Poviedky, inšpirované skutočnými príbehmi, bývajú čitateľsky veľmi obľúbené. Predovšetkým, ak sú napísané s veľkou mierou úprimnosti, s bravúrou ľahkého pera a s nezanedbateľnou dávkou životného optimizmu. Potom im môžeme naozaj dôverovať. Vďaka nim sa totiž – napriek modernosti doby – ocitneme opäť raz bližšie sami k sebe.

Elena Rumánková (31. marca 1939, Stará Turá) učiteľka, spisovateľka, maliarka. Vyštudovala Pedagogickú fakultu UK v Bratislave. Celý svoj profesionálny život pôsobila ako učiteľka. Vytvorila vyše 400 obrazov, prevažne olejomalieb. Je autorkou aj niekoľkých skladieb, napr. Pieseň o Starej Turej, ku ktorej napísala hudbu i text. Je autorkou zbierok poviedok o histórii rodného mesta Zakvitli lipy pod Drahami a Za tajomstvom pečatí, poviedok zo školského prostredia Slnko im svieti do vlasov, ságy o koreňoch vlastného rodu Spýtaj sa vetra, dramatizácií diel Kristíny Royovej Sluha, Oľga a Vykúpené šťastie, básní pre deti Lúka plná prekvapení (vyšlo časopisecky) a románu Ruže z marcipánu (pripravené na vydanie). Jej syn Ivan R. V. Rumánek prednáša japončinu na Masarykovej univerzite v Brne a dcéra Martina Monošová je spisovateľka. Spolu s manželom Gustávom Rumánkom sa venovala kultúrno prospešnej činnosti, za ktorú obaja, spolu i zvlášť, získali niekoľko ocenení. Je presvedčená lokálpatriotka. Okrem rokov štúdia a mesiacov korony nežila mimo rodného mesta, hoci kvôli zdravotným obmedzeniam v súčasnosti žije a tvorí v Slovenskom Grobe u dcéry. Svoje stredné meno Mária používa iba pre literárnu tvorbu. Miluje kvety, kávu a východ slnka.

Jana možno chcela zomrieť. Opila sa do bezvedomia a takmer vyskočila z balkóna. Smútok nad stratou dieťaťa ju prevalcoval. Necítila už nič len bezhraničnú osamelosť. Po dovolenke na Sicílii, kde má abstinenčné príznaky, sa rozhodne pre protialkoholickú liečbu. Prežije jej vzťah s Milanom takúto veľkú skúšku? Na liečení sa stretáva s alkoholikom Alanom. Oplatí sa prekonať prekážky a zotrvať pri mužovi, ktorý je jej osudovou láskou, alebo má vyskúšať nový vzťah s oveľa mladším mužom, ktorý jej sľubuje lásku a rodinu? Je to príbeh o závislosti, komplikovaných vzťahoch, ale aj o osamelosti hlavnej hrdinky.

Jana Müllerová je novinárka. Píše pod pseudonymom. Vyšiel jej úspešný román Dobrá milenka.

Túžba po poznaní rodinného tajomstva privádza Ester do temných vôd pravdy, ktorá nečakane odhaľuje svoju hrozivú tvár. V tej chvíli sa z jej budúcnosti stáva ťažko uchopiteľná silueta. Ester sa mení na nezlomnú karieristku, tvrdohlavo odmietajúcu priznať podstatu vlastného problému. Po dlhých rokoch sa do jej života nečakane vracia muž, ktorý o nej vedel priveľa a zmení všetko. Na povrch vypláva hriešne klamstvo.

T. J. Lex je jednou z vás: Tajomná, tak trochu Ješitná, túžiaca po Láske a majsterka v Experimentovaní. Cez deň nosí uniformu, ktorá vzbudzuje vážnosť, v noci sa v nej prebúdzajú fantázie, ktoré sú priveľmi šokujúce, no rozhodne vzrušujúce. Po úvodnom príbehu Liany v knihe Za hranicami rozkoše a jej pokračovaní Za hranicami túžby, erotickom trileri Nebezpečná nevera či dobrodružstách mladej hrdinky Mily v románe Chcem byť iba tvoja sa vrhnite tentoraz do sexi trileru Hriešne klamstvo.

Ideálna rodinka sa teší na spoločný výlet do zoo. Adam, Veronika a ich dve deti by sa radi videli ako typická dokonalá sporiadaná rodina. Atmosféra v aute sa však dá krájať a tak sa Adam rozhodne, že napätie trochu rozptýli a porozpráva tajomný príbeh z minulosti: prečo vlastne stojí pri ceste deväť krížov? A je to všetko pravda?

Roman Kulich (1980, Ružomberok) pracuje v rodinnej firme v oblasti gastronómie. Písaniu sa venuje od šestnástich rokov. Vyšli mu romány Požierač, Dr. Weiss, Prekliatie, Krik nevinných, Pomsta a Deväť krížov. Poviedky mu vyšli v časopisoch Fantázia, Dotyky a v zbierkach Fantastická 55 a Utekajme, už ide. Spolu s manželkou žije v Žiline.

V židovských rodinách sa kladie dôraz na výchovu a vzdelanie detí od útleho veku. Zložitý vývoj židovského školstva v rôznych obdobiach súvisel s procesom zrovnoprávnenia Židov s ostatným obyvateľstvom, čo prispelo aj k rozvoju židovských škôl. Autorka opisuje vývoj židovského školstva na našom území, spoločenské a politické podmienky, ktoré židovské školstvo bezprostredne formovalo aj ohrozovalo, pričom muselo vzdorovať politickým a ideologickým tlakom a narastajúcemu antisemitizmu. Približuje formovanie školskej politiky v období 1. ČSR, postupné vyraďovanie židovských študentov zo štúdií na všetkých školách počas slovenského štátu, ako aj pôsobenie židovských ľudových škôl v pracovných táboroch na území Slovenska.

Katarína Mešková Hradská (1956) pracuje v Historickom ústave SAV, kde sa venuje problematike židovskej komunity na Slovensku v rokoch 1918 – 1945. Na túto tému napísala viacero kníh a vedeckých štúdií, ktoré uverejnila na Slovensku i v zahraničí. Ako riešiteľka domácich a zahraničných vedeckých projektov sa stala štipendistkou vedeckých inštitúcií v Izraeli a vo Francúzsku. Je nositeľkou viacerých ocenení za prínos k popularizácií dejín Slovenska.

Rabín Chatam Sofer (vlastným menom Moše Schreiber) je dnes súčasťou multikultúrneho panteónu osobností Bratislavy. Patrí k najväčším duchovným autoritám tradičného judaizmu. Za jeho pôsobenia bola Prešporská ješiva jednou z najprominentnejších vzdelávacích inštitúcií v židovskom svete. Po rokoch zabudnutia sa dočkal poštovej známky, pamätnej mince, uličky Soferove schody a v roku 2002 bol slávnostne otvorený Pamätník Chatama Sofera. Bratislavská verejnosť, židovskí veriaci a turisti z celého sveta môžu obdivovať moderný objekt, ktorý rešpektuje prísne náboženské tradície judaizmu.

Kniha, ktorú zostavil Peter Salner, prináša autentické pohľady na osobnosť slávneho rabína, ale tiež na zničenie a zložitú záchranu cintorína, na ktorom je pochovaný. Judaista Maroš Borský píše o živote a diele Chatama Sofera, diplomat Martin Bútora prispel k obnove Pamätníka z pozície slovenského veľvyslanca v USA, architekt Martin Kvasnica je autorom projektu pamätníka, etnológ Peter Salner koordinoval komunikáciu bratislavskej komunity, miestnych úradov a veriacich židov z USA a Izraela, pracovníci firmy RAFT Vladimír Mühl, Roman Koprda a Michal Čulen sa podieľali na stavbe Pamätníka. Nechýbajú ani postrehy Jozefa Staška a Otta Macháča, ktorí sprevádzajú návštevníkov a spomienky Martina Mózera na tvorbu filmového dokumentu o soferovskej dynastii.

Tak vám teda poviem, čo môžete od tejto knižky očakávať: Sex, holokaust a starnutie. Lebo to som ja a témy, ktoré naozaj ľúbim. Možno sa vám zdá divné, keď poviem, že milujem starnutie. Vysvetlím. Starnutie je niečo, v čom som fakt dobrý, zažívam ho denne na vlastnej koži. Čo o holokauste povedať nemôžem. Je možné, že pri niektorých príbehoch sa zastavíte a poviete si: Toto sa určite nestalo, prípadne sa to nemohlo udiať tak, ako autor píše. A preto upozorňujem, že všetko, čo si v knižke prečítate, je pravda. Stand-up komici totiž vždy hovoria pravdu, len majú niekoľko úrovní pravdy.

Michael Szatmary (1974, Bratislava). Typický bratislavský Staromešťan barového a kaviarenského typu, nedocenený muzikant, bývalý hovorca Ústredného zväzu židovských náboženských obcí, otec a profesionálny Žid, no v prvom rade stand-up komik.

Štyridsaťročný Kálmán Mikszáth (1847–1910) už bol uznávaný prozaik a obľúbený profesionálny publicista, parlamentný spravodajca, keď zaujal miesto liberálneho poslanca v Uhorskom parlamente (1887–1910). Pravda, vtedy na svojom konte ešte nemal tzv. veľký román. V čase neúprosných parlamentných polemík (zákon o civilnom sobáši, 1892–94) mu žičlivý kolega poslanec Dezső Bernáth vnukol tému z lásky uzavretého a potom nevydareného manželstva veľmi bohatého zemplínskeho grófa Jánoša Buttlera (1793–1845). Grófov životný príbeh Mikszátha zaujal natoľko, že napísal fiktívny román, ktorého dej posunul do prvej tretiny 19. storočia a zaľudnil ho živými a vymyslenými postavami Zemplínčanov. Vytvoril veľmi príťažlivé dielo o prebúdzanej láske, ale aj nenávisti, ako aj o závisti a túžbe po majetku a spoločenskom postavení. „Nepísal som dejiny, to nie je moja úloha, ale jednako som opísal dobu.“ V pozadí románovej kompozície zachytil večný konflikt liberálneho myslenia s mocenským cirkevným konzervativizmom a právnej pravdy s morálnou pravdou. Od prvého maďarského vydania (1910) do roku 1960, keď vyšlo dvojdielne kritické vydanie, dielo vyšlo takmer pravidelne každé štyri roky a zaradilo sa medzi najčítanejšie beletristické knihy Kálmána Mikszátha.

Nora je spisovateľka a práve sa nachádza v tvorivom procese písania knihy. Jej editor je stále nespokojný s rukopisom. Nora mu chce vyhovieť, snaží sa poprieť svoju túžbu po ňom, ale o to viac sa doňho zamiluje. Vynárajú sa tragédie, ktoré zažila. Zlyháva zas a znova, píše a bojuje s vlastnými démonmi a svojou sexualitou. Až náhodné stretnutie s krásnym Lucienom sa pre Noru stane fatálnym...

