, kaštieľmi a starými kláštormi je Považie podstatne bohatšie. Ak si ho chceme pozrieť, nemôžeme využiť plavbu loďou, musíme sa uspokojiť so železnicou, lebo rieka pre plytčiny, nebezpečné ohyby a častý nedostatok vody je nesplavná. Ale práve cesta vlakom poskytuje návštevníkovi mimoriadne čaro, umožní mu nielen pokochať sa pohľadom na túto perlu Slovenska, ale aj pobudnúť v prekrásnych Tatrách. Na starých pohľadniciach, fotografiách a rytinách vynárajú sa pri čítaní mestá a mestečká, zámky a hrady opradené povesťami, a Benyovszky, vynikajúci sprievodca, nás upriamuje na zaujímavosti, ktoré by sme si sami sotva všimli. Takto nám cesta hore Považím príjemne plynie a ani sa nenazdáme prejdeme z Bratislavy až k sútoku Bieleho a Čierneho Váhu. Tam sa cesta končí. A v nás ostane len túžba navštíviť tieto čarovné miesta.

Karl Benyovszky sa narodil 4. júla 1886 v centre Prešporka, na nároží terajšieho Hviezdoslavovho námestia a Mostovej ulice. Benyovszky, syn policajného úradníka, prežil v dome s výhľadom na Mestské divadlo a kostolík kláštora Notre Dame celé detstvo. Navštevoval maďarské školy, ale nemčinu stále považoval za svoj materinský jazyk. Po I. svetovej vojne ho v Budapešti odsúdili za protimonarchistické názory. Roku 1924 sa vrátil do Bratislavy, kde žil až do roku 1945. Pôsobil v redakcii Pressburger Zeitung, neskôr v Grenzbote. Intenzívne sa zaoberal históriou mesta, napísal knihu o dejinách mestského divadla, rozsiahle dielo o živote J. N. Hummela. Po slovensky vyšli jeho knihy Prechádzka starým Prešporkom, Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Považie – hrady, zámky, povesti a Železná studnička. Po násilnom vysťahovaní Nemcov z Československa žil v Rakúsku, kde 6. januára 1962 zomrel.

Prechádzka po jednom z najstarších zachovaných cintorínov na území Bratislavy. Vznikol okolo roku 1784 a sú tu pochované významné prešporské rodiny, remeselníci, umelci, podnikatelia a mnohé vynikajúce osobnosti. V knihe sa spomína viac ako 170 osobností a množstvo umelecky zaujímavých náhrobkov, ktoré sú zobrazené na vyše 200 dobových fotografiách.Mená ako Pálffy, Esterházy, Feigler, Ortvay, Manderla, Palugyay, Justi, Kozics, Werner, Ludwig, Marshall, Rigele, Lanfranconi, Albrecht, bratislavský „Robinson“ Karl Jetting, Majsch, Tido Gašpar, J. E. Hubert, Gessay, Žabota, Vavro Šrobár, Melkovič, Satinský a mnohé ďalšie – tvorili históriu mesta. Na prechádzke po Ondrejskom cintoríne si pripomenieme ich zaujímavé osudy.

PhDr. Viera Obuchová, CSc. (1951, Bratislava), vyštudovala históriu na FiF UK v Bratislave. Od roku 1974 pracuje ako historička v Mestskom ústave ochrany pamiatok v Bratislave. Je autorkou a spoluautorkou odborných a populárno-náučných publikácií o histórii Bratislavy.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československa sa Bratislava postupne začína meniť na modernú metropolu. Zriaďujú sa nové inštitúcie, prichádzajú českí úradníci, buduje sa štátna správa. Mení sa duch mesta – z ospalého, kedysi významného a bohatého korunovačného mesta sa stáva živé dynamické moderné mesto. Mení sa životný štýl obyvateľov a tomu sa prispôsobuje architektúra a urbanizmus mesta. Prichádzajú mladí architekti najmä z Čiech a z Rakúska, žačína sa meniť ráz centra mesta a vzniká množstvo projektov na novú, modernú výstavbu. Kniha mapuje obdobie Prvej republiky do vzniku Slovenského štátu. Kolektív autorov sa snaží zachytiť nielen urbanistické zmeny, vznik zaujímavých moderných stavieb, ale aj ducha doby, každodený život a životný štýl v Bratislave v tomto období. Autorka sa venuje modernej architektúre. Knihu pripravuje v spolupráci s kolektívom historikov a architektov. Kniha je bohato ilustrovaná dobovými fotografiami a plánmi.

Zostavovateľ publikácie Peter Szalay a kolektív autorov: Katarína Andrášiová, Nina Bartošová, Katarína Haberlandová (SAV) a Michal Bogár, Ľubomír Králik, Ľudovít Urban (Ateliér BKU).

Básnik nazval Bratislavu mestom na sútoku vína a Dunaja, no nie je to len bonmot. Veď už viac ako dve tisícročia sa v našom regióne pestuje hrozno a výsledkom pracovitých rúk, ľudského umu a slnka je lahodné víno. Prví klčovali svahy Malých Karpát Kelti, po stáročiach rímsky cisár Marcus Aurelius Probus nariadil svojim legionárom vysadiť na okolitých pahorkoch vinič. O obľúbenosti vína svedčí aj fakt, že sa nám zachovali modlitby za víno ešte z čias Cyrila a Metoda. V stredoveku panovníci výnosmi ochraňovali bratislavských vinohradníkov a vtedajšia produkcia 2500 litrov vína na obyvateľa svedčí o jeho význame ako obchodnej komodity. Až na štyridstiatich piatich uliciach vládla nevídaná podviechová demokracia; Bratislavčania prví ochutnali šampanské mimo územia Francúzska a to od Palugyaia mali aj vo vinotéke na Titanicu.

Vladimír Tomčík (1950, Bratislava) vyštudoval dejiny umenia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pracoval 16 rokov v redakcii Výtvarný život, vo vydavateľstve Mladé letá. Pripravil množstvo výstav u nás i v zahraničí. Je autorom viac ako tisícky odborných a popularizačných článkov, scenárov a autorských relácií v rozhlase a televízii. Popri výtvarnom umení sa venuje histórii Bratislavy a dejinám gastronómie. Vyšlo mu 13 kníh o umení, Bratislave a gastronómii. Je autorom výtvarnej podoby rekonštrukcie Hviezdoslavovho námestia.

Príbeh domu na Suchom mýte s popisným číslom 741/59, ktorý vstúpil do histórie Bratislavy a povedomia jej obyvateľov a návštevníkov ako „Cafe Stefanie – Kaviareň Štefánia – Štefánka“. Autor nás sprevádza bohatou a pohnutou históriu tohto miesta od počiatkov až po súčasnosť. Cez osudy majiteľov, hostí a štamgastov, ktorí kaviarni dodávali osobitý lesk a punc, vážnosť a dôležitosť, noblesu a eleganciu. Štefánka je súčasťou aj dnešnej Bratislavy. V spomienkach desiatok umelcov, bohémov a osobností ožívajú staré zlaté časy a atmosféra tejto jedinečnej kaviarne.

Juraj Hradský (1953), výtvarník a publicista. Je autorom viacerých monografií o historických zbraniach. Podľa jeho výtvarných návrhov boli zhotovené zbrane pre Čestnú stráž prezidenta. O dejinách hlavného mesta napísal knihy Napoleon a Bratislava, Bratislavskí majstri kati, Legenda na rohu – Štefánka, Rusovce, Jarovce, Lamač, Čunovo a Dúbravka. Je členom Československej a Medzinárodnej napoleonskej spoločnosti, Slovenskej muzeálnej spoločnosti a Slovenskej genealogickej a heraldickej spoločnosti. Žije a tvorí v Bratislave.

Obdobie medzi dvomi svetovými vojnami ponúka množstvo tém, ktoré umožňujú pochopiť a spracovať postavenie židovskej komunity na Slovensku. Jednu z nových kapitol medzivojnových dejín Židov na Slovensku reprezentuje výskum židovských politických strán a politických ambícií ich predstaviteľov. Keďže stále prevláda názor, že Židia prostredníctvom židovských politických strán vstupovali do politického života spoločnosti, je zaujímavé sledovať spôsob, akým sa usilovali dosiahnuť zmenu spoločenských procesov. Sprevádzal ich pritom boj za rovnoprávnosť, za uznanie židovskej národnosti, ale aj rozmach sionistického hnutia a najmä politické ambície vedúcich predstaviteľov slovenského židovstva. To všetko (a nielen to) sa odohrávalo v zložitom, a pritom pozitívnom spoločensko-politickom prostredí 1. ČSR, ktoré prostredníctvom prezidenta T. G. Masaryka Židom garantovalo ich práva i osobnú slobodu.

Katarína Mešková Hradská (1956) pracuje v Historickom ústave SAV, kde sa venuje problematike židovskej komunity na Slovensku v rokoch 1918-1945. Na túto tému napísala viacero kníh a vedeckých štúdií, ktoré uverejnila na Slovensku i v zahraničí. Ako riešiteľka domácich a zahraničných vedeckých projektov sa stala štipendistkou vedeckých inštitúcií v Izraeli a vo Francúzsku. Je nositeľkou viacerých ocenení za prínos k popularizácií dejín Slovenska.

A mai Párkány területe már a kezdetektől bővelkedett történelmi eseményekben. A mai városhely első lakói a kelták voltak. A rómaiak itt építették fel Anavum névre keresztelt erődítményüket. A település több évszázadig Magyarország része volt, majd 1918 után több államigazgatás részeként is szerepelt. A könyv a város történelmének rövid áttekintését tartalmazza, nagyobb figyelmet szentelve a 20. századnak. Az elbeszélések és visszaemlékezések betekintést engednek a régi Párkány életébe. Végigsétálhatunk annak utcáin, részt vehetünk ünnepségein és a mindennapok történései mellett emlékezünk azon eseményekre, amelyek beégtek a párkányiak emlékezetébe. Megismerkedhetünk a város egyes lakóival, azok családjával, emlékeivel és élményeivel. Az ő szemükön át láthatjuk a várost és az életet benne.

Tomáš Baka 1989-ban született Malackyban, de kisgyermek korától Párkányban él és párkányinak is tartja magát. 2008-ban érettségizett a helyi gimnáziumban. Tanulmányait kisebb szünet után a Nyitrai Konstantin Filozófus Egyetemen folytatta, történész szakon, melyet 2015-ben fejezett be. Szakdolgozatában Párkány két háború közti időszakát ölelte fel. Mint történész, elsősorban a helyi történelemmel és a 20. század eseményeivel foglalkozik.

Takmer 60 portrétov osobností kľúčového významu v tisícročnej histórii Európy, ktoré žili na území Bratislavy, alebo sa trvalo zapísali do našich dejín – Marcus Aurelius, Haydn, Cyril a Metod, Chatam Sofer, Pápež Lev IX., Paracelsus, Jókai, Jesenius, Johann Strauss, uhorskí králi korunovaní v Prešporku, Andersen, Beethoven, Petöfi, Eugen Savojský, Peter Veľký, Lanfranconi, Martinego, Ján Sobieski, Brahms, Donner, nositeľ Nobelovej ceny Lenard, Bartók, Lessing, Lehár, Hummel, Edison, Mozart, Einstein a ďalší. Autor predstavuje Bratislavu ako živé stredoeurópske centrum v rímskych časoch, v období Veľkej Moravy, na počiatku uhorských dejín, v čase tureckých vojen aj dnes.

Igor Janota (1921 - 2008), absolvent Vysokej školy obchodnej. Bol synom Ľudovíta Janotu, autora knihy Slovenské hrady. Publikoval vyše 3 000 článkov, zozbieral okolo 150 povestí zo starej Bratislavy, písal rozprávky pre deti. Od roku 2006 mu vyšli knihy Bratislavské rarity, Oprášené historky zo starej Bratislavy, Slávni ľudia v Bratislave, Rozprávky a povesti zo starej Bratislavy, Legendy a mýty zo starej Bratislavy, Dobrodružný život J. W. Kempelena, Príbehy bratislavských fontán a studní, Rehole, kostoly a kláštory v Bratislave, Prešporské rozprávky. História Bratislavy bola jeho celoživotnou témou.

Bratislavský rodák Karl Benyovszky bol v tridsiatych rokoch 20. storočia veľkým popularizátorom a obdivovateľom mesta. O Bratislave a okolí napísal niekoľko príťažlivých kníh. V knihe o Železnej studničke opisuje údolie Mlynskej doliny - v tesnej blízkosti mesta tu v tom čase bolo možné nájsť príjemné zákutia na oddych, reštaurácie, výletné kaviarne, mlyny, jazerá a nádhernú scenériu romantického lesa. Železná studnička vďačí za svoje meno železitému prameňu, ktorý tu vyviera. Údolie sa rozprestiera na hornom konci Vydrickej doliny. Pri rieke Vydrici, ktorá preteká pôvabnou dolinou, sa už pred stáročiami usadili mlynári a postavili si tu mlyny. V 19. storočí sa Železná studnička stala obľúbeným výletným miestom obyvateľov neďalekého Prešporka. Chýr o liečivých účinkoch železitej vody lákal návštevníkov zo širokého okolia. Podnikaví prešporskí mešťania tu preto vybudovali kúpeľný dom s reštauráciou. Zašlú slávu kedysi hojne navštevovaných miest pripomínajú už len zrúcaniny starých mlynov a množstvo dobových pohľadníc.

Karl Benyovszky sa narodil 4. júla 1886 v centre Prešporka, na nároží terajšieho Hviezdoslavovho námestia a Mostovej ulice. Benyovszky, syn policajného úradníka, prežil v dome s výhľadom na Mestské divadlo a kostolík kláštora Notre Dame celé detstvo. Navštevoval maďarské školy, ale nemčinu stále považoval za svoj materinský jazyk. Po I. svetovej vojne ho v Budapešti odsúdili za protimonarchistické názory. Roku 1924 sa vrátil do Bratislavy, kde žil až do roku 1945. Pôsobil v redakcii Pressburger Zeitung, neskôr v Grenzbote. Intenzívne sa zaoberal históriou mesta, napísal knihu o dejinách mestského divadla, rozsiahle dielo o živote J. N. Hummela. Po slovensky vyšli jeho knihy Prechádzka starým Prešporkom, Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Považie – hrady, zámky, povesti a Železná studnička. Po násilnom vysťahovaní Nemcov z Československa žil v Rakúsku, kde 6. januára 1962 zomrel.

Redaktor, fotograf, typograf, grafický dizajnér Juraj Linzboth (1930) vo svojom rozprávaní oživuje nenávratne stratenú atmosféru ulíc a domov starej Bratislavy, pretože do nich vracia pôvodných obyvateľov. Hoci ho k nim do značnej miery viaže rodinná tradícia, robí to nepateticky, za pomoci archívnych dokumentov a fotografií. Výsledkom je živá galéria ľudských osudov a charakterov, v ktorej sú rovnako dôležité životopisné fakty ako drobné epizódy i dobromyseľné klebietky. Aj vďaka nim zisťujeme, že napriek rozličným dobovým odlišnostiam človek ostáva predovšetkým človekom.

Rozprávanie o hudobnom živote v Bratislave, tak ako ho prežíval a spoluvytváral známy bratislavský hudobník a pedagóg profesor Ján Albrecht.

Ján Albrecht (1919 – 1996), bratislavský rodák, syn skladateľa Alexandra Albrechta. Študoval husle na konzervatóriu, neskôr violu na VŠMU v Bratislave. Pôsobil ako pedagóg na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, na Pedagogickej fakulte UK v Trnave, na kozervatóriu a VŠMU v Bratislave. Založil a dlhé roky viedol súbor starej hudby Musica Aeterna. Popri bohatej hudobnej editorskej činnosti publikoval aj eseje o výtvarnom umení. Je autorom knižných publikácií Podoby a premeny barokovej hudby, Eseje o umení a Duchovný svet krásy (vyšla aj v nemeckom a anglickom preklade).

Obec Karlsdorf neďaleko Bratislavy sa spomína už v 18. storočí ako osada medzi prešporskými a devínskymi vinohradmi. Jej zakladateľ gróf Karol Jozef Hieronym Pálfi dal na svojich pozemkoch postaviť želiarske domy v dedine pomenovanej po ňom ako Karlova Ves. Pôvodne nemecká osada sa postupne menila na slovenskú. Preslávila sa najmä chutným ríbezľovým vínom. Autor približuje históriu obce a každodenný život jej obyvateľov cez svoje spomienky na detstvo a mladosť v štyroch ročných obdobiach. Spomína na čulý spoločenský život, opisuje malé dejiny obce až po zbúranie starej Karlovej Vsi.

