Forograf Karovič sa vyberie na Liptov osláviť narodeniny starého kamaráta Miňa z Bobrovca. Oslava sa má konať na Chate pod Náružím na Červenci. Na stanici v Liptovskom Mikuláši sa zoznámi s narkomanom Milošom, ktorého pár minút na to nájdu mŕtveho. To odštartuje rýchly sled udalostí a pátrania po páchateľoch, ktorí si nevážia ľudský život. Do cesty sa pripletie skupina, ktorá sa venuje zvláštnym radovánkam, Karovičov nepríjemný spolužiak z Bratislavy aj krásna Liptáčka Majka. Karovič s Miňovou pomocou bojujú do posledného dychu a doslova o život. Z plánovanej narodeninovej oslavy sa stáva nočná mora.

Peter Gašparík (1977, Bratislava). Študoval réžiu na VŠMU a tiež v Taliansku, vo Francúzsku a v USA. Okrem réžie (dokumenty Tereza – Náboj lásky, STOPY – Boje v Banskej Štiavnici) píše poéziu a prózu. Vyšli mu knihy Kúsok môjho srdca, Čo som (ne)urobil, (ne)urobil som, Šelmy a hyeny, Ružová vila a krimi romány Smrť na Zlatých, Smrť v Štiavnici, Smrť v kostole, Smrť v Tatrách, Smrť v Gemeri a Smrť na Liptove. Venoval sa aj prekladom a podnikaniu.

Vladimír Clementis sa narodil v roku 1902 v Tisovci. Bol slovenský politik, právnik, spisovateľ a prekladateľ. Vyrastal v učiteľskej evanjelickej rodine. Študoval na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V roku 1924 vstúpil do Komunistickej strany a spolu s ďalšími ľavicovými intelektuálmi začali vydávať časopis DAV. V roku 1939 emigroval do Francúzska, kde v prítomnosti Viliama Širokého kritizoval uzavretie paktu Molotov-Ribbentropp a odsúdil napadnutie Fínska Sovietskym zväzom. Neskôr ho jeho priateľ, ruský spisovateľ Ilja Erenburg, varoval, že Stalin si takéto veci pamätá a neodpúšťa, ale už bolo neskoro. Široký sa postaral o to, aby sa na ne nezabudlo. Ako štátny tajomník ministerstva zahraničia ČSR sa po vojne zaslúžil o to, že Jarovce, Rusovce a Čunovo pripadli Slovensku. Mal tiež veľkú zásluhu na tom, že Československo v roku 1948 dodávalo novovzniknutému štátu Izrael zbrane. Bez nich by sa pravdepodobne neubránil arabskej presile. Clementis patril k bohémom a k ľavicovej intelektuálnej elite. Mal veľký podiel na zavedení komunistického režimu, ktorého sa nakoniec sám stal obeťou. V roku 1952 bol v procese s Protištátnym sprisahaneckým centrom pod vedením Rudolfa Slánského odsúdený na smrť a popravený. Kniha je románovým príbehom tejto výraznej osobnosti našich novodobých dejín.

Ľubo Olach (1948) absolvoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Pracoval ako redaktor v denníkoch Roľnícke noviny, SMENA, v týždenníku SLOBODA a pre Slovenský rozhlas a televíziu. Po revolúcii sa stal šéfredaktorom hudobného mesačníka POP HORIZONT. Založil reklamnú agentúru AURUM a teleshopingovú firmu TOP SHOP. Vyšli mu zbierky básní Keď zomriem tak nech...!, Pri víne s bohémami, Kaviarenská poézia Ľuba Olacha, Na Paríž nepozerám zhora, Triezviem..., romány Nádenník pera vo francúzskych službách, Posledné varovanie, Žraloci, Lobista, Rozhovory za oponou, Politik, Prezident, Advokát, Prezidentka a Predseda a monografie Vavro Šrobár, Guvernér Imrich Karvaš, Osuský – zabudnutý diplomat, Juriga – kňaz, buditeľ, politik, Tido J. Gašpar – pomýlený bohéma, Clementis – minister na popravisku. Je členom Spolku slovenských spisovateľov a prestížneho pezinského PI-klubu. Žije v Bratislave, je ženatý, má dve deti. www.luboolach.sk

Trvanie je spoločenský, rodinný a zároveň politický román. Dej sa odohráva v Bratislave, tridsať rokov po Nežnej revolúcii. Vývin jednotlivých postáv k vyhraneným typom, ktoré predstavujú, sa odohráva aj cez retrospektívy až do 20. storočia. Postavy spájajú príbuzenské vzťahy, ale sú to aj pevné priateľstvá, utužované stretaním v záhrade manželského páru, zasiahnutom osudom jedinej dcéry. Pevnosť a súdržnosť postáv väzí v hodnotovej hierarchii, ktorú si pestujú a presadzujú, pokiaľ sa dá, do spoločenských a politických procesov. Keďže sa po roku 1989 pre túto krajinu otvoril svet, znamenajú časté študijné alebo pracovné cesty protagonistov románu aj porovnanie Slovenska so svetom. Román nesie nádejné posolstvo o tom, ako kladné hodnoty podporujú pretrvanie bytia.

Mária Bátorová (1950, Trenčín), germanistka a slavistka, doktorka vied,  (Ústav svetovej literatúry SAV, Bratislava), profesorka (Masarykova univerzita, Brno a UK Bratislava), členka Učenej spoločnosti SAV, hosťujúca docentka na Univerzite v Kolíne nad Rýnom (1995-1998), vedkyňa, spisovateľka a publicistka, členka Klubu nezávislých spisovateľov (viedla ho 2016-2017), prezidentka SC P.E.N. (2006-2008, 2023-2024). Knižne mohla publikovať až po r. 1989. Odvtedy vydala vedecké monografie doma aj v zahraničí, rovnako knihy próz a poézie. Je členkou grémií, domácich aj zahraničných spoločností a nositeľkou vedeckých a literárnych cien. Jej diela boli preložené do mnohých jazykov.

Román o reinkarnácii, o jednej duši a o životoch šiestich žien, naprieč dejinami, naprieč Európou, s ich nenaplnenými túžbami a snami. Príbeh začína v prvej polovici 18. storočia v Uhorsku, pokračuje naprieč Európou a končí v súčasnosti na Slovensku. Bernadette, Giovana, Chantal, Ruth, Agnieska a Darina sú ženy, ktorých príbehy sa prelínajú v spomienkach na fragmenty predchádzajúcich životov.

Mária Blšáková (1967, Kuková) Žije v krásnom podtatranskom kraji. Píše od školských čias. Priatelia ju presvedčili, aby svoje texty aj publikovala. Debutovala v roku 2014 románom Kaleidoskop. Odvtedy pravidelne vydáva romány najmä pre ženy. Písanie je jej vášňou. Ako sama hovorí, má veľké množstvo myšlienok a nápadov, ktoré sa v nej skrývajú.

Austin Jonathan Ingram, vojvoda z Kentu, má narodeniny. Oslavuje tridsaťšesť rokov a celá rodina sa proti nemu spojila. Rozhodli sa, že práve na oslave narodenín mu ukážu vybrané adeptky na post jeho manželky a vojvodkyne. Austin napokon pristúpi na ich hru, no v kútiku duše si želá utiecť od hostí a vydajachtivých slečien. Všetko sa zmení príchodom dievčiny, ktorú mu vybrala matka. Deborah Nicholsonová mu svojou prítomnosťou vyrazila dych. Tak, ako každému, keď hneď po ich oficiálnom predstavení, mu uprostred oslavy, pred očami stovky hostí, uštedrí poriadne zaucho a tým spôsobí obrovský škandál. Austin sa jej prudkej reakcii vôbec nečuduje, pretože on a Debbie sa nestretli po prvýkrát a spája ich viac ako ktokoľvek môže čo i len tušiť.

Veronika Magulová (1989, Žiar nad Hronom). Svojou tvorbou sa snaží osloviť najmä ženské čitateľky. Pracuje ako účtovníčka v rodinnej firme. Popri domácnosti a dvoch malých deťoch sa takmer každý večer vracia k písaniu príbehov. Debutovala románom Posledné želanie.

Nikdy o chorobách nepremýšľal. Tvrdo pracoval, študoval, učil sa jazyky, vychovával mladých ľudí. Cestoval oveľa viac ako iní, ovládal súvislosti medzi krajinami sveta a nikdy ho nebolela ani len hlava. Ale raz to prišlo. Odrazu vpadol do bielej reality a po roku pochopil, že sa z nej už zrejme nedostane. Začal žiť životom pacienta. Nové kontakty s lekármi, sestričkami, jedlá, ktoré sa nedali jesť, lieky, ktoré nezaberali a bolesti, ktorých pribúdalo. Ležal v tichu nemocničnej izby, nepredstaviteľne trpel a myslel na to, aký život žil, čo stihol, čo by ešte chcel... Román o našich nemocniciach, o živote jedného z pacientov aj o tom, ako ľudia často nedostanú lieky, ktoré potrebujú, lebo poisťovne ich neschvália. Kvôli vysokej cene. A život z nich pomaly vyprchá...

Ivana Havranová, 1952 Bratislava vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala a profesionálne rástla v redakcii denníka Smena, v časopise Zornička, neskôr v Československej televízii ako publicistka mládežníckeho magazínu Televízny klub mladých. Je autorkou vyše štyridsiatich poviedkových, románových a publicistických kníh, viac ako 400 televíznych scenárov, množstva poviedok pre deti, rozhovorov, reportáží. Po roku 1989 založila vlastné vydavateľstvo, v ktorom vydávala časopisy ako Maxisuper, slovenský Bulvár, Lišiak a iné. Žije a tvorí v Bratislave.

Laura pracuje ako redaktorka, má manžela a deti, no nie je šťastná. Vidí iba jediné východisko – nájsť si milenca. Cielený plán podvádzať jej napokon vychádza a spoznáva muža, ktorý v jej živote narobí poriadny chaos. Laura zrazu stojí medzi milencom a manželom. No, čo ak sa karty obrátia a nič nie je také, ako to na prvý pohľad vyzeralo? Príbeh o nevere, ktorá dvoch ľudí buď spojí alebo ich zničí. Nič medzitým.

Mirka Manáková (1984, Bardejov). Miluje svoju rodinu, manžela, synov Dominika, Patrika a dcéru Júliu. Písanie je pre ňu droga. Debutovala bestsellerom Araba nemiluj. Je autorkou kníh Trpké precitnutie (2016), Noci s cudzincom (2016), Telo ako trest (2017), Arabská milenka (2017, kniha roka mesačníka Knižná revue), Slzy africkej lásky (2017), Slzy pre Araba (2018), V pasci Araba (2019), Arabská ruža (2019), Prostitútka a Arab (2020) a V tieni arabskej lásky (2021). Prispela poviedkami do zbierky poviedok V zajatí vášne, V zajatí strachu a V zajatí hriechu.

Nový román prozaika a básnika Petra Šuleja (1967) nás zavedie do súčasnej Bratislavy. V napínavej skladačke sledujeme rodinnú ságu s prvkami sci-fi, pátranie po vrahovi, ktorý zanecháva svoje obete zásadne pri významných modernistických stavbách, za čo si vyslúžil prezývku Architekt. Ale čitateľ bude môcť nahliadnuť aj do nefalšovanej Bratislavskej kaviarne. Niekto sa zamiluje, niekto sa bude rozvádzať a niekto sa ponorí až príliš hlboko do konšpiračných teórií. Pravdy, polopravdy, nepravdy, postpravdy... Autor s humorom a nadhľadom analyzuje vývojové vzorce nielen slovenskej spoločnosti, ale aj európskej civilizácie. Zamýšľa sa nad nástupom nových technológií, enormným konzumom, klimatickými zmenami a ďalšími výzvami, ktorým bude musieť ľudstvo v najbližšej dobe čeliť.

Peter Šulej (1967, Banská Bystrica). Prozaik, básnik, textár, publicista, redaktor a vydavateľ. Je spoluautorom tanečných predstavení a projektu Generator X: Hmlovina. Píše romány, rozhlasové hry a sci-fi poviedky. Jeho poézia a romány boli preložené do väčšiny európskych jazykov. Žije v Bratislave.

Autorka populárno-vedeckou formou odkrýva dejiny prostitúcie na Slovensku v prvých troch dekádach 20. storočia. Preniká do myšlienkových svetov politických a zdravotníckych elít, prostitútok, sociálnych pracovníkov aj umelcov. Prináša jedinečný pohľad na dobové legislatívne prístupy k prostitúcii, spoločenské predsudky, problematiku pohlavných chorôb či sociálno-ekonomické podmienky prostitútok. Venuje sa homosexualite a jej prepojeniu s prostitúciou v historickom kontexte. Kniha dáva odpovede aj na otázky, ako prostitútky v minulosti žili, kde sa vyskytovali, ako sa chránili pred otehotnením, akými boli matkami, aké kriminálne činy páchali, ale aj to, aké zločiny boli páchané na nich. Analyzuje, ako prostitúciu zobrazovali umelci a aké diskusie o nej prebiehali.

Mgr. Dominika Kleinová, Ph.D. (1994, Košice) sa špecializuje na výskum dejín žien, prostitúcie a drogovej problematiky. Doktorát z historických vied získala na Univerzite Pardubice. Jej akademické začiatky sú spojené s Univerzitou Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde vyštudovala učiteľstvo histórie a etickej výchovy. Je externou riešiteľkou projektu Ženy z polosveta. Neviestky, odalisky, konkubíny, kráľovské metresy a kurtizány v našich dejinách a prispieva historickými článkami do magazínu Konopí. Pred rodičovskou dovolenkou pôsobila päť rokov ako People Care Partner v spoločnosti Tesena. V súčasnosti sa pripravuje na postdoc pozíciu na AV ČR. Je aktívnou členkou spolku Živena Praha.