Bella Moutton (1979) vyštudovala právnickú fakultu UMB. Ako advokátka sa zameriava na autorské právo a duševné vlastníctvo. Počas niekoľkoročného pobytu v Paríži študovala francúzštinu a herectvo, pracovala pre niekoľkých filmových producentov a bola na stáži v spoločnosti Luca Bessona Europacorp. Píše televízne a filmové námety a scenáre (Predátori a partneri, Ôsmy hriech, rozprávka Prekliata hora, celovečerné filmy Houska a Anexia). Pod umeleckým pseudonymom Bella Moutton jej vyšla kniha Skurvený život.

Investigatívny fotograf Karovič sa spolu s reportérom Uchom ocitne v zasnežených Tatrách, kam ich privedie záhadná smrť matky dvoch detí. Sneh ich na pár dní uväzní v horách a oni rozpletajú kriminálne klbká. Šliape im pri tom na krk novinárka Roberta a fotograf z konkurenčného denníka. Svieži horský vzduch a mágia Vysokých Tatier si ich podmania. V zápale investigatívneho hľadania Karovič aj mladý Ucho stretnú ženy, ktoré ich dostanú aj zrania...

Peter Gašparík (1977, Bratislava). Študoval réžiu na VŠMU a tiež v Taliansku, vo Francúzsku a v USA. Okrem réžie (dokumenty Tereza – Náboj lásky, STOPY - Boje v Banskej Štiavnici) píše poéziu a prózu. Vyšli mu knihy Kúsok môjho srdca, Čo som (ne)urobil, (ne)urobil som, Šelmy a hyeny a Ružová vila a krimi romány Smrť na Zlatých, Smrť v Štiavnici, Smrť v kostole a Smrť v Tatrách. Venoval sa aj prekladom a podnikaniu.

Kniha približuje najzložitejšie obdobie v živote Gustáva Husáka, ktoré začalo jeho zatknutím vo februári 1951 a skončilo sa až po vyše deväťročnej „Kalvárii“ prepustením na slobodu. Husákovo zatknutie a odsúdenie malo širšie príčiny. Išlo o súbeh viacerých faktorov, o ktorých sa čitateľ dozvie práve v tejto knihe. Rovnako sa dozvie, kedy a za akých okolnosti bol prepustený na slobodu. Ani potom však nemal kľudný život, keďže žil v postavení amnestovaného zločinca a musel zápasiť s rôznymi prekážkami ako človek druhej kategórie. Konečnú bodku za celou kauzou tzv. slovenského buržoázneho nacionalizmu, ktorá ho dostala do väzenia, dala až súdna a stranícka rehabilitácia v roku 1963. Gustáv Husák stál po svojom zatknutí doslova na krok od šibenice a rozhodovalo sa o jeho bytí a nebytí. V roku 1951 sa stal najhorším zločincom v republike a pre neho i celú jeho rodinu sa začalo obdobie obrovského utrpenia, ktoré im navždy poznačilo životy. Manželka s dvomi malými synmi musela zápasiť o holú existenciu, zatiaľ čo on vo vyšetrovacej väzbe prechádzal peklom. Kruté vyšetrovanie, fyzické a psychické mučenie, pobyt na samotke. Ako jeden z mála sa na súde nepriznal k vymysleným obvineniam a bránil sa. Konečný verdikt znel doživotie.

Mgr. Branislav Kinčok, PhD. (1979) vyštudoval históriu na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Postgraduálne štúdium absolvoval na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. V súčasnosti pracuje v Sekcii vedeckého výskumu Ústavu pamäti národa. Vo svojej činnosti sa venuje politickým procesom v komunistickom Československu po roku 1948, činnosti Štátnej bezpečnosti, ako aj problematike vojnových a povojnových vzťahov Červenej armády so slovenským obyvateľstvom. Je autorom študijnej pomôcky Politické procesy na Slovensku v rokoch 1948 – 1954 (2019) a spoluautorom monografií Slovenskí generáli 1939 – 1945 (2013), Gustáv Husák a jeho doba (2015) a autorom desiatok vedeckých štúdií a odborných článkov.

Podniková kultúra upadá? Kúpte riaditeľovi TaNK! Lapačka snov a vo voľnom čase beštia s nadľudskými schopnosťami Elena padla do osídiel temného božstva Zlosena. Spoločný tímbuilding hlavných hrdinov Škoricovníka sa tak zmenil na záchranu sveta. Jonášova nová záľuba v strelných zbraniach asi na zastavenie odvekého zla stačiť nebude a Imho sa kdesi stratil. Ešteže riaditeľ Ríšskej banky Sajmon presedlal z otáčavého kresla rovno do TaNKu. Ľúty boj o Citadelu, kamenní golemovia, prastará mytológia, škoricou poháňané obliehacie zbrane i nejasný osud najväčšieho vojvodcu všetkých čias – to všetko nájdete v tretej knihe úspešnej slovenskej fantasy série. Autori už v prvých románoch dokázali, že vedia až nechutne presne predpovedať budúcnosť aj toho nášho sveta. Chcete vedieť, kam to všetko speje? Kúpte riaditeľovi TaNK a môžete sa namiesto vypĺňania reportingov pokojne zahĺbiť do Zlatej panny. Len pozor, vraj je už tisíce rokov mŕtva. Na zložité otázky vám nefungujú jednoduché odpovede? Kúpte TaNKy aj strednému manažmentu. Matej Moško, nekritický obdivovateľ Prvého stupňa rádu Hlbokej poklony

Martin Jurík (spisovateľ) sa stal vďaka závratnému úspechu predošlých dielov Škoricovníka priam nehanebne slávnym. Jeho diela sa teraz čítajú na Arrakis, v Stredozemi a na Ritskom polostrove sú maturitnou otázkou. Autorova sláva sa dotýka hviezd – vo všetkých paralelných vesmíroch. Michal Ružička (organizátor) získal z predajov Škoricovníka také neuveriteľné bohatstvo, že nemusí robiť vôbec nič – ani len chodiť na záchod. Dukáty prehrabáva hrabľami, z bankoviek si necháva šiť obleky i župany. Keď náhodou uloví zlatú rybku, spýta sa jej, čo si želá. Tomáš Roller (ilustrátor) vytvoril kresby pre Škoricovník tak dokonale, že jeho ilustrácie nadobudli vlastné vedomie a vyhlásili svojho tvorcu za boha. Odvtedy Tomáš chodieva do škoricového sveta dovolenkovať, prípadne sa tam schovávať pred manželkami, deťmi, či daňovým úradom. Keď však viete čítať medzi riadkami, objavíte ho tam.

Hana vyrastala v detskom domove. Jej život bol plný zrád a bolesti. Zlom nastal, keď stretla príťažlivého a sebaistého chalana, ktorý obrátil jej život naruby. Vzájomná príťažlivosť a bezhraničná nenávisť sa spoja v jedno. Neexistuje miesto, kam by sa mohla ukryť. Vedie boj o vlastnú česť, slobodu a srdce s protivníkom oveľa silnejším. Kto nakoniec zvíťazí?

Laura Fechová (1995, Prešov). Po ukončení základnej školy študovala na Strednej zdravotníckej škole v Košiciach. Chcela by sa venovať psychológii. Voľný čas trávi písaním, rada číta, ale miluje hokej, má rada domáce zvieratá.

Gaba, mladá sestrička z Kramárov, si žije svoj každodenný zabehaný stereotyp v prenajatom bytíku. Pomaly by si rada niekoho našla, s kým by zdieľala svoj život, trávila pekné chvíle, založila si rodinu. Ako každý deň nastúpi na nočnú, no táto bude iná ako všetky predchádzajúce: padnú si do oka so sympatickým vyšportovaným záchrankárom Ondrejom, ktorý jej privezie pacienta. Ráno po nočnej ju pozve na raňajky a ona už vie, že je určite ten pravý. Zamilujú sa až po uši, aj sex je úžasný, všetko je takmer dokonalé. Ondrej v práci záchranára zažíva všelijaké situácie, no svoju ťažkú prácu zbožňuje a rád si sem-tam zabehne do malej útulnej kaviarničky na šálku fantastickej silnej kávy od skúseného kelnera. Všetko sa vyvíja výborne, Gaba už myslí na svadbu, no stále jej nejde celkom do hlavy, prečo sa vlastne celé mesiace stretávajú len v jej byte a prečo jej Ondrej za nič na svete nechce predstaviť svoju chorú matku, o ktorú sa musí starať?

Ivana Havranová vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala a profesionálne rástla v redakcii denníka Smena, v časopise Zornička, neskôr v Československej televízii ako publicistka mládežníckeho magazínu Televízny klub mladých. Je autorkou vyše štyridsiatich poviedkových, románových a publicistických kníh, viac ako 400 televíznych scenárov, množstva poviedok pre deti, rozhovorov, reportáží. Po roku 1989 založila vlastné vydavateľstvo, v ktorom vydávala sedem časopisov ako Maxisuper, slovenský Bulvár, Lišiak a iné. Žije a tvorí v Bratislave.

Tradičný judaizmus akceptuje výlučne pochovanie pozostatkov do zeme a zásadne odmieta pohreb spopolnením. Napriek tomu v posledných desaťročiach sa stále častejšie stáva, že príslušníci židovskej komunity uprednostňujú kremáciu. Etnológ Peter Salner v tejto knihe na základe svojich výskumov priam detektívnym spôsobom analyzuje dôvody a následky tohto v minulosti zakazovaného a prakticky neznámeho trendu.

PhDr. Peter Salner, DrSc. (1951, Bratislava). Študoval na Katedre etnografie a folkloristiky FiF UK. Ako vedecký pracovník Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV, v. v. i. sa špecializuje na sociálnu kultúru židovskej komunity na Slovensku v 20. – 21. storočí a spoločenský život Bratislavy v 20. storočí.

Kniha sa zaoberá psychologickou interpretáciou niektorých slovenských rozprávok. Autor spolu s analytickým psychológom Vladislavom Šolcom spracovali analýzu troch známych Dobšinského rozprávok: Zlatovláska, Vlkolak a Čiernovlasý princ. Interpretácia rozprávok, odvodená z poznatkov analytickej psychológie Carla Junga a komparatívnej mytológie, prekladá rozprávkové príbehy do psychologického jazyka. Ponúka tak rozprávkam ďalší rozmer, oživuje ich, odhaľuje ich skrytý význam ktorý je stále prekvapivo relevantný aj v dnešnej dobe.

Rastislav Kučinský (1971, Spišská Nová Ves), študoval medicínu v Košiciach. Po skončení PhD programu na Šafárikovej LF nastúpil v roku 2000 na postgraduálne štúdium v Mount Sinai v New Yorku, neskôr na kardiologický postgraduál v Indianapolise. Jeho profesionálny odbor je veľmi racionálny a analytická psychológia spolu s mytológiou mu pomohla rozšíriť obzory poznania iracionálnej časti ľudskej mysle ktorá tiež pôsobí na srdce svojráznym spôsobom. Je dlhoročný člen Nadácie C. G. Junga v New Yorku. Na on-line stretnutiach s odborníkmi z celého sveta ho zaujali témy ako interpretácia snov, rozprávok, mytológia, kreativita, psychológia, umenie, analýza jaskynných paleolitických malieb a mnoho iných. Začalo to so stretnutím o osobných snoch Federica Felliniho a neskôr seminármi o ľudových rozprávkach a ich analytickej interpretácii.