Matúš Šrámek (1935, Bratislava). Žije v Karlovej Vsi, kam sa jeho predkovia prisťahovali začiatkom 19. storočia. Jeho rodičia – Šrámkovci i Marekovci, patrili k typickým karloveským vinohradníckym rodinám. Maturoval na Vyššej hospodárskej škole a v štúdiu pokračoval na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Pracoval v Podniku výpočtovej techniky a na Ministerstve financií SR. Venuje sa histórii starej Karlovej Vsi, vlastní unikátnu zbierku dobových fotografií. www.karlovaves.ahoj.sk

Na miestach, kde ešte nedávno stáli fabriky a robotnícke štvrte, ktoré pripomínali industriálny rozmach mesta na prelome 19. a 20. storočia, dnes vyrastá nová zástavba. Priemyselná Bratislava už ostane len na starých fotografiách: Marschallova továreň na koče, fabrika na kefy bratov Grünebergovcov, Feit­zelmayerova fabrika, výroba klavírov Wernerovcov, Dynamitka, Stollwerck, Patrónka, Kühmayerova továreň, Klingerka, Kablovka, Gumonka, Siemenska, Matadorka, električka do Viedne, mestská vodáreň, plynáreň a elektráreň, bitúnky, starý Meštiansky pivovar, Stei­nov pivovar, Slubekova likérka a ďalšie.

PhDr. Viera Obuchová, CSc. (1951, Bratislava), vyštudovala históriu na FiF UK v Bratislave. Od roku 1974 pracovala ako historička v Mestskom ústave ochrany pamiatok v Bratislave. Je autorkou a spoluautorkou odborných a populárno-náučných publikácií o histórii Bratislavy: Ondrejský cintorín, Cintorín pri Kozej bráne, Priemyselná Bratislava, Každodenný život a bývanie v Bratislave v 19. a 20. storočí, Príbehy z dejín Bratislavy.

Predmetom knihy Kriminalita a justícia v stredovekom Prešporku sú podoby zločinu a trestu, ktoré sa stali nielen v meste na Dunaji, ale aj v iných kútoch Európy. Ich spoločným menovateľom však bolo to, že ich prerokoval prešporský súd a páchatelia boli verejne potrestaní v slobodnom kráľovskom meste Prešporku. Autor v širšom zábere približuje všedný a nevšedný život stredovekého mesta, jeho atmosféru a jednotlivé vrstvy obyvateľov, protagonistov spravodlivosti aj zločinnosti, zásady uhorského aj mestského trestného práva, opisuje jednotlivé kriminálne a súdne kauzy i trestanie zločincov. Bohatý obrazový materiál spolu s dobovými ilustráciami plasticky dokresľujú opisované skutočnosti.

Doc. PhDr. Vladimír Segeš, PhD. (1950, Bratislava). Vyštudoval historické vedy – archívnictvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Univerzite Eötvösa Loránda v Budapešti. Od roku 1995 je vedeckým pracovníkom Vojenského historického ústavu v Bratislave, prednáša na Filozofickej fakulte UK a na Univerzite tretieho veku UK v Bratislave. Je autorom troch monografií, spoluautorom a editorom desiatok diel z oblasti medievalistiky, vojenských dejín a dejín miest i práva.

Dvadsať príbehov o pamiatkach a pamätihodnostiach Prešporka-Bratislavy. Sú medzi nimi zaujímavosti o kráľovskej pokladnici či o zasadaní uhorského snemu v budove Kráľovskej uhorskej komory na Michalskej ulici, o oslave víťazstva nad Turkami, o Kalvárii, o protinapoleonských valoch neďaleko nákupného centra v Petržalke, o kaplnke sv. Rozálie v Lamači, ktorou sa poďakovali obyvatelia mesta za ochranu pred morom, o Balassovom paláci bez krídel na Panskej ulici, o cintoríne v záhrade kláštora milosrdných bratov, o prepriahacích staniciach a zájazdných hostincoch, zaujímavosti z Podhradia – o ľadovni, prístave či Arsenáli, o kúpeľoch Grossling, o Dynamitke a pomníkoch na Kamzíku, príbeh hotela Carlton, o predmestí Blumentál v 18. storočí, kde sídlil gróf Sedlitz, o rozlúčkovej kaplnke a fabrike na súkno, niečo z histórie cintorína v Slávičom údolí, kde na počiatku boli drevené kríže... Autorka sa venuje pamiatkám a histórii Bratislavy. Jednotlivé príbehy dokumentuje množstvom unikátnych archívnych dokumentov, fotografií, plánov, ktoré sa jej podarilo nájsť pri bádaní v archívoch.

PhDr. Viera Obuchová, CSc. (1951, Bratislava), vyštudovala históriu na FiF UK v Bratislave. Od roku 1974 pracuje ako historička v Mestskom ústave ochrany pamiatok v Bratislave. Je autorkou a spoluautorkou odborných a populárno-náučných publikácií o histórii Bratislavy: Ondrejský cintorín, Cintorín pri Kozej bráne, Priemyselná Bratislava, Každodenný život a bývanie v Bratislave v 19. a 20. storočí, Príbehy z dejín Bratislavy.

Evanjelický cintorín pri Kozej bráne bol založený koncom 18. storočia a nachádza sa uprostred evanjelickej štvrti, ktorú ohraničuje Župné námestie, Suché mýto, Palisády, Kozia a Šulekova ulica. Leží v blízkosti evanjelických kostolov, bývalého evanjelického lýcea a nemocnice. Mená na náhrobkoch svedčia o bohatej histórii tejto časti mesta: ležia tu známe osobnosti z obdobia národného obrodenia, významní profesori T. G. Schroer, Kováč-Martiny, J. Grosz, M. Schevrlay, S. H. Glatz, Š. Boleman, S. Tamasko, S. Wölfel, J. Kvačala, J. Pettko, A. Fuchs, F. J. Grailich, V. Michaelis, S. Markusovszký, historik B. Varsík. Nájdeme tu náhrobky predstaviteľov mesta (A. Steckelhuber, J. Lederer), mestských inštitúcií (I. Daxner, E. Forbát, L. Dobrovits), obchodníkov (T. E. Mader, Ludwigovci), podnikateľov (A. Steltzer, M. Dax, Hackenbergovci, Feitzelmayerovci), kníhtlačiarov (Wigandovci, G. Haeckenast), majiteľov tovární, ktorí sa ako mecenáši zaslúžili o kultúrny a spoločenský rozvoj nášho mesta (Habermayerovci, Jurenákovci, Grünebergovci, Reidnerovci, Slubekovci, Royko), vedcov a vynálezcov, (Bahýľ, J. A. Bäumler), architektov (Ch. Ludwig, J. Merganc), kultúrnych pracovníkov (A. Güntherová, M. Pietor, M. Martinček, J. L. Bella, G. Koričanský), evanjelických farárov (P. Rázga, J. V. Jarius, J. Ch. Tremmel, K. A. Raabe, L. Szeberényi, J. Drobný, M. Bodický), lekárov (K. Kanka, Ľ. Valach, F. Celler), šľachticov (de Apadia, gróf d’Annecourt), generála R. Viesta, rodiny Kutlíkovcov, či mecéna robotníkov Juraja Schulpeho a stovky dnes už zabudnutých mien spojených s osudmi nášho mesta. Čaro tohto pôvabného cintorína utopeného v zeleni uprostred mesta umocňujú nádherné sochy a náhrobky od známych umelcov akými boli Rigele, Mahr, Feigler, Rumpelmayer, Lipšic, Márton, Mack, Majerský, Bahna, Gibala, Ondruš, Vika, Motoška a ďalší.

Juraj Šebo zachytil atmosféru bratislavských kaviarní, krčiem, viech, vinární, reštaurácií a barov, čaro minulých časov, vôňu mladosti, keď do rána bolo ďaleko a noci boli bez konca. Kniha je oslavou kaviarenského a krčmového života, kde sa dalo hovoriť o literatúre, politike, ale aj o obyčajnom živote. Vedie nás po topografickej mape čarovných miest spätých s koloritom mesta: Kryštál bar, La Paloma, Štefánka, Zbrojnoš, Fajka, Mýtnik, Metropolka a ďalšie. Oživuje panoptikum štamgastov a postavičiek, čašníkov a čašníčiek, plyšové kreslá, cvengot pohárov a mramorové stolíky – kam sa to všetko podelo?

Juraj Šebo (1943, Bratislava). Napísal úspešnú sériu kníh o (ne)dávnych rokoch: Krízové 30., Vojnové 40., Budovateľské 50., Pionierske 50., Zlaté 60., Normálne 70., Reálne 80., Slobodné 90., Turbo milénium a ich resumé pod názvom Najlepšie z môjho života. Vyšli mu monografie Tehelné pole, Také bolo PKO, Bratislavské korzo, Útek z pekla Osvienčimu a ďalšie. Spolupracoval na scenári o histórii STV v rokoch 1975 – 1989 Takí sme boli. Jeho knihy vychádzajú aj v Čechách. Získal cenu kritiky Zlaté pero za knihu Budovateľské 50. roky. Je na dôchodku, žije v Devínskej Novej Vsi.

Prešporskí pekári patrili k významným mešťanom od stredoveku až po koniec „dlhého“ 19. storočia. Ich mená a adresy boli všeobecne známe, keďže mešťania si od nich denne kupovali čerstvý chlieb a voňavé pečivo. Niektorí pekári išli ešte ďalej a svoje remeslo povýšili na umenie. Ich výtvory – sladké sucháre a makové a orechové bajgle – preslávili Prešporok na európskych panovníckych dvoroch i za oceánom a stali sa symbolom mesta. Kniha nás prevedie po stopách prešporských pekárskych majstrov a ich špecialít. Osudy pekárov ilustrujú obrázky, úryvky z dobovej tlače i príbehy konkrétnych ľudí.

Mgr. Jana Magdaléna Májeková (1996, Bratislava), vyštudovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave odbor História. Je internou doktorandkou na Historickom ústave SAV. Zaoberá sa dejinami 19. storočia, špecializuje sa na dejiny Bratislavy.

Ako sa bývalo v Bratislave v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia? Čo sa jedávalo, ako sa obliekali rôzne spoločenské skupiny, ako sa zabávali, ako trávili voľné chvíle? Publikácia predstaví vily, paláce, nájomné domy, kolónie, sídliská v Bratislave, ich obyvateľov a životný štýl. Dozvieme sa zaujímavosti o ich lokalizácii, projektantoch, interiérovom vybavení. Kde býval známy mykológ Ján Andreas Bäumler či hudobný skladateľ Ján Levoslav Bella? Aké miestnosti sa v roku 1892 nachádzali v paláci Vidora Csákyho na Štúrovej ulici, ako vyzerala obytná izba v robotníckej Schulpeho kolónii či zariadenie kúpeľne na prelome 19. a 20. storočia? Kde mali svoje ateliéry Alois Pinkas, Frico Motoška, Gustáv Mally? Kam sa vyhadzovali smeti v objektoch Mierovej kolónie projektovanej architektom Karfikom? Podobné zaujímavosti a mnohé iné bežné veci z každodenného života pútavo opisujú autorky v publikácii, ktorá nám okrem iného umožní nahliadnuť aj do všedného chodu domácností na prelome storočí v Bratislave.

PhDr. Viera Obuchová, CSc. (1951, Bratislava), vyštudovala históriu na FiF UK v Bratislave. Od roku 1974 pracuje ako historička v Mestskom ústave ochrany pamiatok v Bratislave. Je autorkou a spoluautorkou odborných a populárno-náučných publikácií o histórii Bratislavy. Mgr. Marta Janovíčková (1953, Vráble) vyštudovala odbor veda o výtvarnom umení na FiFUK v Bratislave. Pôsobila v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Pracuje v Múzeu mesta Bratislavy. Je autorkou viacerých výstav, expozícií a článkov zameraných na bytovú kultúru a užité umenie.

Od vydania knihy Pozsony város, utcái és terei – Ulice a námestia Bratislavy (1905) uplynulo vyše sto rokov. Čitateľom sa dnes dostáva do rúk druhé slovenské vydanie. Bratislava mala začiatkom 20. storočia päť mestských častí (Altstadt, Ferdinadstadt, Franz Josefstadt, Theresienstadt a Neustadt). Prvý mestský obvod je pôvodnou a najstaršou časťou Bratislavy. Historické jadro bolo kedysi obkolesené hradbami s obrannými vežami, cvingrami a baštami. Po stáročia si zachovalo pôvodný pôdorys, ulice a námestia v takmer nezmenenej podobe. Naša prechádzka Starým mestom vedie Michalskou ulicou k Rybárskej bráne a odtiaľ popri bývalých hradbách okolo Dómu Sv. Martina, kostolov a kostolíkov, palácov a pamätníkov a ukončí sa na Hlavnom a Primaciálnom námestí. V tomto priestore sa tvorili dejiny mesta a v najslávnejších dobách aj dejiny Rakúsko-Uhorska. Sídlili tu významné inštitúcie, bývala tu uhorská šľachta, korunovali kráľov, zasadal Uhorský snem. Ortvay podrobne popisuje históriu jednotlivých domov, spomína osobnosti a udalosti, ktoré ovplyvnili dejiny nášho mesta.

Tivadar Ortvay – historik, vysokoškolský učiteľ (Ciclava Monta, 19. 11. 1843 – Budapešť 8. 7. 1916), pochovaný v Bratislave. Študoval na bohosloveckom seminári v Temešvári, bol kaplánom v čanádskej diecéze, profesorom na gymnáziu v Lugoši. Od roku 1875 bol učiteľom histórie na Právnickej akadémii v Bratislave. Absolvoval študijné cesty po Európe a Palestíne.Venoval sa starovekej a stredovekej histórii. Jeho diela, založené na bohatom pramennom materiáli, sú dodnes často citované. Napísal vodopis Uhorska do konca 13. storočia, Dejiny bratislavskej Právnickej akadémie a najmä rozsiahle Dejiny mesta Bratislavy. Je autorom okolo tridsiatich samostatne vydaných prác, štúdií a článkov z oblasti histórie a archeológie.

Príbeh o architektúre a meste, budovanom v zložitých časoch vojnovej a povojnovej konjunktúry. Je to mozaika poskladaná zo života vojnovej Bratislavy, osudov architektov a staviteľov, z tragédií, zlyhaní aj víťazstiev, ktoré mesto prežilo. Autori cez príbehy domov, námestí a celých štvrtí odkrývajú meniacu sa mapu histórie mesta počas najničivejšej vojny akú naša civilizácia zažila.

Autori sú výskumníci z Historického ústavu SAV – Mgr. Peter Szalay PhD., PhDr. Katarína Haberlandová PhD., Ing arch. Laura Pastoreková PhD. a z Fakulty architektúry STU – Ing. arch. Michal Bogár a Ing. arch. Nina Bartošová PhD.

Z archívov, dobovej literatúry, spomienok umelcov i dám najstaršieho remesla oživuje autor bratislavskú Vydricu, pôvodne štvrť dunajských rybárov, lodníkov a remeselníkov, v ktorej sa už v 18. storočí usadili prostitútky a uličky na hradnom návrší sa postupne stali centrom rozsiahlej remeselnej prostitúcie. Autor dokumentárne verne zaznamenáva likvidáciu prostitúcie v Bratislave po roku 1948. Po nej nasledovala aj likvidácia Vydrice ako súčasti bratislavského Podhradia. Aj keď Vydrica patrí nenávratne minulosti, genius loci tohto miesta zostáva stále živou súčasťou dejín Bratislavy. Na dobových fotografiách, pohľadniciach a vo výtvarných dielach sa nám zachovala už len nostalgická spomienka na toto romantické zákutie mesta.

Anton Baláž (1943) absolvent FFUK v Bratislave, prozaik, autor čitateľsky úspešných románov Skleníková Venuša, Tu musíš žiť, Chirurgický dekameron, Hijó, kone Stalinove, Tábor padlých žien a Len jedna jar, kníh literatúry faktu a biografických románov. Vo svojich knihách sa vracia k povojnovým dejinám a prináša v nich vážny, často i groteskný, dokumentárne podložený a preto historicky korektný pohľad na osudy ľudí, ktorí sa stali obeťami či rukojemníkmi nehumánneho režimu.

Petržalka leží na území troch osád na pravom brehu Dunaja. Kedysi najväčšia dedina v Československu, dnes jedno z najväčších panelákových sídlisk v strednej Európe.Autor popisuje históriu Petržalky od počiatkov osídlenia, cez rímske obdobie, príchod Slovanov a Pečenehov, etnický a sídelný vývoj v rámci Uhorska, odpor Budapešti odovzdať územie Československu v r. 1918, anexiu Nemeckou ríšou až po pripojenie Petržalky k Československu. Medzi historické pramene vsúva spomienky starých Petržalčanov a ilustruje dobovými fotografiami ľudí, domov, ulíc, obchodov, manufaktúr, tovární, ihrísk, kúpaliska Lido, parku, kaviarní, lodeníc, lunaparkov, bálov, kasární a uličiek totálnej biedy.