Slovenská ľudová rozprávka Tri citróny je podobenstvom o srdci. Dvojica autorov: kardiológ a člen Nadácie C. G. Junga v New Yorku Rastislav Kučinský a poetka a esejistka Dana Podracká interpretujú jej obsah metódami historiografie, symboliky či psychoanalýzy ako aj rozkrývaním archetypálnych prvkov obraznosti. Vychádzajú z judaisticko-kresťanskej tradície, v ktorej nachádzajú odkazy na symboliku citrónov, skleného vrchu či stupňov zasväcovania počas putovania za výlučnou podobou ľudskej Božej lásky. Interpretácie oboch autorov sú poctou Pavlovi Dobšinskému. Poskytujú presahy do súčasnosti (Pieseň Citrón hudobnej skupiny U2 či podobenstvá zo súčasnej poézie) ako aj do priestorov metafyziky. Každý človek nesie v sebe stopy kultúrnych kódov, ktoré majú podiel na posúvaní jednotlivcov aj spoločenstva do vyššej sféry vedomia. Umenie neexistuje bez transformácie a platí to aj o reflektovaní podôb erosu a thanatosu z doby, v ktorej žili naši predkovia až po súčasnosť.

Rastislav Kučinský (1971, Spišská Nová Ves), študoval medicínu v Košiciach. Po skončení PhD programu na Šafárikovej LF nastúpil na postgraduálne štúdium v Mount Sinai v New Yorku, neskôr na kardiologický postgraduál v Indianapolise. Je členom Nadácie C. G. Junga v New Yorku. Venuje sa témam ako interpretácia snov, rozprávok, mytológia, kreativita, psychológia, umenie, analýza jaskynných malieb a iné. Je autorom knihy Kto zaklial čiernu paničku - Psychologická interpretácia niektorých slovenských rozprávok. Dana Podracká (1954) poetka a esejistka. Vydala desať básnických zbierok. Ako esejistka sa profilovala napríklad knihami Mytológia súkromia, Slovenské tabu, Mytológia slovenských rozprávok, Hlbiny slovenskej identity a iné.

Kniha je venovaná problematike vzťahov medzi Izraelom a jeho susedmi. Prináša prehľad vojnových konfliktov medzi Izraelom a arabskými štátmi ako aj palestínskymi teroristickými organizáciami. Zaoberá sa kritickým pohľadom na dianie v niektorých organizáciách OSN, ktoré sa vyznačujú zaujatosťou voči Izraelu. Text je doplnený krátkym prehľadom židovských dejín od biblických čias po súčasnosť.

Jaroslav Franek (1946) je bývalý vysokoškolský učiteľ na Fakulte elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity. V rokoch 1990 až 2013 bol hovorcom Ústredného zväzu židovských náboženských obcí. Je autorom odborných prác z fyziky a elektrotechniky a tiež článkov venovaných židovskej problematike. Patrí k zakladateľom inštitútu Judaistiky Univerzity Komenského v Bratislave, kde viedol kurzy všeobecnej histórie židovského národa.

Autorka bola 25. 3. 1942 deportovaná prvým transportom z ľudáckeho slovenského štátu do nacistického koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde prežila tri roky a tiež „pochod smrti“ do tábora Ravensbrück. V knihe uvažuje o dilemách táborového života a spomína na spoluväzenkyne a neľútostných dozorcov. V časti Odpustiť, ale nezabudnúť uvádza články dobovej tlače, nariadenia a zákony, ktoré umožnili diskriminovať, deportovať a následne vraždiť židovských obyvateľov Slovenska. Toto vydanie vychádza pri príležitosti stého výročia jej narodenia. Pôvodný text je rozšírený o spomienky jej blízkych a ľudí, ktorí s ňou spolupracovali.

Hilda Hrabovecká (1924, Prešov – 2015, Bratislava) pochádzala z chudobnej židovskej ortodoxnej rodiny z Prešova. V tábore Auschwitz-Birkenau sa stala členkou ilegálneho hnutia odporu. Počas holokaustu prišla o celú roz­vetvenú rodinu, z jej príbuzných prežili len sestra a brat. Po oslobodení sa vrátila do Československa a študovala v Prahe. Neskôr sa vydala, stala sa matkou dvoch dcér a časom aj starou mamou. Po roku 1989 si na základe vlastnej skúsenosti uve­domila potrebu neustále pripomínať udalosti týkajúce sa holokaustu a vojnového slovenského štátu. Iniciovala vznik Dokumentačného strediska holo­kaustu, napísala knihu Ruka s vytetovaným číslom a zaslúžila sa aj o vznik divadelnej hry Holokaust. Opustila nás v roku 2015 vo veku 91 rokov, ale jej odkaz ostáva s nami a je stále veľmi aktuálny.

V minulosti kolorit Topoľčian výrazne dotvárala početná, hospodársky a spoločensky významná židovská komunita. K obrazu Topoľčian zo začiatku 20. storočia patrilo námestie lemované židovskými obchodmi či pôsobivá stavba synagógy, ktorá patrila k najkrajším na Slovensku. Rozvoj topoľčianskej židovskej komunity násilne ukončili vojnové roky a holokaust. Čo je však zarážajúce, protižidovské nálady pretrvali v Topoľčanoch aj po skončení druhej svetovej vojny a vyústili do židovského pogromu. Kniha približuje osudy židovských rodín Büchlerovcov, Friedovcov, Bachnárovcov, Braunovcov, Deutelbaumnovcov, Grünwaldovcov a ďalších, ktoré autorky spracovali na základe osobných stretnutí a rozhovorov s preživšími. Z Topoľčian pochádzal Robert Jehošua Büchler, autor Encyklopédie židovských náboženských obcí na Slovensku, aj Walter Rosenberg, známy pod menom Rudolf Vrba, ktorý v roku 1944 s Alfrédom Wetzlerom utiekli z Osvienčimu.

PhDr. Katarína Beňová (1976) absolvovala štúdium histórie a estetiky na Filozofickej fakulte UKF v Nitre a rozširujúce štúdium psychológie pre učiteľov na Pedagogickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Počas svojej múzejnej a pedagogickej praxe sa venuje regionálnym dejinám, tematike holokaustu a vzdelávaniu o ňom. Je predsedníčkou Krúžku historikov Slovenskej historickej spoločnosti v Topoľčanoch, ktorý pripravuje semináre, prednášky. Mgr. Helena Kopecká (1955) absolvovala štúdium na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, odbor dejepis a občianska náuka. Počas pedagogickej praxe sa zapojila do projektov o holokauste. Autorky spolupracovali na realizácii stálej expozície Z dejín židovskej komunity v Topoľčanoch na miestnom židovskom cintoríne. V spolupráci s Občianskym združením Židovský cintorín Topoľčany sa venujú jeho pasportizácii.

Najväčší rozmach židovskej komunity v Žiline nastal v rokoch 1918 – 1938. Židia sa významne podieľali na spoločenskom, hospodárskom, kultúrnom i športovom živote Žiliny. Čitateľ sa oboznámi s významnými rodinami a osobnosťami, ale aj s príbehmi obyčajných ľudí, do osudov ktorých kruto zasiahol holokaust a povojnové udalosti. Aká bola Žilina a v nej židovská komunita v tridsiatych rokoch minulého storočia, keď ju vtedy mladí Fried, Klein alebo Hecht považovali za pupok sveta, za najkrajšie mesto, keď ich svet ohraničovali Rajčianka, Dubeň, korzo, či prísny riaditeľ Šalgo v židovskej ľudovej škole? Židia boli integrálnou súčasťou Žiliny, významne sa podieľali na jej rozvoji, bolo to ich mesto, cítili sa v ňom doma, chceli v ňom žiť. V polovici tridsiatych rokov 20. storočia mala Žilina necelých 18000 obyvateľov, z toho okolo 2500 Židov. Medzi nimi bolo mnoho lekárov, právnikov, obchodníkov, úspešných priemyselníkov. Menej sa vie o Židoch, ktorí sa sem prisťahovali z Haliče, Podkarpatskej Rusi či východného Slovenska. Tí boli väčšinou chudobní, živili sa fyzickou prácou. Posmešne ich prezývali fiňáci alebo Fíni, lebo hovorili iba v jidiš, a keď sa ich opýtali odkiaľ sú, odpovedali napríklad „fin Berehovo“ (z Berehova).

Peter Frankl (1947, Žilina). Vo svojich prózach sa sústreďuje na zobrazovanie osudov židovskej komunity na Slovensku. Napísal knihy Byť židom, biť žida, História nielen nášho rodu, V mene krvi, Spánok prebudených, Tikot židovských hodín a ďalšie. Žije v Prahe. Pavel Frankl (1949, Žilina). Ako bývalý hokejista roky prispieval do odborného časopisu TIP. Z pozície predsedu židovskej náboženskej obce v Žiline sa podieľa na vydávaní diel svojho brata Petra so židovskou tématikou a je spoluautorom knihy Židovská Žilina.

„Hovorí sa, že zmyslom života je byť šťastný. Ja som sa svojím zlým rozhodnutím v 90. rokoch sám o to šťastie pripravil, keď som strávil tie najkrajšie roky svojho života v chladnej väzenskej cele väčšinou na samotke. No aj napriek tomu som nikdy nestrácal silu ísť ďalej, a to ani vtedy, keď som si vypočul na prešovskom súde verdikt doživotie. Mňa v živote neurobili silným šťastné okamihy, ale tie smutné a ťažké. Musel som, za to obdobie štvrťstoročia stráveného vo väzení, prekonať mnoho smutných chvíľ a ťažkých prekážok a práve tie ma posúvali dopredu a robili ma silnejším. Dovolím si však povedať, že nie každý dokáže takéto prekážky prekonať a preto nech je aj tento môj príbeh mementom pre mladých ľudí, ktorí musia mať na pamäti ešte pred takýmto nesprávnym rozhodnutím vydať sa na dráhu zločinu, že následky takéhoto rozhodnutia sú potom veľmi tvrdé a nezvratné a nepomôže ani plač...“

„Cieľom tejto knihy nie je ospravedlňovať moje zločiny, ktoré som v 90. rokoch spáchal a ani ma z týchto zločinov vyviňovať. Ja sám som sa po sedemnástich rokoch mlčania rozhodol priznať k svojej temnej minulosti. Odvtedy uplynulo ďalších desať rokov. Táto kniha dáva čitateľovi iný pohľad. Prinášame vám v nej prehľad faktov a dôkazov o tom, kam až boli schopní zájsť tí, ktorí majú zabezpečovať právo na spravodlivý proces každému občanovi v tomto štáte. S touto knihou prinášame čitateľovi aj obraz toho, ako sa niektorí vyšetrovatelia a prokurátori, ktorí riešili moje kauzy, postavili do role sudcov, keď z vrahov urobili svedkov…“

„Najviac ma mrzí, že som nezmeškal ten vlak, ktorý ma odviezol k organizovanému zločinu.“

– Mikuláš Černák

Mgr. Monika Křivová (1988), právnička, mediátorka a podnikateľka. Od roku 2019 predsedá občianskemu združeniu Svedomie. Venuje sa aj mimosúdnemu riešeniu sporov. instagram.com/monika.krivova

Mikuláš Černák (1966). V deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia vybudoval najobávanejšiu mafiánsku skupinu a bol považovaný za bossa slovenského podsvetia. Bol odsúdený za násilné trestné činy. V súčasnosti si odpykáva doživotný trest odňatia slobody.

Kniha představuje syntetický pohled na antisemitismus v českých zemích v období první Československé republiky, která je dodnes pokládána za vzorový demokratický stát. Autorka se věnuje jak antisemitismu v agrární a národně demokratické straně, tak antisemitismu v malých stranách a politických skupinách v počátcích republiky a antisemitismu v protofašistickém a fašistickém hnutím. Vedle toho sleduje projevy pouličního antisemitismu i strukturované židovské reakce na tento fenomén. Cílem knihy je však zasadit antisemitismus v českých zemích do (středo)evropského kontextu a určit obecné faktory, jež vedou k zesílení či zeslabení protižidovské nenávisti. První republika pochopitelně neměla, na rozdíl od některých evropských států, státní antisemitismus, přesto i mnozí odborníci budou pravděpodobně překvapeni razancí antisemitismu zejména v počátcích státu.

Otče náš, ktorý si na nebesiach, kde hľadať odvahu nedozviem sa. Čo skrýva pod sukňou pýcha a zlosť? Otvoriť, keď klope nezvaný hosť?   Pýtam sa veštkyne: Čo bude potom? Aký svet nájdem za posledným plotom?

Pavol Hric (1970) je rodák z Levoče a absolvent Ekonomickej Univerzity v Bratislave. Detstvo a mladosť prežil pod Tatrami na Spiši, posledných tridsať rokov žije v Bratislave. Odmalička ho fascinovali pesničky a najmä ich texty. Zbierkou básní a piesňových textov Smrť šeky neberie debutuje ako zrelý muž. Veršami v tejto knižke vzdáva hold žene, rodnej krajine a histórii – svojim trom láskam.

Kniha o architektúre a životnom štýle vo vilovej časti Bratislavy obsahuje takmer 700 vilových domov na Hradnom vrchu, na Slavíne, na Kalvárii a v priľahlom Horskom parku, ale aj v širšom okolí centra mesta. Autori v krátkych historických exkurzoch zachytávajú ich podobu od stredoveku, keď tam ešte boli vinohrady, poľovné revíry a pastviny, neskôr výletné reštaurácie a hostince. Tieto lokality sa postupne menili na obytné štvrte lepšie situovaných Bratislavčanov – od letných sídiel talianskeho typu v polovici 19. storočia cez nemecko-maďarskú romantizujúcu a eklektickú zástavbu v okolí Palisád na prelome 19. a 20. storočia až po stavebný rozmach za prvej Československej republiky a súčasnú modernú vilovú architektúru. Čitateľ sa zoznámi s najvýznamnejšími projektantmi a staviteľmi, ale aj s pôvodnými i neskoršími majiteľmi a obyvateľmi týchto neraz výnimočných architektonických objektov dotvárajúcich dnešnú siluetu Bratislavy.

