Básnická zbierka je výber záznamov z autorovho denníka. Sú v nej opisy obrazov či situácií – perokresby, vlastné myšlienky – lietavice a rôzne tvary formované zo slov – slovostavby. Texty sprevádzajú autorove fotografie.

Karol Frühauf sa narodil na Slovensku, ktoré v roku 1968 opustil a odvtedy, s intermezzom štúdií v Nemecku, žije vo Švajčiarsku.

Kniha približuje najzložitejšie obdobie živote Gustáva Husáka, ktoré začalo jeho zatknutím vo februári 1951 a končilo sa až po vyše deväťročnej "Kalvárii“ prepustením na slobodu. Husákovo zatknutie a odsúdenie malo širšie príčiny. Išlo o súbeh viacerých faktorov, o ktorých sa čitateľ dozvie práve v knihe. Rovnako sa dozvie, kedy a za akých okolnosti bol prepustený na slobodu. Ani potom však nemal kľudný život, keďže žil v postavení amnestovaného zločinca a musel zápasiť s rôznymi prekážkami ako človek druhej kategórie. Konečnú bodku za celou kauzou tzv. slovenského buržoázneho nacionalizmu, ktorá ho dostala do väzenia, dala až súdna a stranícka rehabilitácia v roku 1963. Gustáv Husák stál po svojom zatknutí doslova na krok od šibenice a rozhodovalo sa o jeho bytí a nebytí. V roku 1951 sa stal najhorším zločincom v republike, a pre neho i celú jeho rodinu sa začalo obdobie obrovského utrpenia, ktoré im navždy poznačilo životy. Manželka s dvomi malými synmi musela zápasiť o holú existenciu, zatiaľ čo on vo vyšetrovacej väzbe prechádzal peklom. Kruté vyšetrovanie, fyzické a psychické mučenie, pobyt na samotke. Ako jeden z mála sa na súde nepriznal k vymysleným obvineniam a bránil sa. Konečný verdikt znel doživotie.

Mgr. Branislav Kinčok, PhD. (1979), vyštudoval históriu na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Postgraduálne štúdium absolvoval na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. V súčasnosti pracuje v Sekcii vedeckého výskumu Ústavu pamäti národa. Vo svojej činnosti sa venuje politickým procesom v komunistickom Československu po roku 1948, činnosti Štátnej bezpečnosti, ako aj problematike vojnových a povojnových vzťahov Červenej armády so slovenským obyvateľstvom. Je autorom študijnej pomôcky Politické procesy na Slovensku v rokoch 1948 – 1954 (2019) a spoluautorom monografií Slovenskí generáli 1939 – 1945 (2013), Gustáv Husák a jeho doba (2015) a autorom desiatok vedeckých štúdií a odborných článkov.

Investigatívny fotograf Karovič sa spolu s reportérom Uchom ocitne v zasnežených Tatrách, kam ich privedie záhadná smrť matky dvoch detí. Sneh ich na pár dní uväzní v horách a oni rozpletajú kriminálne klbká. Šliape im pri tom na krk novinárka Roberta a fotograf z konkurenčného denníka. Svieži horský vzduch a mágia Vysokých Tatier si ich podmania. V zápale investigatívneho hľadania Karovič aj mladý Ucho stretnú ženy, ktoré ich dostanú aj zrania...

Peter Gašparík (1977, Bratislava). Študoval réžiu na VŠMU a tiež v Taliansku, vo Francúzsku a v USA. Okrem réžie (dokumenty Tereza – Náboj lásky, STOPY - Boje v Banskej Štiavnici) píše poéziu a prózu. Vyšli mu knihy Kúsok môjho srdca, Čo som (ne)urobil, (ne)urobil som, Šelmy a hyeny a Ružová vila a krimi romány Smrť na Zlatých, Smrť v Štiavnici, Smrť v kostole a Smrť v Tatrách. Venoval sa aj prekladom a podnikaniu.

