Autorka bola 25. 3. 1942 deportovaná prvým transportom z ľudáckeho slovenského štátu do nacistického koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde prežila tri roky a tiež „pochod smrti“ do tábora Ravensbrück. V knihe uvažuje o dilemách táborového života a spomína na spoluväzenkyne a neľútostných dozorcov. V časti Odpustiť, ale nezabudnúť uvádza články dobovej tlače, nariadenia a zákony, ktoré umožnili diskriminovať, deportovať a následne vraždiť židovských obyvateľov Slovenska. Toto vydanie vychádza pri príležitosti stého výročia jej narodenia. Pôvodný text je rozšírený o spomienky jej blízkych a ľudí, ktorí s ňou spolupracovali.

Hilda Hrabovecká (1924, Prešov – 2015, Bratislava) pochádzala z chudobnej židovskej ortodoxnej rodiny z Prešova. V tábore Auschwitz-Birkenau sa stala členkou ilegálneho hnutia odporu. Počas holokaustu prišla o celú roz­vetvenú rodinu, z jej príbuzných prežili len sestra a brat. Po oslobodení sa vrátila do Československa a študovala v Prahe. Neskôr sa vydala, stala sa matkou dvoch dcér a časom aj starou mamou. Po roku 1989 si na základe vlastnej skúsenosti uve­domila potrebu neustále pripomínať udalosti týkajúce sa holokaustu a vojnového slovenského štátu. Iniciovala vznik Dokumentačného strediska holo­kaustu, napísala knihu Ruka s vytetovaným číslom a zaslúžila sa aj o vznik divadelnej hry Holokaust. Opustila nás v roku 2015 vo veku 91 rokov, ale jej odkaz ostáva s nami a je stále veľmi aktuálny.

Najväčší rozmach židovskej komunity v Žiline nastal v rokoch 1918 – 1938. Židia sa významne podieľali na spoločenskom, hospodárskom, kultúrnom i športovom živote Žiliny. Čitateľ sa oboznámi s významnými rodinami a osobnosťami, ale aj s príbehmi obyčajných ľudí, do osudov ktorých kruto zasiahol holokaust a povojnové udalosti. Aká bola Žilina a v nej židovská komunita v tridsiatych rokoch minulého storočia, keď ju vtedy mladí Fried, Klein alebo Hecht považovali za pupok sveta, za najkrajšie mesto, keď ich svet ohraničovali Rajčianka, Dubeň, korzo, či prísny riaditeľ Šalgo v židovskej ľudovej škole? Židia boli integrálnou súčasťou Žiliny, významne sa podieľali na jej rozvoji, bolo to ich mesto, cítili sa v ňom doma, chceli v ňom žiť. V polovici tridsiatych rokov 20. storočia mala Žilina necelých 18000 obyvateľov, z toho okolo 2500 Židov. Medzi nimi bolo mnoho lekárov, právnikov, obchodníkov, úspešných priemyselníkov. Menej sa vie o Židoch, ktorí sa sem prisťahovali z Haliče, Podkarpatskej Rusi či východného Slovenska. Tí boli väčšinou chudobní, živili sa fyzickou prácou. Posmešne ich prezývali fiňáci alebo Fíni, lebo hovorili iba v jidiš, a keď sa ich opýtali odkiaľ sú, odpovedali napríklad „fin Berehovo“ (z Berehova).

Peter Frankl (1947, Žilina). Vo svojich prózach sa sústreďuje na zobrazovanie osudov židovskej komunity na Slovensku. Napísal knihy Byť židom, biť žida, História nielen nášho rodu, V mene krvi, Spánok prebudených, Tikot židovských hodín a ďalšie. Žije v Prahe. Pavel Frankl (1949, Žilina). Ako bývalý hokejista roky prispieval do odborného časopisu TIP. Z pozície predsedu židovskej náboženskej obce v Žiline sa podieľa na vydávaní diel svojho brata Petra so židovskou tématikou a je spoluautorom knihy Židovská Žilina.

„Hovorí sa, že zmyslom života je byť šťastný. Ja som sa svojím zlým rozhodnutím v 90. rokoch sám o to šťastie pripravil, keď som strávil tie najkrajšie roky svojho života v chladnej väzenskej cele väčšinou na samotke. No aj napriek tomu som nikdy nestrácal silu ísť ďalej, a to ani vtedy, keď som si vypočul na prešovskom súde verdikt doživotie. Mňa v živote neurobili silným šťastné okamihy, ale tie smutné a ťažké. Musel som, za to obdobie štvrťstoročia stráveného vo väzení, prekonať mnoho smutných chvíľ a ťažkých prekážok a práve tie ma posúvali dopredu a robili ma silnejším. Dovolím si však povedať, že nie každý dokáže takéto prekážky prekonať a preto nech je aj tento môj príbeh mementom pre mladých ľudí, ktorí musia mať na pamäti ešte pred takýmto nesprávnym rozhodnutím vydať sa na dráhu zločinu, že následky takéhoto rozhodnutia sú potom veľmi tvrdé a nezvratné a nepomôže ani plač...“

„Cieľom tejto knihy nie je ospravedlňovať moje zločiny, ktoré som v 90. rokoch spáchal a ani ma z týchto zločinov vyviňovať. Ja sám som sa po sedemnástich rokoch mlčania rozhodol priznať k svojej temnej minulosti. Odvtedy uplynulo ďalších desať rokov. Táto kniha dáva čitateľovi iný pohľad. Prinášame vám v nej prehľad faktov a dôkazov o tom, kam až boli schopní zájsť tí, ktorí majú zabezpečovať právo na spravodlivý proces každému občanovi v tomto štáte. S touto knihou prinášame čitateľovi aj obraz toho, ako sa niektorí vyšetrovatelia a prokurátori, ktorí riešili moje kauzy, postavili do role sudcov, keď z vrahov urobili svedkov…“

„Najviac ma mrzí, že som nezmeškal ten vlak, ktorý ma odviezol k organizovanému zločinu.“

– Mikuláš Černák

Mgr. Monika Křivová (1988), právnička, mediátorka a podnikateľka. Od roku 2019 predsedá občianskemu združeniu Svedomie. Venuje sa aj mimosúdnemu riešeniu sporov. instagram.com/monika.krivova

Mikuláš Černák (1966). V deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia vybudoval najobávanejšiu mafiánsku skupinu a bol považovaný za bossa slovenského podsvetia. Bol odsúdený za násilné trestné činy. V súčasnosti si odpykáva doživotný trest odňatia slobody.

Kniha představuje syntetický pohled na antisemitismus v českých zemích v období první Československé republiky, která je dodnes pokládána za vzorový demokratický stát. Autorka se věnuje jak antisemitismu v agrární a národně demokratické straně, tak antisemitismu v malých stranách a politických skupinách v počátcích republiky a antisemitismu v protofašistickém a fašistickém hnutím. Vedle toho sleduje projevy pouličního antisemitismu i strukturované židovské reakce na tento fenomén. Cílem knihy je však zasadit antisemitismus v českých zemích do (středo)evropského kontextu a určit obecné faktory, jež vedou k zesílení či zeslabení protižidovské nenávisti. První republika pochopitelně neměla, na rozdíl od některých evropských států, státní antisemitismus, přesto i mnozí odborníci budou pravděpodobně překvapeni razancí antisemitismu zejména v počátcích státu.

Otče náš, ktorý si na nebesiach, kde hľadať odvahu nedozviem sa. Čo skrýva pod sukňou pýcha a zlosť? Otvoriť, keď klope nezvaný hosť?   Pýtam sa veštkyne: Čo bude potom? Aký svet nájdem za posledným plotom?

Pavol Hric (1970) je rodák z Levoče a absolvent Ekonomickej Univerzity v Bratislave. Detstvo a mladosť prežil pod Tatrami na Spiši, posledných tridsať rokov žije v Bratislave. Odmalička ho fascinovali pesničky a najmä ich texty. Zbierkou básní a piesňových textov Smrť šeky neberie debutuje ako zrelý muž. Veršami v tejto knižke vzdáva hold žene, rodnej krajine a histórii – svojim trom láskam.

Kniha o architektúre a životnom štýle vo vilovej časti Bratislavy obsahuje takmer 700 vilových domov na Hradnom vrchu, na Slavíne, na Kalvárii a v priľahlom Horskom parku, ale aj v širšom okolí centra mesta. Autori v krátkych historických exkurzoch zachytávajú ich podobu od stredoveku, keď tam ešte boli vinohrady, poľovné revíry a pastviny, neskôr výletné reštaurácie a hostince. Tieto lokality sa postupne menili na obytné štvrte lepšie situovaných Bratislavčanov – od letných sídiel talianskeho typu v polovici 19. storočia cez nemecko-maďarskú romantizujúcu a eklektickú zástavbu v okolí Palisád na prelome 19. a 20. storočia až po stavebný rozmach za prvej Československej republiky a súčasnú modernú vilovú architektúru. Čitateľ sa zoznámi s najvýznamnejšími projektantmi a staviteľmi, ale aj s pôvodnými i neskoršími majiteľmi a obyvateľmi týchto neraz výnimočných architektonických objektov dotvárajúcich dnešnú siluetu Bratislavy.

Tomáš Berka (1947, Bratislava), po štúdiu architektúry na SVŠT vyštudoval scénografiu na VŠMU v Bratislave. Pre divadlá a televízie vytvoril vyše stopäťdesiat scén a viac ako sto divadelných a kultúrnych plagátov. Vystavoval vo viacerých európskych krajinách a v Japonsku. V roku 1983 získal striebornú medailu na Pražskom Quadriennale. Vytvoril dekorácie k tridsiatim filmom, spolupracoval s režisérmi ako Stanley Kubrick, Ridley Scott či Juraj Jakubisko. Je spoluautorom slovenského pavilónu na Expo 2000 v Hannoveri. Založil skupiny Modus, Ex We Five a v roku 1972 s Ferom Griglákom Fermatu, s ktorou nahral sedem albumov a tridsať scénických kompozícií. Vydal autobiografickú knihu Blumentálske blues a s Fedorom Frešom knihu Rocková Bratislava. V súčasnosti sa venuje filmovej architektúre.

Ján M. Bahna (1944, Pukanec – 2024, Bratislava), architekt, profesor architektonickej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vyštudoval architektúru na SVŠT a VŠVU v Bratislave. Bol organizátorom stretnutí stredoeurópskych architektov v Spišskej Kapitule a na Starých Splavoch v rokoch 1984 - 89. Po roku 1990 založil AA Ateliér Architektúry. Bol prezidentom Spolku architektov Slovenska. Je nositeľom Ceny Dušana Jurkoviča za Centrálu VÚB a Ceny J. Satinského za prínos k rekonštrukciám Bratislavy. Realizoval viaceré vily nad Bratislavou. Žil v Horskom parku. Jeho Vila Linea na Novosvetskej ulici bola publikovaná vo Svetovom atlase architektúry Phaidon a nominovaná na Cenu EU. Zaoberal sa kultúrnym kontextom mesta a krajiny.

Čo by ste urobili, keby vám na dvere domu zaklopala manželova milenka? Karolína takýto šok zažila pár dní pred Vianocami. Najkrajšie sviatky v roku, na ktoré sa vždy tak tešila, sa mali zmeniť na nočnú moru. Dcéry budú tráviť Vianoce s jej mužom a s jeho milenkou a ona ostane prvýkrát sama. Našťastie má pri sebe najlepšiu kamarátku Rebeku, ktorá jej nedovolí poddať sa smútku a osamelosti. Na vianočných trhoch ju donúti napísať svoje tajné želanie a hodiť ho do skrinky splnených prianí... Obdobie Vianoc má čarovnú moc. Splní sa Karolíne jej tajné prianie? Nechajte sa očariť vianočným príbehom o priateľstve a láske.