Tomáš Berka (1947, Bratislava), po štúdiu architektúry na SVŠT vyštudoval scénografiu na VŠMU v Bratislave. Pre divadlá a televízie vytvoril vyše stopäťdesiat scén a viac ako sto divadelných a kultúrnych plagátov. Vystavoval vo viacerých európskych krajinách a v Japonsku. V roku 1983 získal striebornú medailu na Pražskom Quadriennale. Vytvoril dekorácie k tridsiatim filmom, spolupracoval s režisérmi ako Stanley Kubrick, Ridley Scott či Juraj Jakubisko. Je spoluautorom slovenského pavilónu na Expo 2000 v Hannoveri. Založil skupiny Modus, Ex We Five a v roku 1972 s Ferom Griglákom Fermatu, s ktorou nahral sedem albumov a tridsať scénických kompozícií. Vydal autobiografickú knihu Blumentálske blues a s Fedorom Frešom knihu Rocková Bratislava. V súčasnosti sa venuje filmovej architektúre.

Ján M. Bahna (1944, Pukanec – 2024, Bratislava), architekt, profesor architektonickej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vyštudoval architektúru na SVŠT a VŠVU v Bratislave. Bol organizátorom stretnutí stredoeurópskych architektov v Spišskej Kapitule a na Starých Splavoch v rokoch 1984 - 89. Po roku 1990 založil AA Ateliér Architektúry. Bol prezidentom Spolku architektov Slovenska. Je nositeľom Ceny Dušana Jurkoviča za Centrálu VÚB a Ceny J. Satinského za prínos k rekonštrukciám Bratislavy. Realizoval viaceré vily nad Bratislavou. Žil v Horskom parku. Jeho Vila Linea na Novosvetskej ulici bola publikovaná vo Svetovom atlase architektúry Phaidon a nominovaná na Cenu EU. Zaoberal sa kultúrnym kontextom mesta a krajiny.

Spisovateľ si na sklonku života zaznamenáva myšlienky a spomína na udalosti svojho dlhého života. V dvadsiatich šiestich kapitolách odhaľuje svoj vnútorný vývoj, analyzuje romány a autorov ako Proust či Joyce. Reflektuje filozofov, kontroverzné osobnosti, vzťahy s Maďarmi a Čechmi, zamýšľa sa nad smrťou, pátra po svojich predkoch, uvažuje o národe, štáte a identite.

Anton Hykisch (1932, Banská Štiavnica – 2024, Bratislava). Zažil komunistickú diktatúru v mladosti. Rok pred maturitou sa pokúsil o ilegálny útek na slobodný Západ. Chytili ho, prežil výsluchy a vyšetrovaciu väzbu. Ako maloletý vyviazol s podmienečným trestom, no po celý život bol sledovaný tajnou políciou. Vyštudoval ekonómiu a začal sa venovať literárnej tvorbe. Jeho románový debut v roku 1959 dala štátna moc zošrotovať. Po vstupe sovietskych vojsk v auguste 1968 stratil zamestnanie a mal viac rokov zákaz publikovať. Po Novembri 1989 bol poslancom slovenského parlamentu, veľvyslancom Slovenska v Kanade. Po skončení diplomatickej služby sa vrátil k literárnej tvorbe. Ako publicista glosuje vývoj slovenskej spoločnosti. Je autorom úspešných románov Čas majstrov, Milujte kráľovnú, Spomeň si na cára, generačný román Rozkoše dávnych čias o slovenských ľuďoch od čias druhej svetovej vojny po pád komunizmu. V knihe Moja Štiavnica sa v spomienkach vracia do rodného mesta.

Čo by ste urobili, keby vám na dvere domu zaklopala manželova milenka? Karolína takýto šok zažila pár dní pred Vianocami. Najkrajšie sviatky v roku, na ktoré sa vždy tak tešila, sa mali zmeniť na nočnú moru. Dcéry budú tráviť Vianoce s jej mužom a s jeho milenkou a ona ostane prvýkrát sama. Našťastie má pri sebe najlepšiu kamarátku Rebeku, ktorá jej nedovolí poddať sa smútku a osamelosti. Na vianočných trhoch ju donúti napísať svoje tajné želanie a hodiť ho do skrinky splnených prianí... Obdobie Vianoc má čarovnú moc. Splní sa Karolíne jej tajné prianie? Nechajte sa očariť vianočným príbehom o priateľstve a láske.

Lucia Olrinková (1988, Bratislava) je autorkou bestsellerov Plakať som si zakázala (vyšlo aj v češtine), Plakať je dovolené, Spoločníčka, Ako slaný karamel, Keď rozkvitnú čerešne a Vianočný. Má dvoch synov a písanie je pre ňu relax a zároveň útek od reality. Miluje svoje deti, dobré jedlo a tanec. Rada varí, pečie, číta... @luciaolrinkova_autor

Taliansko stáročia pútalo pozornosť európskych umelcov. Vďaka antickým pamiatkam predstavovalo krajinu kultúrnej pamäti Európy s obdivuhodnou stredomorskou prírodou a úchvatnými vidieckymi i mestskými panorámami. Výtvarníci aj spisovatelia ho vnímali ako krajinu umenia s epochami renesancie a baroka. Pre hudobníkov bolo kolískou opery. Fascinácia Talianskom neobišla ani slovenských umelcov. Autor sa zameriava na 20. storočie a usiluje sa na reprezentatívnej vzorke umelcov (Mitrovský, Hrušovský, Blaho, Blühová, Hoza, Rolko, Beniak, Jégé, Benka, Petrašovič, Žáry, Dilong, Vesnin, Strmeň, Pudiš, Zmeták, Turčány, Želibský, Smrek a ďalší) zdokumentovať, že Taliansko bolo pre nich v tomto období veľkým zdrojom inšpirácie.

Doc. Mgr. Martin Vašš, PhD. (1983, Bratislava), historik, pôsobí na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojej vedeckej a pedagogickej činnosti sa venuje slovenským politickým, kultúrnym a sociálnym dejinám 20. storočia a vybraným otázkam historiografie 20. storočia. Je autorom vedeckých monografií Slovenská otázka v 1. ČSR, Bratislavská umelecká bohéma v rokoch 1920 – 1945, Zlatá bohéma, Medzi snom a skutočnosťou, Zmenení Parížom a desiatok vedeckých štúdií, ktoré publikoval doma i v zahraničí. Pôsobí aj ako člen redakčných rád historických zborníkov Historia nova a Historica. Je držiteľom Ceny Egona Erwina Kischa za rok 2018.

Rozprávač Rafael Šlemilovič neustále provokuje Šťastenu i roduverných Francúzov. A to napriek tomu – či práve preto? – že má v mene omen schlemielstva, tej jedinečnej kombinácie slaboduchého, neohrabaného a naivného Žida-smoliara, ktorý "keď si otvorí obchod s lampami, slnko začne svietiť aj v noci". Spolu s miliónmi zdedí neliečiteľnú TBC. Čo je v jeho príbehu skutočné, čo výmysel a čo púhy prelud, ktorému tento novodobý Candide uveril? Skutočnosť však býva často neuveriteľnejšia ako výmysly. Rafael putuje v čase. Stretáva Hitlera i Mauricea Sachsa, tyká si s Göringom, Himmlerom i Stülpnagelom. Stáva sa Oficiálnym Židom Tretej ríše. Jeho milenkami sú prosté dievčence z vidieka, šľachtičné zo starobylých rodov, ba i Hitlerova láska Eva Braunová. Románová prvotina Patricka Modiana vás pozýva na divokú Tour de France. Prvý diel tzv. Okupačnej trilógie, Námestie Étoile, nestratil nič zo svojej sviežosti a aktuálnosti ani po vyše polstoročí od jeho vydania. Za každou zákrutou číha prekvapenie. Pripútajte sa, prosím.

Patrick Modiano (*1945), laureát Nobelovej ceny za literatúru. Narodil sa na parížskom predmestí Boulogne-Billancourt ako syn židovského biznismena a flámskej herečky. Malého Patricka vychovávali matkini rodičia. Po francúzsky sa naučil až v škole. Po smrti mladšieho brata Rudyho v roku 1957 sa rodičia rozviedli. Dospieval u pestúnov v rôznych kútoch Francúzska, zmaturoval v savojskom Annecy. Na univerzitu sa prihlásil, aby nemusel narukovať. Štúdium nedokončil. S otcom mali problematický vzťah. Po dosiahnutí plnoletosti sa už nikdy nestretli. Literárne ambície v ňom podporovali matkini priatelia. Do literárnych kruhov ho uviedol Raymond Queneau. V roku 1968 vydal román La Place de l’Étoile, v ktorom ako prvý otvoril tému kolaborácie francúzskych úradov s nacistami pri likvidácii židovského obyvateľstva. Patrick Modiano je držiteľom Veľkej ceny francúzskej Akadémie, Goncourtovej ceny, Rakúskej štátnej ceny a ďalších. V zdôvodnení Nobelovej ceny za literatúru v roku 2014 sa spomína jeho „... mimoriadne umenie vyvolať spomienky aj na tie najťažšie uchopiteľné ľudké osudy... (a)... hlboký ponor do života Parížanov v čase nacistickej okupácie.“ Žije a tvorí v Paríži, kde sa odohráva dej väčšiny jeho diel. Hovorí sa o ňom ako o Marcelovi Proustovi súčasnosti.

Kniha o vzťahoch medzi komunistickou mocou a židovskou komunitou v rokoch 1945 – 1992. Autori sa opierajú o poznatky z historických, archívnych a etnologických výskumov, využívajú údaje z umeleckej a memoárovej literatúry a autentické spomienky pamätníkov, ktoré vytvárajú pestrý pohľad na povojnové obdobie až do roku 1992. Skúmajú situáciu v židovskej komunite krátko po oslobodení, po návrate židov, ako sa vyrovnávali s následkami holokaustu, ale aj ich kontakty s inštitúciami štátnej moci. Samostatné kapitoly sa venujú politickým procesom na Slovensku, sebaobranným reakciám židovských inštitúcií a jednotlivcov (emigrácia, „život s maskou“, lojalita), reflexiami šesťdesiatych rokov, obdobím normalizácie a situáciou židovskej komunity po novembri 1989.

PhDr. Peter Salner, DrSc. (1951) pôsobí od roku 1975 v Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV v. v. i., v súčasnosti ako vedúci vedecký pracovník. Zaoberá sa urbánnou etnológiou s dôrazom na spoločenský život v Bratislave a predovšetkým sociálnou kultúrou židovskej komunity na Slovensku v 20. – 21. storočí. Uverejnil viac ako 20 knižných publikácií a množstvo vedeckých štúdií, ktoré vyšli v slovenských aj zahraničných odborných časopisoch. Doc. Mgr. Ivica Štelmachovič Bumová, PhD. (1971). Študovala na FiF UK v Bratislave, dvojodbor história a etnológia. Pôsobí na Katedre porovnávacej religionistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Sústreďuje sa na výskum židovskej komunity na Slovensku v 20. storočí. Ťažiskovou témou jej odborného záujmu je problematika vzťahu štátu k židovskej komunite na Slovensku v rokoch 1945 – 1989 a tzv. „starý“ antisemitizmus.

Významný básnik maďarskej moderny Gyula Juhász (1883 – 1937) bol gymnaziálny profesor maďarčiny a latinčiny. Jeho tretie profesorské pôsobisko bolo štátne maďarské vyššie gymnázium v Skalici (1911 – 1913). Do bývalého slobodného kráľovského mesta pricestoval s pocitom opätovného vyhnanca na končiny Uhorska. Postupne si však osvojil nezvyčajnú spoločenskú a kultúrnu atmosféru Skalice a Skaličanov. Dokumentuje to nielen 108 básní, ktoré napísal v Skalici, ale aj prozaické a publicistické texty. Pre básnika a literáta s labilnou psychikou sú to nezvratné symbolické návraty a pre maďarsko-slovenské literárne a kultúrne vzťahy nesporné hodnoty z obdobia tesne pred zánikom a po zániku Uhorska.

Jedenásť poviedok plných radosti zo života, jemného humoru a opatrného optimizmu. Ibaže by to bolo úplne inak, ibaže by to bola horská dráha, z ktorej môžete vypadnúť na hociktorom mieste a asi by ste aj mali. Ak sa však udržíte, čaká vás tour de force duševnými poruchami, alkoholizmom a samovraždami podaná jazykom namočeným v omáčke z Caroliny Reaper.

Pavol Kuspan (1980), narodený v Gelnici, nazývanej aj Paríž Spiša, väčšinu svojho života obývajúci východné oblasti Absurdistanu, čo ho poznačilo viac, než by si želal. Po neúspešných talentových skúškach na bohosloveckej fakulte sa rozhodol vyštudovať právo, čím dal slovu omyl úplne nový rozmer. S písaním začal len nedávno v dôsledku nudy a životnej vyprázdnenosti. Vo voľnom čase sa rád venuje premýšľaniu o tom, čo mohol a mal v živote urobiť inak. Má dve mačky, pričom v budúcnosti plánuje tento počet výrazne navýšiť. Je úplne normálny.