Štyridsaťročný Kálmán Mikszáth (1847–1910) už bol uznávaný prozaik a obľúbený profesionálny publicista, parlamentný spravodajca, keď zaujal miesto liberálneho poslanca v Uhorskom parlamente (1887–1910). Pravda, vtedy na svojom konte ešte nemal tzv. veľký román. V čase neúprosných parlamentných polemík (zákon o civilnom sobáši, 1892–94) mu žičlivý kolega poslanec Dezső Bernáth vnukol tému z lásky uzavretého a potom nevydareného manželstva veľmi bohatého zemplínskeho grófa Jánoša Buttlera (1793–1845). Životný príbeh grófa zaujal nášho autora. Napísal fiktívny román, ktorého dej posunul do prvej tretiny 19. storočia a zaľudnil ho živými a vymyslenými postavami Zemplínčanov. Vytvoril veľmi príťažlivé čítanie o prebúdzanej láske, ale aj nenávisti, ako aj o závisti a túžbe po majetku a spoločenskom postavení. „Nepísal som dejiny, to nie je moja úloha, ale jednako som opísal dobu.“ V pozadí románovej kompozície zachytil večný konflikt liberálneho myslenia s mocenským cirkevným konzervativizmom a právnej pravdy s morálnou pravdou. Od prvého maďarského vydania (1910) do roku 1960, keď vyšlo dvojdielne kritické vydanie, dielo vyšlo takmer pravidelne každé štyri roky (čiže 15 vydaní) a zaradilo sa medzi najčítanejšie beletristické knihy Kálmána Mikszátha.

Nora je autorka a práve sa nachádza v tvorivom procese písania knihy, ktorú by mala čo najskôr dokončiť. Jej editor je však stále nespokojný s rukopisom. Väčšinu času je na ňu nepríjemný a znevažujúce pripomienky okázalo zaobaľuje do sofistikovaného sarkazmu, čo jej veľmi nepomáha. Nora sa snaží vyhovieť všetkému, čo po nej žiada, snaží poprieť túžbu po tomto mužovi, ale je postupne doňho čoraz viac zamilovaná. Začínajú sa vynárať tragédie, ktoré zažila v minulosti, a s ktorými sa vyrovnáva práve písaním. Zlyháva zas a znova, píše a bojuje s vlastnými démonmi a svojou sexualitou. Až náhodné stretnutie s krásnym Lucienom sa pre Noru stane fatálnym. Aké tajomstvo ťaží tohto muža? A je to vôbec muž, alebo skôr bytosť z iných sfér? Príbeh sa odohráva v súčasnosti, ktorá je prepojená s krivdami minulosti. Udalosti, situácie, charaktery postáv a vzťahy medzi nimi sú načrtnuté v náznakoch a mozaikách príbehov. Sú ohraničené akousi čiarou, ktorá je v istom momente prerušená, aby mohla pokračovaťv inom bode a v inom príbehu. Tá čiara oddeľuje život, smrť, šťastie, sex, strach, lásku a nenávisť rovnako ako minulosť a prítomnosť.

Túžba po poznaní rodinného tajomstva zaviedla Ester do temných vôd pravdy, ktorá nečakane vynorila svoju hrozivú tvár. V tej chvíli sa z jej budúcnosti stala ťažko uchopiteľná silueta, ktorú nekompromisne vymodelovala do podoby nezlomnej karieristky, tvrdohlavo odmietajúcej priznať existenciu problému. Avšak, po dlhých rokoch, sa do jej života nečakane vrátil človek, ktorý o nej vedel priveľa a zmenil všetko. Na povrch vyplávalo hriešne klamstvo.

Exkluzívna limitovaná edícia s priloženým CD zdarma! Vlado vymyslel Triangel, pesničkovú reláciu, ktorá v osemdesiatom druhom bola ako zjavenie a Ďuro, režisér, ktorý vyrobil všetky tie skvelé pesničkové klipy pre Luciu, Tublatanku, Všechno na Mars od Dalibora Jandu alebo Mullerovu pecku Prečo vy, ľudia dvadsiateho storočia, máte vždy zachmúrené obočia... – Do piče, – nadával opitý režisér Ďuro Takáč nad decákom borovičky – si ma zavolajú tí kokoti komunistickí na koberec a hovoria, súdruh režisér, prečo nepoviete súdruhovi Mullerovi, že ľudia u nás v Československej socialistickej republike nie sú vždy zachmurení. Nech zaspieva, že občas majú zachmurené obočia – to je oveľa lepšie, nie? Takáč, jedovitý chlapec z Gemera, s veľmi zlými opicami, tresol do stola, chytil ma pod krk namiesto súdruha, a zreval: – Tak im hovorím, súdruzi, kokot téš neni občas kokot, ale furt kokot! Je tak? – Je, – povedal som uškrteným hlasom. – Tak vidíš, – povedal Ďuro a zahodil ma do prepraviek s vínom, kde som pre istotu zostal ležať. – Nehaj Čecha, do piči, – zastal sa ma vysokánsky chalan v kabáte z medvedej kože, menom Titus. Bol krmič v ZOO, čundrák, a po pätnástich rumoch skvelý spevák českej country. V ten deň, kedy sa riešil Mullerov klip, sa vzadu vo výčape varili medvedie laby, fakt nekecám. Za všetko, čo som nevidel z civilizovaného sveta, ďakujem komunistickej strane a jej úžasnému vynálezu železná opona. Zároveň jej ďakujem, že mi umožnila aspoň dostať sa do Ruska, zeme, kde včera zožrali to, čo mali na zajtra, zeme obrovských obchodných domov GUM, kde ľudia sedeli v hajzloch bez dverí, srali, rozprávali sa a pili vodku. Najviac som sa čudoval, čo serú, keď nič nebolo. Nikde nebolo nič! Ani hovno.