Lucia Olrinková (1988, Bratislava) je autorkou bestsellerov Plakať som si zakázala (vyšlo aj v češtine), Plakať je dovolené, Spoločníčka, Ako slaný karamel, Keď rozkvitnú čerešne a Vianočný. Má dvoch synov a písanie je pre ňu relax a zároveň útek od reality. Miluje svoje deti, dobré jedlo a tanec. Rada varí, pečie, číta... @luciaolrinkova_autor

Spisovateľ si na sklonku života zaznamenáva myšlienky a spomína na udalosti svojho dlhého života. V dvadsiatich šiestich kapitolách odhaľuje svoj vnútorný vývoj, analyzuje romány a autorov ako Proust či Joyce. Reflektuje filozofov, kontroverzné osobnosti, vzťahy s Maďarmi a Čechmi, zamýšľa sa nad smrťou, pátra po svojich predkoch, uvažuje o národe, štáte a identite.

Anton Hykisch (1932, Banská Štiavnica – 2024, Bratislava). Zažil komunistickú diktatúru v mladosti. Rok pred maturitou sa pokúsil o ilegálny útek na slobodný Západ. Chytili ho, prežil výsluchy a vyšetrovaciu väzbu. Ako maloletý vyviazol s podmienečným trestom, no po celý život bol sledovaný tajnou políciou. Vyštudoval ekonómiu a začal sa venovať literárnej tvorbe. Jeho románový debut v roku 1959 dala štátna moc zošrotovať. Po vstupe sovietskych vojsk v auguste 1968 stratil zamestnanie a mal viac rokov zákaz publikovať. Po Novembri 1989 bol poslancom slovenského parlamentu, veľvyslancom Slovenska v Kanade. Po skončení diplomatickej služby sa vrátil k literárnej tvorbe. Ako publicista glosuje vývoj slovenskej spoločnosti. Je autorom úspešných románov Čas majstrov, Milujte kráľovnú, Spomeň si na cára, generačný román Rozkoše dávnych čias o slovenských ľuďoch od čias druhej svetovej vojny po pád komunizmu. V knihe Moja Štiavnica sa v spomienkach vracia do rodného mesta.

Taliansko stáročia pútalo pozornosť európskych umelcov. Vďaka antickým pamiatkam predstavovalo krajinu kultúrnej pamäti Európy s obdivuhodnou stredomorskou prírodou a úchvatnými vidieckymi i mestskými panorámami. Výtvarníci aj spisovatelia ho vnímali ako krajinu umenia s epochami renesancie a baroka. Pre hudobníkov bolo kolískou opery. Fascinácia Talianskom neobišla ani slovenských umelcov. Autor sa zameriava na 20. storočie a usiluje sa na reprezentatívnej vzorke umelcov (Mitrovský, Hrušovský, Blaho, Blühová, Hoza, Rolko, Beniak, Jégé, Benka, Petrašovič, Žáry, Dilong, Vesnin, Strmeň, Pudiš, Zmeták, Turčány, Želibský, Smrek a ďalší) zdokumentovať, že Taliansko bolo pre nich v tomto období veľkým zdrojom inšpirácie.

Doc. Mgr. Martin Vašš, PhD. (1983, Bratislava), historik, pôsobí na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojej vedeckej a pedagogickej činnosti sa venuje slovenským politickým, kultúrnym a sociálnym dejinám 20. storočia a vybraným otázkam historiografie 20. storočia. Je autorom vedeckých monografií Slovenská otázka v 1. ČSR, Bratislavská umelecká bohéma v rokoch 1920 – 1945, Zlatá bohéma, Medzi snom a skutočnosťou, Zmenení Parížom a desiatok vedeckých štúdií, ktoré publikoval doma i v zahraničí. Pôsobí aj ako člen redakčných rád historických zborníkov Historia nova a Historica. Je držiteľom Ceny Egona Erwina Kischa za rok 2018.

Rozprávač Rafael Šlemilovič neustále provokuje Šťastenu i roduverných Francúzov. A to napriek tomu – či práve preto? – že má v mene omen schlemielstva, tej jedinečnej kombinácie slaboduchého, neohrabaného a naivného Žida-smoliara, ktorý "keď si otvorí obchod s lampami, slnko začne svietiť aj v noci". Spolu s miliónmi zdedí neliečiteľnú TBC. Čo je v jeho príbehu skutočné, čo výmysel a čo púhy prelud, ktorému tento novodobý Candide uveril? Skutočnosť však býva často neuveriteľnejšia ako výmysly. Rafael putuje v čase. Stretáva Hitlera i Mauricea Sachsa, tyká si s Göringom, Himmlerom i Stülpnagelom. Stáva sa Oficiálnym Židom Tretej ríše. Jeho milenkami sú prosté dievčence z vidieka, šľachtičné zo starobylých rodov, ba i Hitlerova láska Eva Braunová. Románová prvotina Patricka Modiana vás pozýva na divokú Tour de France. Prvý diel tzv. Okupačnej trilógie, Námestie Étoile, nestratil nič zo svojej sviežosti a aktuálnosti ani po vyše polstoročí od jeho vydania. Za každou zákrutou číha prekvapenie. Pripútajte sa, prosím.

Patrick Modiano (*1945), laureát Nobelovej ceny za literatúru. Narodil sa na parížskom predmestí Boulogne-Billancourt ako syn židovského biznismena a flámskej herečky. Malého Patricka vychovávali matkini rodičia. Po francúzsky sa naučil až v škole. Po smrti mladšieho brata Rudyho v roku 1957 sa rodičia rozviedli. Dospieval u pestúnov v rôznych kútoch Francúzska, zmaturoval v savojskom Annecy. Na univerzitu sa prihlásil, aby nemusel narukovať. Štúdium nedokončil. S otcom mali problematický vzťah. Po dosiahnutí plnoletosti sa už nikdy nestretli. Literárne ambície v ňom podporovali matkini priatelia. Do literárnych kruhov ho uviedol Raymond Queneau. V roku 1968 vydal román La Place de l’Étoile, v ktorom ako prvý otvoril tému kolaborácie francúzskych úradov s nacistami pri likvidácii židovského obyvateľstva. Patrick Modiano je držiteľom Veľkej ceny francúzskej Akadémie, Goncourtovej ceny, Rakúskej štátnej ceny a ďalších. V zdôvodnení Nobelovej ceny za literatúru v roku 2014 sa spomína jeho „... mimoriadne umenie vyvolať spomienky aj na tie najťažšie uchopiteľné ľudké osudy... (a)... hlboký ponor do života Parížanov v čase nacistickej okupácie.“ Žije a tvorí v Paríži, kde sa odohráva dej väčšiny jeho diel. Hovorí sa o ňom ako o Marcelovi Proustovi súčasnosti.

Kniha o vzťahoch medzi komunistickou mocou a židovskou komunitou v rokoch 1945 – 1992. Autori sa opierajú o poznatky z historických, archívnych a etnologických výskumov, využívajú údaje z umeleckej a memoárovej literatúry a autentické spomienky pamätníkov, ktoré vytvárajú pestrý pohľad na povojnové obdobie až do roku 1992. Skúmajú situáciu v židovskej komunite krátko po oslobodení, po návrate židov, ako sa vyrovnávali s následkami holokaustu, ale aj ich kontakty s inštitúciami štátnej moci. Samostatné kapitoly sa venujú politickým procesom na Slovensku, sebaobranným reakciám židovských inštitúcií a jednotlivcov (emigrácia, „život s maskou“, lojalita), reflexiami šesťdesiatych rokov, obdobím normalizácie a situáciou židovskej komunity po novembri 1989.

PhDr. Peter Salner, DrSc. (1951) pôsobí od roku 1975 v Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV v. v. i., v súčasnosti ako vedúci vedecký pracovník. Zaoberá sa urbánnou etnológiou s dôrazom na spoločenský život v Bratislave a predovšetkým sociálnou kultúrou židovskej komunity na Slovensku v 20. – 21. storočí. Uverejnil viac ako 20 knižných publikácií a množstvo vedeckých štúdií, ktoré vyšli v slovenských aj zahraničných odborných časopisoch. Doc. Mgr. Ivica Štelmachovič Bumová, PhD. (1971). Študovala na FiF UK v Bratislave, dvojodbor história a etnológia. Pôsobí na Katedre porovnávacej religionistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Sústreďuje sa na výskum židovskej komunity na Slovensku v 20. storočí. Ťažiskovou témou jej odborného záujmu je problematika vzťahu štátu k židovskej komunite na Slovensku v rokoch 1945 – 1989 a tzv. „starý“ antisemitizmus.

Významný básnik maďarskej moderny Gyula Juhász (1883 – 1937) bol gymnaziálny profesor maďarčiny a latinčiny. Jeho tretie profesorské pôsobisko bolo štátne maďarské vyššie gymnázium v Skalici (1911 – 1913). Do bývalého slobodného kráľovského mesta pricestoval s pocitom opätovného vyhnanca na končiny Uhorska. Postupne si však osvojil nezvyčajnú spoločenskú a kultúrnu atmosféru Skalice a Skaličanov. Dokumentuje to nielen 108 básní, ktoré napísal v Skalici, ale aj prozaické a publicistické texty. Pre básnika a literáta s labilnou psychikou sú to nezvratné symbolické návraty a pre maďarsko-slovenské literárne a kultúrne vzťahy nesporné hodnoty z obdobia tesne pred zánikom a po zániku Uhorska.

Jedenásť poviedok plných radosti zo života, jemného humoru a opatrného optimizmu. Ibaže by to bolo úplne inak, ibaže by to bola horská dráha, z ktorej môžete vypadnúť na hociktorom mieste a asi by ste aj mali. Ak sa však udržíte, čaká vás tour de force duševnými poruchami, alkoholizmom a samovraždami podaná jazykom namočeným v omáčke z Caroliny Reaper.

Pavol Kuspan (1980), narodený v Gelnici, nazývanej aj Paríž Spiša, väčšinu svojho života obývajúci východné oblasti Absurdistanu, čo ho poznačilo viac, než by si želal. Po neúspešných talentových skúškach na bohosloveckej fakulte sa rozhodol vyštudovať právo, čím dal slovu omyl úplne nový rozmer. S písaním začal len nedávno v dôsledku nudy a životnej vyprázdnenosti. Vo voľnom čase sa rád venuje premýšľaniu o tom, čo mohol a mal v živote urobiť inak. Má dve mačky, pričom v budúcnosti plánuje tento počet výrazne navýšiť. Je úplne normálny.

V mestách sa po stáročia vytváralo podhubie, na ktorom prekvitala pestrá meštianska/mestská kultúra, ktorá tvorí naše národné dedičstvo. Plody tejto lokálnej a regionálnej kultúry sa však nestali súčasťou našich „veľkých dejín“. Aj v mestách, kde tvorcami, nositeľmi a uchovávateľmi tejto kultúry boli slovenské elity, kolektívna pamäť vyhasína. Rekonštrukcia minulosti je čoraz zložitejšia a neurčitejšia. Z pamäti sa vytrácajú významní jednotlivci a rodiny, ktoré sa pričinili o ekonomický a kultúrny rozvoj. Pamätníci vymierajú a ich potomkovia uchovávajú z generácie na generáciu čoraz menej vzácnych informácií o svojich predkoch, o rodinách, o dramatických osudoch v meniacich sa režimoch strednej Európy. Rôznorodosť autorov (Eugen Gindl, Soňa Kovačevičová, Katarína Popelková, Július Vanovič, Ladislav Szalay, Vladimír Janček, Lajos Grendel, Peter Laučík, Ján Olejník, Vincent Šikula, Martin Mešša, Peter Kerekes, Nora Barátová, Pavel Hrúz, Stanislav Rakús, Pavel Vilikovský, Peter Macsovszky, René Bílik, Igor Thurzo, Miro Kollár, Ivan Kadlečík) tu spája texty beletristické, esejistické, publicistické a rozhovory. Ich autormi sú osvietení domorodci alebo ľudia, ktorí v danom meste žili a venovali sa ošetrovaniu a uchovávaniu kolektívnej pamäti, spisovatelia, historici, etnografi aj žurnalisti. Názov knihy Moje mesto možno vyznieva banálne, no je o to príznačnejší. Je to jedna z posledných šancí zachytiť spodné vrstvy našich miest, zažiť ich v celej šírke, kým sa úplne nestratia pod novými nánosmi… Kniha Moje mesto je možnosťou zaznamenať a zapamätať si všetko to, čo v budúcnosti budú musieť prácne odkrývať až ťažké a nemotorné bagre archeológie. Eugen Gindl BARDEJOV, NOVÉ ZÁMKY, PEZINOK, KEŽMAROK, BANSKÁ BYSTRICA, ŠAHY, MARTIN, SKALICA, BRATISLAVA, ŠTÚROVO, TRNAVA, BREZOVÁ POD BRADLOM, LEVICE, KOŠICE, KLÁŠTOR POD ZNIEVOM, SPIŠSKÁ BELÁ, TURČIANSKY SVÄTÝ MARTIN, LEVOČA, RUŽOMBEROK, HLOHOVEC, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ, MODRA.