V mestách sa po stáročia vytváralo podhubie, na ktorom prekvitala pestrá meštianska/mestská kultúra, ktorá tvorí naše národné dedičstvo. Plody tejto lokálnej a regionálnej kultúry sa však nestali súčasťou našich „veľkých dejín“. Aj v mestách, kde tvorcami, nositeľmi a uchovávateľmi tejto kultúry boli slovenské elity, kolektívna pamäť vyhasína. Rekonštrukcia minulosti je čoraz zložitejšia a neurčitejšia. Z pamäti sa vytrácajú významní jednotlivci a rodiny, ktoré sa pričinili o ekonomický a kultúrny rozvoj. Pamätníci vymierajú a ich potomkovia uchovávajú z generácie na generáciu čoraz menej vzácnych informácií o svojich predkoch, o rodinách, o dramatických osudoch v meniacich sa režimoch strednej Európy. Rôznorodosť autorov (Eugen Gindl, Soňa Kovačevičová, Katarína Popelková, Július Vanovič, Ladislav Szalay, Vladimír Janček, Lajos Grendel, Peter Laučík, Ján Olejník, Vincent Šikula, Martin Mešša, Peter Kerekes, Nora Barátová, Pavel Hrúz, Stanislav Rakús, Pavel Vilikovský, Peter Macsovszky, René Bílik, Igor Thurzo, Miro Kollár, Ivan Kadlečík) tu spája texty beletristické, esejistické, publicistické a rozhovory. Ich autormi sú osvietení domorodci alebo ľudia, ktorí v danom meste žili a venovali sa ošetrovaniu a uchovávaniu kolektívnej pamäti, spisovatelia, historici, etnografi aj žurnalisti. Názov knihy Moje mesto možno vyznieva banálne, no je o to príznačnejší. Je to jedna z posledných šancí zachytiť spodné vrstvy našich miest, zažiť ich v celej šírke, kým sa úplne nestratia pod novými nánosmi… Kniha Moje mesto je možnosťou zaznamenať a zapamätať si všetko to, čo v budúcnosti budú musieť prácne odkrývať až ťažké a nemotorné bagre archeológie. Eugen Gindl BARDEJOV, NOVÉ ZÁMKY, PEZINOK, KEŽMAROK, BANSKÁ BYSTRICA, ŠAHY, MARTIN, SKALICA, BRATISLAVA, ŠTÚROVO, TRNAVA, BREZOVÁ POD BRADLOM, LEVICE, KOŠICE, KLÁŠTOR POD ZNIEVOM, SPIŠSKÁ BELÁ, TURČIANSKY SVÄTÝ MARTIN, LEVOČA, RUŽOMBEROK, HLOHOVEC, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ, MODRA.

Pokojný večer v kláštore sa zmení na záchranu života neznámeho muža. Ranený a prenasledovaný muž David Whitaker nájde záchranu v podobe kňaza, rehoľnej sestry a novicky. V delíriu žiada iba jediné, nechce umrieť skôr, ako splní prísahu, ktorú dal svojmu otcovi. Mal sa oženiť, a teraz mu už nezostáva veľa času. Mladučká Letitia Daltonová sa nad ním zľutuje a vydá sa za neho. Svadba s ním môže znamenať len dve veci: stane sa do nasledujúceho dňa vdovou a nič sa tým nezmení alebo sa tým zmení úplne všetko.  Keď sa preberie po ťažkej noci a zistí, že jej polomŕtvy manžel zmizol, uvedomí si, že v kláštore viac zostať nemôže a rozhodne sa ho nájsť.

Veronika Magulová (1989, Žiar nad Hronom). Svojou tvorbou sa snaží osloviť najmä ženské čitateľky. Pracuje ako účtovníčka v rodinnej firme. Popri domácnosti a dvoch malých deťoch sa takmer každý večer vracia k písaniu príbehov.

Walter Malaschitz vyrastal na Zuckermandli pod ruinami Hradu, na divom, neregulovanom brehu Dunaja. Táto romantická časť Bratislavy zanechala v jeho chlapčenskej duši nezmazateľné stopy, keď sa po rokoch rozpamätáva na ľudské osudy, na domy a ulice, ktoré čas dávno zniesol zo sveta. Jeho prekvapujúco presné svedectvo, jeho presvedčivo podané osobné dejiny sa stávajú súčasťou dejín generácie, spoločnosti, krajiny, súčasťou histórie, ktorá sa prehnala mestom na Dunaji.

O máloktorom stredoeurópskom sochárovi 18. storočia sa nám zachovalo toľko správ ako o F. X. Messerschmidtovi (1736 – 1783). Napriek tomu jeho postava, opradená tajuplnými historkami a často protirečivými súdmi, zostáva stále záhadná. Jeho život je úzko spätý so zvláštnymi hlavami, známymi ako „charakterové hlavy“. Práci na týchto hlavách, ktoré si nikto neobjednal, venoval v posledných rokoch života väčšinu svojho času. Je to jedinečná, v dejinách sochárstva neopakovateľná séria, ktorá založila Messerschmidtovu slávu a zatlačila do úzadia celú jeho ostatnú tvorbu. Provokovala k tým najrozličnejším výkladom. Čo vlastne majú tieto hlavy s grimasami vyjadriť? Sú ozvenou na snahy osvietencov pochopiť ľudskú individualitu? Alebo sú prejavom kritického postoja umelca k spoločnosti, ktorej sa vysmieva? Odzrkadľujú ich skrivené črty hysterické stavy pacientov módneho doktora a hypnotizéra F. A. Mesmera? Alebo boli tieto hlavy nástrojom v rukách psychózou postihnutého umelca pri jeho boji o zachovanie životnej rovnováhy? Ponúkajú sa mnohé vysvetlenia, odborníci sa dodnes snažia o jednoznačnú, všeobecne prijateľnú odpoveď. Posledná kapitola Messerschmidtovho života sa odohrala v Bratislave a tu leží aj pochovaný. Po tom, čo počiatočné úspechy vo Viedni vystriedalo neporozumenie a neúspech, našiel nové útočisko vo vtedy kvitnúcom hlavnom meste Uhorska. Bol opäť uznávaným umelcom a vytvoril tu aj väčšinu svojich „charakterových hláv“. Ešte počas života sa stal legendárnou postavou. Ako čudesný prelud žije v povedomí bratislavčanov dodnes.

Prof. PhDr. Mária Pötzl-Malíková, DrSc. sa narodila v roku 1935 v Kraľovanoch, vyrástla v Bratislave. Študovala dejiny umenia a dejepis v Bratislave a Prahe, promovala v Brne. Do roku 1969 pracovala v SAV v Bratislave, potom tri roky na Viedenskej univerzite. V rokoch 1991 až 2002 pôsobila opäť v Bratislave, na SAV a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Je autorkou monografií o F. X. Messerschmidtovi, ktoré vyšli v rokoch 1982 a 2015 vo Viedni. Žije v Mníchove a vo Viedni.

Bratislavský Hrad bol dôležitou pevnosťou, príležitostnou rezidenciou uhorských kráľov, sídlom významných úradov. Za panovania Márie Terézie (1740-1780) jeho význam vyvrcholil. Potom nasledoval rýchly úpadok, hrad stratil pôvodné historické funkcie, až zostal po požiari v roku 1811 vyše 150 rokov chátrajúcou ruinou.V tereziánskom období boli interiéry Hradu nákladne prestavané a zariadené. Vznikla tu skvostná rezidencia pre uhorský miestodržiteľský pár - knieža Alberta Sasko-Tešínskeho a jeho manželku arcikňažnú Máriu Kristínu, dcéru Márie Terézie. Mária Terézia a Jozef II. tu mali tiež svoje miestnosti. Hrad bol 15 rokov panovníckym sídlom.

Prof. PhDr. Mária Pötzl-Malíková, DrSc. sa narodila v roku 1935 v Kraľovanoch, vyrástla v Bratislave. Študovala dejiny umenia a dejepis v Bratislave a Prahe, promovala v Brne. Do roku 1969 pracovala v SAV v Bratislave, potom tri roky na Viedenskej univerzite. V rokoch 1991 až 2002 pôsobila opäť v Bratislave, na SAV a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Je autorkou monografií o F. X. Messerschmidtovi, ktoré vyšli v rokoch 1982 a 2015 vo Viedni. Žije v Mníchove a vo Viedni.

Bratislava v medzivojnových rokoch mala povesť tolerantného mesta. Veď kto by v rozhádanej republike neobdivoval viechy, kde Nem­ci s Čechmi a Slováci s Maďarmi popíjali svoje vínko v dobrej zhode. Alebo korzo, ktoré bolo spoločné. V uliciach zneli všetky jazyky mesta, plynul tu každodenný život, slávilo sa i oddychovalo. Nedele venovali Prešporáci i noví Bratislavčania prechádzkam, aj v širokom okolí. Mesto ponúkalo všelijaké vône a zaujímavosti, ku ktorým patrili bizarné postavičky ulice. Takáto pohoda sa však nezrodila spolu s republikou. Z nepokojného Pressburgu – Požone – Prešporka do pokojnej Bratislavy viedla spletitá cesta.

Daniel Luther (1950, Bratislava) je vedecký pracovník Ústavu etnológie SAV. Vo svojich výskumných prácach sa zameriava na vývin mestského spoločenstva Bratislavy v 20. storočí, súčasné transformačné procesy a sociálnu a kultúrnu diverzitu mesta.

Prechádzka starým Prešporkom začína vnútri dnes už zbúraných hradieb okružnou cestou popri baštách a mestských bránach. Poskytuje čitateľovi množstvo zaujímavých informácií a príbehov o ľuďoch, uliciach, domoch a palácoch. Prechádzka pokračuje okolo hradieb po mestskej promenáde a končí sa v niekdajších malebných predmestiach Bratislavy Schöndorf, Széplak, Zuckermandel, Dunajské predmestie. „Dnešná Bratislava je od roku 1919 opäť hlavným mestom. Jej vonkajší obraz sa odvtedy podstatne zmenil. Starobylé mizne, moderné honosné budovy rastú ako huby po daždi. Prudký rozvoj mesta ničí staré spomienky a tradície. Bol by som rád, keby táto skromná práca pomohla upevniť v starých i mladých obyvateľoch aj všetkých priateľoch historického mesta lásku k rodnej hrude, na ktorej žijú, a uchovať im v pamäti pekný starý Prešporok.“ Karl Benyovszky, 1937

Karl Benyovszky sa narodil 4. júla 1886 v centre Prešporka, na nároží terajšieho Hviezdoslavovho námestia a Mostovej ulice. Benyovszky, syn policajného úradníka, prežil v dome s výhľadom na Mestské divadlo a kostolík kláštora Notre Dame celé detstvo. Navštevoval maďarské školy, ale nemčinu stále považoval za svoj materinský jazyk. Po I. svetovej vojne ho v Budapešti odsúdili za protimonarchistické názory. Roku 1924 sa vrátil do Bratislavy, kde žil až do roku 1945. Pôsobil v redakcii Pressburger Zeitung, neskôr v Grenzbote. Intenzívne sa zaoberal históriou mesta, napísal knihu o dejinách mestského divadla, rozsiahle dielo o živote J. N. Hummela. Po slovensky vyšli jeho knihy Prechádzka starým Prešporkom, Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Považie – hrady, zámky, povesti. Po násilnom vysťahovaní Nemcov z Československa žil v Rakúsku, kde 6. januára 1962 zomrel.

Spaľujúca horúčava? Ťaživé dusno? Očakávajte nečakané a ponorte sa do mrazivej atmosféry. Vtrhnite do víchrice zvratov a nechajte sa unášať lavínou neobyčajných koncov. Osviežujúca búrka dvanástich príbehov. Zimomriavky zaručené!

Tina Kirs (1987) je absolventkou Právnickej fakulty Trnavskej univerzity. Počas štúdia sa zaoberala totalitnými režimami a majetkovým právom. V súvislosti s tým publikovala v roku 2014 štúdiu v časopise Pamäť národa. Potom sa na niekoľko rokov usadila v súkromnom vydavateľstve právnickej a ekonomickej literatúry a neskôr sa zamestnala v štátnej príspevkovej organizácii. V roku 2023 jej vyšiel knižný triler Bolesť. Momentálne je na materskej dovolenke. Cez deň sa venuje malej Dorotke a po večeroch usilovne pracuje na nových príbehoch. Umelecký pseudonym je anagramom jej krstného mena Kristína Novanská Kručayová.

Plniť nesplniteľné je pre produkčnú Simonu v televíznom zákulisí na každodennom poriadku. Jedného dňa moderátorka Clemmie potrebuje, aby ju niekto zastúpil na verejnosti, a Simona dostáva od jej manažéra a brata Matúša lákavú ponuku – stať sa na okamih jej dvojníčkou. Čo však spočiatku vyzerá ako šanca na ľahký zárobok, sa skomplikuje vo chvíli, keď Matúš Simone večer pred dôležitým natáčaním oznámi, že Clemmie je nezvestná. Ak sa im nepodarí moderátorku dostať na pľac pred prvou rannou klapkou, bude Simona nielenže odhalená ako dvojníčka, ale príde tým aj o svoju tvrdo odpracovanú kariéru produkčnej. S Matúšom sa nechajú vtiahnuť do nebezpečného pátrania, v ktorom sa nedá dôverovať absolútne nikomu. Spoločne musia čeliť nielen temným stránkam internetovej slávy, ale aj rastúcej vzájomnej príťažlivosti. Podarí sa im nájsť nezvestnú moderátorku? A ako sa postavia k toxickej kultúre (nielen) v šoubiznise?

Autorka Magdaléna Piñeros pochádza z Kopaníc, kde počas dlhých hodín pasenia oviec unikala fantáziou do vymyslených príbehov. Má vyštudovaný odbor filmové a televízne štúdiá na univerzite Oxford Brookes. Vášeň pre cestovanie a nové kultúry ju zaviala do rôznych končín sveta, pár rokov žila v USA, Paríži, Oxforde a Londýne. Aktuálne býva v nemeckom Krušnohorí s manželom a dvoma dcérami. Dvojníčka je jej debut.

História Petržalky, legendy, spomienky, najmä tie od polovice 20. storočia, ktoré sa prelínajú so životom autora – dnešného Staropetržalčana. S nostalgiou a láskou spomína na Petržalku svojho detstva a mladosti, na ulice, obchody, ovocné sady, športoviská, výletné a rekreačné miesta, školy, kultúrne pamätihodnosti a každodenný život v tejto svojráznej časti dnešnej Bratislavy, ktorá v uplynulých desaťročiach viackrát menila štátnu príslušnosť a menili sa aj jej obyvatelia.