Hovorí Ľubo Dobrovoda, autor kníh Ja malkáč a Ja velkáč, narodený 22. 9. 1962, čo bol dátum akurát tak dobrý na to hodiť si mašľu. Na druhú stranu mal malinký Luško najkrajšieho prezidenta na svete, schőne Tonyho Novotného. Bol to fakt pekný prezident, ale kokoooot, keď sa na neho s odstupom času kukám, nezdá sa mi až taký krásny, ale určite bol oveľa krajší ako Tonda ušatý torpédo čo bol pred ním.

JUDr. Milan Hodža (* 1878, Sučany, Rakúsko-Uhorsko – † 1944, Clearwater, USA), slovenský politik, štátnik a publicista. Bol úradujúci prezident Česko-slovenskej republiky, jedenásty, prvý slovenský, predseda vlády Česko-Slovenska a viackrát minister. Napriek tomu, že v slovenskej, ale aj v česko-slovenskej politike, bol ojedinelým zjavom, veľa sa o ňom nevie, nepublikuje. Sám bol zapálený novinár a žurnalistike sa venoval už od svojich dvadsiatych rokov, o sebe toho veľa nenapísal. Zrejme však hlavná príčina tkvie v tom, že žiadnemu režimu celkom nevyhovoval. Pre ľudákov bol počas slovenského štátu čechoslovakista. Pre komunistov po roku 1948 bol predstaviteľ buržoázie a jeden z vinníkov Mníchovskej dohody. Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 sa pri jeho mene spomínali mnohé „smrteľné“ politické hriechy, ale nakoniec ho vzali na milosť. No, ako sa hovorí v jednej anekdote, zlý dojem, aj po vysvetlení situácie, zostal. Kniha približuje čitateľovi život a politické pôsobenie Milana Hodžu v novodobých slovenských dejinách.

Ľubo Olach (1948) absolvoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Pracoval ako redaktor v denníkoch Roľnícke noviny, SMENA, v týždenníku SLOBODA a pre Slovenský rozhlas a televíziu. Po revolúcii sa stal šéfredaktorom hudobného mesačníka POP HORIZONT. Založil reklamnú agentúru AURUM a teleshopingovú firmu TOP SHOP. Vyšli mu zbierky básní Keď zomriem tak nech...!, Pri víne s bohémami, Kaviarenská poézia Ľuba Olacha, Na Paríž nepozerám zhora, Triezviem..., romány Nádenník pera vo francúzskych službách, Posledné varovanie, Žraloci, Lobista, Rozhovory za oponou, Politik, Prezident, Advokát, Prezidentka a Predseda a monografie Vavro Šrobár, Guvernér Imrich Karvaš, Osuský – zabudnutý diplomat a Juriga– kňaz, buditeľ, politik. Je členom Spolku slovenských spisovateľov a prestížneho pezinského PI-klubu. Žije v Bratislave, je ženatý, má dve deti.