Pokojný večer v kláštore sa zmení na záchranu života neznámeho muža. Ranený a prenasledovaný muž David Whitaker nájde záchranu v podobe kňaza, rehoľnej sestry a novicky. V delíriu žiada iba jediné, nechce umrieť skôr, ako splní prísahu, ktorú dal svojmu otcovi. Mal sa oženiť, a teraz mu už nezostáva veľa času. Mladučká Letitia Daltonová sa nad ním zľutuje a vydá sa za neho. Svadba s ním môže znamenať len dve veci: stane sa do nasledujúceho dňa vdovou a nič sa tým nezmení alebo sa tým zmení úplne všetko.  Keď sa preberie po ťažkej noci a zistí, že jej polomŕtvy manžel zmizol, uvedomí si, že v kláštore viac zostať nemôže a rozhodne sa ho nájsť.

Veronika Magulová (1989, Žiar nad Hronom). Svojou tvorbou sa snaží osloviť najmä ženské čitateľky. Pracuje ako účtovníčka v rodinnej firme. Popri domácnosti a dvoch malých deťoch sa takmer každý večer vracia k písaniu príbehov.

O máloktorom stredoeurópskom sochárovi 18. storočia sa nám zachovalo toľko správ ako o F. X. Messerschmidtovi (1736 – 1783). Napriek tomu jeho postava, opradená tajuplnými historkami a často protirečivými súdmi, zostáva stále záhadná. Jeho život je úzko spätý so zvláštnymi hlavami, známymi ako „charakterové hlavy“. Práci na týchto hlavách, ktoré si nikto neobjednal, venoval v posledných rokoch života väčšinu svojho času. Je to jedinečná, v dejinách sochárstva neopakovateľná séria, ktorá založila Messerschmidtovu slávu a zatlačila do úzadia celú jeho ostatnú tvorbu. Provokovala k tým najrozličnejším výkladom. Čo vlastne majú tieto hlavy s grimasami vyjadriť? Sú ozvenou na snahy osvietencov pochopiť ľudskú individualitu? Alebo sú prejavom kritického postoja umelca k spoločnosti, ktorej sa vysmieva? Odzrkadľujú ich skrivené črty hysterické stavy pacientov módneho doktora a hypnotizéra F. A. Mesmera? Alebo boli tieto hlavy nástrojom v rukách psychózou postihnutého umelca pri jeho boji o zachovanie životnej rovnováhy? Ponúkajú sa mnohé vysvetlenia, odborníci sa dodnes snažia o jednoznačnú, všeobecne prijateľnú odpoveď. Posledná kapitola Messerschmidtovho života sa odohrala v Bratislave a tu leží aj pochovaný. Po tom, čo počiatočné úspechy vo Viedni vystriedalo neporozumenie a neúspech, našiel nové útočisko vo vtedy kvitnúcom hlavnom meste Uhorska. Bol opäť uznávaným umelcom a vytvoril tu aj väčšinu svojich „charakterových hláv“. Ešte počas života sa stal legendárnou postavou. Ako čudesný prelud žije v povedomí bratislavčanov dodnes.

Prof. PhDr. Mária Pötzl-Malíková, DrSc. sa narodila v roku 1935 v Kraľovanoch, vyrástla v Bratislave. Študovala dejiny umenia a dejepis v Bratislave a Prahe, promovala v Brne. Do roku 1969 pracovala v SAV v Bratislave, potom tri roky na Viedenskej univerzite. V rokoch 1991 až 2002 pôsobila opäť v Bratislave, na SAV a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Je autorkou monografií o F. X. Messerschmidtovi, ktoré vyšli v rokoch 1982 a 2015 vo Viedni. Žije v Mníchove a vo Viedni.

Walter Malaschitz vyrastal na Zuckermandli pod ruinami Hradu, na divom, neregulovanom brehu Dunaja. Táto romantická časť Bratislavy zanechala v jeho chlapčenskej duši nezmazateľné stopy, keď sa po rokoch rozpamätáva na ľudské osudy, na domy a ulice, ktoré čas dávno zniesol zo sveta. Jeho prekvapujúco presné svedectvo, jeho presvedčivo podané osobné dejiny sa stávajú súčasťou dejín generácie, spoločnosti, krajiny, súčasťou histórie, ktorá sa prehnala mestom na Dunaji.

Bratislavský Hrad bol dôležitou pevnosťou, príležitostnou rezidenciou uhorských kráľov, sídlom významných úradov. Za panovania Márie Terézie (1740-1780) jeho význam vyvrcholil. Potom nasledoval rýchly úpadok, hrad stratil pôvodné historické funkcie, až zostal po požiari v roku 1811 vyše 150 rokov chátrajúcou ruinou.V tereziánskom období boli interiéry Hradu nákladne prestavané a zariadené. Vznikla tu skvostná rezidencia pre uhorský miestodržiteľský pár - knieža Alberta Sasko-Tešínskeho a jeho manželku arcikňažnú Máriu Kristínu, dcéru Márie Terézie. Mária Terézia a Jozef II. tu mali tiež svoje miestnosti. Hrad bol 15 rokov panovníckym sídlom.

Prof. PhDr. Mária Pötzl-Malíková, DrSc. sa narodila v roku 1935 v Kraľovanoch, vyrástla v Bratislave. Študovala dejiny umenia a dejepis v Bratislave a Prahe, promovala v Brne. Do roku 1969 pracovala v SAV v Bratislave, potom tri roky na Viedenskej univerzite. V rokoch 1991 až 2002 pôsobila opäť v Bratislave, na SAV a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Je autorkou monografií o F. X. Messerschmidtovi, ktoré vyšli v rokoch 1982 a 2015 vo Viedni. Žije v Mníchove a vo Viedni.

Plniť nesplniteľné je pre produkčnú Simonu v televíznom zákulisí na každodennom poriadku. Jedného dňa moderátorka Clemmie potrebuje, aby ju niekto zastúpil na verejnosti, a Simona dostáva od jej manažéra a brata Matúša lákavú ponuku – stať sa na okamih jej dvojníčkou. Čo však spočiatku vyzerá ako šanca na ľahký zárobok, sa skomplikuje vo chvíli, keď Matúš Simone večer pred dôležitým natáčaním oznámi, že Clemmie je nezvestná. Ak sa im nepodarí moderátorku dostať na pľac pred prvou rannou klapkou, bude Simona nielenže odhalená ako dvojníčka, ale príde tým aj o svoju tvrdo odpracovanú kariéru produkčnej. S Matúšom sa nechajú vtiahnuť do nebezpečného pátrania, v ktorom sa nedá dôverovať absolútne nikomu. Spoločne musia čeliť nielen temným stránkam internetovej slávy, ale aj rastúcej vzájomnej príťažlivosti. Podarí sa im nájsť nezvestnú moderátorku? A ako sa postavia k toxickej kultúre (nielen) v šoubiznise?

Autorka Magdaléna Piñeros pochádza z Kopaníc, kde počas dlhých hodín pasenia oviec unikala fantáziou do vymyslených príbehov. Má vyštudovaný odbor filmové a televízne štúdiá na univerzite Oxford Brookes. Vášeň pre cestovanie a nové kultúry ju zaviala do rôznych končín sveta, pár rokov žila v USA, Paríži, Oxforde a Londýne. Aktuálne býva v nemeckom Krušnohorí s manželom a dvoma dcérami. Dvojníčka je jej debut.

Spaľujúca horúčava? Ťaživé dusno? Očakávajte nečakané a ponorte sa do mrazivej atmosféry. Vtrhnite do víchrice zvratov a nechajte sa unášať lavínou neobyčajných koncov. Osviežujúca búrka dvanástich príbehov. Zimomriavky zaručené!

Tina Kirs (1987) je absolventkou Právnickej fakulty Trnavskej univerzity. Počas štúdia sa zaoberala totalitnými režimami a majetkovým právom. V súvislosti s tým publikovala v roku 2014 štúdiu v časopise Pamäť národa. Potom sa na niekoľko rokov usadila v súkromnom vydavateľstve právnickej a ekonomickej literatúry a neskôr sa zamestnala v štátnej príspevkovej organizácii. V roku 2023 jej vyšiel knižný triler Bolesť. Momentálne je na materskej dovolenke. Cez deň sa venuje malej Dorotke a po večeroch usilovne pracuje na nových príbehoch. Umelecký pseudonym je anagramom jej krstného mena Kristína Novanská Kručayová.

Prechádzka starým Prešporkom začína vnútri dnes už zbúraných hradieb okružnou cestou popri baštách a mestských bránach. Poskytuje čitateľovi množstvo zaujímavých informácií a príbehov o ľuďoch, uliciach, domoch a palácoch. Prechádzka pokračuje okolo hradieb po mestskej promenáde a končí sa v niekdajších malebných predmestiach Bratislavy Schöndorf, Széplak, Zuckermandel, Dunajské predmestie. „Dnešná Bratislava je od roku 1919 opäť hlavným mestom. Jej vonkajší obraz sa odvtedy podstatne zmenil. Starobylé mizne, moderné honosné budovy rastú ako huby po daždi. Prudký rozvoj mesta ničí staré spomienky a tradície. Bol by som rád, keby táto skromná práca pomohla upevniť v starých i mladých obyvateľoch aj všetkých priateľoch historického mesta lásku k rodnej hrude, na ktorej žijú, a uchovať im v pamäti pekný starý Prešporok.“ Karl Benyovszky, 1937

Karl Benyovszky sa narodil 4. júla 1886 v centre Prešporka, na nároží terajšieho Hviezdoslavovho námestia a Mostovej ulice. Benyovszky, syn policajného úradníka, prežil v dome s výhľadom na Mestské divadlo a kostolík kláštora Notre Dame celé detstvo. Navštevoval maďarské školy, ale nemčinu stále považoval za svoj materinský jazyk. Po I. svetovej vojne ho v Budapešti odsúdili za protimonarchistické názory. Roku 1924 sa vrátil do Bratislavy, kde žil až do roku 1945. Pôsobil v redakcii Pressburger Zeitung, neskôr v Grenzbote. Intenzívne sa zaoberal históriou mesta, napísal knihu o dejinách mestského divadla, rozsiahle dielo o živote J. N. Hummela. Po slovensky vyšli jeho knihy Prechádzka starým Prešporkom, Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Považie – hrady, zámky, povesti. Po násilnom vysťahovaní Nemcov z Československa žil v Rakúsku, kde 6. januára 1962 zomrel.