Po víťazstve pruskej armády v bitke pri Hradci Králové, 3. júla 1866, sa rakúske vojská presúvali k Prešporku, kde mali zabrániť v postupe na Viedeň. Bitka pri Lamači ukončila Prusko-Rakúsku vojnu na poludnie 22. júla 1866, kedy vstúpilo do platnosti prímerie. V dôsledku prehratej vojny musel cisár František Jozef I. prijať veľa pokorujúcich opatrení s obrovskými územnými aj finančnými dôsledkami. Autor zaznamenáva priebeh bitky a udalosti odohrávajúce sa v priľahlých obciach, rokovania predchádzajúce podpisu mierovej zmluvy v Mikulove a následne v Prahe. Popisuje charakter a stav nepriateľských armád, analyzuje jednotlivé zbory, ich výstroj a výzbroj, predstavuje veliteľov a padlých oboch armád. Z dobových kroník poznávame aj život v Prešporku, Lamači, Dúbravke, Záhorskej Bystrici a v Devínskej Novej Vsi krátko pred samotnou bitkou.

Juraj Hradský (1953), výtvarník a publicista. Je autorom viacerých monografií a početných článkov o historických zbraniach v odborných časopisoch. Podľa jeho výtvarných návrhov bola zhotovená šabľa pre dôstojníkov Čestnej stráže prezidenta SR M-1998, ako aj zbrane pre Čestnú stráž prezidenta Slovenskej republiky - puška, bodák, patróntaška a šabľa. O dejinách hlavného mesta napísal knihy: Napoleon a Bratislava, Bratislavskí majstri kati, Štefánka - legenda na rohu, Rusovce, Jarovce, Lamač, Čunovo, Dúbravka, Legendárna kaviareň Štefánka. Je tiež autorom knihy Odsúdený č. 3359 Štefan Kiripolský. Je členom Československej Napoleonskej spoločnosti so sídlom v Brne, Medzinárodnej Napoleonskej spoločnosti so sídlom v Montreale, Slovenskej muzeálnej spoločnosti, Slovenskej genealogickej a heraldickej spoločnosti. Žije a tvorí v Bratislave.

Pokračovanie úspešnej monografie Vily nad Bratislavou vo forme sprievodcu. Na prechádzkach po atraktívnej vilovej štvrti sa zoznámime s najvýznamnejšími vilami v mimoriadne pestrom slohovom spektre – od romantickej eklektiky až po súčasnosť. Na malom priestore v okolí Slavína tu v posledných desaťročiach dominujú moderné vily s často nevšednou architektúrou. Autori objavili množstvo nových materiálov, fotografií a ďalších príbehov a informácií o vilách, ich majiteľoch, obyvateľoch a histórii tejto lokality.

Tomáš Berka (1947, Bratislava), scénograf, filmový architekt, hudobník, spisovateľ. Ján M. Bahna (1944, Pukanec), architekt, profesor architektonickej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

Príbeh troch generácií tzv. židlochovicko-těšínskej línie Habsburgovcov v 19. a v prvej polovici 20. storočia. Podstatná časť života druhej generácie (arcivojvodský pár Fridrich a Izabela) bola spojená s Bratislavou (Prešporkom), keď tvorili vyše dvoch desaťročí najprominentnejších a najbohatších obyvateľov mesta. Vo svojom sídle (dnešný Prezidentský palác) prijímali významných hostí aj korunované hlavy vtedajšej Európy, čím sa mesto na Dunaji dostávalo aj do európskych správ. Najprominentnejšími hosťami boli členovia španielskej kráľovskej rodiny, s ktorými bola táto habsburská línia úzko príbuzensky spojená. Kniha si preto všíma habsburskú rodinu zo Španielska, ktorá sa potom s niektorými príslušníkmi usadila na východnom Slovensku, v Starej Ľubovni. Fridrich bol hlavným veliteľom vojsk monarchie počas prvých rokov prvej svetovej vojny. Fridrichove deti prežili svoje rozmanité osudy v rôznych kútoch strednej Európy.

Prof. PhDr. Roman Holec, DrSc. (1959, Bratislava), vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave odbor slovenčina-dejepis. Pracuje v Historickom ústave SAV, je profesorom histórie na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty UK. Zaoberá sa dejinami „dlhého“ 19. storočia, jeho špecializáciou sú hospodárske a sociálne dejiny, v súčasnosti najmä dejiny šľachty a environmentálna história. Je autorom sedemnástich samostatných knižných titulov, spoluautorom vyše desiatich syntéz a takmer dvoch stoviek vedeckých štúdií publikovaných v pätnástich krajinách sveta.

Kriminálne príbehy z medzivojnového a vojnového obdobia mapujú prácu inšpektorov Michala Filsingera, Samuela Lichtenfelda, priekopníka slovenskej kriminalistiky generála Gustáva Pongrácza a ich kolegov. Autor literárne spracoval autentické prípady podľa zápiskov Michala Filsingera, z dobových novinových správ a osobných spisov inšpektorov.

Mgr. Peter Nevolný (1951, Bratislava), grafik, fotograf, novinár a dokumentarista, člen a tajomník Slovenskej policajno-historickej spoločnosti. Absolvent katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Pôvodným povolaním reprodukčný grafik, fotograf a novinár. Pracoval v tlačiarňach a vo viacerých redakciách printových a elektronických médií. Spolupracuje s odbornými časopismi, ktoré sa venujú kynológii, bezpečnostnej problematike a záchranárstvu.

Slovensky zmýšľajúci obyvatelia starého Prešporka nežili za monarchie v ľahkých pomeroch. Uhorský režim bol vo vojnových rokoch k národným idealistom ešte prísnejší. Ale ani Nemci a Maďari to nemali jednoduché, keď sa monarchia rúcala a československí legionári obsadili mesto. Za vojskom prišli vo veľkom počte občania novej, pre nich nechcenej republiky. Česi a Slováci – politici, četníci, úradníci, učitelia, obchodníci, podnikatelia rozličného druhu… Našli si tu nový domov, zvykali si na prostredie, stali sa súčasťou etnicky premiešanej spoločnosti. Vzájomné vzťahy boli jemne povedané premenlivé. V prvej dekáde sa pomery postupne upokojili, až kým neprišla kríza. Hospodárska, ale aj politická. Česko-slovenské vzťahy komplikoval najprv autonomizmus, neskôr nacionalizmus a aby toho nebolo dosť, aj fašizmus. Putovanie ľudí, ideí a ideálov z monarchie do republiky, cez krátke obdobia autonómie a Slovenského štátu do vojnovej republiky má pestrú škálu zaujímavých osobných aj spoločenských príbehov.

Daniel Luther (1950, Bratislava), vedecký pracovník Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV. Vo svojich výskumných prácach sa zameriava na vývin mestského spoločenstva Bratislavy v starších obdobiach i v súčasnosti, sociálnu a kultúrnu diverzitu v mestskom a vidieckom prostredí.

Dúbravka leží na východnom úpätí Devínskej Kobyly. Pôvodná obec existovala už v 14. storočí a patrila hradu Devín. Jej história je ale oveľa staršia. Výhodná geografická poloha ju predurčovala na osídlenie už v pravekom období. Dôkazom sú archeologické nálezy z doby kamennej. Zachovali sa unikátne pamiatky aj z rímskeho obdobia. Následne sa tu usídlili Kelti a oblasť bola obývaná v čase Veľkomoravskej ríše. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1574. Je spojená s osídlením Chorvátov, ktorí utekali pred tureckým nebezpečenstvom z Balkánskeho polostrova a usadili sa v Dúbravke a v neďalekom Lamači. Dúbravku neobišli napoleonské vojny a bola zničená aj počas Prusko-rakúskej vojny v roku 1866. Obec bola pripojená k Bratislave v roku 1946.

Juraj Hradský (1953), výtvarník a publicista. Je autorom viacerých monografií o historických zbraniach. Podľa jeho výtvarných návrhov boli zhotovené zbrane pre Čestnú stráž prezidenta. O dejinách hlavného mesta napísal knihy Napoleon a Bratislava, Bratislavskí majstri kati, Legenda na rohu – Štefánka, Rusovce, Jarovce, Lamač, Čunovo a Dúbravka. Je členom Československej a Medzinárodnej napoleonskej spoločnosti, Slovenskej muzeálnej spoločnosti a Slovenskej genealogickej a heraldickej spoločnosti. Žije a tvorí v Bratislave.

Rusovce ležia v hraničnom trojuholníku medzi Slovenskom, Rakúskom a Maďarskom. Toto územie s bohatou históriou bolo osídlené už v praveku. Žili tu Kelti a neskôr Rimania postavili vojenský tábor Gerulata. Po vpáde germánskych kmeňov sem prišli Longobardi, Avari a Slovania. Najstaršia písomná zmienka o Rusovciach pochádza z roku 1208. Nachádza sa v listine kráľa Ondreja II., ktorou potvrdil založenie benediktínskeho opátstva. Rusovský kaštieľ je osadený v nádhernom parku ohraničenom dunajským ramenom. Jeho prvými majiteľmi boli Zichyovci, po nich gróf Hugo Henckel a napokon gróf Elemér Lónyay s manželkou Štefániou, belgickou princeznou. Bol svedkom vzácnych návštev, usporadúvali sa tu kráľovské poľovačky a hostiny. Pobyt nemeckých a ruských vojakov na konci 2. svetovej vojny poznačil kaštieľ aj park. Poslední majitelia po vojne odišli do neďalekej Pannonhalmy, kde sú pochovaní. Na základe Parížskej dohody, dňa 15. októbra 1947, boli Rusovce pričlenené k Československu. Dobové pohľadnice, dokumenty, autentické záznamy rozprávania pamätníkov, listiny a fotografie zachytávajú každodenný život obyvateľov Rusoviec, majiteľov kaštieľa ale aj dominanty obce.

Čunovo je najjužnejšou mestskou časťou Bratislavy. Leží v hraničnom trojuholníku medzi Rakúskom, Maďarskom a Slovenskom. Na základe Parížskej mierovej konferencie boli obce Rusovce, Jarovce a Čunovo v roku 1947 pripojené k Československu. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1232, z obdobia vlády kráľa Ondreja II. Epidémia cholery v roku 1497 a následná turecká expanzia podunajskú oblasť vyľudnili. Začiatkom 16. storočia sa sem presídlili Chorváti utekajúci pred turkami. Našli tu druhú vlasť a svoje kultúrne tradície i reč udržujú dodnes. V roku 1972 bolo Čunovo pripojené ako mestská časť k hlavnému mestu Bratislava.

Juraj Hradský (1953), výtvarník a publicista. Je autorom viacerých monografií o historických zbraniach. Podľa jeho výtvarných návrhov boli zhotovené zbrane pre Čestnú stráž prezidenta. O dejinách hlavného mesta napísal knihy Napoleon a Bratislava, Bratislavskí majstri kati, Legenda na rohu – Štefánka, Rusovce, Jarovce, Lamač, Čunovo a Dúbravka. Je členom Československej a Medzinárodnej napoleonskej spoločnosti, Slovenskej muzeálnej spoločnosti a Slovenskej genealogickej a heraldickej spoločnosti. Žije a tvorí v Bratislave.

Obdobie rokov 1940 až 1950 hlboko zasiahlo do novodobých dejín nášho života. Poznačilo nielen politickú tvár Európy a sveta, ale zasiahlo aj do osudov miliónov ľudí. Po rozpade demokratickej štruktúry slobodných národov a štátov, Hitler mocensky ovládol takmer celú kontinentálnu Európu. Slovensko na tom bolo ešte relatívne dobre. Vyfasovalo „nezávislosť“ pod krídlami Nemecka. Ani po druhej svetovej vojne nebolo u nás veľa dôvodov na radosť. Z jednej totality sme unikli, a vzápätí sme zapadli do druhej. Víťazstvo demokracie, ktoré sa v roku 1945 zdalo na dosah ruky, sa stalo čoskoro po víťaznom februári len krátkozrakou ilúziou.

Juraj Šebo (1943, Bratislava). Napísal úspešnú sériu kníh o (ne)dávnych rokoch: Vojnové 40., Budovateľské 50., Zlaté 60., Normálne 70., Reálne 80., Slobodné 90. a Turbo milénium. Vydal monografie Také bolo PKO a Budmerice. Spolupracoval na scenári o histórii STV v rokoch 1975 – 1989 Takí sme boli. V Čechách mu vyšla kniha O socializme s láskou a v súčasnosti sa pripravuje vydanie jeho kníh mapujúcich dekády 20. storočia v českom jazyku. Získal cenu kritiky Zlaté pero za knihu Budovateľské 50. roky. Je na dôchodku a žije v Devínskej Novej vsi.

Krátka, ale zaujímavá je história bratislavských bánk od vzniku Československa po koniec 40. rokov s exkurzom do čias monarchie. Hoci sme mali málo bankárov, najvýznamnejší z nich, americký Slovák Michal Bosák, založil v Bratislave vlastnú banku a jeho podpis figuruje dokonca aj na americkom dolári. Medzi známymi bankovými úradníkmi a bankármi boli aj osobnosti, ako Hviezdoslav, Tajovský, Hodža, Blaho, Juriga, Okánik, Karvaš, Tvarožek a ďalší. V knihe sú opísané nielen ich osudy, ale aj osudy najslávnejšieho slovenského bankárskeho rodu Makovickovcov, pohnutý život Imricha Karvaša, záhadná smrť Tomáša Tvarožka, súvislosti vzniku novej meny v 20. rokoch, povojnová menová reforma a napokon centralizácia bánk v čase budovania socializmu.V 21 kapitolách tu nájdeme známe i menej známe osobnosti, udalosti, príbehy, množstvo fotografií a dobových dokumentov súvisiacich s peniazmi a bankami na „bratislavskej Wall Street“, ktorá viedla v polovici 20. storočia po dnešnej Štúrovej a Medenej ulici, ale aj históriu objavenia zlatého pokladu biatekov pod novostavbou Tatra banky.

Mimoriadne zaujímavé rozprávanie o málo známych súvislostiach so vznikom 1. ČSR. Autor na veľmi veľkom množstve historických skutočností približuje situáciu v budúcom hlavnom meste Slovenska. Po skončení 1. svetovej vojny a Trianone maďarská vláda nechcela opustiť mesto, až ju napokon vytlačili čs legionári z talianskeho frontu a regulárna čs armáda. Ide o krátke obdobie, kedy sa Bratislava volal Wilsonovo, kedy po vytlačení maďarských vojsk z územia mesta prišla slovenská vláda zo Žiliny. Autor opisuje príchod českých Sokolov a ich účasť na oslobodení mesta, tragický prílet M.R.Štefánika, útoky Kunových vojsk na Bratislavu, návštevu TGM a posledného cisára monarchie Karola I. Na pozadí týchto dejinných skutočností autor vykresľuje spoločenské, etnické a politické prostredie Bratislavy a jej okolia.

Od vydania knihy Pozsony város, utcái és terei – Ulice a námestia Bratislavy (1905) uplynulo viac ako sto rokov. Čitateľom sa dnes dostáva do rúk slovenské vydanie. Bratislava mala začiatkom 20. storočia päť mestských častí (Altstadt, Ferdinadstadt, Franz Josefstadt, Theresienstadt a Neustadt). Tretí mestský obvod sa začiatkom 20. storočia nazýval Mesto Františka Jozefa (Franz Josefstadt, Ferencz-József-város) na počesť cisára Františka Jozefa I. Patrilo sem 45 ulíc a námestí. Autor, historik, znalec mesta a vynikajúci rozprávač, nás sprevádza na prechádzke po nábreží Dunaja, cez dnešné Hviezdoslavovo námestie, po Dunajskej ulici až k Ondrejskému cintorínu, cez Poľnú ulicu k Malej stanici na Mlynských nivách a k nákladnému prístavu na Dunaji. Pristavuje sa pri pomníkoch, významných budovách a slávnych osobnostiach, ktoré tu žili a zanechali stopu v dejinách mesta. Kniha je bohato ilustrovaná 130 unikátnymi dobovými fotografiami.

Tivadar Ortvay – historik, vysokoškolský učiteľ (Ciclava Monta, 19.11.1843 – Budapešť 8.7.1916), pochovaný v Bratislave. Študoval na bohosloveckom seminári v Temešvári, bol kaplánom v čanádskej diecéze, profesorom na gymnáziu v Lugoši. Od roku 1875 bol učiteľom histórie na Právnickej akadémii v Bratislave. Absolvoval študijné cesty po Európe a Palestíne.Venoval sa starovekej a stredovekej histórii. Jeho diela, založené na bohatom pramennom materiáli, sú dodnes často citované. Napísal vodopis Uhorska do konca 13. storočia, Dejiny bratislavskej Právnickej akadémie a najmä rozsiahle Dejiny mesta Bratislavy. Je autorom okolo tridsiatich samostatne vydaných prác, štúdií a článkov z oblasti histórie a archeológie.