Dva unikátne a bizarné ľudské osudy reprezentované dvoma šľachticmi – barónom Gregorom Friesenhofom (1840 – 1913) a kniežaťom Liviom Odescalchim (1863 – 1938). Delila ich jedna generácia, niekoľko stupňov na aristokratickom rebríčku a ich celoživotné záujmy. Pre jedného to bolo poľnohospodárstvo a meteorológia v tom najširšom zmysle slova, pre druhého skôr umenie, veda a politika. Mali však aj veľa spoločného. Obaja boli svojím pôvodom cudzincami, ich sídla delilo len čosi cez 10 kilometrov, stali sa bielymi vranami vo svojích rodinách, mnohí ich mali za bláznov a svojimi životnými osudmi si viackrát skrížili cesty. Nakoniec ich spojil vzťah k slovenskému prostrediu a k slovenskému národnopolitickému hnutiu. Friesenhof bol členom výboru Matice slovenskej, dopisovateľom do slovenskej tlače a dušou unikátneho hospodárskeho spolku s tolerantným postojom k slovenským roľníkom a ich záujmom. Odescalchi mal kontakty so slovenskými politikmi, stál na čele prevratu v regióne v roku 1918, organizoval slovenskú šľachtu v prospech Československej republiky a bol v úzkom vzťahu s Maticou slovenskou. Životné osudy oboch osobností spolu s pôvodom a rodinným prostredím, ako aj regionálnym i celoslovenským zakotvením, vytvárajú príbehy, ktoré by človek nevymyslel a ktoré mohli „stvoriť“ len dejiny vo svojej jedinečnosti a pestrosti.

Prof. PhDr. Roman Holec, DrSc. (1959, Bratislava), zaoberá sa dejinami „dlhého“ 19. storočia, jeho špecializáciou sú hospodárske a sociálne dejiny, v súčasnosti najmä dejiny šľachty a environmentálna história. Je autorom 17 samostatných knižných titulov, spoluautorom vyše desiatich syntéz a takmer dvoch stoviek vedeckých štúdií publikovaných v 15 krajinách sveta. Študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave odbor slovenčina-dejepis. Pracuje na Historickom ústave SAV, je profesorom histórie na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty UK.

Anton Baláž sa na prahu svojej osemdesiatky rozhodol obzrieť za doterajším životom. Opisuje svoje životné univerzity, prvé literárne pokusy, štúdium novinárstva, zošrotovanie knižného debutu, viacročný zákaz publikovania a návrat k historickým príbehom. Novinárska činnosť mu prinášala podnety, ktoré spracoval v ekologických románoch Skleníková Venuša a Tu musíš žiť. Ich filmové a televízne spracovanie mu umožnili nazrieť za kulisy ateliérov na Kolibe a v Mlynskej doline. Osobné, tvorivé, a inšpirujúce kontakty s generačnými príslušníkmi, redaktormi vydavateľstiev, literárnymi kritikmi či vedcami opisuje v portrétoch (Dušan Mitana, Ladislav Ballek, Ján Buzássy, Štefan Strážay, Ján Števček, Viliam Turčány, Vladimír Petrík, Svetloslav Veigl, Jaroslava Blažková). Píše aj o pôsobení v Literárnom informačnom centre, organizovaní domácich a zahraničných podujatí. Zážitok z čítania Solženicynovho Súostrovia Gulag v Paríži v roku 1979 mohol tvorivo zužitkovať až po páde komunizmu v dokumentárnom cykle o táboroch nútených prác a v románe Tábor padlých žien. Stretnutia s obeťami holokaustu zasa v románoch Krajina zabudnutia a Portréty prežitia. Súčasťou jeho príbehu je aj pohľad do rodinného života. Trvalý záujem o dielo Franza Kafku prepojil s osobnou skúsenosťou pacienta, ktorý sa rovnako liečil na tuberkulózu v tatranských sanatóriách. Stretnutie s Arnoštom Lustigom na festivale Kafkove Matliare bolo podnetom pokračovať v tvorbe – napriek tomu, že si kladie rovnakú otázku ako iný slovenský prozaik Pavel Vilikovský: „ Ale koho to zaujíma?“ Literatúra pre neho zostáva cestou ako túto autorskú skepsu prekonať.

Anton Baláž (1943), absolvent FiF UK v Bratislave, prozaik, scenárista a publicista, je autorom čitateľsky úspešných románov Skleníková Venuša, Tu musíš žiť, Chirurgický dekameron, Tábor padlých žien, Krajina zabudnutia, Len jedna jar, Portréty prežitia, kníh literatúry faktu Hriešna Vydrica, Transporty nádeje, Dva slovenské osudy Špitzer-Mach, biografických diel o Jánovi Lajčiakovi a Štefanovi Krčmérym, kníh rozhovorov s Rudolfom Dobiášom Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci a s Tiborom Žilkom Dar a bremeno dvojitej identity. Jeho diela dostali aj filmovú či televíznu podobu, vyšli vo viacerých domácich vydaniach i v prekladoch do piatich slovanských jazykov, angličtiny, maďarčiny a hebrejčiny. Za doterajšiu literárnu tvorbu získal Cenu ministra kultúry SR a štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.