Bratislava v medzivojnových rokoch mala povesť tolerantného mesta. Veď kto by v rozhádanej republike neobdivoval viechy, kde Nem­ci s Čechmi a Slováci s Maďarmi popíjali svoje vínko v dobrej zhode. Alebo korzo, ktoré bolo spoločné. V uliciach zneli všetky jazyky mesta, plynul tu každodenný život, slávilo sa i oddychovalo. Nedele venovali Prešporáci i noví Bratislavčania prechádzkam, aj v širokom okolí. Mesto ponúkalo všelijaké vône a zaujímavosti, ku ktorým patrili bizarné postavičky ulice. Takáto pohoda sa však nezrodila spolu s republikou. Z nepokojného Pressburgu – Požone – Prešporka do pokojnej Bratislavy viedla spletitá cesta.

Daniel Luther (1950, Bratislava) je vedecký pracovník Ústavu etnológie SAV. Vo svojich výskumných prácach sa zameriava na vývin mestského spoločenstva Bratislavy v 20. storočí, súčasné transformačné procesy a sociálnu a kultúrnu diverzitu mesta.

Zápas o Bratislavský hrad je autentický dokument o zápase s mocou, ktorý v päťdesiatych rokoch vyústil do zatknutia a uväznenia Alfreda Piffla. Denník 1948 – 1972 zachytáva obdobie, keď Alfred Piffl pracoval na plánoch obnovy a rekonštrukcie Bratislavského hradu, podieľal sa na rekonštrukcii hradu Devín, viedol archeologické vykopávky, robil výskum bratislavského Podhradia, rímskych nálezov v Stupave a v Gerulate. Kniha obsahuje okolo 200 autorových kresieb, litografií a fotografií.

Alfred Piffl (13. júna 1907, Kerhatice nad Orlicí – 26. júna 1972, Bratislava), absolvent ČVUT v Prahe, v tridsiatych rokoch pracoval u Baťu, neskôr ako architekt. Po vojne sa stal profesorom a prvým dekanom na katedre dejín architektúry na SVŠT v Bratislave, kde pôsobil desať rokov. Od roku 1953 sa venoval rekonštrukcii Bratislavského hradu. V roku 1957 bol vo vykonštruovanom procese odsúdený na dva roky väzenia. V šesťdesiatych rokoch viedol archeologické vykopávky v Bratislave a okolí. Zomrel náhle uprostred práce v roku 1972. Je autorom vyše tisíc obrazov, kresieb a litografií.

História Petržalky, legendy, spomienky, najmä tie od polovice 20. storočia, ktoré sa prelínajú so životom autora – dnešného Staropetržalčana. S nostalgiou a láskou spomína na Petržalku svojho detstva a mladosti, na ulice, obchody, ovocné sady, športoviská, výletné a rekreačné miesta, školy, kultúrne pamätihodnosti a každodenný život v tejto svojráznej časti dnešnej Bratislavy, ktorá v uplynulých desaťročiach viackrát menila štátnu príslušnosť a menili sa aj jej obyvatelia.

Pri prechádzke ulicami Starého mesta si na priečeliach budov môžeme všimnúť množstvo heraldických pamiatok. Od 13. storočia erby a heraldické znaky dotvárali vzhľad cirkevnej a svetskej architektúry, ale nachádzame ich aj na plastikách, pomníkoch, fontánach, epitafoch či vitrážach v kostoloch. Erby šľachticov, svetských a cirkevných hodnostárov, štátne symboly, stoličné a mestské erby, znaky cechov a reholí identifikovali svojich nositeľov. Sú nielen šperkami dobovej architektúry, ale aj cenným historickým prameňom pri datovaní objektov, prestavby či zmeny majiteľov.

PhDr. JANA ORŠULOVÁ (1956) absolvovala štúdium archívnictva a pomocných vied historických na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia bola Bratislava vďaka liberálnej klíme miestom stretávania rakúskych, maďarských a slovenských slobodomurárskych lóží. Schádzali sa v chýrnych reštauráciach hotela National, Savoy, Lerchner a ďalších, neskôr v slobodomurárskych domoch. O čom bratia slobodomurári rokovali? Kto to boli a aký mali vplyv na vtedajšie dianie? Mená ako Rigele, Hummel, Kozics, Liszt, Kempelen, Štefánik, Šrobár, Karvaš sú dodnes súčasťou našich kultúrnych a politických dejín. O slobodomurároch dodnes kolujú legendy a mýty. V čase najväčšieho rozmachu vytvorili a zanechali po sebe desiatky pamätníkov, prispievali na charitu, mali vplyv v politike a na dianie v meste. V roku 1938 boli slobodomurárske lóže na Slovensku zlikvidované. Skončila sa jedna éra málo známych dejín Bratislavy opradených tajomstvom.

Katarína Mešková Hradská (1956) pracuje v Historickom ústave SAV, zaoberá sa novšími dejinami Slovenska v stredoeurópskom kontexte. Je autorkou viacerých publikácií a štúdií z obdobia slovenského štátu.

Kniha rozprávok a povestí z autorovej milovanej Bratislavy. Známe i menej známe príbehy o ľuďoch, miestach a zákutiach starej Bratislavy od najstarších čias po súčasnosť sú prerozprávané neopakovateľným štýlom.

Igor Janota (1921 – 2008), absolvent Vysokej školy obchodnej, bol synom Ľudovíta Janotu, autora knihy Slovenské hrady. Podobne ako jeho otca zaujímala história, aj preňho sa dejiny, predovšetkým dejiny Bratislavy, stali celoživotnou témou. Publikoval vyše 3 000 článkov, zozbieral okolo 150 povestí zo starej Bratislavy. Písal rozprávky pre deti. Mnohé z jeho textov o histórii mesta vyšli knižne: Bratislavské rarity, Slávni ľudia v Bratislave, Rehole, kostoly a kláštory v Bratislave, Legendy a mýty zo starej Bratislavy, Rozprávky a povesti z Bratislavy, Príbehy bratislavských fontán a studní a ďalšie.

Autor opisuje udalosti, ktoré sa odohrali v prostredí starej Bratislavy. Spomína arkier starej radnice, hradného ducha, Ganymédovu fontánu, chodbu pod Dunajom, strieborného orla, svetlo v starej synagóge, vodníka z Prievozu, strašidlá zo Zelenej ulice, hadiu jaskyňu, devínsku hradnú pani, bezhlavého drábika, alchymistu, krvavú studničku, bratislavského Floriána, poklad bezhlavého mnícha a ďalšie miesta, udalosti a postavy. V legendách a mýtoch ožívajú zákutia starej Bratislavy.

Igor Janota (1921 – 2008), absolvent Vysokej školy obchodnej, bol synom Ľudovíta Janotu, autora knihy Slovenské hrady. Podobne ako jeho otca ho zaujímala história, aj preňho sa dejiny, predovšetkým dejiny Bratislavy, stali celoživotnou témou. Publikoval vyše 3 000 článkov, zozbieral okolo 150 povestí zo starej Bratislavy. Písal rozprávky pre deti. Mnohé z jeho textov o histórii mesta vyšli knižne: Bratislavské rarity, Oprášené historky zo starej Bratislavy, Slávni ľudia v Bratislave, Rehole, kostoly a kláštory v Bratislave, Legendy a mýty zo starej Bratislavy, Rozprávky a povesti z Bratislavy, Príbehy bratislavských fontán a studní a ďalšie.

Autor popisuje rehoľné spoločenstvá od príchodu na naše územie, ich násilnú likvidáciu počas barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 a návrat niektorých z nich po roku 1989. Počas stáročí rehole plnili svoje náboženské poslanie, vykonávali rozsiahlu humanitárnu, zdravotnícku ale aj národno-osvetovú činnosť. Popri predstavení tých najznámejších: františkánov, saleziánov, benediktínov, jezuitov, kapucínov, antonitov, cisterciánov, dominikánov, milosrdných bratov, trinitárov, uršulínok a klarisiek zaznamenáva aj činnosť menej známych reholí, akými boli krížovníci, lazaristi, kanonistky sv. Augustína rehole Notre Dame, milosrdné sestry. Ich poslaním bolo predovšetkým poskytovať milosrdenstvo, pomáhať v utrpení a podporovať chudobných. Kniha je doplnená aj o históriu sakrálnych stavieb a najznámejších kláštorov na území Bratislavy s množstvom unikátnych dobových fotografií.

Igor Janota (1921 – 2008), absolvent Vysokej školy obchodnej, bol synom Ľudovíta Janotu, autora knihy Slovenské hrady. Podobne ako jeho otca zaujímala história, aj preňho sa dejiny, predovšetkým dejiny Bratislavy, stali celoživotnou témou. Publikoval vyše 3 000 článkov, zozbieral okolo 150 povestí zo starej Bratislavy. Písal rozprávky pre deti. Mnohé z jeho textov o histórii mesta vyšli knižne: Bratislavské rarity, Oprášené historky zo starej Bratislavy, Slávni ľudia v Bratislave, Rehole, kostoly a kláštory v Bratislave, Legendy a mýty zo starej Bratislavy, Rozprávky a povesti z Bratislavy, Príbehy bratislavských fontán a studní a ďalšie.

Investigatívny fotograf Karovič sa s dlhoročným kolegom Palicom ocitnú v Gemeri, kde sa stala rituálna vražda. Obeťou sa stala Karovičova sesternica. Zapletú sa s miestnymi Rómami aj s tajomnou sektou. Prenasleduje ich neznáme nebezpečenstvo a pribúdajú mŕtvoly a podozriví. Ostrieľaní chlapi Palica s Karovičom majú problém. Gemer ich víta aj nenávidí, pretože tu platia miestne pravidlá a oni dvaja tu navždy zostanú cudzincami.

Peter Gašparík (1977, Bratislava). Študoval réžiu na VŠMU a tiež v Taliansku, vo Francúzsku a v USA. Okrem réžie (dokumenty Tereza – Náboj lásky, STOPY - Boje v Banskej Štiavnici) píše poéziu a prózu. Vyšli mu knihy Kúsok môjho srdca, Čo som (ne)urobil, (ne)urobil som, Šelmy a hyeny, Ružová vila a krimi romány Smrť na Zlatých, Smrť v Štiavnici, Smrť v kostole, Smrť v Tatrách a Smrť v Gemeri. Venoval sa aj prekladom a podnikaniu.

Klaudii sa akosi často lepí smola na päty. Neželaný návrat domov ju neustále núti premýšľať nad tým, ako sa odtiaľ dostať preč čím skôr. Po tom, ako sa nečakane zoznámi so sebavedomým obchodníkom, sa jej život zásadne zmení. Ale nebude to láska, ktorá spojí týchto dvoch ľudí z tak rozličného prostredia. Podarí sa majstrovi biznisu uzavrieť kšeft, ku ktorému tak veľmi potrebuje Klaudiu? A nielen ju? Splní sa mu nakoniec jeho plán? A budú to peniaze, ktoré v skutočnosti vyhral? Dostane sa Klaudia z kaluže, alebo spadne do blata? Príbeh plný humorných situácií s nevšednými obchodnými praktikami, s nevšednými podmienkami a s nevšedne luxusnou záľubou.

Katarína Machová (1977, Trenčín) študovala na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Žije v Motešiciach pri Trenčíne, pracuje v súkromnej firme. Vo vydavateľstve Marenčin PT jej vyšli romány Milujem ťa, Neľutujem nič, Nevesta, LoveC a Kšeft. Je vydatá a má syna Samuela.

Kniha je venovaná problematike vzťahov medzi Izraelom a jeho susedmi. Prináša prehľad vojnových konfliktov medzi Izraelom a arabskými štátmi ako aj palestínskymi teroristickými organizáciami. Zaoberá sa kritickým pohľadom na dianie v niektorých organizáciách OSN, ktoré sa vyznačujú zaujatosťou voči Izraelu. Text je doplnený krátkym prehľadom židovských dejín od biblických čias po súčasnosť.