Spomienky na štadión, ktorý bol mekkou nielen bratislavského, ale i československého a neskôr slovenského futbalu. Hrali tu najlepšie svetové mužstvá a známe futbalové hviezdy. Na Tehelné pole som začal chodiť s mamou. Otec príliš nefandil futbalu. Otec nikdy neprotestoval, akoby chcel dať najavo, že matkine nedeľné výlety chápe ako súčasť harmonického manželstva. Neskôr ako desaťročný som chodieval na Tehelné pole spolu s kamarátmi. V tej dobe televízia nebola, takže poriadny futbal sa dal pozerať len na Tehelnom poli. Pamätám si na ovešané električky i na jednotlivých hráčov. Boli to zlaté časy! Milan Lasica

Juraj Šebo (1943, Bratislava). Napísal úspešnú sériu kníh o (ne)dávnych rokoch: Vojnové 40., Budovateľské 50., Pionierske 50., Zlaté 60., Normálne 70., Reálne 80., Slobodné 90. a Turbo milénium. Vydal monografie Také bolo PKO, Budmerice, Bratislavské korzo a Útek z pekla Osvienčimu. Spolupracoval na scenári o histórii STV v rokoch 1975 – 1989 Takí sme boli. V Čechách mu vyšla kniha O socializme s láskou a v súčasnosti sa pripravuje vydanie jeho kníh mapujúcich dekády 20. storočia v českom jazyku. Získal cenu kritiky Zlaté pero za knihu Budovateľské 50. roky. Je na dôchodku a žije v Devínskej Novej Vsi.

V medzivojnovom období sa inšpektor Šétaffy preslávil vysokou úspešnosťou pri vyšetrovaní pridelených kriminálnych prípadov a neštandardnými postupmi pri odhaľovaní zločinu a jeho páchateľov. Mal povesť dôsledného a nekompromisného kriminalistu, pritom rešpektoval zákonné práva páchateľov, ich ľudské slabosti a ťažké životné situácie. Preto ho aj mnohí ľudia z podsvetia považovali za korektného „partnera“ a mnohokrát s ním spolupracovali pri objasňovaní najťažších prípadov. Povrávalo sa, že niektorí páchatelia, keď sa dozvedeli, že ich „prípad“ vyšetruje inšpektor Šétaffy, prišli sa sami prihlásiť s vedomím, že budú tak či tak odhalení, ale zároveň aj s oprávnenou nádejou, že pán inšpektor to zohľadní pred sudcom ako poľahčujúcu okolnosť. Inšpektor Šétaffy sa zapísal do histórie medzivojnovej Bratislavy ako kriminalistická legenda. Spomienky na najzaujímavejšie prípady uchoval vo svojom archíve. Z autentických materiálov jeho vnuk Jozef Šétaffy zostavil túto knihu a zdokumentoval zaujímavý životný príbeh tejto legendárnej postavy „Starej Bratislavy“.

Od vydania knihy Pozsony város, utcái és terei – Ulice a námestia Bratislavy (1905) uplynulo vyše sto rokov. Bratislava mala začiatkom 20. storočia päť mestských častí (Altstadt, Ferdinadstadt, Franz Josefstadt, Theresienstadt a Neustadt). Podhradie oddávna priťahovalo a inšpirovalo umelcov a fotografov svojou neopakovateľnou atmosférou. Kniha je prechádzkou uličkami od starého židovského cintorína po nábreží Zuckermandlu a Vydrice, cez Rybné námestie so siluetou dómu a synagógy, hore Židovskou a Zámockou ulicou okolo Hradu až po zostup z výšin Hradného vrchu cez spleť malebných uličiek späť na nábrežie. Každá ulica má svoju bohatú históriu, významné budovy a hlavne ľudí, ktorí vytvárali neopakovateľnú atmosféru tejto časti mesta. Opustené, burinou zarastené zbúranisko, miesto najstaršieho osídlenia Bratislavy, kde stáročia pulzoval život, už desiatky rokov čaká na svoje znovuzrodenie.

Tivadar Ortvay – historik, vysokoškolský učiteľ (Ciclava Monta, 19.11.1843 – Budapešť 8.7.1916), pochovaný v Bratislave. Študoval na bohosloveckom seminári v Temešvári, bol kaplánom v čanádskej diecéze, profesorom na gymnáziu v Lugoši. Od roku 1875 bol učiteľom histórie na Právnickej akadémii v Bratislave. Absolvoval študijné cesty po Európe a Palestíne.Venoval sa starovekej a stredovekej histórii. Jeho diela, založené na bohatom pramennom materiáli, sú dodnes často citované. Napísal vodopis Uhorska do konca 13. storočia, Dejiny bratislavskej Právnickej akadémie a najmä rozsiahle Dejiny mesta Bratislavy. Je autorom okolo tridsiatich samostatne vydaných prác, štúdií a článkov z oblasti histórie a archeológie.

Unikátny dokument o bratislavskom Podhradí na starých pohľadniciach a fotografiách. Podhradie, to neboli len uličky okolo hradu, ale aj kedysi samostatné osady Zuckermandel a Vydrica. V šesťdesiatych rokoch sa začalo búranie stoviek domov až postupne zanikla celá táto malebná štvrť.

Walter Malaschitz (1941, Bratislava) narodil sa na Žižkovej ulici 28 v dome, ktorý bol v dávnej minulosti Zuckermandlu radnicou. Detstvo prežil v Podhradí a pri Dunaji. Živil sa ako remeselník. V roku 1968 emigroval aj s manželkou do Kanady. Pravidelne navštevuje rodné mesto. Má dvoch synov.

Už tretie vydanie jednej z najúspešnejších kníh o Bratislave z pera Igora Janotu. Ako vznikali názvy bratislavských lokalít – Somársky vrch, Vydrica a Zuckermandel, Firšnál a Sahara, Lurdy na Hlbokej ulici, Kalvária, Slávičie údolie, Habánsky mlyn, Železná studnička, Kamzík a Koliba, Devín, Engerau – Ligetfalu – Petržalka. V knihe sa dočítate aj o najstarších mapách, dozviete sa, kde bolo centrum Samovej ríše, kde sa vyberalo mýto, o mincovniach, čo ukrývajú krypty kostolov a ďalšie zaujímavé historky zo starého Prešporka.

Igor Janota (1921 – 2008) vyštudoval Vysokú školu obchodnú. Publikoval vyše tritisíc článkov o histórii a zozbieral asi stopäťdesiat povestí zo starej Bratislavy. Vyšli mu knihy Bratislavské rarity, Slávni ľudia v Bratislave, Rehole, kostoly a kláštory v Bratislave, Legendy a mýty zo starej Bratislavy či Rozprávky a povesti z Bratislavy.

História Petržalky, legendy, spomienky, najmä tie od polovice 20. storočia, ktoré sa prelínajú so životom autora – dnešného Staropetržalčana. S nostalgiou a láskou spomína na Petržalku svojho detstva a mladosti, na ulice, obchody, ovocné sady, športoviská, výletné a rekreačné miesta, školy, kultúrne pamätihodnosti a každodenný život v tejto svojráznej časti dnešnej Bratislavy, ktorá v uplynulých desaťročiach viackrát menila štátnu príslušnosť a menili sa aj jej obyvatelia.

Zaujímavé detaily z archívov o Hrade v jeho starej podobe i stáročných premenách. Autor nás zavedie do komnát so vzácnymi umeleckými dielami a rozpráva o živote obyvateľov Hradu. Oživí kráľovské návštevy, zásnuby, svadby, veľkolepé slávnosti na počesť hradného panstva. Nazrieme do podzemných žalárov, kde trpeli účastníci protihabsburského boja za slobodu. Prejdeme sa po malebnom Podhradí s domami bohatých mešťanov, nazrieme do šľachtických kúrií a obydlí patricijských rodín. Sme svedkami obliehania mesta, ničivých požiarov, ktoré spustošili mnoho domov ale aj hrdý prešporský Hrad.

V 13. storočí vznikol obranný systém mesta, ktorý sa po stáročia zveľaďoval a prispôsoboval palebnej sile útočníkov. V 18. storočí sa hradby a opevnenia stali brzdou rozvoja mesta a po nariadení Márie Terézie boli zbúrané. Ich fragmenty sa v meste nachádzajú dodnes. Kniha je bohato ilustrovaná dobovými dokumentmi, mapami, rytinami a fotografiami, ako aj kresbami rekonštruovaných hradieb v jednotlivých obdobiach ich stavebného vývoja.

Slavo Kalný (1929), publicista, spisovateľ, autor viacerých kníh literatúry faktu, rozhlasových hier a dramatických pásiem. Je držiteľom ceny E. E. Kischa za diela Drámy na hraniciach a Páni novinári.Spojenecké lietadlá bombardovali rafinériu Apollo v Bratislave 16. júna 1944. Zahynulo 74 zamestnancov, ďalší mŕtvi a nezvestní boli v blízkom okolí. Strategický nálet spojencov bol však úspešný aj vďaka priemyselnej špiónke, osemnásťročnej Beatrix Pospíšilovej, prezývanej Trixi. To ona fotografovala objekty závodu, tajné výkazy o výrobe a informovala spojencov o cestách ropných tankerov na Dunaji.Príbeh špiónky Trixi Pospíšilovej sa začína v Prahe na Barrandove. Odtiaľ, po atentáte na Heydricha, odchádza do Bratislavy, kde býva u svojej tety Hrubiškovej nazývanej Biela pani a spolupracuje s ilegálnou odbojovou skupinou Justícia vedenou profesorom Kochom. Po zbombardovaní Apolky sa uchýli Trenčína, profesor Koch odchádza do povstania. Protagonisti vzrušujúceho príbehu sa dočkali oslobodenia. Ale profesora Kocha, ktorého väznili Nemci, roku 1951 odsúdili komunisti na doživotie. Najmladšia špiónka Európy zomrela v Trenčíne roku 1997.Na miestach, kde stála zbombardovaná rafinéria, sa od roku 2005 klenie nový moderný dunajský most Apollo.

Kniha Bratislavské rarity prekvapí aj dobrého znalca, koľko unikátov skrýva naše mesto a jeho najbližšie okolie. O to vzácnejšia bude pre tých, ktorí mesto len spoznávajú. Čitateľ sa dozvie množstvo zaujímavostí o korune na veži Dómu, o vzácnych gobelínoch v Primaciálnom paláci, o stáročnej tradícii vežových koncertov. Spolu s autorom nazrieme do prešporských dvorov, ktoré ukrývajú pozoruhodné tajomstvá, navštívime slávne prešporské hostince a hotely. Dozvieme sa, ako sa riadila doprava na Dunaji, ako bolo ešte donedávna osvetlené mesto, že v Bratislave máme dodnes najužší dom aj najmenší šľachtický palác v Európe. V knihe sa hovorí aj o prešporských a bratislavských mostoch, o veľkých prírodných katastrofách, ktoré postihli mesto, o vodných mlynoch a železnici, o katoch a bosorkách, o balónoch a vzducholodiach nad mestom, o tom, čo skrývajú priečelia domov a palácov, kam sa chodili Bratislavčania kúpať, ako sa cestovalo električkou do Viedne, prečo má Bratislava prívlastok mesto mieru a ako vôbec dostala Bratislava svoje meno.

Igor Janota (1921 – 2008), absolvent Vysokej školy obchodnej. Je synom Ľudovíta Janotu, autora knihy Slovenské hrady. V rokoch 1964 –1983 pracoval ako vedecký tajomník Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva. V časopisoch a novinách publikoval vyše 3 000 článkov, zozbieral okolo 150 povestí zo starej Bratislavy, písal rozprávky pre deti. História Bratislavy je jeho celoživotnou témou.

Židia, ich tradície a náboženské zvyky boli od nepamäti neodmysliteľnou súčasťou Bratislavy. Na jej území sa vzmáhali, budovali a tvorili kultúrne a duchovné hodnoty, ale tiež prežívali dramatické chvíle svojej existencie, ktoré vyústili takmer až do zániku židovskej komunity. Židovskú komunitu v Bratislave už od najstarších čias až po likvidáciu charakterizoval prudký rozmach vzdelanosti, kultúry a umenia. Za čias rabína Chatama Sofera sa Bratislava stala centrom židovskej vzdelanosti a hrdila sa titulom Jeruzalem východu. Kniha o židovskej Bratislave, mapuje informácie o živote v židovskej komunite, ktoré dokladujú ako výrazne obohacovala multikultúrny charakter Bratislavy. Kniha obsahuje kapitoly venované významným osobnostiam – rabínom, vedcom a umelcom, ale aj lekárom a predstaviteľom svetového sionistického hnutia či ďalších prúdov židovského myslenia.

Tivadar Ortvay – historik, vysokoškolský učiteľ (Ciclava Monta, 19.11.1843 – Budapešť 8.7.1916), pochovaný v Bratislave. Študoval na bohosloveckom seminári v Temešvári, bol kaplánom v čanádskej diecéze, profesorom na gymnáziu v Lugoši. Od roku 1875 bol učiteľom histórie na Právnickej akadémii v Bratislave. Absolvoval študijné cesty po Európe a Palestíne.Venoval sa starovekej a stredovekej histórii. Jeho diela, založené na bohatom pramennom materiáli, sú dodnes často citované. Napísal vodopis Uhorska do konca 13. storočia, Dejiny bratislavskej Právnickej akadémie a najmä rozsiahle Dejiny mesta Bratislavy. Je autorom okolo tridsať samostatne vydaných prác, štúdií a článkov z oblasti histórie a archeológie. Od vydania knihy Pozsony város, utcái és terei – Ulice a námestia Bratislavy (1905) uplynulo viac ako sto rokov. Čitateľom sa dnes dostáva do rúk slovenské vydanie. Bratislava mala začiatkom 20. storočia päť mestských častí (Altstadt, Ferdinadstadt, Franz Josefstadt, Theresienstadt a Neustadt). II. mestský obvod sa začiatkom 20. storočia nazýval Ferdinandovo mesto (Ferdinandstadt, Nándorváros) na počesť Ferdinanda V., posledného kráľa korunovaného v Prešporku. Prechádzku touto rušnou štvrťou začíname od Palisád po Kozej ulici, okolo Župného domu a Kostola sv. Trojice dolu po námestí SNP, Špitálskou ulicou a cez ulicu 29. augusta späť, nahor cez Kollárovo námestie popred Grassalkowichov palác na Suché mýto. Pozorný a všímavý historik Ortvay nás sprevádza históriou 25 ulíc tejto mestskej časti. Na dobových fotografiách si pripomenieme dnes už väčšinou zbúrané malebné zákutia starého Prešporka.

Tivadar Ortvay – historik, vysokoškolský učiteľ (Ciclava Monta, 19.11.1843 – Budapešť 8.7.1916), pochovaný v Bratislave. Študoval na bohosloveckom seminári v Temešvári, bol kaplánom v čanádskej diecéze, profesorom na gymnáziu v Lugoši. Od roku 1875 bol učiteľom histórie na Právnickej akadémii v Bratislave. Absolvoval študijné cesty po Európe a Palestíne.Venoval sa starovekej a stredovekej histórii. Jeho diela, založené na bohatom pramennom materiáli, sú dodnes často citované. Napísal vodopis Uhorska do konca 13. storočia, Dejiny bratislavskej Právnickej akadémie a najmä rozsiahle Dejiny mesta Bratislavy. Je autorom okolo tridsať samostatne vydaných prác, štúdií a článkov z oblasti histórie a archeológie.

Petržalka leží na území troch osád na pravom brehu Dunaja. Kedysi najväčšia dedina v Československu, dnes jedno z najväčších panelákových sídlisk v strednej Európe.Autor popisuje históriu Petržalky od počiatkov osídlenia, cez rímske obdobie, príchod Slovanov a Pečenehov, etnický a sídelný vývoj v rámci Uhorska, odpor Budapešti odovzdať územie Československu v r. 1918, anexiu Nemeckou ríšou až po pripojenie Petržalky k Československu. Medzi historické pramene vsúva spomienky starých Petržalčanov a ilustruje dobovými fotografiami ľudí, domov, ulíc, obchodov, manufaktúr, tovární, ihrísk, kúpaliska Lido, parku, kaviarní, lodeníc, lunaparkov, bálov, kasární a uličiek totálnej biedy.