Kniha rozprávok a povestí z autorovej milovanej Bratislavy. Známe i menej známe príbehy o ľuďoch, miestach a zákutiach starej Bratislavy od najstarších čias po súčasnosť sú prerozprávané neopakovateľným štýlom.

Igor Janota (1921 – 2008), absolvent Vysokej školy obchodnej, bol synom Ľudovíta Janotu, autora knihy Slovenské hrady. Podobne ako jeho otca zaujímala história, aj preňho sa dejiny, predovšetkým dejiny Bratislavy, stali celoživotnou témou. Publikoval vyše 3 000 článkov, zozbieral okolo 150 povestí zo starej Bratislavy. Písal rozprávky pre deti. Mnohé z jeho textov o histórii mesta vyšli knižne: Bratislavské rarity, Slávni ľudia v Bratislave, Rehole, kostoly a kláštory v Bratislave, Legendy a mýty zo starej Bratislavy, Rozprávky a povesti z Bratislavy, Príbehy bratislavských fontán a studní a ďalšie.

Autor popisuje rehoľné spoločenstvá od príchodu na naše územie, ich násilnú likvidáciu počas barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 a návrat niektorých z nich po roku 1989. Počas stáročí rehole plnili svoje náboženské poslanie, vykonávali rozsiahlu humanitárnu, zdravotnícku ale aj národno-osvetovú činnosť. Popri predstavení tých najznámejších: františkánov, saleziánov, benediktínov, jezuitov, kapucínov, antonitov, cisterciánov, dominikánov, milosrdných bratov, trinitárov, uršulínok a klarisiek zaznamenáva aj činnosť menej známych reholí, akými boli krížovníci, lazaristi, kanonistky sv. Augustína rehole Notre Dame, milosrdné sestry. Ich poslaním bolo predovšetkým poskytovať milosrdenstvo, pomáhať v utrpení a podporovať chudobných. Kniha je doplnená aj o históriu sakrálnych stavieb a najznámejších kláštorov na území Bratislavy s množstvom unikátnych dobových fotografií.

Igor Janota (1921 – 2008), absolvent Vysokej školy obchodnej, bol synom Ľudovíta Janotu, autora knihy Slovenské hrady. Podobne ako jeho otca zaujímala história, aj preňho sa dejiny, predovšetkým dejiny Bratislavy, stali celoživotnou témou. Publikoval vyše 3 000 článkov, zozbieral okolo 150 povestí zo starej Bratislavy. Písal rozprávky pre deti. Mnohé z jeho textov o histórii mesta vyšli knižne: Bratislavské rarity, Oprášené historky zo starej Bratislavy, Slávni ľudia v Bratislave, Rehole, kostoly a kláštory v Bratislave, Legendy a mýty zo starej Bratislavy, Rozprávky a povesti z Bratislavy, Príbehy bratislavských fontán a studní a ďalšie.

Autor opisuje udalosti, ktoré sa odohrali v prostredí starej Bratislavy. Spomína arkier starej radnice, hradného ducha, Ganymédovu fontánu, chodbu pod Dunajom, strieborného orla, svetlo v starej synagóge, vodníka z Prievozu, strašidlá zo Zelenej ulice, hadiu jaskyňu, devínsku hradnú pani, bezhlavého drábika, alchymistu, krvavú studničku, bratislavského Floriána, poklad bezhlavého mnícha a ďalšie miesta, udalosti a postavy. V legendách a mýtoch ožívajú zákutia starej Bratislavy.

Igor Janota (1921 – 2008), absolvent Vysokej školy obchodnej, bol synom Ľudovíta Janotu, autora knihy Slovenské hrady. Podobne ako jeho otca ho zaujímala história, aj preňho sa dejiny, predovšetkým dejiny Bratislavy, stali celoživotnou témou. Publikoval vyše 3 000 článkov, zozbieral okolo 150 povestí zo starej Bratislavy. Písal rozprávky pre deti. Mnohé z jeho textov o histórii mesta vyšli knižne: Bratislavské rarity, Oprášené historky zo starej Bratislavy, Slávni ľudia v Bratislave, Rehole, kostoly a kláštory v Bratislave, Legendy a mýty zo starej Bratislavy, Rozprávky a povesti z Bratislavy, Príbehy bratislavských fontán a studní a ďalšie.

Pri prechádzke ulicami Starého mesta si na priečeliach budov môžeme všimnúť množstvo heraldických pamiatok. Od 13. storočia erby a heraldické znaky dotvárali vzhľad cirkevnej a svetskej architektúry, ale nachádzame ich aj na plastikách, pomníkoch, fontánach, epitafoch či vitrážach v kostoloch. Erby šľachticov, svetských a cirkevných hodnostárov, štátne symboly, stoličné a mestské erby, znaky cechov a reholí identifikovali svojich nositeľov. Sú nielen šperkami dobovej architektúry, ale aj cenným historickým prameňom pri datovaní objektov, prestavby či zmeny majiteľov.

PhDr. JANA ORŠULOVÁ (1956) absolvovala štúdium archívnictva a pomocných vied historických na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Zápas o Bratislavský hrad je autentický dokument o zápase s mocou, ktorý v päťdesiatych rokoch vyústil do zatknutia a uväznenia Alfreda Piffla. Denník 1948 – 1972 zachytáva obdobie, keď Alfred Piffl pracoval na plánoch obnovy a rekonštrukcie Bratislavského hradu, podieľal sa na rekonštrukcii hradu Devín, viedol archeologické vykopávky, robil výskum bratislavského Podhradia, rímskych nálezov v Stupave a v Gerulate. Kniha obsahuje okolo 200 autorových kresieb, litografií a fotografií.

Alfred Piffl (13. júna 1907, Kerhatice nad Orlicí – 26. júna 1972, Bratislava), absolvent ČVUT v Prahe, v tridsiatych rokoch pracoval u Baťu, neskôr ako architekt. Po vojne sa stal profesorom a prvým dekanom na katedre dejín architektúry na SVŠT v Bratislave, kde pôsobil desať rokov. Od roku 1953 sa venoval rekonštrukcii Bratislavského hradu. V roku 1957 bol vo vykonštruovanom procese odsúdený na dva roky väzenia. V šesťdesiatych rokoch viedol archeologické vykopávky v Bratislave a okolí. Zomrel náhle uprostred práce v roku 1972. Je autorom vyše tisíc obrazov, kresieb a litografií.

Koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia bola Bratislava vďaka liberálnej klíme miestom stretávania rakúskych, maďarských a slovenských slobodomurárskych lóží. Schádzali sa v chýrnych reštauráciach hotela National, Savoy, Lerchner a ďalších, neskôr v slobodomurárskych domoch. O čom bratia slobodomurári rokovali? Kto to boli a aký mali vplyv na vtedajšie dianie? Mená ako Rigele, Hummel, Kozics, Liszt, Kempelen, Štefánik, Šrobár, Karvaš sú dodnes súčasťou našich kultúrnych a politických dejín. O slobodomurároch dodnes kolujú legendy a mýty. V čase najväčšieho rozmachu vytvorili a zanechali po sebe desiatky pamätníkov, prispievali na charitu, mali vplyv v politike a na dianie v meste. V roku 1938 boli slobodomurárske lóže na Slovensku zlikvidované. Skončila sa jedna éra málo známych dejín Bratislavy opradených tajomstvom.

Katarína Mešková Hradská (1956) pracuje v Historickom ústave SAV, zaoberá sa novšími dejinami Slovenska v stredoeurópskom kontexte. Je autorkou viacerých publikácií a štúdií z obdobia slovenského štátu.

Klaudii sa akosi často lepí smola na päty. Neželaný návrat domov ju neustále núti premýšľať nad tým, ako sa odtiaľ dostať preč čím skôr. Po tom, ako sa nečakane zoznámi so sebavedomým obchodníkom, sa jej život zásadne zmení. Ale nebude to láska, ktorá spojí týchto dvoch ľudí z tak rozličného prostredia. Podarí sa majstrovi biznisu uzavrieť kšeft, ku ktorému tak veľmi potrebuje Klaudiu? A nielen ju? Splní sa mu nakoniec jeho plán? A budú to peniaze, ktoré v skutočnosti vyhral? Dostane sa Klaudia z kaluže, alebo spadne do blata? Príbeh plný humorných situácií s nevšednými obchodnými praktikami, s nevšednými podmienkami a s nevšedne luxusnou záľubou.

Katarína Machová (1977, Trenčín) študovala na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Žije v Motešiciach pri Trenčíne, pracuje v súkromnej firme. Vo vydavateľstve Marenčin PT jej vyšli romány Milujem ťa, Neľutujem nič, Nevesta, LoveC a Kšeft. Je vydatá a má syna Samuela.

Investigatívny fotograf Karovič sa s dlhoročným kolegom Palicom ocitnú v Gemeri, kde sa stala rituálna vražda. Obeťou sa stala Karovičova sesternica. Zapletú sa s miestnymi Rómami aj s tajomnou sektou. Prenasleduje ich neznáme nebezpečenstvo a pribúdajú mŕtvoly a podozriví. Ostrieľaní chlapi Palica s Karovičom majú problém. Gemer ich víta aj nenávidí, pretože tu platia miestne pravidlá a oni dvaja tu navždy zostanú cudzincami.

Peter Gašparík (1977, Bratislava). Študoval réžiu na VŠMU a tiež v Taliansku, vo Francúzsku a v USA. Okrem réžie (dokumenty Tereza – Náboj lásky, STOPY - Boje v Banskej Štiavnici) píše poéziu a prózu. Vyšli mu knihy Kúsok môjho srdca, Čo som (ne)urobil, (ne)urobil som, Šelmy a hyeny, Ružová vila a krimi romány Smrť na Zlatých, Smrť v Štiavnici, Smrť v kostole, Smrť v Tatrách a Smrť v Gemeri. Venoval sa aj prekladom a podnikaniu.

Kniha je venovaná problematike vzťahov medzi Izraelom a jeho susedmi. Prináša prehľad vojnových konfliktov medzi Izraelom a arabskými štátmi ako aj palestínskymi teroristickými organizáciami. Zaoberá sa kritickým pohľadom na dianie v niektorých organizáciách OSN, ktoré sa vyznačujú zaujatosťou voči Izraelu. Text je doplnený krátkym prehľadom židovských dejín od biblických čias po súčasnosť.

Jaroslav Franek (1946) je bývalý vysokoškolský učiteľ na Fakulte elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity. V rokoch 1990 až 2013 bol hovorcom Ústredného zväzu židovských náboženských obcí. Je autorom odborných prác z fyziky a elektrotechniky a tiež článkov venovaných židovskej problematike. Patrí k zakladateľom inštitútu Judaistiky Univerzity Komenského v Bratislave, kde viedol kurzy všeobecnej histórie židovského národa.

Anton Baláž sa rozhodol obzrieť za doterajším životom. Opisuje svoje životné univerzity, prvé literárne pokusy, štúdium novinárstva, zošrotovanie knižného debutu, viacročný zákaz publikovania a návrat k historickým príbehom. Novinárska činnosť mu prinášala podnety, ktoré spracoval románoch. Ich filmové a televízne spracovanie mu umožnili nazrieť za kulisy ateliérov na Kolibe a v Mlynskej Doline. Osobné a tvorivé kontakty s generačnými príslušníkmi opisuje v portrétoch (Mitana, Ballek, Buzássy, Strážay, Števček, Turčány, Petrík, Veigl, Blažková). Solženicynov román Súostrovie Gulag ho inšpiroval k napísaniu románu Tábor padlých žien. Stretnutie s Arnoštom Lustigom na festivale Kafkove Matliare bolo podnetom pokračovať v tvorbe – napriek tomu, že si kladie rovnakú otázku ako iný slovenský prozaik Pavel Vilikovský: „Ale koho to zaujíma?“ Literatúra pre neho zostáva cestou, ako túto autorskú skepsu prekonať.

Anton Baláž (1943, Lehota pod Vtáčnikom), absolvent FiF UK v Bratislave, prozaik, scenárista a publicista. Je autorom románov Skleníková Venuša, Tu musíš žiť, Chirurgický dekameron, Tábor padlých žien, Krajina zabudnutia, Len jedna jar, Portréty prežitia, kníh literatúry faktu Hriešna Vydrica, Transporty nádeje, Dva slovenské osudy Špitzer-Mach, biografických diel a kníh rozhovorov. Jeho diela dostali filmovú a televíznu podobu, vyšli vo viacerých domácich vydaniach a v prekladoch. Za literárnu tvorbu získal Cenu ministra kultúry SR a štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.

Príbeh mladého dievčaťa, ktoré odchádza z domu študovať a splniť si svoj sen. Zrazu je prvý raz sama, odkázaná iba na seba a prvýkrát sa dotýka dospelého života. Je to aj príbeh o priateľstve, rodine a o tom, ako na svojej ceste napokon nájde niekoho, do koho sa zaľúbi, aj keď o to na začiatku vôbec nestála.

Silvia Grácová sa narodila v Bratislave, kde aj žije. Vyštudovala cudzie jazyky, ktoré sú stále jej záľubou. Miluje čítanie dobrých príbehov, sledovanie dobrých príbehov v divadle, ich počúvanie v pesničkách a objavovanie krásnych miest na Zemi. To všetko s poznámkovým blokom na dosah ruky.

Nevýraznému účtovníkovi, tridsiatnikovi Ludwigovi, odhalí starý otec rodinnú históriu a židovský pôvod. Jeho prastarý otec s priateľom založili pred vojnou pohrebníctvo, vlastnili budovu a pozemky. Tie sa teraz vrátili do rúk potomkom. Keď Ludwiga po zinscenovanom spore vyhodia zo zamestnania, prijme ponuku starého otca a stáva sa spoločníkom novozaloženého pohrebníctva. Udalosti naberajú rýchly spád. Počas rozbiehania firmy a rekonštrukcie priestorov prichádza ku konfliktom. Korupcia, hádky a vydieranie vyústia do vraždy. Pribudnú ďalšie obete a podozrenia vedú do najvyšších poschodí politiky...