Jaroslav Franek (1946) je bývalý vysokoškolský učiteľ na Fakulte elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity. V rokoch 1990 až 2013 bol hovorcom Ústredného zväzu židovských náboženských obcí. Je autorom odborných prác z fyziky a elektrotechniky a tiež článkov venovaných židovskej problematike. Patrí k zakladateľom inštitútu Judaistiky Univerzity Komenského v Bratislave, kde viedol kurzy všeobecnej histórie židovského národa.

Nevýraznému účtovníkovi, tridsiatnikovi Ludwigovi, odhalí starý otec rodinnú históriu a židovský pôvod. Jeho prastarý otec s priateľom založili pred vojnou pohrebníctvo, vlastnili budovu a pozemky. Tie sa teraz vrátili do rúk potomkom. Keď Ludwiga po zinscenovanom spore vyhodia zo zamestnania, prijme ponuku starého otca a stáva sa spoločníkom novozaloženého pohrebníctva. Udalosti naberajú rýchly spád. Počas rozbiehania firmy a rekonštrukcie priestorov prichádza ku konfliktom. Korupcia, hádky a vydieranie vyústia do vraždy. Pribudnú ďalšie obete a podozrenia vedú do najvyšších poschodí politiky...

Ervín Hodulík (1984) sa narodil v Trnave, vyrastal v Petržalke a životné skúsenosti naberal v Londýne. Vyštudoval Teóriu a históriu divadla na filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. V minulosti sa venoval dramatickej tvorbe. Napísal 11 divadelných hier a jednu audio rozprávku. Za divadelné hry získal ocenenia na Slovensku a v Česku. Tiež sa snažil preraziť na divadelných doskách stupavského ochotníckeho súboru. Jeho debutový román Pohrebná služba sa číta ako mafiánsky krimi triler. Pracuje v medzinárodnej spoločnosti v Bratislave.

Anton Baláž sa rozhodol obzrieť za doterajším životom. Opisuje svoje životné univerzity, prvé literárne pokusy, štúdium novinárstva, zošrotovanie knižného debutu, viacročný zákaz publikovania a návrat k historickým príbehom. Novinárska činnosť mu prinášala podnety, ktoré spracoval románoch. Ich filmové a televízne spracovanie mu umožnili nazrieť za kulisy ateliérov na Kolibe a v Mlynskej Doline. Osobné a tvorivé kontakty s generačnými príslušníkmi opisuje v portrétoch (Mitana, Ballek, Buzássy, Strážay, Števček, Turčány, Petrík, Veigl, Blažková). Solženicynov román Súostrovie Gulag ho inšpiroval k napísaniu románu Tábor padlých žien. Stretnutie s Arnoštom Lustigom na festivale Kafkove Matliare bolo podnetom pokračovať v tvorbe – napriek tomu, že si kladie rovnakú otázku ako iný slovenský prozaik Pavel Vilikovský: „Ale koho to zaujíma?“ Literatúra pre neho zostáva cestou, ako túto autorskú skepsu prekonať.

Anton Baláž (1943, Lehota pod Vtáčnikom), absolvent FiF UK v Bratislave, prozaik, scenárista a publicista. Je autorom románov Skleníková Venuša, Tu musíš žiť, Chirurgický dekameron, Tábor padlých žien, Krajina zabudnutia, Len jedna jar, Portréty prežitia, kníh literatúry faktu Hriešna Vydrica, Transporty nádeje, Dva slovenské osudy Špitzer-Mach, biografických diel a kníh rozhovorov. Jeho diela dostali filmovú a televíznu podobu, vyšli vo viacerých domácich vydaniach a v prekladoch. Za literárnu tvorbu získal Cenu ministra kultúry SR a štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.

Príbeh mladého dievčaťa, ktoré odchádza z domu študovať a splniť si svoj sen. Zrazu je prvý raz sama, odkázaná iba na seba a prvýkrát sa dotýka dospelého života. Je to aj príbeh o priateľstve, rodine a o tom, ako na svojej ceste napokon nájde niekoho, do koho sa zaľúbi, aj keď o to na začiatku vôbec nestála.

Silvia Grácová sa narodila v Bratislave, kde aj žije. Vyštudovala cudzie jazyky, ktoré sú stále jej záľubou. Miluje čítanie dobrých príbehov, sledovanie dobrých príbehov v divadle, ich počúvanie v pesničkách a objavovanie krásnych miest na Zemi. To všetko s poznámkovým blokom na dosah ruky.

Piateho novembra 1772 spišské mestá pripíjali na zdravie cisárovi Jozefovi II. a Márii Terézii, arcivojvodkyni rakúskej a kráľovnej uhorskej a českej. Veselie sprevádzalo ukončenie 360 rokov trvajúceho zálohu časti spišského regiónu. Osemnáste storočie však pre Spiš a jeho obyvateľov nezačalo radostne. Spamätať sa museli zo spúšte, ktorú v krajine zanechali sto rokov trvajúce vojny. Po rokoch hojnosti prišli roky odriekania. Boje medzi vojskami protihabsbursky orientovanej uhorskej šľachty, osmanskými plukmi a cisárskou armádou ako aj násilná rekatolizácia významne zasiahlli do politického, náboženského a hospodárskeho vývoja spišského regiónu. Mier, ktorý v roku 1711 ukončil boje, prišiel v pravý čas. Spišské mestá rozkvitli, znova sa v nich rozprúdili remeslá a obchod, pôsobili v nich významní obchodníci, remeselníci a umelci európskeho formátu – zlatník Ján Siláši, sochár Ján Brokoff či maliari romantizmu Ján Czauczik a Ján Rombauer, dvorný maliar cára Alexandra I.

PhDr. Miriam Lengová, M. A., pôsobí ako vedecký pracovník, historik a odborný poradca archivár v nadnárodnej spoločnosti v oblasti elektroniky a zdravotnej techniky. Absolvovala odbor história – nemecký jazyk a literatúra na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a archívnu vedu na Universiteit van Amsterdam v Holandsku. Publikovala niekoľko vedeckých štúdií a článkov vo vedeckých periodikách na Slovensku aj v Holandsku v oblasti histórie (najmä dejiny remesiel a cechov) a archivistiky. Je autorkou kníh Kežmarskí remeselníci, Remeslá, cechy a obchod na Spiši do polovice 17. storočia a spoluautorkou knihy Philips: familie van ondernemers.

Odkedy Paula odišla z kriminálky uplynulo niekoľko rokov a prestala sa venovať aj práci súkromného detektíva. Vyšetrovanie zločinov jej chýba, ale pri novom zamestnaní na to nemá čas. Elitný vyšetrovací tím rieši sériu vrážd, ktoré zasiahnú aj do ich radov. Zastaviť vraha si vyžaduje extrémne úsilie. Paula v snahe pomôcť bývalým kolegom a priateľom v ťažkej situácii mení svoje priority. Bez ohľadu na to, že tým ohrozuje svoj krehký vzťah aj kariéru. Pátranie po páchateľovi je pretkané politickým pozadím a každý, kto sa ho zúčastní, je v nebezpečí. Kto všetko sa nakoniec ocitne na vrahovom zozname?

Vojtech Beniczky (1973) je pseudonym autora, ktorý sa narodil v Malackách. Od detstva žije v Bratislave, kde sa najskôr vyučil remeslu a o desať rokov neskôr zmaturoval. Píše fiktívne kriminálne romány, ale pri opisoch záporných postáv sa inšpiruje reálnymi ľuďmi, s ktorými vyrastal. Zažil situácie, vďaka ktorým dokáže dôveryhodne opísať policajný zásah, či výsluch. V súčasnosti sa obklopuje už len ľuďmi, ktorí mu pri písaní slúžia ako pozitívni hrdinovia. Je ženatý a má jednu dcéru.

Starodávne mesto Pressburg, v 19. storočí aj s oficiálnym názvom Pozsony, mesto korunovácií 18 panovníkov rakúskej monarchie za uhorských kráľov, bolo v roku 1919 pomenované slovenským názvom Bratislava. Je to začiatok obdobia, ktorým chceme čitateľa previesť. Turbulentnými rokmi 20. storočia, ale aj prechodom do prvých rokov 21. storočia, v ktorých doznievali problematické spoločenské procesy po Nežnej revolúcii v roku 1989. V stručnom prehľade sú popísané hlavné etapy vo vývine mesta od začlenenia do československého štátu po dnešné dni.

Daniel Luther (1950, Bratislava), vedecký pracovník Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV, v. v. i. Vo svojich výskumných prácach sa zameriava na vývin mestského spoločenstva Bratislavy v starších obdobiach i v súčasnosti, sociálnu a kultúrnu diverzitu v mestskom a vidieckom prostredí.

Táňa pre manžela a pokoj v rodine obetovala všetko. Najviac však samu seba. Príbeh o tom, ako jedno zlé rozhodnutie môže zmeniť život a veľa zlých rozhodnutí môže zmeniť viaceré životy. Adrián má Táňu. Táňa má Tibora. A Tibor má emočnú poruchu osobnosti. A nielen to. Veci a vzťahy sa im veľmi rýchlo vymknú spod kontroly. Adrián postupne odhaľuje všetky súvislosti a prichádza na to, že Tibor je pravdepodobne zapletený do zločinu. Robí všetko pre to, aby ochránil Táňu. Za akúkoľvek cenu...

Evelin Červienková Cabániková (1990, Žiar nad Hronom) dvojnásobná mama na plný úväzok, pracujúca v poisťovníctve, milujúca svoju rodinu, knihy, turistiku a Liptovskú Maru. Najlepšie si oddýchne pri dobrej knihe alebo na niektorom tatranskom štíte, spoločne s manželom. Voľný čas trávi rada s rodinou a priateľmi, ktorých si starostlivo vyberá. Nemá rada faloš, pretvárku a prázdne reči. Miesto sľubov privíta skutky, miesto vína dobre vychladený gin tonic a šalát pokojne a bez výčitiek nahradí zbožňovanou pizzou. Písaniu sa venuje 10 rokov, okrem toho rada športuje, číta detektívky, cestuje a spoznáva Slovensko. Svoj druhý domov našla v Košiciach, kam sa každoročne s láskou vracia. Vyšli jej romány Všetci moji muži, Melónová aféra, Luxusný prešľap, Ďalšia, prosím! a Uväznená.

Dva unikátne a bizarné ľudské osudy reprezentované dvoma šľachticmi – barónom Gregorom Friesenhofom (1840 – 1913) a kniežaťom Liviom Odescalchim (1863 – 1938). Delila ich jedna generácia, niekoľko stupňov na aristokratickom rebríčku a ich celoživotné záujmy. Pre jedného to bolo poľnohospodárstvo a meteorológia v tom najširšom zmysle slova, pre druhého skôr umenie, veda a politika. Mali však aj veľa spoločného. Obaja boli svojím pôvodom cudzincami, ich sídla delilo len čosi cez 10 kilometrov, stali sa bielymi vranami vo svojích rodinách, mnohí ich mali za bláznov a svojimi životnými osudmi si viackrát skrížili cesty. Nakoniec ich spojil vzťah k slovenskému prostrediu a k slovenskému národnopolitickému hnutiu. Friesenhof bol členom výboru Matice slovenskej, dopisovateľom do slovenskej tlače a dušou unikátneho hospodárskeho spolku s tolerantným postojom k slovenským roľníkom a ich záujmom. Odescalchi mal kontakty so slovenskými politikmi, stál na čele prevratu v regióne v roku 1918, organizoval slovenskú šľachtu v prospech Československej republiky a bol v úzkom vzťahu s Maticou slovenskou. Životné osudy oboch osobností spolu s pôvodom a rodinným prostredím, ako aj regionálnym i celoslovenským zakotvením, vytvárajú príbehy, ktoré by človek nevymyslel a ktoré mohli „stvoriť“ len dejiny vo svojej jedinečnosti a pestrosti.