Kým Michal potrebuje Júliine profesionálne služby, aby zachránil vzťah poznačený neverou, Júlia sa snaží nájsť v živote stratenú rovnováhu. Presvedčená o tom, že nevinné priateľstvo medzi mužom a ženou neexistuje, a posmelená skutočnosťou, že sa Michal druhýkrát stane otcom, sa rozhodne vycúvať aj z tohto pseudovzťahu a ustáť nový život sama s dcérou. Keď nájde pod dverami zastrčený odkaz s volaním o pomoc, je to práve Michal, kto sa ju snaží ochrániť. Kto je autorom odkazov, ktoré sa množia a ako môže Júlia pomôcť niekomu, koho identitu nepozná? Súhra okolností jej opäť do cesty privedie Simonu. Keďže Júlia neverí na náhodu, rozhodne sa napraviť svoj prvý neúspech pomôcť jej. Zdá sa, že hra s ilúziami neskončila. Keď sa do nej zamieša láska, môže spáliť všetko. Čo skrýva rúško ilúzií a kto je v skutočnosti stratená duša, ktorá zúfalo volá o pomoc? Aby ste zistili pravdu, nestojte pred zrkadlom. Aj obraz, ktorý vidíte je totiž len ilúziou... Čo je vlastne v živote skutočné?

Eva Hrašková, milujúca mama na plný úväzok, ktorej v hlave neustále víria nové príbehy, no má len zlomok času na ich zhmotnenie v knihách. Na svojom konte ich má deväť a takmer všetky boli preložené aj do českého jazyka. Svojich čitateľov zásobuje hneď dvoma žánrami – ženskými príbehmi s prvkami spoločenského románu, v ktorých stavia hlavných hrdinov pred problémy, o ktorých sa nahlas veľa nehovorí, a knihami s krimi nádychom, plnými napätia. V roku 2018 sa vydala a z jej mena sa stal už len pseudonym. Doposiaľ jej vyšli knihy Len kým si tu, Nežný dotyk nenávisti, Nebo vonia tebou, Rande so svokrou, Sestra, Mrazivá odplata, Temný výdych (reedícia knihy Sestra), Všetko, čo (ne)chcem, Piliere ilúzie a Hra s ilúziami.

Žili medzi nami. Ich osudy zmenila nenávisť. Druhá svetová vojna vymazala z Banskej Štiavnice takmer celú židovskú komunitu. Aká bola Štiavnica, keď tam ešte žili, akí to boli susedia? Kniha opisuje osudy rodín, ktoré boli súčasťou baníckeho mesta a mnohí z nich tento región presiahli. Osudy židovských rodín Pollákovcov, Barokovcov, Gemeinerovcov, Hoffmannovcov, Goldbergerovcov, Wassermannovcov, Horovitzovcov, Welwardovcov, Sušických, Deutschovcov, Hellovcov, Ungárovcov, Heitlerovcov, Wetzlerovcov, Wintersteinovcov, Erdössovcov a ďalších, autorka zozbierala počas rozhovorov s príbuznými, preživšími a s tými, ktorí si ešte dobu pred vojnou pamätali. Sú to životné príbehy z čias, keď nástup vojny bol ešte čímsi nepredstaviteľným.

Beata Rückschloss Nemcová (1970) sa narodila v Banskej Štiavnici, vyštudovala pedagogiku a prekladateľstvo/tlmočníctvo v Banskej Bystrici a Bratislave. Počas pedagogickej praxe sa začala venovať tematike holokaustu a vzdelávaniu o ňom. Urobila mnoho rozhovorov so svedkami vojnového besnenia, ktoré vyústili do publikovania knihy História židovskej náboženskej obce v Banskej Štiavnici, na ktorej pracovala s viacerými autormi. Popri práci súdneho tlmočníka a prekladateľa sa venuje výskumu a pátraniu po nových faktoch o židovskej komunite a rekonštrukcii židovského cintorína v Banskej Štiavnici.

Štyri príbehy predstavujú štyri typy záhadnej ženy (nebešťanka, bohyňa, ukrutníčka, múza daždivého ostrova), štyri obdobia japonskej literatúry od najstaršej dochovanej japonsky písanej beletristickej prózy okolo roku 900 až po príbeh z roku 2000 a zároveň tri doby japonského jazyka. * * * Rozprávanie o zberačovi bambusu je najstaršia dochovaná japonsky písaná próza. Pripomína príbeh z Tisíc a jednej noci, je vsadená do reálneho historického prostredia a má realistickú psychologickú a citovú hĺbku. Odráža sa v nej mentalita klasickej doby japonskej kultúry – obdobia heian (784 – 1192). * * * Knižočka o kabuki pochádza zo vzácneho rukopisného zvitku vytvoreného medzi rokmi 1620 a 1650. Je to výtvarno-literárne umelecké dielo, ilustrovaný zvitok, prepájajúci prózu, poéziu a drámu, a popri písanej literatúre aj slovesné rozprávačstvo, spev a tanec. * * * Sakaguči Ango je predstaviteľom povojnového literárneho smeru zvaného darakuron, čo sa dá preložiť ako degenerativizmus. Novela Pod rozkvitnutými korunami v lese sakúr nadväzuje na tradíciu modernej japonskej literatúry, v ktorej je tradičná „japonská krása“ v kontrapunkte s perverznou krutosťou. Nádhera bielych a ružových sakúr vyvoláva pocity útlaku, spôsobuje psychickú nerovnováhu, posuny vo vnímaní času a reality hraničiace s „prechodom do inej dimenzie“, čo autor jedinečne zachytáva a kontrastuje pomocou makabrózneho stínania hláv. * * * Súčasný autor Kido Saburó vo svojej próze Príbeh cirkusu, čo prišiel na daždivý ostrov používa odľahlé prostredie tropického ostrova v Pacifiku ako pestré maliarske plátno, na ktoré potom maľuje príbeh riešiaci najzákladnejšie problémy celého ľudstva.

Kniha je pozvánkou pre dobrodružné deti a ich rodičov na výpravy do praveku. V deviatich kapitolách vás prevedie deviatimi lokalitami východného Slovenska, na ktorých je možné nájsť skameneliny. Vďaka mapám, popisu a ilustrovaným rekonštrukciám lokalít v ich pravekom období dostane čitateľ – cestovateľ návod, ako sa vrátiť do dávno strateného sveta.

Vlado vymyslel Triangel, pesničkovú reláciu, ktorá v osemdesiatom druhom bola ako zjavenie a Ďuro, režisér, ktorý vyrobil všetky tie skvelé pesničkové klipy pre Luciu, Tublatanku, Všechno na Mars od Dalibora Jandu alebo Mullerovu pecku Prečo vy, ľudia dvadsiateho storočia, máte vždy zachmúrené obočia... – Do piče, – nadával opitý režisér Ďuro Takáč nad decákom borovičky – si ma zavolajú tí kokoti komunistickí na koberec a hovoria, súdruh režisér, prečo nepoviete súdruhovi Mullerovi, že ľudia u nás v Československej socialistickej republike nie sú vždy zachmurení. Nech zaspieva, že občas majú zachmurené obočia – to je oveľa lepšie, nie? Takáč, jedovitý chlapec z Gemera, s veľmi zlými opicami, tresol do stola, chytil ma pod krk namiesto súdruha, a zreval: – Tak im hovorím, súdruzi, kokot téš neni občas kokot, ale furt kokot! Je tak? – Je, – povedal som uškrteným hlasom. – Tak vidíš, – povedal Ďuro a zahodil ma do prepraviek s vínom, kde som pre istotu zostal ležať. – Nehaj Čecha, do piči, – zastal sa ma vysokánsky chalan v kabáte z medvedej kože, menom Titus. Bol krmič v ZOO, čundrák, a po pätnástich rumoch skvelý spevák českej country. V ten deň, kedy sa riešil Mullerov klip, sa vzadu vo výčape varili medvedie laby, fakt nekecám. Za všetko, čo som nevidel z civilizovaného sveta, ďakujem komunistickej strane a jej úžasnému vynálezu železná opona. Zároveň jej ďakujem, že mi umožnila aspoň dostať sa do Ruska, zeme, kde včera zožrali to, čo mali na zajtra, zeme obrovských obchodných domov GUM, kde ľudia sedeli v hajzloch bez dverí, srali, rozprávali sa a pili vodku. Najviac som sa čudoval, čo serú, keď nič nebolo. Nikde nebolo nič! Ani hovno.

Hovorí Ľubo Dobrovoda, autor kníh Ja malkáč a Ja velkáč, narodený 22. 9. 1962, čo bol dátum akurát tak dobrý na to hodiť si mašľu. Na druhú stranu mal malinký Luško najkrajšieho prezidenta na svete, schőne Tonyho Novotného. Bol to fakt pekný prezident, ale kokoooot, keď sa na neho s odstupom času kukám, nezdá sa mi až taký krásny, ale určite bol oveľa krajší ako Tonda ušatý torpédo čo bol pred ním.

Básnická zbierka je výber záznamov z autorovho denníka. Sú v nej opisy obrazov či situácií – perokresby, vlastné myšlienky – lietavice a rôzne tvary formované zo slov – slovostavby. Texty sprevádzajú autorove fotografie.

Karol Frühauf sa narodil na Slovensku, ktoré v roku 1968 opustil a odvtedy, s intermezzom štúdií v Nemecku, žije vo Švajčiarsku.

Ernst Haupt-Stummer – maliar, sochár, hudobník a spisovateľ, pochádza z významnej aristokratickej rodiny bývalých moravsko-rakúskych veľkopriemyselníkov a veľkostatkárov. Narodil sa v roku 1933 v kaštieli v Tovarníkoch pri Topoľčanoch, kde prežil svoje detstvo. Jeho predkovia získali bohatstvo a prestíž obchodovaním so soľou, neskôr s cukrom a progresívnym hospodárením na vlastných a prenajatých veľkostatkoch. Široko rozvetvená rodina žila na Slovensku na šiestich panstvách. Na konci druhej svetovej vojny museli emigrovať do Rakúska, opustiť milovaný domov na Slovensku, kde im skonfiškovali majetok. Ernst Haupt-Stummer vyštudoval scénografiu na vysokej škole výtvarných umení vo Viedni, pokračoval v štúdiu obchodu a ekonomiky v Mníchove. V roku 1958 založil vo Viedni reklamnú agentúru. Po zavŕšení úspešnej kariéry sa stal podporovateľom mladých umeleckých talentov z rôznych kútov Európy. V knihe spomína na svoje detstvo v kaštieli v Tovarníkoch a v obľúbenom letovisku na Kulháni. Opisuje život a pomery na panstve tak, ako ich vnímal v čase dospievania. Vďaka jeho spomienkam sa prenesieme do obdobia 30. rokov 20. storočia, dozvieme sa o detstve aristokrata, o jeho názoroch na okolitý svet, o jeho pocitoch a vzťahu k najbližším príbuzným a k služobníctvu. Spomína na výlety a prvé poľovačky, na pestúnku, guvernantky či obľúbeného kuchára. Opisuje návštevy a stretnutia s priateľmi na panstve, obdobie vojnovej okupácie až po dramatický útek celej rodiny do Rakúska v roku 1945.