Ideálna rodinka sa už teší na spoločný výlet do zoo. Adam, Veronika a ich dve deti by sa radi videli ako taká typická dokonalá sporiadaná rodina. Atmosféra v aute sa však dá krájať a tak sa Adam rozhodne, že napätie trochu rozptýli a porozpráva tajomný príbeh z minulosti: prečo vlastne stojí pri ceste deväť krížov? A je to všetko pravda?

Roman Kulich (1980, Ružomberok) pracuje v rodinnej firme v oblasti gastronómie. Písaniu sa venuje od šestnástich rokov. Vyšli mu romány Požierač, Dr. Weiss, Prekliatie, Krik nevinných, Pomsta a Deväť krížov. Poviedky mu vyšli v časopisoch Fantázia, Dotyky a v zbierkach Fantastická 55 a Utekajme, už ide. Spolu s manželkou žije v Žiline.

V židovských rodinách sa kladie mimoriadny dôraz na výchovu a vzdelanie detí od útleho veku. Zložitý vývoj židovského školstva v rôznych obdobiach súvisel s procesom zrovnoprávnenia Židov s ostatným obyvateľstvom, čo prispelo aj k rozvoju židovských škôl. Autorka opisuje vývoj židovského školstva na našom území, spoločenské a politické podmienky, ktoré židovské školstvo bezprostredne formovalo aj ohrozovalo, pričom muselo vzdorovať politickým a ideologickým tlakom a narastajúcemu antisemitizmu. Približuje formovanie školskej politiky v období 1. ČSR, postupné vyraďovanie židovských študentov zo štúdií na všetkých školách počas slovenského štátu, ako aj pôsobenie židovských ľudových škôl v pracovných táboroch na území Slovenska.

Katarína Mešková Hradská (1956) pracuje v Historickom ústave SAV, kde sa venuje problematike židovskej komunity na Slovensku v rokoch 1918 – 1945. Na túto tému napísala viacero kníh a vedeckých štúdií, ktoré uverejnila na Slovensku i v zahraničí. Ako riešiteľka domácich a zahraničných vedeckých projektov sa stala štipendistkou vedeckých inštitúcií v Izraeli a vo Francúzsku. Je nositeľkou viacerých ocenení za prínos k popularizácií dejín Slovenska.

Tak vám teda poviem, čo môžete od tejto knižky očakávať: Sex, holokaust a starnutie. Lebo to som ja a témy, ktoré naozaj ľúbim. Možno sa vám zdá divné, keď poviem, že milujem starnutie. Vysvetlím. Starnutie je niečo v čom som fakt dobrý, zažívam ho denne na vlastnej koži. Čo o holokauste povedať nemôžem. Je možné, že pri niektorých príbehoch sa zastavíte a poviete si: Toto sa určite nestalo, prípadne sa to nemohlo udiať tak, ako autor píše. A preto upozorňujem, že všetko, čo si v knižke prečítate je pravda. Stand-up komici totiž vždy hovoria pravdu, len majú niekoľko úrovní pravdy.

Michael Szatmary (1974, Bratislava). Typický bratislavský Staromešťan, kaviarenský povaľač, muzikant, hovorca Ústredného zväzu židovských náboženských obcí, no v prvom rade standupista na voľnej nohe.