Prof. PhDr. Roman Holec, DrSc. (1959, Bratislava), zaoberá sa dejinami „dlhého“ 19. storočia, jeho špecializáciou sú hospodárske a sociálne dejiny, v súčasnosti najmä dejiny šľachty a environmentálna história. Je autorom 17 samostatných knižných titulov, spoluautorom vyše desiatich syntéz a takmer dvoch stoviek vedeckých štúdií publikovaných v 15 krajinách sveta. Študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave odbor slovenčina-dejepis. Pracuje na Historickom ústave SAV, je profesorom histórie na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty UK.

Rabín Chatam Sofer (vlastným menom Moše Schreiber) je dnes súčasťou multikultúrneho panteónu osobností Bratislavy. Patrí k najväčším duchovným autoritám tradičného judaizmu. Za jeho pôsobenia bola Prešporská ješiva jednou z najprominentnejších vzdelávacích inštitúcií v židovskom svete. Po rokoch zabudnutia sa dočkal poštovej známky, pamätnej mince, uličky Soferove schody a v roku 2002 bol slávnostne otvorený Pamätník Chatama Sofera. Bratislavská verejnosť, židovskí veriaci a turisti z celého sveta môžu obdivovať moderný objekt, ktorý rešpektuje prísne náboženské tradície judaizmu.

Kniha, ktorú zostavil Peter Salner, prináša autentické pohľady na osobnosť slávneho rabína, ale tiež na zničenie a zložitú záchranu cintorína, na ktorom je pochovaný. Judaista Maroš Borský píše o živote a diele Chatama Sofera, diplomat Martin Bútora prispel k obnove Pamätníka z pozície slovenského veľvyslanca v USA, architekt Martin Kvasnica je autorom projektu pamätníka, etnológ Peter Salner koordinoval komunikáciu bratislavskej komunity, miestnych úradov a veriacich židov z USA a Izraela, pracovníci firmy RAFT Vladimír Mühl, Roman Koprda a Michal Čulen sa podieľali na stavbe Pamätníka. Nechýbajú ani postrehy Jozefa Staška a Otta Macháča, ktorí sprevádzajú návštevníkov a spomienky Martina Mózera na tvorbu filmového dokumentu o soferovskej dynastii.

Tak vám teda poviem, čo môžete od tejto knižky očakávať: Sex, holokaust a starnutie. Lebo to som ja a témy, ktoré naozaj ľúbim. Možno sa vám zdá divné, keď poviem, že milujem starnutie. Vysvetlím. Starnutie je niečo, v čom som fakt dobrý, zažívam ho denne na vlastnej koži. Čo o holokauste povedať nemôžem. Je možné, že pri niektorých príbehoch sa zastavíte a poviete si: Toto sa určite nestalo, prípadne sa to nemohlo udiať tak, ako autor píše. A preto upozorňujem, že všetko, čo si v knižke prečítate, je pravda. Stand-up komici totiž vždy hovoria pravdu, len majú niekoľko úrovní pravdy.

Michael Szatmary (1974, Bratislava). Typický bratislavský Staromešťan barového a kaviarenského typu, nedocenený muzikant, bývalý hovorca Ústredného zväzu židovských náboženských obcí, otec a profesionálny Žid, no v prvom rade stand-up komik.

Túžba po poznaní rodinného tajomstva privádza Ester do temných vôd pravdy, ktorá nečakane odhaľuje svoju hrozivú tvár. V tej chvíli sa z jej budúcnosti stáva ťažko uchopiteľná silueta. Ester sa mení na nezlomnú karieristku, tvrdohlavo odmietajúcu priznať podstatu vlastného problému. Po dlhých rokoch sa do jej života nečakane vracia muž, ktorý o nej vedel priveľa a zmení všetko. Na povrch vypláva hriešne klamstvo.

T. J. Lex je jednou z vás: Tajomná, tak trochu Ješitná, túžiaca po Láske a majsterka v Experimentovaní. Cez deň nosí uniformu, ktorá vzbudzuje vážnosť, v noci sa v nej prebúdzajú fantázie, ktoré sú priveľmi šokujúce, no rozhodne vzrušujúce. Po úvodnom príbehu Liany v knihe Za hranicami rozkoše a jej pokračovaní Za hranicami túžby, erotickom trileri Nebezpečná nevera či dobrodružstách mladej hrdinky Mily v románe Chcem byť iba tvoja sa vrhnite tentoraz do sexi trileru Hriešne klamstvo.

Ideálna rodinka sa teší na spoločný výlet do zoo. Adam, Veronika a ich dve deti by sa radi videli ako typická dokonalá sporiadaná rodina. Atmosféra v aute sa však dá krájať a tak sa Adam rozhodne, že napätie trochu rozptýli a porozpráva tajomný príbeh z minulosti: prečo vlastne stojí pri ceste deväť krížov? A je to všetko pravda?

Roman Kulich (1980, Ružomberok) pracuje v rodinnej firme v oblasti gastronómie. Písaniu sa venuje od šestnástich rokov. Vyšli mu romány Požierač, Dr. Weiss, Prekliatie, Krik nevinných, Pomsta a Deväť krížov. Poviedky mu vyšli v časopisoch Fantázia, Dotyky a v zbierkach Fantastická 55 a Utekajme, už ide. Spolu s manželkou žije v Žiline.

Jana možno chcela zomrieť. Opila sa do bezvedomia a takmer vyskočila z balkóna. Smútok nad stratou dieťaťa ju prevalcoval. Necítila už nič len bezhraničnú osamelosť. Po dovolenke na Sicílii, kde má abstinenčné príznaky, sa rozhodne pre protialkoholickú liečbu. Prežije jej vzťah s Milanom takúto veľkú skúšku? Na liečení sa stretáva s alkoholikom Alanom. Oplatí sa prekonať prekážky a zotrvať pri mužovi, ktorý je jej osudovou láskou, alebo má vyskúšať nový vzťah s oveľa mladším mužom, ktorý jej sľubuje lásku a rodinu? Je to príbeh o závislosti, komplikovaných vzťahoch, ale aj o osamelosti hlavnej hrdinky.

Jana Müllerová je novinárka. Píše pod pseudonymom. Vyšiel jej úspešný román Dobrá milenka.

Poviedky, inšpirované skutočnými príbehmi, bývajú čitateľsky veľmi obľúbené. Predovšetkým, ak sú napísané s veľkou mierou úprimnosti, s bravúrou ľahkého pera a s nezanedbateľnou dávkou životného optimizmu. Potom im môžeme naozaj dôverovať. Vďaka nim sa totiž – napriek modernosti doby – ocitneme opäť raz bližšie sami k sebe.

Elena Rumánková (31. marca 1939, Stará Turá) učiteľka, spisovateľka, maliarka. Vyštudovala Pedagogickú fakultu UK v Bratislave. Celý svoj profesionálny život pôsobila ako učiteľka. Vytvorila vyše 400 obrazov, prevažne olejomalieb. Je autorkou aj niekoľkých skladieb, napr. Pieseň o Starej Turej, ku ktorej napísala hudbu i text. Je autorkou zbierok poviedok o histórii rodného mesta Zakvitli lipy pod Drahami a Za tajomstvom pečatí, poviedok zo školského prostredia Slnko im svieti do vlasov, ságy o koreňoch vlastného rodu Spýtaj sa vetra, dramatizácií diel Kristíny Royovej Sluha, Oľga a Vykúpené šťastie, básní pre deti Lúka plná prekvapení (vyšlo časopisecky) a románu Ruže z marcipánu (pripravené na vydanie). Jej syn Ivan R. V. Rumánek prednáša japončinu na Masarykovej univerzite v Brne a dcéra Martina Monošová je spisovateľka. Spolu s manželom Gustávom Rumánkom sa venovala kultúrno prospešnej činnosti, za ktorú obaja, spolu i zvlášť, získali niekoľko ocenení. Je presvedčená lokálpatriotka. Okrem rokov štúdia a mesiacov korony nežila mimo rodného mesta, hoci kvôli zdravotným obmedzeniam v súčasnosti žije a tvorí v Slovenskom Grobe u dcéry. Svoje stredné meno Mária používa iba pre literárnu tvorbu. Miluje kvety, kávu a východ slnka.

V židovských rodinách sa kladie dôraz na výchovu a vzdelanie detí od útleho veku. Zložitý vývoj židovského školstva v rôznych obdobiach súvisel s procesom zrovnoprávnenia Židov s ostatným obyvateľstvom, čo prispelo aj k rozvoju židovských škôl. Autorka opisuje vývoj židovského školstva na našom území, spoločenské a politické podmienky, ktoré židovské školstvo bezprostredne formovalo aj ohrozovalo, pričom muselo vzdorovať politickým a ideologickým tlakom a narastajúcemu antisemitizmu. Približuje formovanie školskej politiky v období 1. ČSR, postupné vyraďovanie židovských študentov zo štúdií na všetkých školách počas slovenského štátu, ako aj pôsobenie židovských ľudových škôl v pracovných táboroch na území Slovenska.

Katarína Mešková Hradská (1956) pracuje v Historickom ústave SAV, kde sa venuje problematike židovskej komunity na Slovensku v rokoch 1918 – 1945. Na túto tému napísala viacero kníh a vedeckých štúdií, ktoré uverejnila na Slovensku i v zahraničí. Ako riešiteľka domácich a zahraničných vedeckých projektov sa stala štipendistkou vedeckých inštitúcií v Izraeli a vo Francúzsku. Je nositeľkou viacerých ocenení za prínos k popularizácií dejín Slovenska.

Investigatívny fotograf Karovič sa spolu s reportérom Uchom ocitne v zasnežených Tatrách, kam ich privedie záhadná smrť matky dvoch detí. Sneh ich na pár dní uväzní v horách a oni rozpletajú kriminálne klbká. Šliape im pri tom na krk novinárka Roberta a fotograf z konkurenčného denníka. Svieži horský vzduch a mágia Vysokých Tatier si ich podmania. V zápale investigatívneho hľadania Karovič aj mladý Ucho stretnú ženy, ktoré ich dostanú aj zrania...

Peter Gašparík (1977, Bratislava). Študoval réžiu na VŠMU a tiež v Taliansku, vo Francúzsku a v USA. Okrem réžie (dokumenty Tereza – Náboj lásky, STOPY - Boje v Banskej Štiavnici) píše poéziu a prózu. Vyšli mu knihy Kúsok môjho srdca, Čo som (ne)urobil, (ne)urobil som, Šelmy a hyeny, Ružová vila a krimi romány Smrť na Zlatých, Smrť v Štiavnici, Smrť v kostole a Smrť v Tatrách. Venoval sa aj prekladom a podnikaniu.

Koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia bol Prešporok a neskôr Bratislava vďaka liberálnej klíme miestom stretávania rakúskych, maďarských a slovenských slobodomurárskych lóží. Schádzali sa v chýrnych reštauráciach hotela National, Savoy, Lerchner a ďalších, neskôr v slobodomurárskych domoch.O čom bratia slobodomurári rokovali? Kto to boli a aký mali vplyv na vtedajšie dianie? Veď mená ako Riegele, Hummel, Kozics, Liszt, Kempelen, Štefánik, Šrobár, Karvaš sú dodnes súčasťou našich kultúrnych a politických dejín.O slobodomurároch dodnes kolujú legendy a mýty. V čase najväčšieho rozmachu vytvorili a zanechali po sebe desiatky pamätníkov, prispievali na charitu, mali vplyv v politike a na dianie v meste.V roku 1938 boli slobodomurárske lóže na Slovensku zlikvidované. Skončila sa jedna éra málo známych dejín Bratislavy opradených tajomstvom.