Keď mala Olívia trinásť, prežila najvzrušujúcejšie a najčudnejšie leto v živote. Od tých prázdnin už nič nebolo ako pred tým. Stretla chlapca, ktorý sa jej hlboko vryl do srdca a ktorý krátko po ich stretnutí navždy zmizol. Začali sa diať čudné veci. Po páde z výšky už vnímala svet okolo seba inak ako bežní ľudia. Po dvadsiatich rokoch je z Olívie vydatá žena a matka dvoch synov. Jej manželstvo sa rozpadá, pre chorobu syna musí zanechať prácu a nakoniec sa stane obeťou podvodu manžela-gamblera. Ocitá sa na dne, sama s deťmi, bez práce, bez peňazí. Keď sa už začne zdať, že najhoršie má za sebou, do susedstva sa nasťahuje tajomný Francúz, ktorý jej prevráti život naruby. Kto je ten neznámy cudzinec? A ako súvisí jej život s osudom neznámej dievčiny, ktorú ktosi pred dvadsiatimi rokmi zavraždil? Ona je ako lesná víla, nevinné žieňa dušou spojené s prírodou. On je tajomný a príťažlivý mladý muž s nezvyčajným menom, patriaci do skupinky chalanov, ktorí si hovoria Démoni. Čo to majú za čudné mená a prečo majú všetci na predlaktí nakreslený obrátený pentagram s hlavou Bafometa a nápisom SA-MA-EL? Mladučkej Olívii ani nenapadne, že stretnutím so záhadnými chlapcami sa rozkrútia šialené kolesá osudu.

Lucia Olrinková (1988, Bratislava) je autorkou bestsellerov Plakať som si zakázala (vyšlo aj v češtine), Plakať je dovolené, Spoločníčka, Ako slaný karamel a Keď rozkvitnú čerešne. Má dvoch synov a písanie je pre ňu relax a zároveň útek od reality. Miluje svoje deti, dobré jedlo a tanec. Rada varí, pečie, číta... @luciaolrinkova_autor

Alfréd Grosz pôsobil v prvej polovici 20. storočia na Spiši. Podnikal náročné túry do Vysokých Tatier, zaznamenával povesti a legendy, ktorými sú tieto končiny bohato opradené. O vysokohorských štítoch, dolinách, plesách a jaskyniach vznikli povesti, v ktorých ožívali skaly a vrchy, vystupovali dobré i zlé rozprávkové bytosti. Zaklínali, čarovali a menili prírodné úkazy na zázraky. Povesti sa tradovali z generácie na generáciu a ľudia ich milovali. Autor nás sprevádza po legendárnej ríši Vysokých Tatier ako skúsený horský vodca a jedinečný rozprávač.

Alfréd Grosz (1885-1973, Kežmarok), profesor nemeckého a slovenského gymnázia v Kežmarku, prírodovedec, spisovateľ, dobrovoľný hasič, športovec, milovník Vysokých Tatier. Študoval v Kežmarku a Budapešti, stal sa stredoškolským profesorom telocviku a geografie. V I. svetovej vojne bojoval na talianskom fronte. Po vojne učil v nemeckom a od r. 1927 aj v slovenskom gymnáziu. Po II. svetovej vojne učil v gymnáziu v Spišskej Novej Vsi a Kežmarku. Odmalička navštevoval Tatry, pracoval v Karpatskom spolku, Tatranskom spolku. Do horolezeckej kroniky sa zapísal 119 prvovýstupmi. Je po ňom pomenovaný žľab a pilier v stene Slavkovského štítu.

Príbeh lásky, ktorá k sebe nečakane zvedie dvoch ľudí. Lásky, ktorá neplánovane spojí mladé dievča a staršieho muža. Príbeh plný nehy a vášne, rozdielnych túžob, rozličných životných období, žiarlivosti, strachu zo straty, plný nevery a bolesti, ale hlavne lásky. Taký je príbeh Anny a Luka.

Silvia Grácová sa narodila v Bratislave, kde aj žije. Vyštudovala cudzie jazyky, ktoré sú stále jej záľubou. Miluje čítanie dobrých príbehov, sledovanie dobrých príbehov v divadle, ich počúvanie v pesničkách a objavovanie krásnych miest na Zemi. To všetko s poznámkovým blokom na dosah ruky.

Jana je mladá, krásna a talentovaná novinárka. Má však jeden veľký problém – priveľa pije. Raz večer stretne svojho osudového muža – televízneho režiséra Milana. On je ženatý a jeho manželstvo je v troskách. Zamilujú sa do seba. Má to ale jeden háčik: on nedokáže opustiť svojho milovaného syna. Príbeh plný vášne, beznádeje, intríg a lásky ženatého muža s nevyrovnanou mladou ženou.

Jana Müllerová je novinárka. Píše pod pseudonymom. Román Dobrá milenka je jej prvotina.

Vedeli ste, že – objaviteľa Tichého oceánu dal popraviť vlastný svokor? – slávneho cestovateľa Davida Livingstona takmer zabil lev? – do prvého víťaza Tour de France Maurica Garina hádzali neprajníci kamene? – Wiley Post uskutočnil prvý sólový let okolo sveta napriek tomu, že videl iba na jedno oko? – po prvej svetovej vojne bojovali Poliaci a Ukrajinci proti sebe, aby sa vzápätí spojili proti Rusom? – na Slovensku sme mali desiatky ulíc pomenovaných po Hitlerovi a Stalinovi? – Winston Churchill vyhlásil miesto narodenia následníka juhoslovanského trónu v Londýne na jeden deň za štátne územie Juhoslávie, aby sa narodil na území svojej krajiny? – posledného rumunského kráľa zosadil z trónu vlastný otec?

PhDr. Martin Furmanik, PhD. (1989) pracuje ako historik, knihovník a archivár v Múzeu Spiša v Spišskej Novej Vsi. Publikoval množstvo odborných a popularizačných textov na tému histórie a prózu v desiatkach periodík. Je autorom a spoluautorom historických kníh Spiš a vznik Československej republiky, Putovanie dejinami Spiša alebo Rodičia slávnych. Viac informácií na  www.martinfurmanik.sk

Limitovaná edícia s CD Marián Varga, jedinečný umelec, skladateľ, inštrumentalista, bohém a intelektuál, ktorý svojím životom a tvorbou ovplyvnil niekoľko generácií milovníkov a obdivovateľov beatovej hudby v Československu. Od konca šesťdesiatych rokov minulého storočia až do roku 2017 patril k najvýraznejším osobnostiam slovenskej hudobnej scény. Jeho neobyčajná charizma, zjav, jazykový prejav a predovšetkým unikátny a nenapodobiteľný spôsob hry na klávesových nástrojoch, umocnený jedinečnou a nezameniteľnou melodikou, fascinoval všetkých, ktorí ho mali možnosť zažiť na koncertoch a vystúpeniach. Kniha Hommage à Marián Varga predstavuje najikonickejšie fotografie Mariána Vargu od sedemdesiatich piatich českých a slovenských fotografov, ktoré boli vystavené v galérii Danubiana pri príležitosti jeho nedožitých 75. narodenín. Takmer 300 fotografií zachytáva Mariána Vargu od 60. rokov minulého storočia a sú doplnené jeho textami, citátmi z rozhovorov a jeho biografiou.

Petržalka leží na území troch osád na pravom brehu Dunaja. Kedysi najväčšia dedina v Československu, dnes jedno z najväčších panelákových sídlisk v strednej Európe. Autor popisuje históriu Petržalky od počiatkov osídlenia, cez rímske obdobie, príchod Slovanov a Pečenehov, etnický a sídelný vývoj v rámci Uhorska, odpor Budapešti odovzdať územie Československu v r. 1918, anexiu Nemeckou ríšou až po pripojenie Petržalky k Československu. Medzi historické pramene vsúva spomienky starých Petržalčanov a ilustruje dobovými fotografiami ľudí, domov, ulíc, obchodov, manufaktúr, tovární, ihrísk, kúpaliska Lido, parku, kaviarní, lodeníc, lunaparkov, bálov, kasární a uličiek totálnej biedy.

Ján Čomaj (1935 – 2020), absolvent štúdia novinárstva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, patril v šesťdesiatych rokoch uplynulého storočia k uznávaným reportérom mládežníckeho denníka Smena. Jeho knižný debut Počmáraný život bol učebnicou umeleckej reportáže. Ani reportérske umenie nezachránilo Čomaja pred nastupujúcimi normalizátormi: musel odísť zo Smeny aj z literatúry. K novinárskej práci sa vrátil až po novembri 1989. V knihe Veľký biliardový stôl predstavil výber zo svojej reportérskej tvorby zo 60. rokov a naplno sa začal venovať žánru literatúry faktu. Vytvoril viac ako dve desiatky príťažlivých knižných portrétov známych historických, umeleckých a popredných hereckých osobností. Temným stránkam našej histórie sa venoval v knihách Súboje s prekliatím či Zločin po slovensky. Tvoril do posledných dní a knihu pamätí Hovorí očitý svedok dokončil krátko pred smrťou.

Zaujímavé detaily z archívov o Hrade v jeho starej podobe i stáročných premenách. Autor nás zavedie do komnát so vzácnymi umeleckými dielami a rozpráva o živote obyvateľov Hradu. Oživí kráľovské návštevy, zásnuby, svadby, veľkolepé slávnosti na počesť hradného panstva. Nazrieme do podzemných žalárov, kde trpeli účastníci protihabsburského boja za slobodu. Prejdeme sa po malebnom Podhradí s domami bohatých mešťanov, nazrieme do šľachtických kúrií a obydlí patricijských rodín. Sme svedkami obliehania mesta, ničivých požiarov, ktoré spustošili mnoho domov, ale aj hrdý prešporský Hrad.

Kniha Bratislavské rarity prekvapí aj dobrého znalca. Koľko unikátov skrýva naše mesto a jeho najbližšie okolie. O to vzácnejšia bude pre tých, ktorí mesto len spoznávajú. Čitateľ sa dozvie množstvo zaujímavostí o korune na veži Dómu, o vzácnych gobelínoch v Primaciálnom paláci, o stáročnej tradícii vežových koncertov. Spolu s autorom nazrieme do prešporských dvorov, ktoré ukrývajú pozoruhodné tajomstvá, navštívime slávne prešporské hostince a hotely. Dozvieme sa, ako sa riadila doprava na Dunaji, ako bolo ešte donedávna osvetlené mesto, že v Bratislave máme dodnes najužší dom aj najmenší šľachtický palác v Európe. V knihe sa hovorí aj o prešporských a bratislavských mostoch, o veľkých prírodných katastrofách, ktoré postihli mesto, o vodných mlynoch a železnici, o katoch a bosorkách, o balónoch a vzducholodiach nad mestom, o tom, čo skrývajú priečelia domov a palácov, kam sa chodili Bratislavčania kúpať, ako sa cestovalo električkou do Viedne, prečo má Bratislava prívlastok mesto mieru a ako vôbec dostala Bratislava svoje meno.