Rabín Chatam Sofer je dnes súčasťou multikultúrneho panteónu osobností Bratislavy. Po desiatkach rokov zabudnutia v podzemnej hrobke pri Tuneli sa dočkal poštovej známky, pamätnej striebornej mince, uličky s názvom Sóferove schody ako aj po ňom pomenovanej zastávky MHD. Dopravné značenie, ktoré víta návštevníkov pri vstupoch do mesta, upozorňuje na unikátny areál, kde je pochovaný spolu s ďalšími významnými bratislavskými rabínmi a učencami. Kto bol Chatam Sofer? Vlastným menom Moše Schreiber (1762 – 1839) patrí k najväčším duchovným autoritám tradičného judaizmu. Počas života bol označovaný titulom „gaon“ (génius), čo poukazovalo na jeho brilantné intelektuálne schopnosti a rozsiahle vedomosti Tóry a židovského zákona. Dôležitou činnosťou hlavného bratislavského rabína Chatama Sofera bolo pôsobenie na čele Prešporskej ješivy. Ako roš ješiva ju pozdvihol na špičkovú úroveň a vo svojej dobe patrila k najprominentnejším vzdelávacím inštitúciám v židovskom svete. Za tri desaťročia jeho pôsobenia vychoval novú generáciu študentov – rabínov, ktorí jeho učenie šírili po celom svete. Iba v samotnom Uhorsku bolo asi sto rabinátov obsadených jeho žiakmi. Uplynulo viac ako 20 rokov od slávnostného otvorenia Pamätníka Chatama Sofera. Židovská komunita aj bratislavská verejnosť tak môže obdivovať moderný objekt, ktorý rešpektuje prísne náboženské tradície judaizmu. Kniha prezentuje rôzne pohľady na zničenie, obnovu, súčasnú prevádzku pamätníka, prináša autentické spomienky, v ktorých priami aktéri hovoria o úspechoch, ale aj problémoch stavby.

Knihu zostavil Peter Salner z príspevkov autorov: Maroš Borský, Martin Bútora, Martin Kvasnica, Vladimír Mühl, Roman Koprda a Michal Čulen. Judaista Maroš Borský sa venuje v knihe životu a dielu učenca Chatama Sofera, diplomat Martin Bútora sa podieľal na procese obnovy Pamätníka z pozície slovenského veľvyslanca v USA, architekt Martin Kvasnica je autorom projektu Chatam Sofer Memoriál, etnológ Peter Salner koordinoval komunikáciu bratislavskej komunity, miestnych úradov a veriacich židov z USA a Izraela, pracovníci firmy RAFT (Vladimír Mühl, Roman Koprda, Michal Čulen) sa podieľali na stavbe Pamätníka. Ich spomienky a fotografie prinášajú originálne a dosiaľ neznáme fakty.

Geografická poloha v hraničnom trojuholníku, v blízkosti Dunajského veľtoku, oddávna predurčovala Jarovce, aby sa stali dôležitou križovatkou obchodných ciest, vojenských ťažení, či prosperujúcim a strategicky dôležitým hospodárskym a ekonomickým zázemím.Na tomto území sa nachádzalo súvislé osídlenie od prehistorických čias až po súčasnosť. Dôležitým medzníkom v histórii obce bol príchod Chorvátov. Autori mapujú históriu Jaroviec do polovice 20. storočia, kedy 15. októbra 1947, na základe Parížskej dohody, boli spolu s Rusovcami a Čunovom, pričlenené k Československu. Kniha vychádza k osemstému výročiu prvej písomnej zmienky o Jarovciach 1208 – 2008.

Taliansko pútalo pozornosť európskych umelcov niekoľko posledných storočí vďaka mimoriadne bohatej kombinácii podnetov. Vďaka svojim antickým pamiatkam predstavovalo krajinu kultúrnej pamäti Európy. Výtvarníci ale aj spisovatelia ho vnímali ako krajinu umenia s nezabudnuteľnými epochami renesancie a baroka. Pre operných spevákov a hudobníkov bolo Taliansko kolískou opery. V neposlednom rade fascinovalo ako krajina s obdivuhodnou stredomorskou prírodou a úchvatnými vidieckymi i mestskými panorámami a stavbami. Častým zdrojom inšpirácie bol aj taliansky ľud so špecifickými vlastnosťami a fyziognómiou. Fascinácia Talianskom neobišla ani slovenských umelcov z radov výtvarníkov, spisovateľov a operných spevákov. Autor sa v predkladanej publikácii zameriava na 20. storočie a usiluje sa na reprezentatívnej vzorke slovenských umelcov (Mitrovský, Hrušovský, Blaho, Blühová, Hoza, Rolko, Beniak, Jégé, Benka, Petrašovič, Žáry, Dilong, Vesnin, Strmeň, Pudiš, Zmeták, Turčány a ďalší) zdokumentovať, že Taliansko bolo pre slovenských umelcov nezanedbateľnou inšpiračnou studnicou aj v tomto období.