V rokoch 1939–1945 bola Bratislava hlavným mestom Slovenského štátu. Z množstva dobových dokumentov si autor vybral príbehy zo života obyvateľov mesta, ktorí spočiatku nezažili bezprostredné vojnové nebezpečenstvo, ale veľmi intenzívne sledovali, čo vojna so sebou prináša. Autor v dvanástich kapitolách odkryl niektoré epizódy zo života Bratislavy – o modernej výstavbe, o moste do Ríše, o blahobyte uprostred vojnovej Európy, o slávnostiach a politických návštevách, o kultúrnych podujatiach a športových súťažiach, veľtrhoch, kaviarňach a viechach, ale aj o zániku židovskej Bratislavy a o bombardovaní mesta. Jednotlivé príbehy spojil do celku, ktorý odzrkadľuje nielen politický, ale aj spoločenský život v Bratislave za Slovenského štátu so všetkým, čo k nemu patrí.

Tentoraz sa autor spomienkových kníh zameral na Bratislavské korzo, čo bol voľakedy pojem. Nebola to len náhodná spleť niekoľkých na seba nadväzujúcich ulíc. Korzo – to bol fenomén. Korzo bolo spontánnym, živým spoločenským organizmom a preto bolo obľúbené. Čím bolo výnimočné? Korzo bolo vrcholom mnohouholníka, kde sa stretávali všetci. Večer čo večer sa priestory medzi Michalskou bránou a Hviezdoslavovým námestím a ďalej až k Dunaju zapĺňali stovkami mladých ľudí. Prechádzali sa tu - korzovali z jedného konca na druhý. Stretávali tu svojich známych, spoznávali sa, vytvárali sa dvojice, či hlúčky debatovali o všetkom možnom. Na blízku boli zaujímavé miesta spojené so zábavou, ale i kultúrou (krčmy, Divadlo na Korze, výstavy). Kniha Bratislavské korzo prináša atmosféru pohody, akéhosi pozitívneho vyžarovania, priestor na otvorenú výmenu názorov, čo bolo v tých čosi viac ako dnes nákupy v supermarketoch. Pôvab korza bol najmä v tom, že ste tam mohlo stretnúť priateľov rovnakej krvnej skupiny, že ste tam s nimi mohli diskutovať. Bolo vlastne prvou globalizovanou inštitúciou na našom území. Chodiť na korzo bol životný štýl, posun k väčšej slobode. U nás so zvláštnym nádychom spojeným so zákazmi, príkazmi a nariadeniami.

Juraj Šebo (1943, Bratislava). Napísal úspešnú sériu kníh o (ne)dávnych rokoch: Vojnové 40., Budovateľské 50., Zlaté 60., Normálne 70., Reálne 80., Slobodné 90., Turbo milénium a ich resumé pod názvom Najlepšie z môjho života. Vydal monografie Tehelné pole, Také bolo PKO a Budmerice. Spolupracoval na scenári o histórii STV v rokoch 1975 – 1989 Takí sme boli. V Čechách mu vyšli knihy O socializme s láskou a Zlatá šedesátá léta. Získal cenu kritiky Zlaté pero za knihu Budovateľské 50. roky. Je na dôchodku a žije v Devínskej Novej vsi.

Prechádzka po jednom z najstarších zachovaných cintorínov na území Bratislavy. Vznikol okolo roku 1784 a sú tu pochované významné prešporské rodiny, remeselníci, umelci, podnikatelia a mnohé vynikajúce osobnosti. V knihe sa spomína viac ako 170 osobností a množstvo umelecky zaujímavých náhrobkov, ktoré sú zobrazené na vyše 200 dobových fotografiách.Mená ako Pálffy, Esterházy, Feigler, Ortvay, Manderla, Palugyay, Justi, Kozics, Werner, Ludwig, Marshall, Rigele, Lanfranconi, Albrecht, bratislavský „Robinson“ Karl Jetting, Majsch, Tido Gašpar, J. E. Hubert, Gessay, Žabota, Vavro Šrobár, Melkovič, Satinský a mnohé ďalšie – tvorili históriu mesta. Na prechádzke po Ondrejskom cintoríne si pripomenieme ich zaujímavé osudy.

PhDr. Viera Obuchová, CSc. (1951, Bratislava), vyštudovala históriu na FiF UK v Bratislave. Od roku 1974 pracuje ako historička v Mestskom ústave ochrany pamiatok v Bratislave. Je autorkou a spoluautorkou odborných a populárno-náučných publikácií o histórii Bratislavy.

Walter Malaschitz vyrastal na Zuckermandli pod ruinami Hradu, na divom, neregulovanom brehu Dunaja. Táto romantická časť Bratislavy zanechala v jeho chlapčenskej duši nezmazateľné stopy, keď sa po rokoch rozpamätáva na ľudské osudy, na domy a ulice, ktoré čas dávno zniesol zo sveta. Jeho prekvapujúco presné svedectvo, jeho presvedčivo podané osobné dejiny sa stávajú súčasťou dejín generácie, spoločnosti, krajiny, súčasťou histórie, ktorá sa prehnala mestom na Dunaji.

Autor popisuje rehoľné spoločenstvá od príchodu na naše územie, násilnú likvidáciu počas barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 a návrat niektorých z nich po roku 1989. Počas stáročí tu rehole plnili svoje náboženské poslanie, vykonávali rozsiahlu humanitárnu, zdravotnícku ale aj národno-osvetovú činnosť. Popri predstavení tých najznámejších: františkánov, saleziánov, benediktínov, jezuitov, kapucínov, antonitov, cisterciánov, dominikánov, milosrdných bratov, trinitárov, uršulínok a klarisiek zaznamenáva aj činnosť menej známych reholí, akými boli krížovníci, lazaristi, kanonistky sv. Augustína rehole Notre Dame, milosrdné sestry. Ich poslaním bolo predovšetkým poskytovať milosrdenstvo, pomáhať v utrpení a podporovať chudobných. Kniha je doplnená aj o históriu sakrálnych stavieb a najznámejších kláštorov na území Bratislavy s množstvom unikátnych dobových fotografií.

2. vydanie. Spoločenský život Bratislavy vrcholil v období pred 2. svetovou vojnou. Dobová tlač, memoáre i spomienky súčasníkov približujú nezabudnuteľnú atmosféru spoločenskej zábavy a tolerancie. Od začiatku 20. storočia boli v meste obľúbené kaviarne s modernými interiérmi, kvalitnou obsluhou, širokou ponukou káv a rôznych nápojov, domácimi i zahraničnými časopismi, hudobnou produkciou a mnohými inými lákadlami. Denne sem prichádzali pracovať, oddychovať a zabávať sa bratislavskí intelektuáli, ale aj mešťania, obchodníci či remeselníci. Najobľúbenejšie však boli povestné bratislavské viechy. Vinohradníci mali právo predávať vo svojich domoch, označených vystrčenou viechou, dva týždne víno z vlastnej úrody. Za dlhými stolmi v mieri a priateľstve svorne popíjali Slováci, Maďari, Česi a Nemci, zabávali sa bohatí aj chudobní, náhodní hostia aj štamgasti. A sláva bratislavských plesov ostala už len v spomienkach pamätníkov.

Aký bol všedný život Bratislavy v rokoch 1939 – 1945? Ako sa znášala každodennosť s nenormálnou dobou v znamení celosvetovej vojnovej kataklizmy, ale aj politického režimu, ktorý sa usiloval odstrániť rasovo prenasledovanú časť obyvateľstva zo života krajiny a ostatných obyvateľov spútať svojou ideológiou a mocou?Na tieto otázky sa pokúša odpovedať kniha Kataríny Hradskej: Život v Bratislave 1939 – 1945. Prirodzene, nejde o podrobný a všestranný obraz poskladaný zo všetkých dostupných zdrojov o živote v Bratislave pred vyše šesťdesiatimi rokmi. Autorka si zvolila pohľad na život mesta prostredníctvom vtedajšej oficiálnej tlače, predovšetkým denníka Slovák. Aj takýto pohľad však hovorí veľa o meste, o jeho ľuďoch a dobe, v ktorej žili, ale aj o tlačových médiách, ktoré v tých časoch vychádzali. Úryvky z dobovej tlače ilustrujú unikátne fotografie z archívu STK a zo súkromných zbierok.

Koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia bol Prešporok a neskôr Bratislava vďaka liberálnej klíme miestom stretávania rakúskych, maďarských a slovenských slobodomurárskych lóží. Schádzali sa v chýrnych reštauráciach hotela National, Savoy, Lerchner a ďalších, neskôr v slobodomurárskych domoch.O čom bratia slobodomurári rokovali? Kto to boli a aký mali vplyv na vtedajšie dianie? Veď mená ako Riegele, Hummel, Kozics, Liszt, Kempelen, Štefánik, Šrobár, Karvaš sú dodnes súčasťou našich kultúrnych a politických dejín.O slobodomurároch dodnes kolujú legendy a mýty. V čase najväčšieho rozmachu vytvorili a zanechali po sebe desiatky pamätníkov, prispievali na charitu, mali vplyv v politike a na dianie v meste.V roku 1938 boli slobodomurárske lóže na Slovensku zlikvidované. Skončila sa jedna éra málo známych dejín Bratislavy opradených tajomstvom.

Šesťdesiat príbehov o najznámejších, dodnes existujúcich, ale aj o tých zaniknutých bratislavských fontánach, studniach a studničkách, ktoré oddávna vzrušovali fantáziu Bratislavčanov. Rolandova fontána, radničná studňa, fontána Čiernej panej, fontány v záhradách, v Reťazovom dome, krvavá studnička na Kalvárii a ďalšie, ktoré autor literárne oživil, a predstavil nám Bratislavu aj ako mesto plné striekajúcich a chrliacich fontán, osviežujúcich a chladných studní.

Globálny konflikt zúriaci v rokoch 1914 až 1918 sa do histórie zapísal aj použitím mnohých technických noviniek na bojové účely. Prvýkrát nasadili znepriatelené strany vo významnejšej miere letectvo. Ani Rakúsko-Uhorsko nebolo výnimkou a jeho krehké stroje z dreva, plátna a výstužných drôtov operovali už od prvých vojnových dní nad rôznymi časťami starého kontinentu. Krátku históriu cisárskych a kráľovských vzdušných oddielov výrazne ovplyvnili mladíci z vtedajšieho Prešporka. Jozef Kiss, jeden z najúspešnejších stíhačov habsburského impéria, Josef von Maier, ktorého jednotka Flik 55J bola jednou z najúčinnejších a mala prestížne pomenovanie Cisárska letka. Ako prvý pilot habsburskej ríše použil úspešne padák Frigyes Hefty. Zachránil si tak život, keď jeho stroj zachvátili plamene. Spolu s prešporským rodákom Ferdinandom Udvardym patril Hefty k obávanému stíhaciemu zoskupeniu Zlatý triumvirát. Kniha približuje aj ďalších letcov zo Slovenska – osudy mužov, ktorí v nespoľahlivých lietadlách plnili rozkazy a mnohí položili za krvácajúcu habsburskú ríšu život.

Juraj Červenka (1982, Bratislava), vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity, zaoberá sa rakúsko-uhorským armádnym a námorným letectvom počas prvej svetovej vojny. Na túto tému napísal viacero odborných a popularizačných článkov. Pracuje ako editor publicistiky v Slovenskom rozhlase, spolupracuje so slovenskými i českými časopismi zameranými na cestopisy a reportáže.

Obec Lamač leží na úpätí Malých Karpát severne od Bratislavy. V 16. storočí sa tu usídlili chorvátski kolonisti. Stáročia bola vinárskou, poľnohospodárskou a ovocinárskou zásobárňou pre prešporské trhy. Najvýznamnejšou udalosťou v dejinách Lamača – Blumenau bolo posledné dejstvo Prusko-rakúskej vojny, ktoré vošlo do dejín ako „Bitka pri Lamači“. Oveľa dôležitejšie v živote obyvateľov obce však vždy boli tzv. „malé dejiny“ – každodenný život, ktorý sa odvíjal od tradícií a zvykov, zachytený aj v povestiach, ktoré sa odovzdávali z pokolenia na pokolenie. Tvorili ich významné osobnosti, remeselníci, umelci, ale aj inštitúcie ako kostol, škola či miestne spolky. V roku 2016 si obec pripomína tri najvýznamnejšie udalosti svojich dejín: 725 rokov od prvej písomnej zmienky, 150 rokov od Bitky pri Lamači a 70. výročie pripojenia k Bratislave.

Juraj Hradský (1953), výtvarník a publicista. Je autorom viacerých monografií o historických zbraniach. Podľa jeho výtvarných návrhov boli zhotovené zbrane pre Čestnú stráž prezidenta. O dejinách hlavného mesta napísal knihy Napoleon a Bratislava, Bratislavskí majstri kati, Legenda na rohu – Štefánka, Rusovce, Jarovce. Je členom Československej a Medzinárodnej napoleonskej spoločnosti, Slovenskej muzeálnej spoločnosti a Slovenskej genealogickej a heraldickej spoločnosti. Žije a tvorí v Bratislave.

Juraj Šebo napísal knižku o mojom ranom detstve. Jeho rozpomienky sú síce najmä o Bratislave päťdesiatych rokov, ale je to aj skrz-naskrz vyčerpávajúca a vtipná správa o Slovensku a jeho obdivuhodných zvláštnostiach tamtých rokov – tak ako som ho krátko po vojne vnímal aj ja v mojej Radošine. Spoľahlivo a hodnoverne zaregistroval a zapísal mladícke skúsenosti, ale aj pochabosti, zážitky a príhody, hoci v čomsi aj náhodné svedectvo, teda akýsi intímny pohľad mladého školáka zdola na veľké dejiny, plný chceného aj nechceného dobového humoru, ale už aj vzmáhajúcej sa socialistickej biedy, ako ju nasmerovával do života – a normálnemu životu sa priečil – z východu dovezený socializmus, a ako to nejednoznačné obdobie usilovne zaznamenala smädná detská pamäť môjho rovesníka. Stanislav Štepka (Predslov ku knihe Budovateľské 50. roky, 2010)

Juraj Šebo (1943, Bratislava). Napísal úspešnú sériu kníh o (ne)dávnych rokoch: Krízové 30., Vojnové 40., Budovateľské 50., Zlaté 60., Normálne 70., Reálne 80., Slobodné 90., Turbo milénium a ich resumé pod názvom Najlepšie z môjho života. Vydal monografie Tehelné pole, Také bolo PKO a Budmerice. Spolupracoval na scenári o histórii STV v rokoch 1975 – 1989 Takí sme boli. V Čechách mu vyšli knihy O socializme s láskou a Zlatá šedesátá léta. Získal cenu kritiky Zlaté pero za knihu Budovateľské 50. roky. Je na dôchodku a žije v Devínskej Novej vsi.

Pokračovanie úspešnej monografie Vily nad Bratislavou vo forme malého sprievodcu. Na prechádzke po atraktívnej vilovej štvrti na bratislavskom Hradnom kopci nájdeme najvýznamnejšie vily prevažne z medzivojnového obdobia. Autori objavili množstvo nových materiálov, fotografií, dokumentov a ďalších informácií o vilách, ich obyvateľoch a histórii tejto lokality.

Tomáš Berka (1947, Bratislava), scénograf, filmový architekt, hudobník, spisovateľ. Ján M. Bahna (1944, Pukanec), architekt, profesor architektonickej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

V bratislavskom Dóme sv. Martina je dodnes uchovávaná a verejnosti prezentovaná zaujímavá kuriozita: doska a dve plátna s vypálenými odtlačkami pravej ruky. Tieto, ako aj ďalšie znamenia mal po sebe zanechať duch nebohého Jána Clementa Zwespenbauera, ktorý sa v Prešporku v rokoch 1641 – 1642 zjavoval mladej Regine Fischerin. Clement zavraždil človeka a jeho duša za tento hriech pykala v očistci. Od dievčaťa žiadal zariadiť niekoľko vecí, ktoré pred smrťou už nestihol zrealizovať, pričom sa Regina mala postarať najmä o zhotovenie súsošia Piety pre Dóm, vtedy hlavný mestský chrám. Duša Jána Clementa bola napokon vyslobodená a pri oltári s votívnym dielom vyhotoveným na žiadosť mŕtveho vznikol osobitný kult „zázračnej“ prešporskej Piety. Zanikol až v polovici 20. storočia a spolu s príbehom o zjaveniach ducha preslávil naše mesto v takmer celej Európe... Tri storočia sa kauzou mŕtveho Clementa zaoberali teológovia, spisovatelia a parapsychológovia, ktorí väčšinou hovorili o jednoznačnej autenticite udalostí z polovice 17. storočia. Až dnes sa však čitateľ môže prvý raz dozvedieť, aké významné – no takmer úplne zabudnuté – miesto majú tieto udalosti v našej histórii a čo za nimi skutočne stálo... Monografia zostavená na základe niekoľkoročného systematického výskumu totiž odkrýva dosiaľ nikdy komplexne nespracovanú kapitolu z dejín Bratislavy.