Igor Janota (1921 – 2008), absolvent Vysokej školy obchodnej. Je synom Ľudovíta Janotu, autora knihy Slovenské hrady. V rokoch 1964 – 1983 pracoval ako vedecký tajomník Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva. V časopisoch a novinách publikoval vyše 3 000 článkov, zozbieral okolo 150 povestí zo starej Bratislavy, písal rozprávky pre deti. História Bratislavy je jeho celoživotnou témou.

Populárne izraelské bojové umenie krav maga je úzko spojené s Bratislavou. Už začiatkom 20. storočia sa v starom Prešporku usadil Samuel Lichtenfeld – estrádny umelec, univerzálny športový tréner a v neposlednom rade veľký propagátor systému sebaobrany džiu-džicu. Od roku 1908 svoje vedomosti a schopnosti naplno zúročil pri práci v mestskej polícii ako detektív. V boji so zákerným zločinom pokračoval aj po vzniku Československej republiky na poste obvodného inšpektora štátnej polície. K športu viedol aj svojich synov. Mladší Imrich tak aj vďaka rodinnému zázemiu mohol vyniknúť v zápasení a boxe. Bol to práve on, ktorý v konfrontácii s holokaustom na Slovensku posunul úroveň svojho športového pôsobenia do iných sfér – tam, kde bežného občana čaká boj na ulici, tam, kde niet rozhodcu, ktorý by zvážil, kto je víťazom, tam, kde ide o život. Ešte predtým však mladý „Imi“ Lichtenfeld absolvoval nejeden zápasnícky súboj vo farbách klubov ŠK Makkabea či AFK Waldes Praha. Slúžil v československej armáde doma i na Blízkom východe, kam sa dostal po strastiplnom putovaní na riečnom remorkéri Pentcho, po stroskotaní a zázračnej záchrane.

Mgr. Peter Chorvát, PhD. (1977, Banská Bystrica). Od roku 2003 žije v Bratislave. Pracuje vo Vojenskom historickom ústave, kde sa špecializuje na vojenské dejiny Slovenska v rokoch 1867 – 1939. Je autorom troch monografií a dvoch edícií dokumentov. Dejinami bojového umenia krav maga sa zaoberá od roku 2017 a rekreačne trénuje v Krav maga academy. Je ženatý, má dve dcéry.

Rodina je šťastie, občas aj veľké trápenie. Úspechy detí sa striedajú s neúspechmi a vtedy si rodičia často vyčítajú, že ich životy za veľa nestoja. Nezvládli deti. Nezvládli ich postaviť na nohy, zabezpečiť im slušný život. Zostanú v hniezde opustení a deti slobodne vyletia do sveta. Jedna z dcér zostala sama so svojou kariérou a slušne sa jej darilo. Život si nevedela vynachváliť. Druhá stretla muža, ktorý tak ako mnohí iní, pred svadbou klamal úsmevom, vyšportovaným telom a prejavmi lásky. Potom sa však život dievčaťa zmenil na katastrofu. Urážky, napádanie, znevažovanie, žiadna pochvala ani obdiv... Nevedela, čo robiť, dieťa už bolo na ceste a hádky sa vyhrocovali. Rodičia, ktorí deťom darovali všetku lásku, sa umárali žiaľom, nešťastie, ktoré ich postretlo prežíval každý sám vo svojom veľkom byte, naplnenom dennodenným trápením dcéry. Dcéry, ktorú manžel týral.

Ivana Havranová vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala a profesionálne rástla v redakcii denníka Smena, v časopise Zornička, neskôr v Československej televízii ako publicistka mládežníckeho magazínu Televízny klub mladých. Je autorkou vyše štyridsiatich poviedkových, románových a publicistických kníh, viac ako 400 televíznych scenárov, množstva poviedok pre deti, rozhovorov, reportáží. Po roku 1989 založila vlastné vydavateľstvo, v ktorom vydávala sedem časopisov ako Maxisuper, slovenský Bulvár, Lišiak a iné. Žije a tvorí v Bratislave.

Ona sa rozhodla pre život bez lásky. On je zarytý realista. Keď sa však stretnú v nemocničnej izbe, preletí medzi nimi iskra. Jeho stav vyžaduje nepretržitú starostlivosť, a keďže je koniec školského roka, ponúkne nádejnej sestričke brigádu. Po nezmyselných drahotách Mila súhlasí. Vysloví vetu, ktorú nikdy žiadnemu mužovi povedať nechcela?

T. J. Lex je jednou z vás: Tajomná, tak trochu Ješitná, túžiaca po Láske a majsterka v Experimentovaní. Cez deň nosí uniformu, ktorá vzbudzuje vážnosť, v noci sa v nej prebúdzajú fantázie, ktoré sú priveľmi šokujúce, no rozhodne vzrušujúce. Po úvodnom príbehu Liany v knihe Za hranicami rozkoše a jej pokračovaní Za hranicami túžby, sa nechajte vtiahnuť do ďalších dobrodružstiev mladej hrdinky Mily.

Fakľový sprievod 14. marca 1939, esesmani s čokoládou, bieli Rusi a ďalšie udalosti, ktoré poznačili históriu mesta v čase autorovho dospievania. Zo spomienok vanie nostalgia za svetom detstva a gymnaziálnymi rokmi. S každodenným životom Štiavničanov sú úzko späté poschodové záhrady a strmé schody v úzkych uličkách, pivnice, pavlače, obchody na korze, rozkoše kúpania v tajchoch či týždenné menu v meštianskej domácnosti. V jeho rozprávaní ožíva aj Joergesova tlačiareň, archivár Baker či mestský archív.

Anton Hykisch (1932, Banská Štiavnica) spisovateľ, diplomat, vyštudoval ekonómiu, Napísal viac ako tridsať kníh. Najznámejšie sú jeho historické romány Čas majstrov, Milujte kráľovnú, Spomeň si na cára, generačný román Rozkoše dávnych čias, Bezhlavý čas. Je autorom esejí, literatúry faktu a rozhlasových hier.

Osud jednej slovenskej rodiny z okolia Banskej Štiavnice naprieč celým dvadsiatym storočím. Mozaikový príbeh, v ktorom sa stretli autorovi starí rodičia. On, žandár narodený vo Vyhniach, ju chytil pri nelegálnom prechádzaní nových Československých hraníc. Ona, z učiteľskej rodiny, jej otec maďarský básnik. Mali sa radi, rozišli sa, potom sa im darilo, nadobudli penzión Ružová vila, dostali sa do biedy, mali sedem detí, on zachránil mnoho ľudí cez vojnu a stal sa posledným demokratickým primátorom Banskej Štiavnice pred nástupom komunizmu. Kniha osudov, príbehov a postáv bojujúcich o svoje miesto na slnku.

Peter Gašparík (1977, Bratislava). Študoval réžiu na VŠMU a tiež v Taliansku, vo Francúzsku a v USA. Okrem réžie (dokument Tereza - Náboj lásky) píše poéziu a prózu. Vyšli mu knihy Kúsok môjho srdca, Čo som (ne)urobil, (ne)urobil som, Šelmy a hyeny a krimi romány Smrť na Zlatých, Smrť v Štiavnici a Smrť v kostole. Venoval sa aj prekladom a podnikaniu.

Jedenásť slovenských autoriek vám prináša zmyselné príbehy, ktoré vás nenechajú chladnými. Ohnivé ženy, príťažliví riaditelia, povrchní muži, sexabstinentky... Úsmevné zážitky hrdinov vám zlepšia náladu, erotické korenie rozochveje najtajnejšie túžby, láska vás zavedie do krajiny snívania a romantika vám pohladí dušu. Spríjemnite si dlhé večery pri zbierke vtipných, šteklivých zážitkov. A možno sa nimi aj inšpirujete. V zajatí vášne je viac ako iba kniha, tak neváhajte a odhaľte jej tajomstvo.

Spojili ich knihy. Ony spojili svoj talent a vytvorili fascinujúcu zbierku poviedok. Z predaja každej tejto zbierky venujú autorky svoj honorár nadácii Kvapka nádeje v Košiciach. Lebo ako Roald Dahl i ony veria, že život každého dieťaťa môže byť lepší, bez ohľadu na vážnosť jeho choroby.

Som gej, no a?! Nie som na to hrdý, ale nechcem sa ani pretvarovať, že som hetero a že sa mi páčia baby. Lebo pravda je taká, že chalani sa mi páčia viac. Snažil som sa naozaj nič necítiť, netúžiť, zabudnúť naňho! Ale každou jednou sekundou bola moja zaľúbenosť väčšia a väčšia... Možno tam vtedy ešte nebola láska, ale bolo tam pobláznenie, očarenie a túžba, čo ma k ‚tomu‘ viedlo. A čo bude teraz? To neviem, ale aj ja mám právo byť milovaný taký, aký som! Rovnako tak, ako mám právo milovať, mýliť sa, alebo sa zmeniť...

Okružné bulváre je posledný Modianov román z tzv. okupačnej trilógie (Les Boulevards de ceinture, La Place de l’Étoile a La Ronde de nuit), v ktorej autor novátorsky stvárnil každodennú realitu rokov 1940 – 45, ako aj jej posolstvo a dopad na povojnové roky, v ktorých sa Francúzsko vyrovnávalo s kolaborantmi a nacistami. Modiano ako prvý o týchto chúlostivých témach písal priamo a otvorene. Rozprávač príbehu sleduje obžerstvá a hýrenie troch vojnových profitérov, operujúcich pravdepodobne pod ochrannými krídlami francúzskeho gestapa: vydavateľa kolaborantských novín, záhadného grófa a vyslúžilého legionára a tiež svojho otca, pred vojnou úspešného obchodníka, teraz poradcu a účtovníka pri ich temných obchodných operáciach. Prví dvaja ho majú zjavne v hrsti a využívajú jeho mimoriadne obchodné schopnosti výmenou za to, že taja jeho židovský pôvod. Rozprávač cestuje v čase a uvádza príbehy z detstva, z obdobia predtým, ako ho otec opustil. Rozpráva o jeho neúspešných obchodných transakciách, pri ktorých mu robil asistenta, o jeho snoch a spomienkach. V čase rozprávania (1942 – 44) ho už otec vôbec nespoznáva, až do chvíle, kedy sa rozprávač rozhodne zavraždiť jedného z protagonistov štvavej protižidovskej kampane a spolu s otcom odchádzajú ukradnutým autom do nočného Paríža, do miest, ktoré kedysi spolu navštívli, kde im hrozí zatknutie, deportácia a smrť. V závere sa dozvieme, že aspoň jeden z nich prežil.