V minulosti kolorit Topoľčian výrazne dotvárala početná, hospodársky a spoločensky významná židovská komunita. K obrazu Topoľčian zo začiatku 20. storočia patrilo námestie lemované židovskými obchodmi či pôsobivá stavba synagógy, ktorá patrila k najkrajším na Slovensku. Rozvoj topoľčianskej židovskej komunity násilne ukončili vojnové roky a holokaust. Čo je však zarážajúce, protižidovské nálady pretrvali v Topoľčanoch aj po skončení druhej svetovej vojny a vyústili židovského pogromu. Kniha približuje osudy židovských rodín Büchlerovcov, Friedovcov, Bachnárovcov, Braunovcov, Deutelbaumnovcov, Grünwaldovcov a ďalších, ktoré autorky spracovali na základe osobných stretnutí a rozhovorov s preživšími. Z Topoľčian pochádzal Robert Jehošua Büchler, autor Encyklopédie židovských náboženských obcí na Slovensku aj Walter Rosenberg, známy pod menom Rudolf Vrba, ktorý v roku 1944 s Alfrédom Wetzlerom utiekli z Osvienčimu.

PhDr. Katarína Beňová (1976) absolvovala štúdium histórie a estetiky na Filozofickej fakulte UKF v Nitre a rozširujúce štúdium psychológie pre učiteľov na Pedagogickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Počas svojej múzejnej a pedagogickej praxe sa venuje regionálnym dejinám, tematike holokaustu a vzdelávaniu o ňom. Je predsedníčkou Krúžku historikov Slovenskej historickej spoločnosti v Topoľčanoch, ktorý pripravuje semináre, prednášky. Mgr. Helena Kopecká (1955) absolvovala štúdium na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, odbor dejepis a občianska náuka. Počas pedagogickej praxe sa zapojila do projektov o holokauste. Autorky spolupracovali na realizácii stálej expozície Z dejín židovskej komunity v Topoľčanoch na miestnom židovskom cintoríne. V spolupráci s Občianskym združením Židovský cintorín Topoľčany sa venujú jeho pasportizácii.

Slovenská ľudová rozprávka Tri citróny je podobenstvom o srdci. Dvojica autorov: kardiológ a člen Nadácie C. G. Junga v New Yorku Rastislav Kučinský a poetka a esejistka Dana Podracká interpretujú jej obsah metódami historiografie, symboliky či psychoanalýzy ako aj rozkrývaním archetypálnych prvkov obraznosti. Vychádzajú z judaisticko-kresťanskej tradície, v ktorej nachádzajú odkazy na symboliku citrónov, skleného vrchu či stupňov zasväcovania počas putovania za výlučnou podobou ľudskej Božej lásky. Interpretácie oboch autorov sú poctou Pavlovi Dobšinskému. Poskytujú presahy do súčasnosti (Pieseň Citrón hudobnej skupiny U2 či podobenstvá zo súčasnej poézie) ako aj do priestorov metafyziky. Každý človek nesie v sebe stopy kultúrnych kódov, ktoré majú podiel na posúvaní jednotlivcov aj spoločenstva do vyššej sféry vedomia. Umenie neexistuje bez transformácie a platí to aj o reflektovaní podôb erosu a thanatosu z doby, v ktorej žili naši predkovia až po súčasnosť.

Rastislav Kučinský (1971, Spišská Nová Ves), študoval medicínu v Košiciach. Po skončení PhD programu na Šafárikovej LF nastúpil na postgraduálne štúdium v Mount Sinai v New Yorku, neskôr na kardiologický postgraduál v Indianapolise. Je členom Nadácie C. G. Junga v New Yorku. Venuje sa témam ako interpretácia snov, rozprávok, mytológia, kreativita, psychológia, umenie, analýza jaskynných malieb a iné. Je autorom knihy Kto zaklial čiernu paničku - Psychologická interpretácia niektorých slovenských rozprávok. Dana Podracká (1954) poetka a esejistka. Vydala desať básnických zbierok. Ako esejistka sa profilovala napríklad knihami Mytológia súkromia, Slovenské tabu, Mytológia slovenských rozprávok, Hlbiny slovenskej identity a iné.

Kniha je venovaná problematike vzťahov medzi Izraelom a jeho susedmi. Prináša prehľad vojnových konfliktov medzi Izraelom a arabskými štátmi ako aj palestínskymi teroristickými organizáciami. Zaoberá sa kritickým pohľadom na dianie v niektorých organizáciách OSN, ktoré sa vyznačujú zaujatosťou voči Izraelu. Text je doplnený krátkym prehľadom židovských dejín od biblických čias po súčasnosť.

Jaroslav Franek (1946) je bývalý vysokoškolský učiteľ na Fakulte elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity. V rokoch 1990 až 2013 bol hovorcom Ústredného zväzu židovských náboženských obcí. Je autorom odborných prác z fyziky a elektrotechniky a tiež článkov venovaných židovskej problematike. Patrí k zakladateľom inštitútu Judaistiky Univerzity Komenského v Bratislave, kde viedol kurzy všeobecnej histórie židovského národa.

Kniha odhaľuje nepoznané dejiny prostitúcie v prvých troch dekádach 20. storočia v slovenských mestách cez výpovede odborníkov, politikov, inštitúcií a osôb zapojených do prostitúcie. Autorka skúma myšlienkové svety rôznych skupín spoločnosti od politikov, cez prostitútky, lekárov, sociálnych pracovníkov až po umelcov.

Trvanie je spoločenský, rodinný a zároveň politický román. Dej sa odohráva v Bratislave, tridsať rokov po Nežnej revolúcii. Neľahký vývin jednotlivých postáv k vyhraneným typom, ktoré predstavujú, sa odohráva cez retrospektívy až do polovice 20. storočia. Postavy spájajú príbuzenské vzťahy, ale sú to aj pevné priateľstvá, utužované pravidelným stretaním v záhrade zámožného manželského páru, ktorý však sprevádza veľmi komplikovaný osud jedinej dcéry. Pevný podklad pre súdržnosť postáv románu dáva aj hodnotová hierarchia, ktorú si pestujú a presadzujú, pokiaľ sa dá, do spoločenských a politických procesov. Keďže po roku 1989 sa pre túto krajinu otvoril svet, znamenajú časté študijné alebo pracovné cesty protagonistov románu aj porovnanie Slovenska so svetom. Román Trvanie nesie nádejné posolstvo o tom, ako kladné hodnoty podporujú pretrvanie bytia.

Mária Bátorová (1950, Trenčín), germanistka a slavistka, doktorka vied,  (Ústav svetovej literatúry SAV, Bratislava), profesorka (Masarykova univerzita, Brno a UK Bratislava), členka Učenej spoločnosti SAV, komparatistka, hosťujúca docentka na Univerzite v Kolíne n/Rýnom (1995-1998), spisovateľka a publicistka, členka Slovenského syndikátu novinárov, členka Klubu nezávislých spisovateľov (viedla ho 2016-2017), prezidentka SC P.E.N. (2006-2008, 2023-). Knižne mohla publikovať až po r. 1989. Odvtedy vydala 9 vedeckých monografií (z toho dve v zahraničí), 9 kníh prózy a poézie a množstvo odborných a publicistických článkov doma aj v zahraničí. Je členkou grémií, domácich aj zahraničných spoločností a nositeľkou vedeckých a literárnych cien. Jej diela boli preložené do 17 jazykov.

Vladimír Clementis sa narodil v roku 1902 v Tisovci. Bol slovenský politik, právnik, spisovateľ a prekladateľ. Vyrastal v učiteľskej evanjelickej rodine. Študoval na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V roku 1924 vstúpil do Komunistickej strany a spolu s ďalšími ľavicovými intelektuálmi začali vydávať časopis DAV. V roku 1939 emigroval do Francúzska, kde v prítomnosti Viliama Širokého kritizoval uzavretie paktu Molotov-Ribbentropp a odsúdil napadnutie Fínska Sovietskym zväzom. Neskôr ho jeho priateľ, ruský spisovateľ Ilja Erenburg varoval, že Stalin si takéto veci pamätá a neodpúšťa, ale už bolo neskoro. Široký sa postaral o to, aby sa na ne nezabudlo. Ako štátny tajomník ministerstva zahraničia ČSR sa po vojne zaslúžil o to, že Jarovce, Rusovce a Čunovo pripadli Slovensku. Mal tiež veľkú zásluhu na tom, že Československo v roku 1948 dodávalo novovzniknutému štátu Izrael zbrane. Bez nich by sa pravdepodobne neubránil arabskej presile. Clementis patril k bohémom a k ľavicovej intelektuálnej elite. Mal veľký podiel na zavedení komunistického režimu ktorého sa nakoniec sám stal obeťou. V roku 1952 bol v procese s Protištátnym sprisahaneckým centrom pod vedením Rudolfa Slánského odsúdený na smrť a popravený. Kniha je románovým príbehom tejto výraznej osobnosti našich novodobých dejín.

Rodinná sága odohrávajúca sa od roku 1900 až po súčasnosť má niekoľko dejových, priestorových a časových rovín. Zberateľ súčasného výtvarného umenia Florián Badínsky a jeho priatelia predstavujú súčasnú mestskú spoločnosť. Sú to štyridsiatnici, žijú v Bratislave, pohybujú sa v celom Európskom priestore, ich sociálne a rodinné vzťahy sa postupne rozkladajú, svoj boj za „svetlú budúcnosť“ prehrávajú. Floriánov prastarý otec Adam sa narodil na Vianoce v roku 1900 ako sirota. Prežil peripetie prvej polovice 20. storočia: chudobu, vysťahovalectvo, prvú a druhú svetovú vojnu, komunizmus. Vyrastal na fare v Badíne, vďaka svojmu talentu vyštudoval architektúru na univerzite v Prahe. Po štúdiách sa presťahoval do Bratislavy, kde sa aktívne podieľal na jej premene. Po manželkinej smrti vychovával syna a zároveň sa dostal do projekčných tímov významných stavieb – Nová doba, Avion, liečebný dom Machnáč a iné. Práve cez tieto stavby sledujeme historické a sociálne premeny Slovenska. Aktívne sa zúčastnil SNP, pomáhal prenasledovaným Židom a na konci vojny len so šťastím vyviazol z rúk gestapa. Ikonické stavby tvoria rámec deja aj cez príbeh Adamovho syna Mateja (most SNP, Pyramída Slovenského rozhlasu, Istropolis, pamätník SNP). Autor analyzuje vývojové vzorce nielen slovenskej spoločnosti, ale aj európskej civilizácie. Zamýšľa sa nad migráciou, klimatickými zmenami, nástupom nových technológií, enormným konzumom, stále častejšími, nezmyselne vyvolanými vojnovými konfliktami a ďalšími výzvami, ktorým bude musieť ľudstvo v najbližšej dobe čeliť.

Peter Šulej (1967, Banská Bystrica). Prozaik, básnik, textár, publicista, redaktor a vydavateľ. Je spoluautorom tanečných predstavení a projektu Generator X: Hmlovina. Píše romány, rozhlasové hry a sci-fi poviedky. Jeho poézia a romány boli preložené do väčšiny európskych jazykov. Žije v Bratislave.

Kniha Židia na Slovensku Povojnové generácie prezentuje doterajšie poznatky z etnologických výskumov druhej a tretej poholokaustovej generácie, nevynecháva však ani prvú generáciu. Okrem úvodnej a záverečnej informatívnej časti je text rozdelený do troch blokov (Generácia prežitia; Deti holokaustu; Súčasnosť a budúcnosť komunity). S využitím metódy oral history autor absolvoval viac ako 70 hĺbkových rozhovorov, zameraných na témy ako osud rodičov počas holokaustu, identita, medzigeneračná komunikácia či prenos traumy. Vzhľadom na skutočnosť, že židovskú komunitu v uplynulých sto rokov negatívne zasiahli tri veľké emigračné vlny (deportácie v období holokaustu, „alija nádeje“ do Palestíny/Izraela krátko po oslobodení a reakcia na okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968) autor prináša aj poznatky a názory ľudí, ktorí zvolili toto riešenie, neprerušili však spojenie so Slovenskom.