Ervín Hodulík (1984) sa narodil v Trnave, vyrastal v Petržalke a životné skúsenosti naberal v Londýne. Vyštudoval Teóriu a históriu divadla na filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. V minulosti sa venoval dramatickej tvorbe. Napísal 11 divadelných hier a jednu audio rozprávku. Za divadelné hry získal ocenenia na Slovensku a v Česku. Tiež sa snažil preraziť na divadelných doskách stupavského ochotníckeho súboru. Jeho debutový román Pohrebná služba sa číta ako mafiánsky krimi triler. Pracuje v medzinárodnej spoločnosti v Bratislave.

Piateho novembra 1772 spišské mestá pripíjali na zdravie cisárovi Jozefovi II. a Márii Terézii, arcivojvodkyni rakúskej a kráľovnej uhorskej a českej. Veselie sprevádzalo ukončenie 360 rokov trvajúceho zálohu časti spišského regiónu. Osemnáste storočie však pre Spiš a jeho obyvateľov nezačalo radostne. Spamätať sa museli zo spúšte, ktorú v krajine zanechali sto rokov trvajúce vojny. Po rokoch hojnosti prišli roky odriekania. Boje medzi vojskami protihabsbursky orientovanej uhorskej šľachty, osmanskými plukmi a cisárskou armádou ako aj násilná rekatolizácia významne zasiahlli do politického, náboženského a hospodárskeho vývoja spišského regiónu. Mier, ktorý v roku 1711 ukončil boje, prišiel v pravý čas. Spišské mestá rozkvitli, znova sa v nich rozprúdili remeslá a obchod, pôsobili v nich významní obchodníci, remeselníci a umelci európskeho formátu – zlatník Ján Siláši, sochár Ján Brokoff či maliari romantizmu Ján Czauczik a Ján Rombauer, dvorný maliar cára Alexandra I.

PhDr. Miriam Lengová, M. A., pôsobí ako vedecký pracovník, historik a odborný poradca archivár v nadnárodnej spoločnosti v oblasti elektroniky a zdravotnej techniky. Absolvovala odbor história – nemecký jazyk a literatúra na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a archívnu vedu na Universiteit van Amsterdam v Holandsku. Publikovala niekoľko vedeckých štúdií a článkov vo vedeckých periodikách na Slovensku aj v Holandsku v oblasti histórie (najmä dejiny remesiel a cechov) a archivistiky. Je autorkou kníh Kežmarskí remeselníci, Remeslá, cechy a obchod na Spiši do polovice 17. storočia a spoluautorkou knihy Philips: familie van ondernemers.

Koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia bol Prešporok a neskôr Bratislava vďaka liberálnej klíme miestom stretávania rakúskych, maďarských a slovenských slobodomurárskych lóží. Schádzali sa v chýrnych reštauráciach hotela National, Savoy, Lerchner a ďalších, neskôr v slobodomurárskych domoch.O čom bratia slobodomurári rokovali? Kto to boli a aký mali vplyv na vtedajšie dianie? Veď mená ako Riegele, Hummel, Kozics, Liszt, Kempelen, Štefánik, Šrobár, Karvaš sú dodnes súčasťou našich kultúrnych a politických dejín.O slobodomurároch dodnes kolujú legendy a mýty. V čase najväčšieho rozmachu vytvorili a zanechali po sebe desiatky pamätníkov, prispievali na charitu, mali vplyv v politike a na dianie v meste.V roku 1938 boli slobodomurárske lóže na Slovensku zlikvidované. Skončila sa jedna éra málo známych dejín Bratislavy opradených tajomstvom.

Výber poviedok Juraja Paškuliaka obsahuje pestrú zmes príbehov, od humorne ladených, až po strašidelné. Sú o ľuďoch ktorí sa rozhodli chatárčiť, o ufológovi, poľovačke na tigra, o nenaplnenej láske, asociáloch, drsný a pochmúrny príbeh, o mužovi ktorého prenasleduje psychopat. Kniha začína humoreskami a končí hororom, jej čítanie je ako jazda na horskej dráhe. Príbehy sú písané pútavo a pôsobia autenticky. Keď túto zbierku otvoríte a pustíte sa do nej, nebudete vedieť prestať, kým nedočítate do konca.

Juraj Paškuliak (1981, Martin). Detstvo a dospievanie prežil v Kláštore pod Znievom. Študoval na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici, odbor umelecké odlievanie kovov. Od roku 1998 sa venuje výrobe a oprave majstrovských sláčikových hudobných nástrojov. Keď bol mladý, chcel byť výtvarníkom a zaprisahával sa, že nikdy písať nebude. Ale osud ho dobehol. Napísal štyri zbierky poviedok, ktoré si sám vydal. Publikoval aj v časopise Dotyky, má blogy na SME a Pravde.

Detstvo v okolí Avionu a priestor medzi Firšnálom, Šifbekom, Kollárkom a Račkom tvoria kulisu k rozprávaniu Tomáša Berku o živote generácie zlatých šesťdesiatych rokov – bigbiťákov, umelcov, flákačov z korza, bohémov. Detí usporiadanej prvorepublikovej generácie, keď sa ešte doma hovorilo po česky, nemecky, maďarsky či po bulharsky... keď vyrastali v záhradách a dvoroch domových blokov, keď blumentálska veža bola najvyššou dominantou a spolužiaci sa delili na evanjelikov a katolíkov, až do chvíle, keď ich prevalcovala pionierska mašinéria. Berka píše o meste a krajine od komunistického prevratu cez reálny socializmus až po súčasnosť. Čitateľ sa ocitá v prostredí filmu, divadla, džezrokovej hudby, ktoré formovali vzťahy a lásky. Opisuje stretnutia s Kukurom, Hrycom, Kocúrikovou, Satinským, Lasicom, Rollerom, Fišerom, Sikorom, Jakubiskom, Hanákom, Herzom, Frešom, Vargom, Ursínym, Griglákom, Lučeničom, Barinom a ďalšími.

Mgr. art. Tomáš Berka (1947, Bratislava), filmový a scénický architekt, výtvarník, hudobník a spisovateľ. Po úvodnom štúdiu architektúry vyštudoval scénické výtvarníctvo u prof. Ladislava Vychodila na VŠMU. Od roku 1970 – 1992 vytvoril pre divadlá a televízie okolo stopäťdesiat scén a viac ako sto divadelných a kultúrnych plagátov. V roku 1983 získal striebornú medailu na Pražskom Quadrienále a svoju výtvarnú tvorbu vystavoval v Európe a v Japonsku. Po roku 1989 vytvoril dekorácie pre 45 filmov a spolupracoval s režisérmi ako Stanley Kubrick, Ridley Scott či Juraj Jakubisko. Ako filmový architekt je činný dodnes. S architektom Karolom Kállayom je spoluautorom slovenských pavilónov na Expo 2000 v Hanoveri a Expo 2015 v Miláne. Ako hráč na klávesy stál pri zrode skupiny „Modus“, v roku 1969 založil skupinu „Ex We Five“, a v roku 1972 s Ferom Griglákom „Fermatu“, s ktorou dodnes nahral deväť autorských albumov a vyše tridsať scénických hudieb pre divadlá aj film. K dnešnému dňu mu vyšlo desať knižných titulov – „Blumentálske blues“ 2010 a 2025, s Fedorom Frešom – „Rocková Bratislava“ 2013, román „René“ 2017, kniha o filmovej architektúre „Veľká ilúzia“ 2019, monografia o divadelných plagátoch, scénografii a výstavách – „Plagáty a iné veci“ 2021, a v rokoch 2012-2024 spolu s Jánom M. Bahnom napísali a vydali päť kníh o bratislavských vilách. Najnovším knižným titulom je kniha s pracovným názvom „Backstage“, ktorá by mala vyjsť v roku 2025. Je držiteľom ceny Literárneho fondu za knihu „Rocková Bratislava“ a ceny Júliusa Satinského za kultúrny prínos hlavnému mestu. Na knižnom veľtrhu vo Frankfurte v roku 2019 mu udelili cenu za „najlepšiu ilustrovanú knihu o filme“ (Veľká ilúzia). Ako filmový architekt bol nominovaný na cenu Český lev - Amnestie 2019, tri razy získal cenu „Slnko v sieti“- 2020 za film „Amnestie“, 2022 za film „Piargy“ a 2023 za film „Slúžka“. Za film „Piargy“ mu boli udelené aj ceny na festivaloch v Los Angeles, v Montreali a v Budapešti. Žije a tvorí v Bratislave.

O bitke pri Moháči a stratených kostoloch sv. Vavrinca a sv. Michala z predmestia stredovekej Bratislavy, o opevnení zachytenom na Fricsovom pláne z roku 1766, o pamiatkach viažucich sa na epidémie, kde všade boli v meste cintoríny, ako vyzeral a kde bol vstup na Ondrejský cintorín a aké osobnosti sú tam pochované. Kde sa v Bratislave deti a študenti učili, kde bola postavená prvá škôlka – ovoda. V knihe nájdeme aj unikátny plán električkovej železnice, ktorá na začiatku 20. storočia premávala medzi Prešporkom a Viedňou aj zaujímavosti z Petržalky – o pôvodných plánoch Divadla Arény, o kaplnke neďaleko dostihového areálu, o asanovanom kine Eldorádo. A hoci je Petržalka veľké panelákové sídlisko, jeho súčasťou sú aj výtvarné diela, pomníky, pamätníky aj Petržalský cintorín.

PhDr. Viera Obuchová, CSc. (1951, Bratislava), vyštudovala históriu na FiF UK v Bratislave. Od roku 1974 pracuje ako historička v Mestskom ústave ochrany pamiatok v Bratislave. Je autorkou a spoluautorkou odborných a populárno-náučných publikácií o histórii Bratislavy: Ondrejský cintorín, Cintorín pri Kozej bráne, Priemyselná Bratislava, Každodenný život a bývanie v Bratislave v 19. a 20. storočí, Príbehy z dejín Bratislavy.

V mestečku na juhu Slovenska sa strácajú deti. Rozruch vyvolala strata dvojčiat, ktoré boli nájdené mŕtve a všetko nasvedčovalo tomu, že boli rituálne zavraždené. Táto udalosť rozpútala vlnu strachu, povier a legiend, ktoré sa medzi obyvateľmi začali šíriť ako mor. V rovnakom čase sa v meste zjavil tajomný muž, známy ako „Píšťalkár“, pri ktorom sa deti radi zoskupovali, lebo dokázal vystrúhať krásne píšťalky, ktoré túžilo vlastniť každé z nich. Ako si deti pamätajú na tohto muža sa dozvedáme z rozprávania vtedy malej Stely, ktorá oplýva zvláštnymi schopnosťami a tvrdí, že dokáže komunikovať s listami stromov. Prostredníctvom jej spomienok sa prenesieme do mestečka, ktoré si žije vlastným životom a má vlastné pravidlá. Skryté pravdy o obyvateľoch a o videní obludných vecí s ľahkosťou dokáže interpretovať len čistá detská duša. Príbeh sa však zmení, keď pod ťarchou výchovy rodičov je Stela nútená opustiť svet detskej fantázie a dospeje. Mladá žena je po rokoch opäť konfrontovaná so svojou minulosťou, na ktorú sa snažila zabudnúť a temná legenda opäť ožíva. Čo je dobro a čo zlo? Môžu existovať oddelene? Kto je tajomný muž, ktorý sa znenazdajky zjavil a prinútil ľudí pochybovať o všetkom, čo dovtedy považovali za správne? Kto dokáže zápasiť s nezodpovedanými otázkami a so smútkom bez toho, aby sa to podpísalo na jej ďalšom živote? Niet lásky bez utrpenia, tak ako niet viny bez odpustenia.

Martina Baranová (1979) vyštudovala Právnickú fakultu UMB. Ako advokátka sa zameriava na autorské právo a duševné vlastníctvo. Počas niekoľkoročného pobytu v Paríži študovala francúzštinu a herectvo, pracovala pre niekoľkých filmových producentov a bola na stáži v spoločnosti Luca Bessona Europacorp. Píše televízne a filmové námety a scenáre (Predátori a partneri, Ôsmy hriech, rozprávka Prekliata hora, celovečerné filmy Houska a Anexia). Pod umeleckým pseudonymom Bella Moutton jej vyšla kniha Skurvený život a Gorgona.

Ako sa stať zradcom a ako ním nebyť? To je otázka, ktorú si kladie hrdina príbehu, ktorý zároveň pracuje pre francúzske Gestapo aj odbojovú sieť. Táto dilema ho privedie k mučeníctvu, jedinému možnému úniku. Román Patricka Modiana Nočná hliadka (La Ronde de nuit), spolu s románmi Námestie Étoile a Okružné bulváre tvoria tzv. Okupačnú trilógiu – tri romány, odohrávajúce sa v Paríži počas okupácie v rokoch 1940-1944. Z nich práve Nočná hliadka najprenikavejšie odhaľuje temné stránky spoločnosti a jednotlivcov. Osamelosť a vykorenenosť jednotlivca vystaveného na jednej strane bezuzdnému vyčíňaniu kolaborantov, profitérov a francúzskeho Gestapa, a na strane druhej prázdnym gestám a alibizmu francúzskeho dôstojníctva v ilegalite, ktoré sa považovalo za jediných oprávnených predstaviteľov odboja – za predpokladu, že skutočnú “špinavú prácu” za nich odvedie niekto iný. Rozprávač sa stáva dvojitým agentom, aby mohol ochrániť dve bezbranné bytosti. Jeho skutočnú identitu sa čitateľ nedozvie: pozná len dvojicu krycích mien – podľa toho, ktorá zo strán o ňom práve hovorí. Patrick Modiano touto prekvapivo nežnou i krutou prózou nastavil Francúzsku pravdivé, hoci nelichotivé zrkadlo. Vykonal tým istý druh exorcizmu národa z pohnutého obdobia, ktoré sám nezažil, no ktorého posledné záchvevy citlivo vnímal v dobe písania, a ktoré sú podnes prítomné.