Patrick Modiano (*1945). Laureát Nobelovej ceny za literatúru. Narodil sa na parížskom predmestí Boulogne-Billancourt ako syn židovského biznismena a flámskej herečky. Malého Patricka vychovávali matkini rodičia. Po francúzsky sa naučil až v škole. Po smrti mladšieho brata Rudyho v roku 1957 sa rodičia rozviedli. Dospieval u pestúnov v rôznych kútoch Francúzska, zmaturoval v savojskom Annecy. Na univerzitu sa prihlásil, aby nemusel narukovať. Štúdium nedokončil. S otcom mali problematický vzťah. Po dosiahnutí plnoletosti sa už nikdy nestretli. Literárne ambície v ňom podporovali matkini priatelia. Do literárnych kruhov ho uviedol Raymond Queneau. V roku 1968 vydal román La Place de l’Étoile, v ktorom ako prvý otvoril tému kolaborácie francúzskych úradov s nacistami pri likvidácii židovského obyvateľstva. Patrick Modiano je držiteľom Veľkej ceny francúzskej Akadémie, Goncourtovej ceny, Rakúskej štátnej ceny a ďalších. V zdôvodnení Nobelovej ceny za literatúru v roku 2014 sa spomína jeho „..mimoriadne umenie vyvolať spomienky aj na tie najťažšie uchopiteľné ľudké osudy... (a) ...hlboký ponor do života Parížanov v čase nacistickej okupácie.“ Žije a tvorí v Paríži, kde sa odohráva dej väčšiny jeho diel. Hovorí sa o ňom ako o Marcelovi Proustovi súčasnosti.

Román pre ženy, ale nie len pre ne... Zrkadlí túžbu po osudovej láske, uprostred zápasu so zradou, sklamaním a strachom z osobného zlyhania. Hľadanie spriaznenej duše, vnútornej slobody a odpustenia, to všetko je prítomné v príbehu troch žien, ktorých osudy sa v jednom okamihu pretnú. Tento životný zvrat odhalí skryté tajomstvo a bude natoľko závažný, že vystaví hlavnú hrdinku veľkej skúške odvahy. Dokáže sa vyrovnať s realitou, ktorá presahuje jej chápanie?

Marcela Gaľová (Prešov), narodila sa v rodine lekára, aforistu a politika. V súčasnosti vlastní Pilates štúdio, v ktorom aj sama pracuje a venuje sa rozvíjaniu ľudských talentov, zdravého životného štýlu a koučingu. Písaniu sa venuje od mladosti. Napísala niekoľko poviedok, dva romány a niekoľko elektronických kníh na tému fitness. Žije a pracuje v Bratislave.

Lekárka Júlia sa snaží pomáhať pacientom bojovať s démonmi, ktorí ich často ženú do priepasti. Pracovný aj súkromný život jej začína komplikovať zúriaca pandémia. Izolácia, strata sociálnych kontaktov a strach ju stále viac deprimujú. Po úteku mladistvej pacientky Simony z psychiatrickej kliniky ju kapitán Pešek vtiahne do pátrania po nezvestnej. Do jej životných istôt sa napriek dcérinej láske vkrádajú neistota a strach. Keď postupne prichádza o všetko, zisťuje, že ľudský osud podopierajú piliere ilúzie. Kým je Simona v ohrození života a kapitán Pešek skladá masku profesionála, Júlia sa ocitá nad priepasťou, kde na ňu číha démon, ktorého celý život považovala za svoju istotu.

Eva Hrašková, milujúca mama na plný úväzok, ktorej v hlave neustále víria nové príbehy, no má len zlomok času na ich zhmotnenie v knihách. Na svojom konte ich má zatiaľ osem a takmer všetky boli preložené aj do českého jazyka. Svojich čitateľov zásobuje hneď dvoma žánrami – ženskými príbehmi s prvkami spoločenského románu, v ktorých stavia hlavných hrdinov pred problémy, o ktorých sa nahlas veľa nehovorí, a knihami s krimi nádychom, plnými napätia. V roku 2018 sa vydala a z jej mena sa stal už len pseudonym. Doposiaľ jej vyšli knihy Len kým si tu, Nežný dotyk nenávisti, Nebo vonia tebou, Rande so svokrou, Sestra, Mrazivá odplata, Temný výdych (reedícia knihy Sestra), Všetko, čo (ne)chcem a Piliere ilúzie.

Hoci si Ema myslela, že uväznením Martina sa problémy upokoja, osud už rozhodol za ňu. Z agentúry, kde pracuje Adam, uniknú dôležité informácie. Vedenie sa rozhodne situáciu preveriť. Adam dostane príkaz na pár dní „upratať“ Emu. Využije príležitosť a unesie ju ďalej, než bolo v pláne. Chce získať čas a zabojovať o jej srdce...

Magdaléna Pirožeková žije a tvorí v nádhernej obci Ľubica pod Tatrami. Je šťastne vydatá, má dcérku Natálku. Pracuje v gastronómii.

Veselé básničky o zvieratkách a ich živote na dvore vyrozprával a zapísal Pavol Velebír, otec troch detí, pre svojich najbližších. Zábavné obrázky nakreslila Alexandra Hrehová.

Pavol Velebír narodený roku 1953 nie je básnik, ale otec troch detí. Človek plný pokory, milujúci mozoľnatú pravdu svojich rúk a duše tvoril a písal veršované básničky pre svojich najbližších a hlavne pre malú dcérku Zuzku. Dedičné dary deda roľníka a otca murára presiakli do citlivých hier so slovom.

Aký je život, ktorý vám neustále hádže pod nohy polená? Dokedy je človek ochotný to znášať? Aká situácia musí nastať, aby ste sa vzopreli vlastnému osudu? Toto je príbeh Hany, mladej dievčiny, ktorá celý život poslušne znáša svoj údel, až do momentu, kedy ju oklame a zradí človek, ktorého ľúbila a ona sa ocitne v beznádejnej situácii. Na krku má dlhy, chorú mamu a v pätách odporného úžerníka, ktorý sa jej vyhráža. Z čistého zúfalstva dá na radu svojej dobrej kamarátky Nataly a prihlási sa do agentúry, ktorá sprostredkúva prácu luxusným spoločníčkam. Čo ju čaká v spoločnosti neznámych mužov? Zapáči sa jej život s peniazmi a v lepšej spoločnosti tak, ako sa to stalo jej dvom kamarátkam, ktoré túto prácu robia už roky? Alebo sa vráti k svojim ideálom a naďalej bude pokorne prekonávať úskalia svojho osudu?

Lucia Olrinková (1988, Bratislava) je autorkou bestsellerov Plakať som si zakázala (vyšlo aj v češtine), Plakať je dovolené, Spoločníčka a Ako slaný karamel. Má dvoch synov a písanie je pre ňu relax a zároveň útek od reality. Miluje svoje deti, dobré jedlo a tanec. Rada varí, pečie, číta... @luciaolrinkova_autor

Krásna, sebavedomá, milujúca slobodu. Taká je Rosie, ktorá sa po rokoch v zahraničí vracia naspäť na Slovensko. Po niekoľkých kopancoch a pádoch sa zdá, že jej život nabral smer, ktorým sa chcela vždy uberať. Až do chvíle, kým nespozná Filipa. Syna majiteľa firmy v ktorej pracuje. Prečo sa k nej chlap, ktorý ju ani nepozná tak hrozne správa a prečo ju zároveň tak veľmi priťahuje? So svojimi bláznivými kamarátmi po svojom boku sa podvedome púšťa do niečoho, čomu sa celé roky úspešne vyhýbala.

Lucia Olrinková (1988, Bratislava) je autorkou bestsellerov Plakať som si zakázala (vyšlo aj v češtine), Plakať je dovolené, Spoločníčka a Ako slaný karamel. Má dvoch synov a písanie je pre ňu relax a zároveň útek od reality. Miluje svoje deti, dobré jedlo a tanec. Rada varí, pečie, číta... @luciaolrinkova_autor

Kniha je filozofickým pokusom pochopiť zmysel revolučných rokov 1968 a 1989, nájsť odpoveď na otázku, aký majú tieto revolúcie dopad na dnešnú spoločenskú realitu. Autor formuluje základné výzvy a protiklady súčasnosti; snaží sa pomenovať hodnoty a idey, v ktorých sa súčasný svet a Slovensko nachádzajú. Kľúčové momenty nedávnej histórie konfrontuje s osobnými spomienkami, zážitkami, obrazmi.

Doc. PhDr. Boris Zala, CSc. (1954, Zlaté Moravce). Slovenský filozof, publicista a ľavicový politik, bývalý poslanec Národnej rady SR a europoslanec. Vyštudoval filozofiu na FF UK. V roku 1989 sa aktívne zapojil do príprav zmeny režimu, v decembri 1989 spoluzakladal Sociálnodemokratickú stranu. Po „nežnej revolúcií“ pôsobil ako asistent na Katedre filozofie FF UK a od roku 2000 ako vedúci Katedry politológie na UKF v Nitre. Publikoval 8 monografií z oboru filozofie, politickej filozofie, je aktívny vo verejnej diskusií, pravidelne prispieva do periodík Denník N a Pravda. Autorove posledné knižné publikácie: Europeanizmus. Poza geografiu, geoteológiu a geopolitiku, 2013; Slovo ľavičiarom súcim na slovo (cesty a blúdenia ľavice), 2016.

V zápisníku z pozostalosti Alberta Marenčina sú denné záznamy datované od roku 1973 do roku 1996. Dominujú v nich úvahy o tvorbe, slobode, fantázii. „... dielo nie je jediným, ani hlavným zmyslom tvorby tak ako testament či pozostalosť nie sú hlavným zmyslom života...“ Často sa v textoch vyskytujú najbližší priatelia a ľudia s podobným osudom – Juraj Špitzer, Dominik Tatarka, Marian Váross, Alexander Matuška, Juraj Mojžiš a ďalší, s ktorými vedie dialóg, polemizuje s nimi, s ich názormi. Texty zachytávajú obdobie normalizácie, kedy bol Marenčin vylúčený zo strany a vyhodený zo Slovenského filmu. Píše o svojich umeleckých názoroch, vracia do rodiska, k vzťahu s matkou a opakovane si kladie otázku „kto som?“. „... Bol som ďaleko od domova u strýka, kde ma nik nepoznal. Spýtali sa ma. Kto si? Odkiaľ si? – a ja som musel vysvetľovať, kto som a odkiaľ som a vysvetľujúc to iným vysvetľoval som to aj sebe samému. Predstavoval som sa, niečo zavše zamlčal, niečo prikrášlil… Za niečo sa hanbil, na niečo bol hrdý. Čo všetko som zakrýval, zatajoval! Svoju lásku k mame, svoju nostalgiu – zatajoval som, že sa mi strašne cnie za domovom, že plačem za mamou, že peniaze, ktoré mi dala na utrácanie, som si schovával ako vzácnu pamiatku, že doma hovoríme iným dialektom a niekedy aj po maďarsky…“

Albert Marenčin (1922 – 2019), spisovateľ, básnik, surrealista, filmár, dramaturg. Narodil sa v Bystrom nad Topľou. Vyštudoval Filozofickú fakultu v Bratislave a v roku 1944 sa zúčastnil v Slovenskom národnom povstaní. Po vojne pracoval ako redaktor v denníku Národná obroda, neskôr pokračoval v štúdiu v Paríži. V rokoch 1949 – 1972 pracoval v Československom štátnom filme, odkiaľ bol z politických dôvodov prepustený a nemohol publikovať. Do roku 1987 pracoval v SNG. Je členom patafyzického kolégia v Paríži a československej surrealistickej skupiny.