Patrik Baxa (1992, Bratislava) študuje architektúru na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Dlhodobo sa zaoberá históriou Dómu sv. Martina, pričom výskum orientuje predovšetkým na stavebné dejiny chrámu a na mapovanie barokovej a neogotickej etapy vo vývoji interiérového vybavenia.

Tridsiate roky. Z pohľadu udalostí dosť dramatická doba, poznačená svetovou krízou, predvojnovým stavom, ale i novými technologickými vymoženosťami ako rozhlas a film. Medzi médiami dominovali noviny a časopisy. Rád listujem v starých, zožltnutých novinách a časopisoch. Človek v nich nájde niečo, čo sa v učebniciach nikdy nedozvie. Na prvých stránkach sú väčšinou reakcie na hlavné udalosti v krajine a v meste, ale ďalej sa nájdu i stopy naozajstného života – škriepky, reakcie, inzeráty, kritika, skrátka veci, ktoré ľudí bežne v tej dobe trápili. Niekedy vznikne spolu s dobovými fotografiami celkom zaujímavý materiál. Juraj Šebo

Juraj Šebo (1943, Bratislava). Napísal úspešnú sériu kníh o (ne)dávnych rokoch: Krízové 30., Vojnové 40., Budovateľské 50., Zlaté 60., Normálne 70., Reálne 80., Slobodné 90. a Turbo milénium. Vydal monografie Také bolo PKO, Budmerice, Bratislavské Korzo a je autorom textu fotografickej publikácie Legenda V-klub. Spolupracoval na scenári o histórii STV v rokoch 1975 – 1989 Takí sme boli. V Čechách mu vyšla kniha O socializme s láskou a v súčasnosti sa pripravuje vydanie jeho kníh mapujúcich dekády 20. storočia v českom jazyku. Získal cenu kritiky Zlaté pero za knihu Budovateľské 50. roky. Je na dôchodku a žije v Devínskej Novej vsi.

Sprievodca z roku 1931 od známeho publicistu a popularizátora Bratislavy Karla Benyovszkeho v dobovom – dnes už archaickom preklade Jána Kaššovica. Mnohé z toho, čo vtedy charakterizovalo modernú Bratislavu – počnúc príchodom do mesta električkou z Viedne či paroloďou a končiac zoznamom luxusných kaviarní, hotelov, reštaurácií a viech, ale aj kín, divadiel, štátnych inštitúcií či viacjazyčných denníkov a časopisov – už poznáme len z histórie či spomienok pamätníkov. Taká bola Bratislava začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia.

Karl Benyovszky sa narodil 4. júla 1886 v Prešporku, kde prežil detstvo. Navštevoval maďarské školy, ale nemčinu považoval za svoj materinský jazyk. Po prvej svetovej vojne ho v Budapešti odsúdili za protimonarchistické názory. V roku 1924 sa vrátil do Bratislavy, kde žil až do roku 1945. Pôsobil v redakcii Pressburger Zeitung, neskôr v Grenzbote. Intenzívne sa zaoberal históriou mesta. Po násilnom vysťahovaní Nemcov po druhej svetovej vojne žil v Rakúsku, kde 6. januára 1962 zomrel.

Tentoraz sa autor spomienkových kníh zameral na Bratislavské korzo, čo bol voľakedy pojem. Nebola to len náhodná spleť niekoľkých na seba nadväzujúcich ulíc. Korzo – to bol fenomén. Korzo bolo spontánnym, živým spoločenským organizmom a preto bolo obľúbené. Čím bolo výnimočné? Korzo bolo vrcholom mnohouholníka, kde sa stretávali všetci. Večer čo večer sa priestory medzi Michalskou bránou a Hviezdoslavovým námestím a ďalej až k Dunaju zapĺňali stovkami mladých ľudí. Prechádzali sa tu - korzovali z jedného konca na druhý. Stretávali tu svojich známych, spoznávali sa, vytvárali sa dvojice, či hlúčky debatovali o všetkom možnom. Na blízku boli zaujímavé miesta spojené so zábavou, ale i kultúrou (krčmy, Divadlo na Korze, výstavy). Kniha Bratislavské korzo prináša atmosféru pohody, akéhosi pozitívneho vyžarovania, priestor na otvorenú výmenu názorov, čo bolo v tých čosi viac ako dnes nákupy v supermarketoch. Pôvab korza bol najmä v tom, že ste tam mohlo stretnúť priateľov rovnakej krvnej skupiny, že ste tam s nimi mohli diskutovať. Bolo vlastne prvou globalizovanou inštitúciou na našom území. Chodiť na korzo bol životný štýl, posun k väčšej slobode. U nás so zvláštnym nádychom spojeným so zákazmi, príkazmi a nariadeniami.

Juraj Šebo (1943, Bratislava). Napísal úspešnú sériu kníh o (ne)dávnych rokoch: Vojnové 40., Budovateľské 50., Zlaté 60., Normálne 70., Reálne 80., Slobodné 90., Turbo milénium a ich resumé pod názvom Najlepšie z môjho života. Vydal monografie Tehelné pole, Také bolo PKO a Budmerice. Spolupracoval na scenári o histórii STV v rokoch 1975 – 1989 Takí sme boli. V Čechách mu vyšli knihy O socializme s láskou a Zlatá šedesátá léta. Získal cenu kritiky Zlaté pero za knihu Budovateľské 50. roky. Je na dôchodku a žije v Devínskej Novej vsi.

Prešporské rozprávky sú výberom povestí, legiend, rozprávok a mýtov z autorovej milovanej Bratislavy. Zákutia starého Prešporka ožívajú v jeho rozprávaní o starej radnici, hradnom duchovi, Ganymédovej fontáne, o chodbe pod Dunajom, o striebornom orlovi, starej synagóge, vodníkovi z Prievozu, o strašidlách, alchymistovi, krvavej studničke, o Floriánovi, o poklade bezhlavého mnícha a ďalších miestach, udalostiach, postavách a postavičkách zo starého mesta i blízkeho okolia, od najstarších čias po súčasnosť, prerozprávané neopakovateľným štýlom.

Igor Janota (1921 – 2008), absolvent Vysokej školy obchodnej, syn Ľudovíta Janotu, autora knihy o slovenských hradoch. Podobne ako jeho otca zaujímala história, aj preňho sa dejiny, predovšetkým dejiny Bratislavy, stali celoživotnou témou. Publikoval vyše 3 000 článkov, zozbieral okolo 150 povestí zo starého Prešporka. Písal rozprávky pre deti. Mnohé z jeho textov o histórii mesta vyšli knižne: Oprášené historky zo starej Bratislavy, Slávni ľudia v Bratislave, Bratislavské rarity, Rehole, kostoly a kláštory v Bratislave, Legendy a mýty zo starej Bratislavy, Príbehy bratislavských fontán a ďalšie.

Tramping, pocit voľného táborenia, kamarátstva a romantiky. Ako chlapci z Zuckermandlu sme prežívali mladosť v časoch totálnej asanácie Podhradia. Preto sa chcem ešte raz vrátiť do tienistých uličiek, na vysoké skalné bralo zaliate večným slnkom, ktoré nás obklopovalo z jednej strany a z druhej strany veľrieka a jej rozpálené brehy, na ktorých sme vyrastali. Neboli sme veľmi odlišní od chlapcov z iných štvrtí starej Bratislavy, Ziegelfeldu, alebo Jaskového radu... Tieto moje spomienky na náš starý Dunaj a jeho ramená obklopené lužnými lesmi a na Malé Karpaty venujem všetkým mojim žijúcim a tiež už nežijúcim priateľom a vám všetkým následníkom, kráčajúcim po zarastených chodníkoch našej krásnej prírody. Walter Malaschitz – Apač

Walter Malaschitz (1941, Bratislava) narodil sa na Žižkovej ulici 28 v dome, ktorý bol v dávnej minulosti Zuckermandlu radnicou. Detstvo prežil v Podhradí a pri Dunaji. Živil sa ako remeselník. V roku 1968 emigroval aj s manželkou do Kanady. Pravidelne navštevuje rodné mesto. Má dvoch synov.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československa sa Bratislava postupne začína meniť na modernú metropolu. Zriaďujú sa nové inštitúcie, prichádzajú českí úradníci, buduje sa štátna správa. Mení sa duch mesta – z ospalého, kedysi významného a bohatého korunovačného mesta sa stáva živé dynamické moderné mesto. Mení sa životný štýl obyvateľov a tomu sa prispôsobuje architektúra a urbanizmus mesta. Prichádzajú mladí architekti najmä z Čiech a z Rakúska, žačína sa meniť ráz centra mesta a vzniká množstvo projektov na novú, modernú výstavbu. Kniha mapuje obdobie Prvej republiky do vzniku Slovenského štátu. Kolektív autorov sa snaží zachytiť nielen urbanistické zmeny, vznik zaujímavých moderných stavieb, ale aj ducha doby, každodený život a životný štýl v Bratislave v tomto období. Autorka sa venuje modernej architektúre. Knihu pripravuje v spolupráci s kolektívom historikov a architektov. Kniha je bohato ilustrovaná dobovými fotografiami a plánmi.

Zostavovateľ publikácie Peter Szalay a kolektív autorov: Katarína Andrášiová, Nina Bartošová, Katarína Haberlandová (SAV) a Michal Bogár, Ľubomír Králik, Ľudovít Urban (Ateliér BKU).

Po hrôzach vojny pod vplyvom nostalgie za epochou, v ktorej vládli rozkvet a spokojnosť dostalo obdobie rokov 1890 - 1914 pomenovanie Belle époque. Vtedy Bratislava – Pozsony – Pressburg zažívala nevídaný stavebný rozmach. Bol postavený most cez Dunaj, vznikli nové bulváry a množstvo nádherných architektonických skvostov. Cez profily architektov a staviteľov autorka predstavuje významné stavby tohto obdobia a každodenný život v meste.

Ágnes Mánya Benyovszky (1975, Štúrovo), študovala na FiF UK v Bratislave históriu, maďarský jazyk a literatúru. Po skončení štúdií učila na základnej a strednej škole. Publikuje o dejinách architektúry v Bratislave. Žije v Nových Zámkoch.

Jurajovi Šebovi sa podarilo vytvoriť originálny subžáner historickej koláže, kde sa akoby na smetisku alebo v nejakej truhlici prehrabávate v rozličných predmetoch a vytešujete sa, čo všetko – aké poklady – ste tam našli. Som rád, že priblížil našu históriu tak, ako to urobil. Zasvietil do jej kútov a skrytých miest tak, že si v nej môžeme listovať ako v albume, ktorý poteší, vyvolá mnoho spomienok a hlavne – nedeformuje. To je veľká devíza tejto populárnej, ale potrebnej literatúry. Kamil Peteraj

Juraj Šebo (1943, Bratislava). Napísal úspešnú sériu kníh o (ne)dávnych rokoch: Vojnové 40., Budovateľské 50., Zlaté 60., Normálne 70., Reálne 80., Slobodné 90. a Turbo milénium. Vydal monografie Tehelné pole, Také bolo PKO a Budmerice. Spolupracoval na scenári o histórii STV v rokoch 1975 – 1989 Takí sme boli. V Čechách mu vyšla kniha O socializme s láskou a v súčasnosti sa pripravuje vydanie jeho kníh mapujúcich dekády 20. storočia v českom jazyku. Získal cenu kritiky Zlaté pero za knihu Budovateľské 50. roky. Je na dôchodku a žije v Devínskej Novej vsi.

Prechádzka starým Prešporkom začína vnútri dnes už zbúraných hradieb okružnou cestou popri baštách a mestských bránach. Poskytuje čitateľovi množstvo zaujímavých informácií a príbehov o ľuďoch, uliciach, domoch a palácoch. Prechádzka pokračuje okolo hradieb po mestskej promenáde a končí sa v niekdajších malebných predmestiach Bratislavy Schöndorf, Széplak, Zuckermandel, Dunajské predmestie. „Dnešná Bratislava je od roku 1919 opäť hlavným mestom. Jej vonkajší obraz sa odvtedy podstatne zmenil. Starobylé mizne, moderné honosné budovy rastú ako huby po daždi. Prudký rozvoj mesta ničí staré spomienky a tradície. Bol by som rád, keby táto skromná práca pomohla upevniť v starých i mladých obyvateľoch aj všetkých priateľoch historického mesta lásku k rodnej hrude, na ktorej žijú, a uchovať im v pamäti pekný starý Prešporok.“ Karl Benyovszky, 1937

Karl Benyovszky sa narodil 4. júla 1886 v centre Prešporka, na nároží terajšieho Hviezdoslavovho námestia a Mostovej ulice. Benyovszky, syn policajného úradníka, prežil v dome s výhľadom na Mestské divadlo a kostolík kláštora Notre Dame celé detstvo. Navštevoval maďarské školy, ale nemčinu stále považoval za svoj materinský jazyk. Po I. svetovej vojne ho v Budapešti odsúdili za protimonarchistické názory. Roku 1924 sa vrátil do Bratislavy, kde žil až do roku 1945. Pôsobil v redakcii Pressburger Zeitung, neskôr v Grenzbote. Intenzívne sa zaoberal históriou mesta, napísal knihu o dejinách mestského divadla, rozsiahle dielo o živote J. N. Hummela. Po slovensky vyšli jeho knihy Prechádzka starým Prešporkom, Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Považie – hrady, zámky, povesti. Po násilnom vysťahovaní Nemcov z Československa žil v Rakúsku, kde 6. januára 1962 zomrel.

V dvadsiatych rokoch minulého storočia Elsa Grailich napísala knihu o svojich návštevách v prešporských rodinách, kde opísala interiéry a životný štýl mešťanov. Sú medzi nimi známe i dnes už menej známe mená (Dora Helmárová-Wimmerová, Wilhelm Rátz, Hermann Steiner, Wilma Jurenáková, Hugo Stein, gróf Mirbach, Alois Rigele, Karl Martini, Eugen Lehner, Richard Doth, Zoltán Slubek, Rudolf Wicklein, Richard Dax, Ludwig Ramharter, Irma Spányiová, Mina Fuchsová, Franz Testory, Haissingerovci, Paul Radosa, Fritz Winterstein, Alois Rigele, Adalbert Ledofsky). Neprešlo ani sto rokov od napísania textov a väčšina budov, ani portrétov kedysi významných mešťanov už neexistuje. Zmenil sa aj životný štýl. Príbehy rodín a domov sú v knihe dorozprávané.

Elsa Grailich (1880-1965), spisovateľka a žurnalistka. Žila na dnešnej Leškovej ul., odkiaľ ju po 2. svetovej vojne vysťahovali a dom ako Nemke znárodnili. Bola členkou bratislavského spolku Philantropia.

Spomienky na štadión, ktorý bol mekkou nielen bratislavského, ale i československého a neskôr slovenského futbalu. Hrali tu najlepšie svetové mužstvá a známe futbalové hviezdy. Na Tehelné pole som začal chodiť s mamou. Otec príliš nefandil futbalu. Otec nikdy neprotestoval, akoby chcel dať najavo, že matkine nedeľné výlety chápe ako súčasť harmonického manželstva. Neskôr ako desaťročný som chodieval na Tehelné pole spolu s kamarátmi. V tej dobe televízia nebola, takže poriadny futbal sa dal pozerať len na Tehelnom poli. Pamätám si na ovešané električky i na jednotlivých hráčov. Boli to zlaté časy! Milan Lasica

Juraj Šebo (1943, Bratislava). Napísal úspešnú sériu kníh o (ne)dávnych rokoch: Vojnové 40., Budovateľské 50., Zlaté 60., Normálne 70., Reálne 80., Slobodné 90. a Turbo milénium. Vydal monografie Také bolo PKO a Budmerice. Spolupracoval na scenári o histórii STV v rokoch 1975 – 1989 Takí sme boli. V Čechách mu vyšla kniha O socializme s láskou a v súčasnosti sa pripravuje vydanie jeho kníh mapujúcich dekády 20. storočia v českom jazyku. Získal cenu kritiky Zlaté pero za knihu Budovateľské 50. roky. Je na dôchodku a žije v Devínskej Novej Vsi.