Doc. Mgr. Martin Vašš, PhD. (1983, Bratislava), historik, pôsobí na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojej vedeckej a pedagogickej činnosti sa venuje slovenským politickým, kultúrnym a sociálnym dejinám 20. storočia a vybraným otázkam historiografie 20. storočia. Je autorom vedeckých monografií Slovenská otázka v 1. ČSR, Bratislavská umelecká bohéma v rokoch 1920 – 1945, Zlatá bohéma, Medzi snom a skutočnosťou, Zmenení Parížom a desiatok vedeckých štúdií, ktoré publikoval doma i v zahraničí. Pôsobí aj ako člen redakčných rád historických zborníkov Historia nova a Historica. Je držiteľom Ceny Egona Erwina Kischa za rok 2018.

Piateho novembra 1772 spišské mestá pripíjali na zdravie cisárovi Jozefovi II. a Márii Terézii, arcivojvodkyni rakúskej a kráľovnej uhorskej a českej. Veselie sprevádzalo ukončenie 360 rokov trvajúceho zálohu časti spišského regiónu. Osemnáste storočie však pre Spiš a jeho obyvateľov nezačalo radostne. Spamätať sa museli zo spúšte, ktorú v krajine zanechali sto rokov trvajúce vojny. Po rokoch hojnosti prišli roky odriekania. Boje medzi vojskami protihabsbursky orientovanej uhorskej šľachty, osmanskými plukmi a cisárskou armádou ako aj násilná rekatolizácia významne zasiahlli do politického, náboženského a hospodárskeho vývoja spišského regiónu. Mier, ktorý v roku 1711 ukončil boje, prišiel v pravý čas. Spišské mestá rozkvitli, znova sa v nich rozprúdili remeslá a obchod, pôsobili v nich významní obchodníci, remeselníci a umelci európskeho formátu zlatník Ján Siláši, sochár Ján Brokoff či maliari romantizmu Ján Czauczik a Ján Rombauer, dvorný maliar cára Alexandra I..

PhDr. Miriam Lengová, M.A., pôsobí ako historička a archivárka vo Philips Company Archives, Royal Philips N.V., Holandsko. Absolvovala odbor história – nemecký jazyk a literatúra na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a archívnu vedu na Universiteit van Amsterdam v Holandsku. Publikovala niekoľko vedeckých štúdií a článkov vo vedeckých periodikách na Slovensku aj v Holandsku v oblasti histórie (najmä dejiny remesiel a cechov) a archivistiky. Je autorkou kníh Kežmarskí remeselníci (2013), Remeslá, cechy a obchod na Spiši do polovice 17. storočia (2017) a spoluautorkou knihy Philips, familie van ondernemers (Philips, rodina podnikateľov) (2016).

Básničky pre detičky od najútlejšieho veku. Na ukolísanie i pobavenie. Krátke básničky a riekanky z dedinského prostredia, o kohútovi, ktorý chcel odísť do mesta, o stratenom mackovi, ktorému pomohli sovy, alebo o bylinkách, ktoré prospievajú ako telu tak aj duši.

Tatiana Chovancová (1976, Dolný Kubín), absolventka strednej ekonomickej školy v Martine, žije v Liptovskom Mikuláši, venuje sa podnikaniu v cestovnom ruchu na Liptove, kde aj tvorí. Napísala knižku básničiek pre deti predškolského veku Básničky od Táničky.

Hlavné postavy poviedok sú si podobné. Hoci žijú v spoločenstve ľudí, sú sami. Sami so svojimi myšlienkami, sami v boji so svojimi démonmi. Niektorí v tomto boji prehrávajú, iní sú úspešní. A niekedy zistia, že nie sú celkom sami. Autor rieši vnútorné boje, psychické problémy, pomoc osamelému a zúfalému človeku, zaoberá sa starobou a generačnými vzťahmi. Niekedy je človek sám, nikto mu nepomôže a skončí tragicky, niekedy tragédii zabráni vyššia moc. Viacero poviedok má charakter podobenstva, sú rôznorodé štýlom, žánrom, miestom, časom, ale spája ich pocit osamelosti.

Martin Furmanik (1989). Po doktorandskom štúdiu histórie na Slovenskej akadémii vied pôsobí v Múzeu Spiša v Spišskej Novej Vsi. Je autorom vyše stovky odborných štúdií a popularizačných článkov na tému histórie. Publikoval v 26 odborných a popularizačných periodikách. Jeho články vychádzajú v časopisoch Život, Téma, Historická revue, Pravdivá história a týždenníku MY. Je autorom resp. spoluautorom kníh Spiš a vznik Československej republiky, Dejiny Rusínov na Spiši, Putovanie dejinami Spiša. Okrem odborných prác, napísaj román Stabilita Republiky. Poviedky publikoval v literárnych časopisoch.