Dva unikátne a bizarné ľudské osudy reprezentované dvoma šľachticmi – barónom Gregorom Friesenhofom (1840 – 1913) a kniežaťom Liviom Odescalchim (1863 – 1938). Delila ich jedna generácia, niekoľko stupňov na aristokratickom rebríčku a ich celoživotné záujmy. Pre jedného to bolo poľnohospodárstvo a meteorológia v tom najširšom zmysle slova, pre druhého skôr umenie, veda a politika. Mali však aj veľa spoločného. Obaja boli svojím pôvodom cudzincami, ich sídla delilo len čosi cez 10 kilometrov, stali sa bielymi vranami vo svojích rodinách, mnohí ich mali za bláznov a svojimi životnými osudmi si viackrát skrížili cesty. Nakoniec ich spojil vzťah k slovenskému prostrediu a k slovenskému národnopolitickému hnutiu. Friesenhof bol členom výboru Matice slovenskej, dopisovateľom do slovenskej tlače a dušou unikátneho hospodárskeho spolku s tolerantným postojom k slovenským roľníkom a ich záujmom. Odescalchi mal kontakty so slovenskými politikmi, stál na čele prevratu v regióne v roku 1918, organizoval slovenskú šľachtu v prospech Československej republiky a bol v úzkom vzťahu s Maticou slovenskou. Životné osudy oboch osobností spolu s pôvodom a rodinným prostredím, ako aj regionálnym i celoslovenským zakotvením, vytvárajú príbehy, ktoré by človek nevymyslel a ktoré mohli „stvoriť“ len dejiny vo svojej jedinečnosti a pestrosti.

Prof. PhDr. Roman Holec, DrSc. (1959, Bratislava), zaoberá sa dejinami „dlhého“ 19. storočia, jeho špecializáciou sú hospodárske a sociálne dejiny, v súčasnosti najmä dejiny šľachty a environmentálna história. Je autorom 17 samostatných knižných titulov, spoluautorom vyše desiatich syntéz a takmer dvoch stoviek vedeckých štúdií publikovaných v 15 krajinách sveta. Študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave odbor slovenčina-dejepis. Pracuje na Historickom ústave SAV, je profesorom histórie na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty UK.

JUDr. Milan Hodža (* 1878, Sučany, Rakúsko-Uhorsko – † 1944, Clearwater, USA), slovenský politik, štátnik a publicista. Bol úradujúci prezident Česko-slovenskej republiky, jedenásty, prvý slovenský, predseda vlády Česko-Slovenska a viackrát minister. Napriek tomu, že v slovenskej, ale aj v česko-slovenskej politike, bol ojedinelým zjavom, veľa sa o ňom nevie, nepublikuje. Sám bol zapálený novinár a žurnalistike sa venoval už od svojich dvadsiatych rokov, o sebe toho veľa nenapísal. Zrejme však hlavná príčina tkvie v tom, že žiadnemu režimu celkom nevyhovoval. Pre ľudákov bol počas slovenského štátu čechoslovakista. Pre komunistov po roku 1948 bol predstaviteľ buržoázie a jeden z vinníkov Mníchovskej dohody. Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 sa pri jeho mene spomínali mnohé „smrteľné“ politické hriechy, ale nakoniec ho vzali na milosť. No, ako sa hovorí v jednej anekdote, zlý dojem, aj po vysvetlení situácie, zostal. Kniha približuje čitateľovi život a politické pôsobenie Milana Hodžu v novodobých slovenských dejinách.

Ľubo Olach (1948) absolvoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Pracoval ako redaktor v denníkoch Roľnícke noviny, SMENA, v týždenníku SLOBODA a pre Slovenský rozhlas a televíziu. Po revolúcii sa stal šéfredaktorom hudobného mesačníka POP HORIZONT. Založil reklamnú agentúru AURUM a teleshopingovú firmu TOP SHOP. Vyšli mu zbierky básní Keď zomriem tak nech...!, Pri víne s bohémami, Kaviarenská poézia Ľuba Olacha, Na Paríž nepozerám zhora, Triezviem..., romány Nádenník pera vo francúzskych službách, Posledné varovanie, Žraloci, Lobista, Rozhovory za oponou, Politik, Prezident, Advokát, Prezidentka a Predseda a monografie Vavro Šrobár, Guvernér Imrich Karvaš, Osuský – zabudnutý diplomat a Juriga– kňaz, buditeľ, politik. Je členom Spolku slovenských spisovateľov a prestížneho pezinského PI-klubu. Žije v Bratislave, je ženatý, má dve deti.

Geografická poloha v hraničnom trojuholníku, v blízkosti Dunajského veľtoku, oddávna predurčovala Jarovce, aby sa stali dôležitou križovatkou obchodných ciest, vojenských ťažení, či prosperujúcim a strategicky dôležitým hospodárskym a ekonomickým zázemím.Na tomto území sa nachádzalo súvislé osídlenie od prehistorických čias až po súčasnosť. Dôležitým medzníkom v histórii obce bol príchod Chorvátov. Autori mapujú históriu Jaroviec do polovice 20. storočia, kedy 15. októbra 1947, na základe Parížskej dohody, boli spolu s Rusovcami a Čunovom, pričlenené k Československu. Kniha vychádza k osemstému výročiu prvej písomnej zmienky o Jarovciach 1208 – 2008.

Taliansko pútalo pozornosť európskych umelcov niekoľko posledných storočí vďaka mimoriadne bohatej kombinácii podnetov. Vďaka svojim antickým pamiatkam predstavovalo krajinu kultúrnej pamäti Európy. Výtvarníci ale aj spisovatelia ho vnímali ako krajinu umenia s nezabudnuteľnými epochami renesancie a baroka. Pre operných spevákov a hudobníkov bolo Taliansko kolískou opery. V neposlednom rade fascinovalo ako krajina s obdivuhodnou stredomorskou prírodou a úchvatnými vidieckymi i mestskými panorámami a stavbami. Častým zdrojom inšpirácie bol aj taliansky ľud so špecifickými vlastnosťami a fyziognómiou. Fascinácia Talianskom neobišla ani slovenských umelcov z radov výtvarníkov, spisovateľov a operných spevákov. Autor sa v predkladanej publikácii zameriava na 20. storočie a usiluje sa na reprezentatívnej vzorke slovenských umelcov (Mitrovský, Hrušovský, Blaho, Blühová, Hoza, Rolko, Beniak, Jégé, Benka, Petrašovič, Žáry, Dilong, Vesnin, Strmeň, Pudiš, Zmeták, Turčány a ďalší) zdokumentovať, že Taliansko bolo pre slovenských umelcov nezanedbateľnou inšpiračnou studnicou aj v tomto období.

Doc. Mgr. Martin Vašš, PhD. (1983, Bratislava), historik, pôsobí na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojej vedeckej a pedagogickej činnosti sa venuje slovenským politickým, kultúrnym a sociálnym dejinám 20. storočia a vybraným otázkam historiografie 20. storočia. Je autorom vedeckých monografií Slovenská otázka v 1. ČSR, Bratislavská umelecká bohéma v rokoch 1920 – 1945, Zlatá bohéma, Medzi snom a skutočnosťou, Zmenení Parížom a desiatok vedeckých štúdií, ktoré publikoval doma i v zahraničí. Pôsobí aj ako člen redakčných rád historických zborníkov Historia nova a Historica. Je držiteľom Ceny Egona Erwina Kischa za rok 2018.

Piateho novembra 1772 spišské mestá pripíjali na zdravie cisárovi Jozefovi II. a Márii Terézii, arcivojvodkyni rakúskej a kráľovnej uhorskej a českej. Veselie sprevádzalo ukončenie 360 rokov trvajúceho zálohu časti spišského regiónu. Osemnáste storočie však pre Spiš a jeho obyvateľov nezačalo radostne. Spamätať sa museli zo spúšte, ktorú v krajine zanechali sto rokov trvajúce vojny. Po rokoch hojnosti prišli roky odriekania. Boje medzi vojskami protihabsbursky orientovanej uhorskej šľachty, osmanskými plukmi a cisárskou armádou ako aj násilná rekatolizácia významne zasiahlli do politického, náboženského a hospodárskeho vývoja spišského regiónu. Mier, ktorý v roku 1711 ukončil boje, prišiel v pravý čas. Spišské mestá rozkvitli, znova sa v nich rozprúdili remeslá a obchod, pôsobili v nich významní obchodníci, remeselníci a umelci európskeho formátu zlatník Ján Siláši, sochár Ján Brokoff či maliari romantizmu Ján Czauczik a Ján Rombauer, dvorný maliar cára Alexandra I..

PhDr. Miriam Lengová, M.A., pôsobí ako historička a archivárka vo Philips Company Archives, Royal Philips N.V., Holandsko. Absolvovala odbor história – nemecký jazyk a literatúra na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a archívnu vedu na Universiteit van Amsterdam v Holandsku. Publikovala niekoľko vedeckých štúdií a článkov vo vedeckých periodikách na Slovensku aj v Holandsku v oblasti histórie (najmä dejiny remesiel a cechov) a archivistiky. Je autorkou kníh Kežmarskí remeselníci (2013), Remeslá, cechy a obchod na Spiši do polovice 17. storočia (2017) a spoluautorkou knihy Philips, familie van ondernemers (Philips, rodina podnikateľov) (2016).