PhDr. Peter Salner, DrSc. (1951) pôsobí od roku 1975 v Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV v. v. i., v súčasnosti ako vedúci vedecký pracovník. Zaoberá sa urbánnou etnológiou s dôrazom na spoločenský život v Bratislave a predovšetkým sociálnou kultúrou židovskej komunity na Slovensku v 20. – 21. storočí. Uverejnil viac ako 20 knižných publikácií a množstvo vedeckých štúdií, ktoré vyšli v slovenských aj zahraničných odborných časopisoch.

V mestečku na juhu Slovenska sa strácajú deti. Rozruch vyvolala strata dvojčiat, ktoré boli nájdené mŕtve a všetko nasvedčovalo tomu, že boli rituálne zavraždené. Táto udalosť rozpútala vlnu strachu, povier a legiend, ktoré sa medzi obyvateľmi začali šíriť ako mor. V rovnakom čase sa v meste zjavil tajomný muž, známy ako „Píšťalkár“, pri ktorom sa deti radi zoskupovali, lebo dokázal vystrúhať krásne píšťalky, ktoré túžilo vlastniť každé z nich. Ako si deti pamätajú na tohto muža sa dozvedáme z rozprávania vtedy malej Stely, ktorá oplýva zvláštnymi schopnosťami a tvrdí, že dokáže komunikovať s listami stromov. Prostredníctvom jej spomienok sa prenesieme do mestečka, ktoré si žije vlastným životom a má vlastné pravidlá. Skryté pravdy o obyvateľoch a o videní obludných vecí s ľahkosťou dokáže interpretovať len čistá detská duša. Príbeh sa však zmení, keď pod ťarchou výchovy rodičov je Stela nútená opustiť svet detskej fantázie a dospeje. Mladá žena je po rokoch opäť konfrontovaná so svojou minulosťou, na ktorú sa snažila zabudnúť a temná legenda opäť ožíva. Čo je dobro a čo zlo? Môžu existovať oddelene? Kto je tajomný muž, ktorý sa znenazdajky zjavil a prinútil ľudí pochybovať o všetkom, čo dovtedy považovali za správne? Kto dokáže zápasiť s nezodpovedanými otázkami a so smútkom bez toho, aby sa to podpísalo na jej ďalšom živote? Niet lásky bez utrpenia, tak ako niet viny bez odpustenia.

Martina Baranová (1979) vyštudovala Právnickú fakultu UMB. Ako advokátka sa zameriava na autorské právo a duševné vlastníctvo. Počas niekoľkoročného pobytu v Paríži študovala francúzštinu a herectvo, pracovala pre niekoľkých filmových producentov a bola na stáži v spoločnosti Luca Bessona Europacorp. Píše televízne a filmové námety a scenáre (Predátori a partneri, Ôsmy hriech, rozprávka Prekliata hora, celovečerné filmy Houska a Anexia). Pod umeleckým pseudonymom Bella Moutton jej vyšla kniha Skurvený život a Gorgona.

Kniha ponúka jedinečný pohľad na životy štiavnických Židov prostredníctvom básnických epitafov na náhrobných kameňoch. Každý nápis na náhrobku je originálnou poctou zosnulému, odhaľuje jeho osobnosť, osud a miesto v komunite. Tieto poetické verše sú doplnené o autentické životné príbehy, ktoré autorka zrekonštruovala na základe historických prameňov, rodinných spomienok a archívnych záznamov. Sú to príbehy ľudí, ktorý tu žili svoj každodenný život a ich telá spočívajú na malebnom cintoríne nad Banskou Štiavnicou. Čitateľ sa ponorí aj do stručnej histórie pochovávania v židovských komunitách, čo sa vždy spája aj s akousi mystikou pretkanou mnohými poverami a predsudkami. Ako sa pochovávalo na štiavnickom židovskom cintoríne, ktorý leží ukrytý v strmom kopci neďaleko legendárneho Nového zámku? Aké boli vzájomné rodinné putá pochovaných na cintoríne?

Beata Rückschloss Nemcová (1970) sa narodila v Banskej Štiavnici, vyštudovala pedagogiku a prekladateľstvo/tlmočníctvo v Banskej Bystrici a Bratislave. Počas pedagogickej praxe sa začala venovať tematike holokaustu a vzdelávaniu o ňom. Urobila mnoho rozhovorov so svedkami vojnového besnenia, ktoré vyústili do publikovania knihy História židovskej náboženskej obce v Banskej Štiavnici, na ktorej pracovala s viacerými autormi. Popri práci súdneho tlmočníka a prekladateľa sa venuje výskumu a pátraniu po nových faktoch o židovskej komunite a rekonštrukcii židovského cintorína v Banskej Štiavnici.

Iba niekoľko mesiacov po skončení 2. svetovej vojny sa 24. septembra 1945 v Topoľčanoch odohrali krvavé násilnosti, ktoré sú známe ako ,,topoľčiansky protižidovský pogrom". Jeho priebehom a vyšetrovaním sa zaoberali vtedajšie najvyššie štátne orgány na Slovensku a v ČSR. Udalosť mala veľký ohlas doma aj v zahraničí. Napriek tomu, akoby sa na tieto udalosti zabudlo. Topoľčiansky pogrom nebol podrobnejšie rozpracovaný ani v slovenskej historiografii. V monografii mesta Topoľčany je tejto udalosti venované len niekoľko riadkov. Autorky sa opierajú o archívny výskum a prinášajú osobné výpovede svedkov udalostí. Popisujú príčiny, priebeh pogromu, jeho vyšetrovanie a dôsledky, medzi ktoré patril najmä postupný odchod Židov z Topoľčian.

Výber poviedok Juraja Paškuliaka obsahuje pestrú zmes príbehov, od humorne ladených, až po strašidelné. Sú o ľuďoch ktorí sa rozhodli chatárčiť, o ufológovi, poľovačke na tigra, o nenaplnenej láske, asociáloch, drsný a pochmúrny príbeh, o mužovi ktorého prenasleduje psychopat. Kniha začína humoreskami a končí hororom, jej čítanie je ako jazda na horskej dráhe. Príbehy sú písané pútavo a pôsobia autenticky. Keď túto zbierku otvoríte a pustíte sa do nej, nebudete vedieť prestať, kým nedočítate do konca.

Juraj Paškuliak (1981, Martin). Detstvo a dospievanie prežil v Kláštore pod Znievom. Študoval na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici, odbor umelecké odlievanie kovov. Od roku 1998 sa venuje výrobe a oprave majstrovských sláčikových hudobných nástrojov. Keď bol mladý, chcel byť výtvarníkom a zaprisahával sa, že nikdy písať nebude. Ale osud ho dobehol. Napísal štyri zbierky poviedok, ktoré si sám vydal. Publikoval aj v časopise Dotyky, má blogy na SME a Pravde.

Básničky pre detičky od najútlejšieho veku. Na ukolísanie i pobavenie. Krátke básničky a riekanky z dedinského prostredia, o kohútovi, ktorý chcel odísť do mesta, o stratenom mackovi, ktorému pomohli sovy, alebo o bylinkách, ktoré prospievajú ako telu tak aj duši.

Tatiana Chovancová (1976, Dolný Kubín), absolventka strednej ekonomickej školy v Martine, žije v Liptovskom Mikuláši, venuje sa podnikaniu v cestovnom ruchu na Liptove, kde aj tvorí. Napísala knižku básničiek pre deti predškolského veku Básničky od Táničky.

JUDr. Milan Hodža (* 1878, Sučany, Rakúsko-Uhorsko – † 1944, Clearwater, USA), slovenský politik, štátnik a publicista. Bol úradujúci prezident Česko-slovenskej republiky, jedenásty, prvý slovenský, predseda vlády Česko-Slovenska a viackrát minister. Napriek tomu, že v slovenskej, ale aj v česko-slovenskej politike, bol ojedinelým zjavom, veľa sa o ňom nevie, nepublikuje. Sám bol zapálený novinár a žurnalistike sa venoval už od svojich dvadsiatych rokov, o sebe toho veľa nenapísal. Zrejme však hlavná príčina tkvie v tom, že žiadnemu režimu celkom nevyhovoval. Pre ľudákov bol počas slovenského štátu čechoslovakista. Pre komunistov po roku 1948 bol predstaviteľ buržoázie a jeden z vinníkov Mníchovskej dohody. Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 sa pri jeho mene spomínali mnohé „smrteľné“ politické hriechy, ale nakoniec ho vzali na milosť. No, ako sa hovorí v jednej anekdote, zlý dojem, aj po vysvetlení situácie, zostal. Kniha približuje čitateľovi život a politické pôsobenie Milana Hodžu v novodobých slovenských dejinách.

Ľubo Olach (1948) absolvoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Pracoval ako redaktor v denníkoch Roľnícke noviny, SMENA, v týždenníku SLOBODA a pre Slovenský rozhlas a televíziu. Po revolúcii sa stal šéfredaktorom hudobného mesačníka POP HORIZONT. Založil reklamnú agentúru AURUM a teleshopingovú firmu TOP SHOP. Vyšli mu zbierky básní Keď zomriem tak nech...!, Pri víne s bohémami, Kaviarenská poézia Ľuba Olacha, Na Paríž nepozerám zhora, Triezviem..., romány Nádenník pera vo francúzskych službách, Posledné varovanie, Žraloci, Lobista, Rozhovory za oponou, Politik, Prezident, Advokát, Prezidentka a Predseda a monografie Vavro Šrobár, Guvernér Imrich Karvaš, Osuský – zabudnutý diplomat a Juriga– kňaz, buditeľ, politik. Je členom Spolku slovenských spisovateľov a prestížneho pezinského PI-klubu. Žije v Bratislave, je ženatý, má dve deti.

Geografická poloha v hraničnom trojuholníku, v blízkosti Dunajského veľtoku, oddávna predurčovala Jarovce, aby sa stali dôležitou križovatkou obchodných ciest, vojenských ťažení, či prosperujúcim a strategicky dôležitým hospodárskym a ekonomickým zázemím.Na tomto území sa nachádzalo súvislé osídlenie od prehistorických čias až po súčasnosť. Dôležitým medzníkom v histórii obce bol príchod Chorvátov. Autori mapujú históriu Jaroviec do polovice 20. storočia, kedy 15. októbra 1947, na základe Parížskej dohody, boli spolu s Rusovcami a Čunovom, pričlenené k Československu. Kniha vychádza k osemstému výročiu prvej písomnej zmienky o Jarovciach 1208 – 2008.

Hlavné postavy poviedok sú si podobné. Hoci žijú v spoločenstve ľudí, sú sami. Sami so svojimi myšlienkami, sami v boji so svojimi démonmi. Niektorí v tomto boji prehrávajú, iní sú úspešní. A niekedy zistia, že nie sú celkom sami. Autor rieši vnútorné boje, psychické problémy, pomoc osamelému a zúfalému človeku, zaoberá sa starobou a generačnými vzťahmi. Niekedy je človek sám, nikto mu nepomôže a skončí tragicky, niekedy tragédii zabráni vyššia moc. Viacero poviedok má charakter podobenstva, sú rôznorodé štýlom, žánrom, miestom, časom, ale spája ich pocit osamelosti.

Martin Furmanik (1989). Po doktorandskom štúdiu histórie na Slovenskej akadémii vied pôsobí v Múzeu Spiša v Spišskej Novej Vsi. Je autorom vyše stovky odborných štúdií a popularizačných článkov na tému histórie. Publikoval v 26 odborných a popularizačných periodikách. Jeho články vychádzajú v časopisoch Život, Téma, Historická revue, Pravdivá história a týždenníku MY. Je autorom resp. spoluautorom kníh Spiš a vznik Československej republiky, Dejiny Rusínov na Spiši, Putovanie dejinami Spiša. Okrem odborných prác, napísaj román Stabilita Republiky. Poviedky publikoval v literárnych časopisoch.