Autentické príbehy prepojené s prírodou štiavnického okolia. Najstaršie sa odohrali pred viac ako štyridsiatimi rokmi, tie najnovšie vytvoril život iba nedávno. Všadeprítomná voda s jej nevypočítateľným pôsobením na človeka je rozhodujúcim hýbateľom a príbehotvorným médiom. Voda nezohráva len úlohu vonkajšieho prostredia, je prítomná aj v nás a pôsobí na náš vývoj dominantným spôsobom. V kontakte s vodou sa človek učí zaobchádzať s vlastným životom. Príbehy sa odohrávajú pri jazerách a tajchoch, pri riekach a v mori. Život na Zemi vznikol z vody a je nerozlučne spojený s jej pamäťou. Príroda sa neriadi našimi očakávaniami, ale žije vlastným životom bez ohľadu na našu prítomnosť – ukrytá v človeku, v jeho prirodzených inštinktoch a v jeho potrebách si ako voda nezadržateľne razí svoju cestu a podobne ako voda, si ju vždy nájde. Rovnako si ľudská duša razí cestu naprieč hmotným svetom k vlastnej realizácii. Tak ako sa každá kvapka vody časom ocitá v mori, podobne aj každá skúsenosť prispieva k tvorbe nášho obrazu. Z tohto pohľadu je komunikácia s prírodou okolo nás asi to najdôležitejšie, lebo o tom čo sa v prírodnom prostredí má alebo nemá stať už nerozhoduje dobrá výchova či zažité etické normy.

Zoltán Egry (1951, Piešťany). Po ukončení štúdia sa stal na krátky čas chemikom. Prešiel rôznymi zamestnaniami, ako geofyzik pracoval v teréne po celom Slovensku. V priebehu desiatok rokov strávených v spojení s prírodou, hlavne pri vode, zrástol s prírodným prostredím. V posledných rokoch sa venuje záhradníckej práci. Žije v Banskej Štiavnici.

Koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia bol Prešporok a neskôr Bratislava vďaka liberálnej klíme miestom stretávania rakúskych, maďarských a slovenských slobodomurárskych lóží. Schádzali sa v chýrnych reštauráciach hotela National, Savoy, Lerchner a ďalších, neskôr v slobodomurárskych domoch.O čom bratia slobodomurári rokovali? Kto to boli a aký mali vplyv na vtedajšie dianie? Veď mená ako Riegele, Hummel, Kozics, Liszt, Kempelen, Štefánik, Šrobár, Karvaš sú dodnes súčasťou našich kultúrnych a politických dejín.O slobodomurároch dodnes kolujú legendy a mýty. V čase najväčšieho rozmachu vytvorili a zanechali po sebe desiatky pamätníkov, prispievali na charitu, mali vplyv v politike a na dianie v meste.V roku 1938 boli slobodomurárske lóže na Slovensku zlikvidované. Skončila sa jedna éra málo známych dejín Bratislavy opradených tajomstvom.

Výber poviedok Juraja Paškuliaka obsahuje pestrú zmes príbehov, od humorne ladených, až po strašidelné. Sú o ľuďoch ktorí sa rozhodli chatárčiť, o ufológovi, poľovačke na tigra, o nenaplnenej láske, asociáloch, drsný a pochmúrny príbeh, o mužovi ktorého prenasleduje psychopat. Kniha začína humoreskami a končí hororom, jej čítanie je ako jazda na horskej dráhe. Príbehy sú písané pútavo a pôsobia autenticky. Keď túto zbierku otvoríte a pustíte sa do nej, nebudete vedieť prestať, kým nedočítate do konca.

Juraj Paškuliak (1981, Martin). Detstvo a dospievanie prežil v Kláštore pod Znievom. Študoval na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici, odbor umelecké odlievanie kovov. Od roku 1998 sa venuje výrobe a oprave majstrovských sláčikových hudobných nástrojov. Keď bol mladý, chcel byť výtvarníkom a zaprisahával sa, že nikdy písať nebude. Ale osud ho dobehol. Napísal štyri zbierky poviedok, ktoré si sám vydal. Publikoval aj v časopise Dotyky, má blogy na SME a Pravde.