Anton Baláž sa na prahu svojej osemdesiatky rozhodol obzrieť za doterajším životom. Opisuje svoje životné univerzity, prvé literárne pokusy, štúdium novinárstva, zošrotovanie knižného debutu, viacročný zákaz publikovania a návrat k historickým príbehom. Novinárska činnosť mu prinášala podnety, ktoré spracoval v ekologických románoch Skleníková Venuša a Tu musíš žiť. Ich filmové a televízne spracovanie mu umožnili nazrieť za kulisy ateliérov na Kolibe a v Mlynskej doline. Osobné, tvorivé, a inšpirujúce kontakty s generačnými príslušníkmi, redaktormi vydavateľstiev, literárnymi kritikmi či vedcami opisuje v portrétoch (Dušan Mitana, Ladislav Ballek, Ján Buzássy, Štefan Strážay, Ján Števček, Viliam Turčány, Vladimír Petrík, Svetloslav Veigl, Jaroslava Blažková). Píše aj o pôsobení v Literárnom informačnom centre, organizovaní domácich a zahraničných podujatí. Zážitok z čítania Solženicynovho Súostrovia Gulag v Paríži v roku 1979 mohol tvorivo zužitkovať až po páde komunizmu v dokumentárnom cykle o táboroch nútených prác a v románe Tábor padlých žien. Stretnutia s obeťami holokaustu zasa v románoch Krajina zabudnutia a Portréty prežitia. Súčasťou jeho príbehu je aj pohľad do rodinného života. Trvalý záujem o dielo Franza Kafku prepojil s osobnou skúsenosťou pacienta, ktorý sa rovnako liečil na tuberkulózu v tatranských sanatóriách. Stretnutie s Arnoštom Lustigom na festivale Kafkove Matliare bolo podnetom pokračovať v tvorbe – napriek tomu, že si kladie rovnakú otázku ako iný slovenský prozaik Pavel Vilikovský: „ Ale koho to zaujíma?“ Literatúra pre neho zostáva cestou ako túto autorskú skepsu prekonať.

Anton Baláž (1943), absolvent FiF UK v Bratislave, prozaik, scenárista a publicista, je autorom čitateľsky úspešných románov Skleníková Venuša, Tu musíš žiť, Chirurgický dekameron, Tábor padlých žien, Krajina zabudnutia, Len jedna jar, Portréty prežitia, kníh literatúry faktu Hriešna Vydrica, Transporty nádeje, Dva slovenské osudy Špitzer-Mach, biografických diel o Jánovi Lajčiakovi a Štefanovi Krčmérym, kníh rozhovorov s Rudolfom Dobiášom Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci a s Tiborom Žilkom Dar a bremeno dvojitej identity. Jeho diela dostali aj filmovú či televíznu podobu, vyšli vo viacerých domácich vydaniach i v prekladoch do piatich slovanských jazykov, angličtiny, maďarčiny a hebrejčiny. Za doterajšiu literárnu tvorbu získal Cenu ministra kultúry SR a štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.

Básničky pre detičky od najútlejšieho veku. Na ukolísanie i pobavenie. Krátke básničky a riekanky z dedinského prostredia, o kohútovi, ktorý chcel odísť do mesta, o stratenom mackovi, ktorému pomohli sovy, alebo o bylinkách, ktoré prospievajú ako telu tak aj duši.

Tatiana Chovancová (1976, Dolný Kubín), absolventka strednej ekonomickej školy v Martine, žije v Liptovskom Mikuláši, venuje sa podnikaniu v cestovnom ruchu na Liptove, kde aj tvorí. Napísala knižku básničiek pre deti predškolského veku Básničky od Táničky.

Hlavné postavy poviedok sú si podobné. Hoci žijú v spoločenstve ľudí, sú sami. Sami so svojimi myšlienkami, sami v boji so svojimi démonmi. Niektorí v tomto boji prehrávajú, iní sú úspešní. A niekedy zistia, že nie sú celkom sami. Autor rieši vnútorné boje, psychické problémy, pomoc osamelému a zúfalému človeku, zaoberá sa starobou a generačnými vzťahmi. Niekedy je človek sám, nikto mu nepomôže a skončí tragicky, niekedy tragédii zabráni vyššia moc. Viacero poviedok má charakter podobenstva, sú rôznorodé štýlom, žánrom, miestom, časom, ale spája ich pocit osamelosti.

Martin Furmanik (1989). Po doktorandskom štúdiu histórie na Slovenskej akadémii vied pôsobí v Múzeu Spiša v Spišskej Novej Vsi. Je autorom vyše stovky odborných štúdií a popularizačných článkov na tému histórie. Publikoval v 26 odborných a popularizačných periodikách. Jeho články vychádzajú v časopisoch Život, Téma, Historická revue, Pravdivá história a týždenníku MY. Je autorom resp. spoluautorom kníh Spiš a vznik Československej republiky, Dejiny Rusínov na Spiši, Putovanie dejinami Spiša. Okrem odborných prác, napísaj román Stabilita Republiky. Poviedky publikoval v literárnych časopisoch.

Exkluzívna limitovaná edícia s priloženým CD zdarma! Vlado vymyslel Triangel, pesničkovú reláciu, ktorá v osemdesiatom druhom bola ako zjavenie a Ďuro, režisér, ktorý vyrobil všetky tie skvelé pesničkové klipy pre Luciu, Tublatanku, Všechno na Mars od Dalibora Jandu alebo Mullerovu pecku Prečo vy, ľudia dvadsiateho storočia, máte vždy zachmúrené obočia... – Do piče, – nadával opitý režisér Ďuro Takáč nad decákom borovičky – si ma zavolajú tí kokoti komunistickí na koberec a hovoria, súdruh režisér, prečo nepoviete súdruhovi Mullerovi, že ľudia u nás v Československej socialistickej republike nie sú vždy zachmurení. Nech zaspieva, že občas majú zachmurené obočia – to je oveľa lepšie, nie? Takáč, jedovitý chlapec z Gemera, s veľmi zlými opicami, tresol do stola, chytil ma pod krk namiesto súdruha, a zreval: – Tak im hovorím, súdruzi, kokot téš neni občas kokot, ale furt kokot! Je tak? – Je, – povedal som uškrteným hlasom. – Tak vidíš, – povedal Ďuro a zahodil ma do prepraviek s vínom, kde som pre istotu zostal ležať. – Nehaj Čecha, do piči, – zastal sa ma vysokánsky chalan v kabáte z medvedej kože, menom Titus. Bol krmič v ZOO, čundrák, a po pätnástich rumoch skvelý spevák českej country. V ten deň, kedy sa riešil Mullerov klip, sa vzadu vo výčape varili medvedie laby, fakt nekecám. Za všetko, čo som nevidel z civilizovaného sveta, ďakujem komunistickej strane a jej úžasnému vynálezu železná opona. Zároveň jej ďakujem, že mi umožnila aspoň dostať sa do Ruska, zeme, kde včera zožrali to, čo mali na zajtra, zeme obrovských obchodných domov GUM, kde ľudia sedeli v hajzloch bez dverí, srali, rozprávali sa a pili vodku. Najviac som sa čudoval, čo serú, keď nič nebolo. Nikde nebolo nič! Ani hovno.

Hovorí Ľubo Dobrovoda, autor kníh Ja malkáč a Ja velkáč, narodený 22. 9. 1962, čo bol dátum akurát tak dobrý na to hodiť si mašľu. Na druhú stranu mal malinký Luško najkrajšieho prezidenta na svete, schőne Tonyho Novotného. Bol to fakt pekný prezident, ale kokoooot, keď sa na neho s odstupom času kukám, nezdá sa mi až taký krásny, ale určite bol oveľa krajší ako Tonda ušatý torpédo čo bol pred ním.

Autentické príbehy prepojené s prírodou štiavnického okolia. Najstaršie sa odohrali pred viac ako štyridsiatimi rokmi, tie najnovšie vytvoril život iba nedávno. Všadeprítomná voda s jej nevypočítateľným pôsobením na človeka je rozhodujúcim hýbateľom a príbehotvorným médiom. Voda nezohráva len úlohu vonkajšieho prostredia, je prítomná aj v nás a pôsobí na náš vývoj dominantným spôsobom. V kontakte s vodou sa človek učí zaobchádzať s vlastným životom. Príbehy sa odohrávajú pri jazerách a tajchoch, pri riekach a v mori. Život na Zemi vznikol z vody a je nerozlučne spojený s jej pamäťou. Príroda sa neriadi našimi očakávaniami, ale žije vlastným životom bez ohľadu na našu prítomnosť – ukrytá v človeku, v jeho prirodzených inštinktoch a v jeho potrebách si ako voda nezadržateľne razí svoju cestu a podobne ako voda, si ju vždy nájde. Rovnako si ľudská duša razí cestu naprieč hmotným svetom k vlastnej realizácii. Tak ako sa každá kvapka vody časom ocitá v mori, podobne aj každá skúsenosť prispieva k tvorbe nášho obrazu. Z tohto pohľadu je komunikácia s prírodou okolo nás asi to najdôležitejšie, lebo o tom čo sa v prírodnom prostredí má alebo nemá stať už nerozhoduje dobrá výchova či zažité etické normy.

Zoltán Egry (1951, Piešťany). Po ukončení štúdia sa stal na krátky čas chemikom. Prešiel rôznymi zamestnaniami, ako geofyzik pracoval v teréne po celom Slovensku. V priebehu desiatok rokov strávených v spojení s prírodou, hlavne pri vode, zrástol s prírodným prostredím. V posledných rokoch sa venuje záhradníckej práci. Žije v Banskej Štiavnici.

Koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia bol Prešporok a neskôr Bratislava vďaka liberálnej klíme miestom stretávania rakúskych, maďarských a slovenských slobodomurárskych lóží. Schádzali sa v chýrnych reštauráciach hotela National, Savoy, Lerchner a ďalších, neskôr v slobodomurárskych domoch.O čom bratia slobodomurári rokovali? Kto to boli a aký mali vplyv na vtedajšie dianie? Veď mená ako Riegele, Hummel, Kozics, Liszt, Kempelen, Štefánik, Šrobár, Karvaš sú dodnes súčasťou našich kultúrnych a politických dejín.O slobodomurároch dodnes kolujú legendy a mýty. V čase najväčšieho rozmachu vytvorili a zanechali po sebe desiatky pamätníkov, prispievali na charitu, mali vplyv v politike a na dianie v meste.V roku 1938 boli slobodomurárske lóže na Slovensku zlikvidované. Skončila sa jedna éra málo známych dejín Bratislavy opradených tajomstvom.

Výber poviedok Juraja Paškuliaka obsahuje pestrú zmes príbehov, od humorne ladených, až po strašidelné. Sú o ľuďoch ktorí sa rozhodli chatárčiť, o ufológovi, poľovačke na tigra, o nenaplnenej láske, asociáloch, drsný a pochmúrny príbeh, o mužovi ktorého prenasleduje psychopat. Kniha začína humoreskami a končí hororom, jej čítanie je ako jazda na horskej dráhe. Príbehy sú písané pútavo a pôsobia autenticky. Keď túto zbierku otvoríte a pustíte sa do nej, nebudete vedieť prestať, kým nedočítate do konca.

Juraj Paškuliak (1981, Martin). Detstvo a dospievanie prežil v Kláštore pod Znievom. Študoval na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici, odbor umelecké odlievanie kovov. Od roku 1998 sa venuje výrobe a oprave majstrovských sláčikových hudobných nástrojov. Keď bol mladý, chcel byť výtvarníkom a zaprisahával sa, že nikdy písať nebude. Ale osud ho dobehol. Napísal štyri zbierky poviedok, ktoré si sám vydal. Publikoval aj v časopise Dotyky, má blogy na SME a Pravde.