Patrick Modiano (*1945), laureát Nobelovej ceny za literatúru. Narodil sa na parížskom predmestí Boulogne-Billancourt ako syn židovského biznismena a flámskej herečky. Malého Patricka vychovávali matkini rodičia. Po francúzsky sa naučil až v škole. Po smrti mladšieho brata Rudyho v roku 1957 sa rodičia rozviedli. Dospieval u pestúnov v rôznych kútoch Francúzska, zmaturoval v savojskom Annecy. Na univerzitu sa prihlásil, aby nemusel narukovať. Štúdium nedokončil. S otcom mali problematický vzťah. Po dosiahnutí plnoletosti sa už nikdy nestretli. Literárne ambície v ňom podporovali matkini priatelia. Do literárnych kruhov ho uviedol Raymond Queneau. V roku 1968 vydal román La Place de l’Étoile, v ktorom ako prvý otvoril tému kolaborácie francúzskych úradov s nacistami pri likvidácii židovského obyvateľstva. Patrick Modiano je držiteľom Veľkej ceny francúzskej Akadémie, Goncourtovej ceny, Rakúskej štátnej ceny a ďalších. V zdôvodnení Nobelovej ceny za literatúru v roku 2014 sa spomína jeho „... mimoriadne umenie vyvolať spomienky aj na tie najťažšie uchopiteľné ľudké osudy... (a)... hlboký ponor do života Parížanov v čase nacistickej okupácie.“ Žije a tvorí v Paríži, kde sa odohráva dej väčšiny jeho diel. Hovorí sa o ňom ako o Marcelovi Proustovi súčasnosti.

Dandy – slovo a fenomén, ktorý takmer každý pozná, no málokto ho vie exaktne zadefinovať. Spoločným menovateľom dandyov je koncept života postavený na revolte proti všednosti, na elegancii a estétstve, ktoré spisovatelia v priebehu 19. storočia rozšírili aj do duchovnej roviny. Kniha prináša do slovenského prostredia reflexiu príbehu dandyzmu na príkladoch unikátnych literárnych tvorcov a postáv umenia – dandyov, ktorých zlatou érou bolo obdobie od počiatkov romantizmu po obdobie fin-de-siècle. Autor sa zameriava na významných predstaviteľov a spisovateľov dandyzmu v jeho umeleckom variante v európskom a stredoeurópskom kontexte (Stendhal, Byron, Balzac, d’Aurevilly, Baudelaire, Wilde, Breisky, Altenberg a ďalší) a hľadá prejavy dandyzmu u slovenských umelcov z radov spisovateľov (Hviezdoslav, Jesenský, Mitrovský, Gašpar, Bohúň, Gregor a ďalší).

Doc. Mgr. Martin Vašš, PhD. (1983, Bratislava), historik, pôsobí na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojej vedeckej a pedagogickej činnosti sa venuje slovenským politickým, kultúrnym a sociálnym dejinám 20. storočia a vybraným otázkam historiografie 20. storočia. Je autorom vedeckých monografií Slovenská otázka v 1. ČSR, Bratislavská umelecká bohéma v rokoch 1920 – 1945, Zlatá bohéma, Medzi snom a skutočnosťou, Zmenení Parížom, Inšpirovaní Talianskom a desiatok vedeckých štúdií, ktoré publikoval doma i v zahraničí. Pôsobí aj ako člen redakčných rád historických zborníkov Historia nova a Historica. Je držiteľom Ceny Egona Erwina Kischa za rok 2018.

Kniha ponúka jedinečný pohľad na životy štiavnických Židov prostredníctvom básnických epitafov na náhrobných kameňoch. Každý nápis na náhrobku je originálnou poctou zosnulému, odhaľuje jeho osobnosť, osud a miesto v komunite. Tieto poetické verše sú doplnené o autentické životné príbehy, ktoré autorka zrekonštruovala na základe historických prameňov, rodinných spomienok a archívnych záznamov. Sú to príbehy ľudí, ktorý tu žili svoj každodenný život a ich telá spočívajú na malebnom cintoríne nad Banskou Štiavnicou. Čitateľ sa ponorí aj do stručnej histórie pochovávania v židovských komunitách, čo sa vždy spája aj s akousi mystikou pretkanou mnohými poverami a predsudkami. Ako sa pochovávalo na štiavnickom židovskom cintoríne, ktorý leží ukrytý v strmom kopci neďaleko legendárneho Nového zámku? Aké boli vzájomné rodinné putá pochovaných na cintoríne?

Beata Rückschloss Nemcová (1970) sa narodila v Banskej Štiavnici, vyštudovala pedagogiku a prekladateľstvo/tlmočníctvo v Banskej Bystrici a Bratislave. Počas pedagogickej praxe sa začala venovať tematike holokaustu a vzdelávaniu o ňom. Urobila mnoho rozhovorov so svedkami vojnového besnenia, ktoré vyústili do publikovania knihy História židovskej náboženskej obce v Banskej Štiavnici, na ktorej pracovala s viacerými autormi. Popri práci súdneho tlmočníka a prekladateľa sa venuje výskumu a pátraniu po nových faktoch o židovskej komunite a rekonštrukcii židovského cintorína v Banskej Štiavnici.

Rozvedená Eva navštevuje svoju starú známu v Anglicku. Naivko dúfa, že sa kvôli nemu vydatá frajerka rozvedie. Atraktívna žena v nonstop bare nahlas uvažuje o svojom zúfalom sexuálnom živote. Aké tajomstvá vylezú na povrch? Obžalovaná miluje svoje dieťa, ale ešte viac zbožňuje chipsy s príchuťou jarnej cibuľky. Tehotná by sa mala tešiť na svojho potomka, namiesto toho prežíva odcudzenie s manželom a prepadá sa do temných úvah o blížiacej sa apokalypse. Slobodná matka sa túla s malým dieťaťom po veľkomeste, dúfajúc, že nájde vhodný podnájom. Prečo nie sú matky večne láskavé a vysmiate? Ľudovít sa vracia od milenky a stretáva v kuchyni svoju podnapitú dcéru. Unavené páry v letnom rezorte by radi ponúkli bezradnej Denise pomocnú ruku, no každý má dosť vlastných problémov. Stačí vyprchané dlhoročné vzťahy len dobre vyčistiť sódou bikarbónou a bielym octom ako sporák? Vyčerpané matky, nenaplnení otcovia, milenky, milenci, unavení zo vzťahov, vyhorení z manželstiev, sexuálne frustrovaní, uzavretí vo svojich bublinách... A kto nás vlastne všetkých zachráni uprostred krízy stredného veku a zároveň krízy z nastávajúcej katastrofy?

Jana Micenková (1980). Vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu na FAMU v Prahe. Literárne debutovala zbierkou poviedok Sladký život (2018), ktorá bola nominovaná na cenu Anasoft litera. Za dramatický text Rekonštrukcia prípadu Janko Rybárik získala 2. miesto v súťaži DRÁMA (2019). Text bol realizovaný v Slovenskom národnom divadle ako scénické čítanie. Jej dramatický text Mindfuck vyšiel v zborníku súčasných dramatických textov GREEN DRÁMA (2020). V roku 2021 vydala psychologický román Krv je len voda, ktorý sa venuje analýze vzniku násilného činu a rozkladu dysfunkčnej rodiny. Román bol nominovaný na ceny Anasoft litera a René. Píše aj rozhlasové hry pre rádio Devín.

Malebná cesta od Dražoviec pri Nitre smerom na sever popod západné svahy tajomstvami opradeného pohoria Tribeč až po Partizánske a potom oblúkom do Topoľčianok je zaujímavým putovaním po kraji, kde cítiť úžasné historické fluidum. Na ceste sa zastavujeme v dedinách a mestečkách s mimoriadne bohatou históriou. Nachádzame tu navzájom poprepájané príbehy zaujímavých ľudí, ktoré zasiahli nielen do dejín regiónu, ale i do celoslovenských a európskych súvislostí. Ožívajú pred nami zabudnuté ľudské osudy spojené s bizarnými a zaujímavými osobnosťami. Defilujú tu politici (Horthy), šľachtici a šľachtičné (Keglevich, Odescalchi, Oldenburg, Apponyi), podnikatelia (Thonetovci, Baťa), kňazi (Tiso), kráľovský pár z Albánska, intelektuál (Palacký) a milionár (Cardoso) so svojimi svojráznymi snahami, snami, aktivitami, ale i láskami a omylmi. Ich príbehy pripomínajú bohatstvo minulosti, poskytnú nové poznatky a pozývajú na návštevu do kraja, ktorý dýcha históriou.

Prof. PhDr. Roman Holec, DrSc. (1959, Bratislava), zaoberá sa dejinami „dlhého“ 19. storočia, jeho špecializáciou sú hospodárske a sociálne dejiny, v súčasnosti najmä dejiny šľachty a environmentálna história. Je autorom 17 samostatných knižných titulov, spoluautorom vyše desiatich syntéz a takmer dvoch stoviek vedeckých štúdií publikovaných v 15 krajinách sveta. Študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave odbor slovenčina-dejepis. Pracuje na Historickom ústave SAV, je profesorom histórie na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty UK.

Zemplínska župa bola už od 17. storočia novým bydliskom pre židov, ktorí sem prichádzali z Halíče a Ukrajiny. Prví židia žili vo Vranovskom okrese už v roku 1696. Za vyše tristo rokov tu vytvorili obrovské hmotné aj duchovné dedičstvo. Táto kniha načrtáva dejiny židov v obciach Vranovského okresu. Sleduje ich prvé príchody, nesmelé začiatky ale aj neskorší rozmach a životné príbehy židovských osobností, ktoré prispeli k rozvoju miest a obcí v regióne. Mapuje židovské cintoríny a synagógy, ktoré sa tu nachádzali a z ktorých mnohé boli zbúrané alebo zdevastované. Vďaka rozboru historických faktov a dokumentácii toho, čo zaniknutá židovská komunita vytvorila, máme možnosť získať obraz o etniku, ktoré bolo do druhej svetovej vojny neoddeliteľnou súčasťou občianskej spoločnosti severovýchodného Slovenska.

Ing. Igor Soľaník (1959, Hanigovce). Je absolventom VŠLD vo Zvolene. Venuje sa dokumentovaniu židovských cintorínov a dedičstvu po židovských spoluobčanoch. Vydal knihu Stručné dejiny židov vo Vranove nad Topľou a knihu poviedok Cesty mám. JUDr. Svetlana Pavlíková, PhD. (1985, Vranov nad Topľou). Je absolventkou Právnickej fakulty v Košiciach, po ktorej ukončila doktorandské štúdium. Je autorkou mnohých odborných článkov.

Koho by hejtovali štúrovci, keby mali internet? Písal Tiso haiku? Aký bol najväčší podvod v histórii Československa? Kam išiel Dubček posledným metrom? Kto kamerou bez filmu nakrúcal Bátoryčku? Kedy pršali z oblohy ľudské uši? Opustí modul Štefánik vesmírnu stanicu ISS Europe? Kde vynašli Artificial Stupidity, ktorá dnes riadi celý svet? A prečo ľuďom tak jäbä? 20 divných poviedok s divným humorom do divnej doby.

Viliam Klimáček (1958), spisovateľ, režisér, zakladateľ divadla GUnaGU, jeden z najhranejších slovenských dramatikov. Vyštudoval lekársku fakultu v Bratislave, praxoval na kardiochirugickej klinike, potom odišiel na voľnú nohu. Napísal vyše 100 divadelných hier, za ktoré získal 7 cien Alfréda Radoka. Písal aj experimentálne rozprávky, básne, rozhlasové hry, filmové scenáre a operné libretá. Za konceptuálnu knihu Noha k nohe získal medzinárodnú cenu IBBY. Román Námestie kozmonautov zvíťazil v súťaži Román 2006, bol nominovaný na cenu Anasoft litera a získal Cenu AOSS za rok 2007. Román Horúce leto 68 vyšiel v Maďarsku, Albánsku, Litve, Arabských emirátoch, Francúzsku aj v USA.

Iba niekoľko mesiacov po skončení 2. svetovej vojny sa 24. septembra 1945 v Topoľčanoch odohrali krvavé násilnosti, ktoré sú známe ako ,,topoľčiansky protižidovský pogrom". Jeho priebehom a vyšetrovaním sa zaoberali vtedajšie najvyššie štátne orgány na Slovensku a v ČSR. Udalosť mala veľký ohlas doma aj v zahraničí. Napriek tomu, akoby sa na tieto udalosti zabudlo. Topoľčiansky pogrom nebol podrobnejšie rozpracovaný ani v slovenskej historiografii. V monografii mesta Topoľčany je tejto udalosti venované len niekoľko riadkov. Autorky sa opierajú o archívny výskum a prinášajú osobné výpovede svedkov udalostí. Popisujú príčiny, priebeh pogromu, jeho vyšetrovanie a dôsledky, medzi ktoré patril najmä postupný odchod Židov z Topoľčian.

PhDr. Katarína Beňová (1976) absolvovala štúdium histórie a estetiky na Filozofickej fakulte UKF v Nitre a rozširujúce štúdium psychológie pre učiteľov na Pedagogickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Počas svojej múzejnej a pedagogickej praxe sa venuje regionálnym dejinám, tematike holokaustu a vzdelávaniu o ňom. Je predsedníčkou Krúžku historikov Slovenskej historickej spoločnosti v Topoľčanoch, ktorý pripravuje semináre, prednášky. Mgr. Helena Kopecká (1955) absolvovala štúdium na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, odbor dejepis a občianska náuka. Počas pedagogickej praxe sa zapojila do projektov o holokauste. Autorky spolupracovali na realizácii stálej expozície Z dejín židovskej komunity v Topoľčanoch na miestnom židovskom cintoríne. V spolupráci s Občianskym združením Židovský cintorín Topoľčany sa venujú jeho pasportizácii.