Dvadsať príbehov o pamiatkach a pamätihodnostiach Prešporka-Bratislavy. Sú medzi nimi zaujímavosti o kráľovskej pokladnici či o zasadaní uhorského snemu v budove Kráľovskej uhorskej komory na Michalskej ulici, o oslave víťazstva nad Turkami, o Kalvárii, o protinapoleonských valoch neďaleko nákupného centra v Petržalke, o kaplnke sv. Rozálie v Lamači, ktorou sa poďakovali obyvatelia mesta za ochranu pred morom, o Balassovom paláci bez krídel na Panskej ulici, o cintoríne v záhrade kláštora milosrdných bratov, o prepriahacích staniciach a zájazdných hostincoch, zaujímavosti z Podhradia – o ľadovni, prístave či Arsenáli, o kúpeľoch Grossling, o Dynamitke a pomníkoch na Kamzíku, príbeh hotela Carlton, o predmestí Blumentál v 18. storočí, kde sídlil gróf Sedlitz, o rozlúčkovej kaplnke a fabrike na súkno, niečo z histórie cintorína v Slávičom údolí, kde na počiatku boli drevené kríže... Autorka sa venuje pamiatkám a histórii Bratislavy. Jednotlivé príbehy dokumentuje množstvom unikátnych archívnych dokumentov, fotografií, plánov, ktoré sa jej podarilo nájsť pri bádaní v archívoch.

PhDr. Viera Obuchová, CSc. (1951, Bratislava), vyštudovala históriu na FiF UK v Bratislave. Od roku 1974 pracuje ako historička v Mestskom ústave ochrany pamiatok v Bratislave. Je autorkou a spoluautorkou odborných a populárno-náučných publikácií o histórii Bratislavy: Ondrejský cintorín, Cintorín pri Kozej bráne, Priemyselná Bratislava, Každodenný život a bývanie v Bratislave v 19. a 20. storočí, Príbehy z dejín Bratislavy.

Obdobie rokov 1940 až 1950 hlboko zasiahlo do novodobých dejín nášho života. Poznačilo nielen politickú tvár Európy a sveta, ale zasiahlo aj do osudov miliónov ľudí. Po rozpade demokratickej štruktúry slobodných národov a štátov, Hitler mocensky ovládol takmer celú kontinentálnu Európu. Slovensko na tom bolo ešte relatívne dobre. Vyfasovalo „nezávislosť“ pod krídlami Nemecka. Ani po druhej svetovej vojne nebolo u nás veľa dôvodov na radosť. Z jednej totality sme unikli, a vzápätí sme zapadli do druhej. Víťazstvo demokracie, ktoré sa v roku 1945 zdalo na dosah ruky, sa stalo čoskoro po víťaznom februári len krátkozrakou ilúziou.

Juraj Šebo (1943, Bratislava). Napísal úspešnú sériu kníh o (ne)dávnych rokoch: Vojnové 40., Budovateľské 50., Zlaté 60., Normálne 70., Reálne 80., Slobodné 90. a Turbo milénium. Vydal monografie Také bolo PKO a Budmerice. Spolupracoval na scenári o histórii STV v rokoch 1975 – 1989 Takí sme boli. V Čechách mu vyšla kniha O socializme s láskou a v súčasnosti sa pripravuje vydanie jeho kníh mapujúcich dekády 20. storočia v českom jazyku. Získal cenu kritiky Zlaté pero za knihu Budovateľské 50. roky. Je na dôchodku a žije v Devínskej Novej vsi.

Bratislavský rodák Tibor Ébert zachytáva osobné spomienky na udalosti, ktoré boli preňho podstatné a najdôležitejšie – od narodenia v roku 1926 až do obdobia po skončení druhej svetovej vojny, kedy musel opustiť milované rodné mesto a presídlil sa do Budapešti. Na pozadí osobných zážitkov prebiehajú reálne dejiny tejto pohnutej epochy. Ébert ich podáva bez sentimentality, no pritom s nefalšovanou presvedčivosťou súčasníka a očitého svedka, ktorý sa narodil a vyrástol v konkrétnom meste, na konkrétnej ulici, medzi konkrétnymi ľuďmi.

Tibor Ébert sa narodil 14. októbra 1926 v Bratislave na Obchodnej ulici č. 50, v dome ktorý postavil jeho otec Ján Kristián Ébert, neskôr dom obchodníka Pavúka. Tu bývala rodina do roku 1936, potom sa presťahovala na Koziu ulicu. Už ako štvorročný hral na klavíri a veľmi skoro sa začal zaujímať o literatúru. Jeho učiteľmi boli významní slovenskí hudobníci, spisovatelia a básníci ako A. Albrecht, E. Suchoň, J. Smrek. T. Gašparek. Po ukončení gymnázia sa zapísal sa na Právnickú fakultu UK a navštevoval konzervatórium. Tieto roky považuje sa najkrajšie vo svojom živote. Po vojne ako 19-ročný opustil rodné mesto. V Budapešti naštevoval Vysokú školu hudobnú Franza Liszta, venoval sa literatúre, písal poéziu, prózu, divadelné hry a prekladal z latinčiny, slovenčiny a francúzštiny. Je nositeľom piatich vyznamení.

O architektúre a životnom štýle vo vilovej časti Bratislavy na Kalvárii, Slavíne s priľahlým Horským parkom a na Hradnom vrchu. Autor a kolektív v krátkych historických exkurzoch zachytávajú ich podobu od stredoveku, keď tam ešte bývali vinohrady, poľovné revíry a pastviny, neskôr výletné reštaurácie a hostince. Tieto lokality sa postupne menili na obytné štvrte lepšie situovaných Bratislavčanov – od letných sídiel talianskeho typu v polovici 19. storočia cez nemecko-maďarskú romantizujúcu a eklektickú zástavbu v okolí Palisád na prelome 19. a 20. storočia až po stavebný rozmach za prvej Československej republiky a súčasnú modernú, občas aj kvalitnú vilovú architektúru. Čitateľ sa zoznámi s najvýznamnejšími projektantmi a staviteľmi, ale aj s pôvodnými i neskoršími majiteľmi a obyvateľmi týchto neraz výnimočných architektonických objektov dotvárajúcich dnešnú siluetu Bratislavy.

Tomáš Berka (1947, Bratislava) vyštudoval scénografiu na VŠMU. Pre divadlá a televízie vytvoril vyše stopäťdesiat scén. Vystavoval vo viacerých európskych krajinách a roku 1983 získal striebornú medailu na Pražskom Quadriennale. Vytvoril dekorácie k tridsiatim filmom, spolupracoval s režisérmi ako Stanley Kubrick, Ridley Scott či Juraj Jakubisko. Bol spoluautorom slovenského pavilónu na Expo 2000 v Hannoveri. Založil skupiny Modus, Ex We Five a v roku 1972 s Ferom Griglákom Fermátu, s ktorou nahral sedem albumov a tridsať scénických kompozícií. Tomáš Berka (1947, Bratislava), po štúdiu architektúry na SVŠT vyštudoval scénografiu na VŠMU v Bratislave. Pre divadlá a televízie vytvoril vyše stopäťdesiat scén a viac ako sto divadelných a kultúrnych plagátov. Vystavoval vo viacerých európskych krajinách a v Japonsku. V roku 1983 získal striebornú medailu na Pražskom Quadrienale. Vytvoril dekorácie k tridsiatim filmom, spolupracoval s režisérmi ako Stanley Kubrick, Ridley Scott či Juraj Jakubisko. Je spoluautorom slovenského pavilónu na Expo 2000 v Hannoveri. Založil skupiny Modus, Ex We Five a v roku 1972 s Ferom Griglákom Fermátu, s ktorou nahral sedem albumov a tridsať scénických kompozícií. Vydal autobiografickú knihu Blumentálske blues a s Fedorom Frešom knihu Rocková Bratislava. V súčasnosti sa venuje filmovej architektúre. Ján M. Bahna (1944), architekt, profesor architektonickej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vyštudoval architektúru na SVŠT a VŠVU v Bratislave. Bol organizátorom stretnutí stredoeurópskych architektov v Spišskej Kapitule a na Starých Splavoch v rokoch 1984 - 89. Po roku 1990 založil AA Ateliér Architektúry. Je prezidentom Spolku architektov Slovenska. Je nositeľom Ceny Dušana Jurkoviča za Centrálu VÚB a Ceny J. Satinského za prínos k rekonštrukciám Bratislavy. Realizoval viaceré vily nad Bratislavou. Žije v Horskom parku. Jeho Vila Linea na Novosvetskej ulici bola publikovaná vo Svetovom atlase architektúry Phaidon a nominovaná na Cenu EU. Zaoberá sa kultúrnym kontextom mesta a krajiny.

Walter Malaschitz vyrastal na Zuckermandli pod ruinami Hradu, na divom, neregulovanom brehu Dunaja. Táto romantická časť Bratislavy zanechala v jeho chlapčenskej duši nezmazateľné stopy, keď sa po rokoch rozpamätáva na ľudské osudy, na domy a ulice, ktoré čas dávno zniesol zo sveta. Jeho prekvapujúco presné svedectvo, jeho presvedčivo podané osobné dejiny sa stávajú súčasťou dejín generácie, spoločnosti, krajiny, súčasťou histórie, ktorá sa prehnala mestom na Dunaji.

Walter Malaschitz (1941, Bratislava) narodil sa na Žižkovej ulici 28 v dome, ktorý bol v dávnej minulosti Zuckermandlu radnicou. Detstvo prežil v Podhradí a pri Dunaji. Živil sa ako remeselník. V roku 1968 emigroval aj s manželkou do Kanady. Pravidelne navštevuje rodné mesto. Má dvoch synov.

Prvá dekáda nového tisícročia. EÚ, NATO, Západ. Definitívne? Kríza. Dočasne? Myslím, že je to dosť napínavé. Nijaký koniec dejín. Skôr začiatok niečoho. Konca? Milan Lasica Skončilo sa 20. storočie. Búrlivé oslavy milénia vyústili do zrútenia Dvojičiek a triedneho nepriateľa vystriedali teroristi. Všetko sa deje rýchlejšie, nástojčivejšie, každý rok priniesol stovky nových modelov áut, technických hračičiek, „chytrých“ telefónov, iPodov, iPhonov, tabletov, reklám, filmov, seriálov, škandálov, pesničiek, liekov či objavov. Čoraz viac času trávime na Facebooku a Twitteri. Každá, aj lokálna katastrofa či nešťastie sa vďaka satelitnej televízii a médiám nafúkli do globálnych rozmerov. Naše privatizačno-národovecké deväťdesiate roky majú s odstupom času svoju vôňu a ducha. Zomiera pápež Ján Pavol II. a do Bieleho domu neočakávane nastupuje prvý Afroameričan Barack Obama. Slovensko vstúpilo do EÚ a do NATO, do schengenskej zóny a do eurozóny a úspešne zakotvilo v západnej civilizácii.

Juraj Šebo (1943, Bratislava), napísal úspešnú sériu kníh o (ne)dávnych rokoch, no napriek tomu tvrdí, že nostalgiu neznáša. Okrem kníh mapujúcich jednotlivé dekády Budovateľské 50. roky, Zlaté 60. roky, Normálne 70. roky, Reálne 80. roky, Slobodné 90. roky napísal aj knihu Také bolo PKO. Spolupracoval na scenári o histórii STV v rokoch 1975 – 1989 Takí sme boli. V Česku mu vyšla kniha O socializme s láskou a v súčasnosti sa pripravuje vydanie všetkých jeho kníh mapujúcich jednotlivé dekády v českom jazyku. V roky 2011 získal cenu kritiky Zlaté pero za knihu Budovateľské 50. roky. Je na dôchodku a žije v Devínskej Novej Vsi.

Chatam Sofer (1762 – 1839) patrí medzi najväčšie autority ortodoxného judaizmu. Od jeho smrti uplynuli takmer dve storočia, dodnes je vďaka nemu Pressburg známy v celom židovskom svete. Paradoxne v jeho pôsobisku sa o ňom vie len málo. Kniha mapuje život a dielo tohto významného rabína, ale aj osudy miesta jeho posledného odpočinku. Najstarší zachovaný židovský cintorín v Bratislave bol počas holokaustu a v období komunizmu zničený. Zachovalo sa len 23 hrobov tzv. rabínskeho okrsku. Tie neskôr zakryli betónovým stropom a nad hrobmi vybudovali zastávku električky. Po novembri 1989 Medzinárodný výbor pre záchranu hrobov mudrcov z Pressburgu vyvinul iniciatívu na záchranu tohto významného religiózneho miesta. Odstraňovanie koľajníc a budovanie nového memoriálu sa zmenili na napínavú detektívku vďaka zdanlivo nevinnej podmienke: pri všetkých prácach je nevyhnutné dodržiavať halachu.

Peter Salner (1951, Bratislava) v roku 1974 absolvoval FiFUK, odbor národopis. Pracuje v Ústave etnológie SAV. Je autorom viacerých knižných publikácií z prostredia Bratislavy a židovskej komunity: Premeny Bratislavy 1939 – 1993, Prežili holokaust, Židia na Slovensku medzi tradíciou a asimiláciou, Mozaika židovskej Bratislavy, Premeny židovskej Bratislavy. Od roku 1996 zastáva funkciu predsedu Židovskej náboženskej obce v Bratislave. Ing. Martin Kvasnica (1958, Žilina) v roku 1982 ukončil štúdium na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Pracoval v Stavoprojekte v Bratislave, neskôr ako samostatný architekt. Je spoluzakladateľom bratislavského ateliéru ŠTÚDIO FOR. Podieľal sa na viacerých projektoch: Vila P3K (Wolfsthal), Expo Gotika (SNG Bratislava), Mauzóleum Chatama Sofera (Bratislava), Židovská rituálna kuchyňa (Bratislava), Katolícky kostol Panny Márie (Vrakuňa, spoluautori Bogár, Králik, Urban). Viac na http://for.sk/kvasnica.html

Publikácia k 50. výročiu Bratislavského okrášľovacieho spolku vyšla roku 1918, ešte za Rakúsko-Uhorska. Hoci Bratislava – Prešporok, Pressburg, Pozsony – bola odjakživa krásne mesto, v roku 1868 niekoľkí skalní Prešporčania založili okrášľovací spolok. Autor, dlhoročný člen výboru, opisuje polstoročie nezištnej a obetavej práce spolku, ktorý vyvíjal neúnavné úsilie, aby mesto aj jeho okolie boli čoraz krajšie a príjemnejšie pre všetkých jeho obyvateľov či príležitostných návštevníkov. Spolok založil mestské múzeum, vo verejných parkoch osádzal sochy, dbal o poriadok a čistotu v meste, o údržbu budov, ciest a chodníkov, umiestňoval tabule na pamiatku významných osobností a udalostí. Dozvieme sa veľa zaujímavých vecí o pomeroch a živote vo vtedajšom Prešporku, ako aj o osobnostiach a rodinách, ktoré nezištne venovali úsilie, čas aj finančné prostriedky, aby zo starobylého Prešporka vyrástla novodobá Bratislava.

Martin Győrik (1848 – 1926) absolvoval stredoškolské štúdium v Bratislave, vysokoškolské na univerzite v Budapešti a na evanjelických kolégiách v Uhorsku. Venoval sa teológii, neskôr filozofii. Po absolvovaní štúdií nastúpil na bratislavské lýceum, kde vyučoval dejepis a zemepis. Venoval sa katalogizácii a vedeniu zbierky starožitností, ktoré bratislavskej evanjelickej cirkvi venoval profesor F. D. Šimko. Bol členom maďarskej slobodomurárskej lóže Testvériség (Bratstvo) v Bratislave. Pôsobil ako kustód v Mestskom múzeu v Bratislave, kde spracovával numizmatické zbierky, a bol čestným predsedom Bratislavského okrášľovacieho spolku.

Virtuálny sprievodca zbúranou židovskou Bratislavou nás prevedie ulicami geta, z ktorého ostali už len fragmenty. Vďaka archívnym fotografiám, projektom, autentickým zameraniam a cez rekonštrukcie na vizualizáciách sa prejdeme strateným mestom. Jedinečné spolužitie židov a kresťanov v Prešporku symbolizuje dnes už zbúraná synagóga na Rybnom námestí. Zámer zbúrať Podhradie vznikol počas vojnového Slovenského štátu. Koniec židovskej Bratislavy nastal v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, keď sa celá štvrť plošne asanovala. Tí, čo prežili holokaust, už tomu nemohli zabrániť.

Doc. PhDr. Zuzana Ševčíková, CSc. (1947, Želiezovce) je docentkou na Katedre všeobecných dejín FiF UK v Bratislave. Po stredoškolských štúdiách na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave absolvovala odbor veda o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala na Mestskej správe ochrany pamiatok v Bratislave, neskôr pôsobila na Katedre vied o umení na FiF UK v Bratislave. Je autorkou výskumov mnohých významných pamiatkových objektov. Má za sebou rozsiahlu publikačnú činnosť doma aj v zahraničí, je autorkou štúdií, článkov a knižných publikácií z oblasti dejín umenia a architektúry (Michalská veža, Okno. Remeslo, technika, umenie a Dejiny európskeho stredoveku I. Raný stredovek).

DESATORO O JULOVI SATINSKOM 1. Julo bol jedným z najtolerantnejších katolíkov miništrantov, akých som poznal. 2. Bol fabulátorom par excellence. (Ako veľký ctiteľ Alexandra Dumasa by určite ocenil toto slovné spojenie.) 3. Hoci rád fabuloval, nikdy nevypustil z úst niečo, čo by sa priečilo jeho presvedčeniu. 4. Nikdy nebedákal. 5. Bol vtipný tak prirodzene, ako keď z oblohy padá dážď. 6. Bol ozajstný Človák. 7. Keď jedol, vychutnával jedlo. Keď spal, vychutnával spánok. Keď čítal, vychutnával knihu. Bol gurmán v najširšom zmysle slova. Chvíľu ste sa naňho dívali a dostali ste chuť žiť. 8. V Soirée hovoril: „A vtedy sem si uvedomil, jaké je to umení mocné. Že nepoučuje, neusmernuje, len tak jemne človeka pinkne.“ A takto sa Julo správal nielen v umení, ale aj v živote. 9. Aj preto bol výborným otcom. 10. Jula som mal pred očami, keď som napísal: „Žite tak, aby sa vo vašom živote dobre cítili iní.“

Tomáš Janovic

Druhá časť knihy Huga Golda prináša obraz duchovného života a vnútornej diferenciácie bratislavskej židovskej komunity pred holokaustom. Tvorili ju ortodoxné, neologické i sionistické organizácie. Medzi nimi vynikala svetoznáma ješiva (rabínska škola), ktorá ešte sedem desaťročí po svojom zániku šíri slávu mesta v židovskom svete. Pôsobili tu aj iné vzdelávacie inštitúcie a početné humanitárne, náboženské či vzdelávacie spolky. Čitateľov určite zaujme zasvätený pohľad do zákulisia pohrebných bratstiev Chevra kadiša či portrét vzniku židovskej nemocnice. Jednotlivé kapitoly oživujú zničený svet komunity, ktorá až do holokaustu predstavovala dôležitú zložku bratislavského obyvateľstva.

Hugo Gold (1895, Viedeň – 1974, Tel Aviv), historik, spísal dejiny židov vo Viedni Geschichte der Juden in Wien (1966), zdedil vydavateľstvo Jüdischer Buch- und Kunstverlag a noviny Jüdische Volksstimme v Brne, neskôr aj v Prahe. Jeho hlavným vydavateľským cieľom bolo publikovanie dejín malých židovských komunít. Prvý titul edície bol Židia a židovská komunita na Morave v minulosti a súčasnosti, 1929. Neskôr nasledovali publikácie o bratislavskej a českej komunite. Vydával časopis Zeitschrift für die Geschichte der Juden in der Tschechoslowakei v rokoch 1930 – 1934 a 1938 a časopis Zeitschrift für die Geschichte der Juden v rokoch 1964 – 1974. V roku 1940 emigroval do Tel Avivu, kde založil vydavateľstvo Olamenu. Naďalej vydával v nemeckom jazyku a knihy distribuoval do krajín bývalého Rakúsko-Uhorska. V roku 1963 vydal pamäti historika Nathana M. Gelbera a spisovateľa Maxa Broda.

Stratené mesto je časť bývalého bratislavského Podhradia, ktorá bola zbúraná v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Nenávratne sa stratili ulice bývalého židovského geta, Vydrice aj Zuckermandlu. Zbúraná bola veľká časť Rybného námestia. Stratené mesto, to nie sú len kulisy, ale aj duch a atmosféra unikátneho mnohonárodného, viacjazyčného mesta. V knihe sú uvedené štúdie o národoch, ich osudoch a stope, ktorú zanechali na území dnešnej Bratislavy. Búrlivé 20. storočie rozvrátilo všetky hodnoty, ktoré sa stáročia uctievali: toleranciu a spolužitie. Pred vojnou vyhnali Čechov, počas vojny deportovali a vyvraždili väčšinu Židov, po vojne odsunuli Nemcov a Maďarov. Nedozvieme sa, kto je vinný, kto nariadil zbúrať časť mesta aj s jeho históriou. Môžeme iba detektívnym spôsobom odhaľovať postupné kroky k likvidácii Podhradia.

Prof. Eduard Nižňanský, CSc. (1955, Martin), profesor na Katedre všeobecných dejín FF UK. Špecializuje sa na dejiny 20. storočia, najmä nacizmu a holokaustu. Je členom Slovensko-nemeckej komisie historikov a Vedeckej rady Vojenského historického ústavu v Bratislave. Je editorom Judaica et Holocaustica (Acta historica posoniensia), dokumentov ako Holokaust na Slovensku (2001 – 2005) a autorom viac ako 70 štúdií a monografií Židovská komunita na Slovensku, Ústredný hospodársky úrad, Nacizmus, holokaust, slovenský štát a iné. Ivan Bútora (1982, Bratislava), absolvent bakalárskeho štúdia na univerzite v Princetone. Témou výstavby bratislavského Mosta SNP a búrania Podhradia sa zaoberal vo svojej bakalárskej práci. Bol poslancom mestskej časti Bratislavy – Starého Mesta, venuje sa verejnej doprave, pracuje ako vodič trolejbusu.

Ako sa bývalo v Bratislave v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia? Čo sa jedávalo, ako sa obliekali rôzne spoločenské skupiny, ako sa zabávali, ako trávili voľné chvíle? Publikácia predstaví vily, paláce, nájomné domy, kolónie, sídliská v Bratislave, ich obyvateľov a životný štýl. Dozvieme sa zaujímavosti o ich lokalizácii, projektantoch, interiérovom vybavení. Kde býval známy mykológ Ján Andreas Bäumler či hudobný skladateľ Ján Levoslav Bella? Aké miestnosti sa v roku 1892 nachádzali v paláci Vidora Csákyho na Štúrovej ulici, ako vyzerala obytná izba v robotníckej Schulpeho kolónii či zariadenie kúpeľne na prelome 19. a 20. storočia? Kde mali svoje ateliéry Alois Pinkas, Frico Motoška, Gustáv Mally? Kam sa vyhadzovali smeti v objektoch Mierovej kolónie projektovanej architektom Karfikom? Podobné zaujímavosti a mnohé iné bežné veci z každodenného života pútavo opisujú autorky v publikácii, ktorá nám okrem iného umožní nahliadnuť aj do všedného chodu domácností na prelome storočí v Bratislave.

PhDr. Viera Obuchová, CSc. (1951, Bratislava), vyštudovala históriu na FiF UK v Bratislave. Od roku 1974 pracuje ako historička v Mestskom ústave ochrany pamiatok v Bratislave. Je autorkou a spoluautorkou odborných a populárno-náučných publikácií o histórii Bratislavy. Mgr. Marta Janovíčková (1953, Vráble) vyštudovala odbor veda o výtvarnom umení na FiFUK v Bratislave. Pôsobila v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Pracuje v Múzeu mesta Bratislavy. Je autorkou viacerých výstav, expozícií a článkov zameraných na bytovú kultúru a užité umenie.

Rímsky tábor pod vaším domom? Konská železnica pred susedným dvorom? Stará bosorka na tenisových kurtoch? Bezhlavý muž pod oknami? Ohnivý kôň na zastávke autobusu? Záhady a tajomstvá starého Prešporka čakajú na odhalenie. Sedemnásť kapitol hravou formou mapuje sedemnásť mestských častí, ich legendy a povesti, dejiny, zaujímavosti, erby, pôvodné názvy a ich vznik, slávnych obyvateľov, rozlohu, zvyky a osobitosti.

PaeDr. Kristína Šudová-Tomčániová (1979, Bratislava) roku 2011 obhájila rigoróznu prácu na tému regionálne dejiny Bratislavy na Pedagogickej fakulte UK. Tajomstvá mojej ulice je jej druhá kniha s touto tematikou. Je šťastne vydatá, má dve deti. V súčasnosti je na materskej dovolenke, píše rozprávky pre deti. Má rada históriu a Bratislavu, preto sa väčšina jej príbehov odohráva práve tu.

Socializmus sa skončil. Deväťdesiate roky priniesli eufóriu politických zmien. Zrazu sme mohli bez problémov cestovať do zahraničia, protestovať na uliciach, pozrieť si filmy či kúpiť knihy označované ako trezorové alebo zakázané. Emigranti mohli po rokoch znovu navštíviť svoju vlasť. Mnohí ľudia sa chopili šance a začali podnikať či pôsobiť v politike. Národ sa rozdelil na úspešných a menej úspešných. Luxusné auto sa stalo znakom úspešnosti. Nastalo trhové hospodárstvo, liberalizácia cien a uťahovanie si opaskov. Idolmi doby boli hviezdy seriálu Beverly Hills – Brandon a Brenda, bola to éra krikľavých farieb, sympatických mladých ľudí z televíznych obrazoviek, ktorí sa nám snažili predať „WS krouhač“, éra pevných liniek a mikín obviazaných okolo pása. V deväťdesiatych rokoch naklonovali dinosaury a potopili filmový Titanic. Bola to doba, keď deti skákali medzi panelmi gumu, kým ich rodičom skákali po hlavách iné „gumy“. Bol to čas šiltoviek, diskiet, chlapčenských a dievčenských skupín. Desaťročie nádeje, polarizácie a gýču.

Juraj Šebo (1943, Bratislava) absolvoval Vysokú školu dopravnú v Žiline, odbor spoje. Celý život pracuje na pošte. Žije v Devínskej Novej Vsi.

Remeselníci a ich záujmové združenia – cechy v niekdajšom slobodnom kráľovskom meste Prešporku, ktoré bolo istý čas metropolou Uhorského kráľovstva. Autor približuje atmosféru mesta od stredoveku až po zánik cechov, zloženie mestskej spoločnosti s dôrazom na remeslá a ich postavenie v hospodárskom, politickom i kultúrnom živote mesta. Opisuje vnútorný život prešporských cechov, pracovný proces, zvyky a obyčaje, cechovú subordináciu, práva a povinnosti majstrov, tovarišov, učňov a fušerov; aká bola ich životná úroveň, čo jedli a pili, ako sa obliekali, zabávali a trávili voľný čas.

Vladimír Segeš (1950, Bratislava) vyštudoval archívnictvo na FiF UK v Bratislave a na Univerzite L. Eötvösa v Budapešti. Od roku 1995 pracuje vo Vojenskom historickom ústave. Venuje sa medievalistike a vojenským dejinám za feudalizmu. Je spoluautorom a editorom viacerých monografií a šéfredaktorom časopisu História.

Detstvo v okolí Avionu a priestor medzi Firšnálom, Šifbekom, Kollárkom a Račkom tvoria kulisu k rozprávaniu o živote generácie zlatých šesťdesiatych rokov – bigbiťákov, umelcov, flákačov z korza, bohémov. Detí usporiadanej prvorepublikovej generácie, keď sa ešte doma hovorilo po česky, nemecky, maďarsky či po bulharsky... keď vyrastali v záhradách a dvoroch domových blokov, keď blumentálska veža bola najvyššou dominantou a spolužiaci sa delili na evanjelikov a katolíkov, až do chvíle, keď ich prevalcovala pionierska mašinéria. Píše o meste a krajine od komunistického prevratu cez reálny socializmus až po súčasnosť. Čitateľ sa ocitá v prostredí filmu, divadla, džezrokovej hudby, ktoré formovali vzťahy a lásky. Opisuje stretnutia s Kukurom, Hrycom, Kocúrikovou, Satinským, Lasicom, Rollerom, Fišerom, Sikorom, Jakubiskom, Hanákom, Herzom, Frešom, Vargom, Ursínym, Griglákom, Lučeničom, Barinom a ďalšími.

Tomáš Berka (1947, Bratislava) založil skupiny Modus, Ex We Five a v roku 1972 s Ferom Griglákom Fermátu, s ktorou nahral sedem albumov a tridsať scénických kompozícií. Vyštudoval scénografiu na VŠMU. Pre divadlá a televízie vytvoril vyše stopäťdesiat scén. Vystavoval vo viacerých európskych krajinách a roku 1983 získal striebornú medailu na Pražskom Quadriennale. Vytvoril dekorácie k tridsiatim filmom, spolupracoval s režisérmi ako Stanley Kubrick, Ridley Scott či Juraj Jakubisko. Bol spoluautorom slovenského pavilónu na Expo 2000 v Hannoveri.

Najslávnejší hudobný festival v Československu

Festival populárnej hudby vznikol roku 1966 a trval do polovice deväťdesiatych rokov. Na pódiách sa popri zahraničných hviezdach The Beach Boys a Boney M., The Tremeloes, The Shadows vystriedali významní slovenskí a českí interpreti (Karel Gott, Waldemar Matuška, Helena Vondráčková, Marika Gombitová či Meky Žbirka). Na pesničkách Bratislavskej lýry vyrástlo niekoľko generácií a koncerty sa vysielali v televízii. Kniha je živým dokumentom tridsaťročnej histórie s množstvom fotografií.

Ivan Szabó (nar. 1939, Leopoldov) vyštudoval pedagogickú fakultu a stal sa novinárom. Pracoval v týždenníkoch Kamarát, Život a v časopise Stop. Nositeľ česko-slovenskej Ceny E. E. Kischa za rok 2005 a Ceny Vojtecha Zamarovského za trvalý prínos do slovenskej literatúry faktu. Žije v Bratislave.

Koniec jednej legendy

Bratislavská lýra, Džezové dni, koncerty, Dunajský pohár, Incheba, Flóra, divadlá, tradičné aj netradičné plesy a bály, tanečné večierky, venčeky, stužkové, beánie, súťaže v spoločenskom tanci, šachové turnaje, hvezdársky krúžok a množstvo iných spoločenských podujatí je úzko spätých s PKO. V týchto priestoroch vznikala slovenská populárna hudba, mnohí speváci, speváčky a skupiny začínali práve tu. Vypredať koncert v PKO bolo snom pre každého. Po vyše polstoročí je PKO – Park kultúry a oddychu – odsúdený na zbúranie. Juraj Šebo zachytil genius loci tohto výnimočného miesta, zozbieral množstvo fotografií, autentických spomienok a výpovedí osobností.

Židovská Bratislava

Unikátna kniha o dejinách prešporského židovstva

Dejiny bratislavskej židovskej komunity od najstarších čias až po vznik prvej ČSR. Zostavovateľ knihy Hugo Gold zachytil všetky aspekty života židov v Prešporku: duchovný, sekulárny, hospodársky aj kultúrny. Ale aj významné medzníky: Ochranný list židovskej obce v Prešporku z roku 1714, bombardovanie Prešporka Napoleonom a ako to vnímal rabín Chatam Sófer, vznik svetoznámej ješivy, požiar v gete v roku 1913, vznik židovskej gardy a ďalšie. Dokument vychádza znova po osemdesiatich rokoch a mapuje históriu bratislavskej židovskej náboženskej obce od 13. storočia do tridsiatych rokov 20. storočia. Spoluautormi knihy sú významní členovia vtedajšej židovskej komunity. Kniha vyšla prvý raz roku 1932 v Brne.

Prešporský vynálezca, európska legenda

Johann Wolfgang von Kempelen (1743 – 1804) bol prešporský učenec, vynálezca a konštruktér. Patril k významným osobnostiam Uhorska. Ako právnik a politik sa podieľal na reformách Márie Terézie, stal sa miestodržiteľom Banátu rozvráteného tureckými vojnami aj správcom soľných baní. Zostrojil písací stroj pre slepcov, skonštruoval čerpadlo, ktoré ťahalo vodu na Bratislavský hrad, navrhol fontánu pre cisárske sídlo vo viedenskom Schönbrunne aj slávny šachový a hovoriaci automat.

Igor Janota (1921 – 2008) vyštudoval Vysokú školu obchodnú. Publikoval vyše tritisíc článkov o histórii a zozbieral asi stopäťdesiat povestí zo starej Bratislavy. Knižne vydal Oprášené historky zo starej Bratislavy, Slávni ľudia v Bratislave, Bratislavské rarity, Rehole, kostoly a kláštory v Bratislave, Legendy a mýty zo starej Bratislavy či Rozprávky a povesti z Bratislavy.

Po Zlatých 60. a Normálnych 70. prichádzajú Reálne 80. roky. Málokto ešte do polovice ôsmej dekády veril v zmenu. Niečo však viselo vo vzduchu. Starú garnitúru v Kremli vystriedal Gorbačov, na západe Reagan s Thatcherovou pritvrdili, pápež Ján Pavol II. prinášal nádej nielen veriacim. Šebo sugestívne opisuje detaily z každodenného života. Jeho kniha vystihuje farby, vône, chute a pocity desaťročia.

Stavba Mosta SNP a zánik bratislavskej štvrte

„Urbánne kvality nadobudne iba ten priestor, ktorý si mešťania prisvojili.“