Keď sa včas postavíš proti zlu, začne sa meniť na dobro? V roku 1922 na myjavských kopaniciach zabudol autobus so študentmi budúceho surrealistického maliara Salvadora Dalího. Na jednu noc nepriehliadnuteľného Španiela prichýlila rodina, ktorá sa oňho postarala. Študent im z vďaky namaľoval na stenu horiacu žirafu, ktorá ovplyvnila život vtedy dvanásťročného Mila. Neuveriteľnú cestu jednonohého klampiara a mnohé dejinné udalosti, od vzniku Československa po súčasnosť, objaví Milov vnuk vďaka zápisníkom, ktoré nájde na povale dedovho domu, keď sa ho chystá predať. Po Milovej smrti sa toto písanie nekončí, prekvapujúco v ňom pokračuje niekto iný.

Jozef Kollár (Trnava, 1960). Napísal niekoľko kníh. Za debutovú zbierku próz Nedorozumenie získal Cenu Ivana Kraska. Jeho kniha pre deti Ak ťa chytím, tak ťa zjem, sa v r. 2018 získala cenu za najkrajšiu knihu Slovenska a tiež Cenu Márie Ďuríčkovej. Jeho poviekdy boli preložené do angličtiny, francúzštiny, nemčiny, maďarčiny, poľštiny a češtiny.

Nové Slovensko. Aj tak sa dala na začiatku 20. storočia nazvať štvrť South Side v Pittsburghu, kde svoj domov našli tisícky slovenských imigrantov. Za vidinou nového začiatku tam prichádza aj mladý Andy spolu s židovským muzikantom Poldim, ktorému v Hamburgu zachránil život. Kým Poldi sa v Amerike rýchlo uchytí, Andy živorí ako robotník v železiarňach spoločnosti Jones&Laughlin, kde tak ako väčšina prisťahovalcov, čelí šikane a vydieraniu zo strany írskych predákov. Až kým jedna udalosť nezmení úplne všetko a zrodí mýtus o slovenskej imigrantskej mafii a robotníckom hrdinovi menom Joe Magarac. Príbeh o priateľstve, odvahe a hľadaní svojej identity historicky verne zachytáva osudy slovenských imigrantov v Pittsburghu, ktorí sa v čase epidémie španielskej chrípky a veľkého oceliarskeho štrajku dokázali postaviť za svoju komunitu a jej práva.

Tomáš Hudák, 1980, Košice je stand-up komik, scenárista a bývalý novinár. Po štúdiu žurnalistiky a divadelnej dramaturgie pracoval ako redaktor v denníku SME, neskôr pôsobil v televíznom spravodajstve Markízy a RTVS. Ako stand-up komik vystupuje so zoskupením Silné reči. V Slovenskom rozhlase stojí so Samom Trnkom za zábavníkom Skúška sirén. Publicisticky píše pre Denník N. Román Amerikáni je jeho literárnou prvotinou.

Mladé dievča, ktoré zažíva svoj prvý vzťah a má nástojčivý pocit, že takto by to vyzerať nemalo, matka, ktorá tyranizuje svoju dcéru jedlom, dcéra, ktorá tyranizuje svoju matku jedlom, expatka, ktorá má namiesto sladkého dolce vita v Taliansku zákaz hovoriť s miestnymi, milenka, ktorá by chcela mať celkom iné myšlienky, než tie, čo má, učiteľka na nižšej strednej, ktorá stále hrdinsky čelí žiakom, dedkovia, ktorí sa na ulici a v MHD pozerajú na dievčatká, áno, dedkovia, tí nesmú chýbať a napokon psychiater, ten si vie predstaviť už asi všetko.

Ivana Dobrakovová (1982) Spisovateľka a prekladateľka. Z taliančiny a francúzštiny preložila diela autoriek a autorov ako Elena Ferrante, Veronica Raimo, Giulia Caminito, Emmanuel Carrère, Marie NDiaye, Simone de Beauvoir a Amélie Nothomb. V roku 2009 knižne debutovala zbierkou poviedok Prvá smrť v rodine. V roku 2010 jej vyšiel prvý román Bellevue, v roku 2013 ďalšia zbierka poviedok Toxo, v roku 2018 zbierka piatich próz Matky a kamionisti, za ktorú získala Cenu Európskej únie za literatúru. V roku 2021 jej vyšiel román Pod slnkom Turína a v roku 2024 esej o písaní A čo sa vám stalo?. Päťkrát bola nominovaná na cenu Anasoft Litera. Jej knihy sú preložené do dvanástich jazykov. Žije v Turíne.

Básničky pre detičky od najútlejšieho veku. Na ukolísanie i pobavenie. Krátke básničky a riekanky z dedinského prostredia, o kohútovi, ktorý chcel odísť do mesta, o stratenom mackovi, ktorému pomohli sovy, alebo o bylinkách, ktoré prospievajú ako telu tak aj duši.

Tatiana Chovancová (1976, Dolný Kubín), absolventka strednej ekonomickej školy v Martine, žije v Liptovskom Mikuláši, venuje sa podnikaniu v cestovnom ruchu na Liptove, kde aj tvorí. Napísala knižku básničiek pre deti predškolského veku Básničky od Táničky.

Vo veci zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 odsek 1. Trestného zákona: „Kto násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donúti iného k orálnemu, análnemu styku alebo k iným sexuálnym praktikám alebo kto na taký čin zneužije jeho bezbrannosť, potrestá sa odňatím slobody na 5 až 10 rokov.“ Ku skutku došlo dňa 2.6.2021 v časti zvanej Stráňany v Michalovciach pri rieke Laborec, poškodená Viktória Krajňaková, narodená 23.10.1999. Volám sa Viktória, narodila som sa v sobotu 23.10.1999 a chcem hovoriť o tom, že násilie je všade okolo nás. Viem o čom hovorím. Autorka na vlastnej skúsenosti popisuje mnohé veľmi aktuálne štrukturálne spoločenské nedostatky – odmietavý vzťah väčšinovej spoločnosti k neurodiverzite či bagatelizáciu sexualizovaného a rodovo podmieneného násilia. Kombinuje rozličné druhy jazykov a perspektív popisujúcich udalosti jej života – od vlastných pocitov a pozícií, cez rozhovory s autoritami či úradný jazyk zápisníc policajného zboru až po bulvárnu krimi reportáž v televízii. Poukazuje tým na neschopnosť vzájomného porozumenia medzi jednotlivými druhmi spoločenských prostredí.

Viktória Krajňaková (1999, Michalovce). Ukončila strednú umeleckú školu filmovú v Košiciach a pokračovala v štúdiu filmovej réžie v Písku. Aktuálne študuje na vysokej škole UMPRUM v Prahe odbor umenie a technológie.

JUDr. Milan Hodža (* 1878, Sučany, Rakúsko-Uhorsko – † 1944, Clearwater, USA), slovenský politik, štátnik a publicista. Bol úradujúci prezident Česko-slovenskej republiky, jedenásty, prvý slovenský, predseda vlády Česko-Slovenska a viackrát minister. Napriek tomu, že v slovenskej, ale aj v česko-slovenskej politike, bol ojedinelým zjavom, veľa sa o ňom nevie, nepublikuje. Sám bol zapálený novinár a žurnalistike sa venoval už od svojich dvadsiatych rokov, o sebe toho veľa nenapísal. Zrejme však hlavná príčina tkvie v tom, že žiadnemu režimu celkom nevyhovoval. Pre ľudákov bol počas slovenského štátu čechoslovakista. Pre komunistov po roku 1948 bol predstaviteľ buržoázie a jeden z vinníkov Mníchovskej dohody. Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 sa pri jeho mene spomínali mnohé „smrteľné“ politické hriechy, ale nakoniec ho vzali na milosť. No, ako sa hovorí v jednej anekdote, zlý dojem, aj po vysvetlení situácie, zostal. Kniha približuje čitateľovi život a politické pôsobenie Milana Hodžu v novodobých slovenských dejinách.

Ľubo Olach (1948) absolvoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Pracoval ako redaktor v denníkoch Roľnícke noviny, SMENA, v týždenníku SLOBODA a pre Slovenský rozhlas a televíziu. Po revolúcii sa stal šéfredaktorom hudobného mesačníka POP HORIZONT. Založil reklamnú agentúru AURUM a teleshopingovú firmu TOP SHOP. Vyšli mu zbierky básní Keď zomriem tak nech...!, Pri víne s bohémami, Kaviarenská poézia Ľuba Olacha, Na Paríž nepozerám zhora, Triezviem..., romány Nádenník pera vo francúzskych službách, Posledné varovanie, Žraloci, Lobista, Rozhovory za oponou, Politik, Prezident, Advokát, Prezidentka a Predseda a monografie Vavro Šrobár, Guvernér Imrich Karvaš, Osuský – zabudnutý diplomat a Juriga– kňaz, buditeľ, politik. Je členom Spolku slovenských spisovateľov a prestížneho pezinského PI-klubu. Žije v Bratislave, je ženatý, má dve deti.

Pálffyovci patria k najvýznamnejším uhorským aristokratickým rodom v dejinách Uhorského kráľovstva a habsburskej monarchie. Ich osudy sú úzko späté s dnešným územím Slovenska. Autorka v piatich kapitolách sleduje príbehy zo zákulisia tohto rodu. Vydáme sa na potulky po Európe kam posielali Pálffyovci svoje deti na drahé a často aj nebezpečné štúdijné cesty. Po štúdiu sa mladíci vracali domov a museli sa porozhliadnuť po výhodnej partii na sobáš. Lukratívne sobáše súviseli s bohatstvom a politickou mocou Pálffyovcov. Pavol Pálffy, politik s vášňou pre veľkolepé stavebné projekty často míňal štátne financie aj na výstavbu svojich barokových sídiel. Medzi vplyvnými ženami z rodu Pálffyovcov bola aj úspešná dvorná dáma a kráľovská metresa Jozefa I. Palatín Ján Pálffy bol slávny vojenský veliteľ a kontroverzný politik.

Mgr. Anna Fundárková, MA, PhD. (1975, Bratislava). Študovala históriu a nemčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Od roku 1998 nastúpila na Historický ústav SAV. Po obhajobe dizertačnej práce o palatínovi Pavlovi Pálffym pôsobí ako vedecká pracovníčka na Oddelení dejín raného novoveku v Historickom ústave SAV v Bratislave. Študovala diplomaciu a medzinárodné vzťahy na Deutschsprachige Andrássy Universität v Budapešti, kde získala titul MA. Venuje sa dejinám uhorskej aristokracie v ranom novoveku, politickým, diplomatickým a vojenským dejinám habsburskej monarchie a problematike viacjazyčnosti v stredoeurópskom prostredí. Je vedúcou VEGA-projektu SAV „Ženy z polosveta. Neviestky, odalisky, konkubíny, kurtizány a kráľovské metresy v našich dejinách“. Publikuje a prednáša, je autorkou viacerých monografií, zborníkov, vedeckých štúdií aj vedecko-populárnych článkov. Účinkovala v televíznych reláciách SK Dejiny a v podcastoch Dejiny SME.

Kniha Židia na Slovensku Povojnové generácie prezentuje doterajšie poznatky z etnologických výskumov druhej a tretej poholokaustovej generácie, nevynecháva však ani prvú generáciu. Okrem úvodnej a záverečnej informatívnej časti je text rozdelený do troch blokov (Generácia prežitia; Deti holokaustu; Súčasnosť a budúcnosť komunity). S využitím metódy oral history autor absolvoval viac ako 70 hĺbkových rozhovorov, zameraných na témy ako osud rodičov počas holokaustu, identita, medzigeneračná komunikácia či prenos traumy. Vzhľadom na skutočnosť, že židovskú komunitu v uplynulých sto rokov negatívne zasiahli tri veľké emigračné vlny (deportácie v období holokaustu, „alija nádeje“ do Palestíny/Izraela krátko po oslobodení a reakcia na okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968) autor prináša aj poznatky a názory ľudí, ktorí zvolili toto riešenie, neprerušili však spojenie so Slovenskom.

PhDr. Peter Salner, DrSc. (1951) pôsobí od roku 1975 v Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV v. v. i., v súčasnosti ako vedúci vedecký pracovník. Zaoberá sa urbánnou etnológiou s dôrazom na spoločenský život v Bratislave a predovšetkým sociálnou kultúrou židovskej komunity na Slovensku v 20. – 21. storočí. Uverejnil viac ako 20 knižných publikácií a množstvo vedeckých štúdií, ktoré vyšli v slovenských aj zahraničných odborných časopisoch.

Geografická poloha v hraničnom trojuholníku, v blízkosti Dunajského veľtoku, oddávna predurčovala Jarovce, aby sa stali dôležitou križovatkou obchodných ciest, vojenských ťažení, či prosperujúcim a strategicky dôležitým hospodárskym a ekonomickým zázemím.Na tomto území sa nachádzalo súvislé osídlenie od prehistorických čias až po súčasnosť. Dôležitým medzníkom v histórii obce bol príchod Chorvátov. Autori mapujú históriu Jaroviec do polovice 20. storočia, kedy 15. októbra 1947, na základe Parížskej dohody, boli spolu s Rusovcami a Čunovom, pričlenené k Československu. Kniha vychádza k osemstému výročiu prvej písomnej zmienky o Jarovciach 1208 – 2008.

Hlavné postavy poviedok sú si podobné. Hoci žijú v spoločenstve ľudí, sú sami. Sami so svojimi myšlienkami, sami v boji so svojimi démonmi. Niektorí v tomto boji prehrávajú, iní sú úspešní. A niekedy zistia, že nie sú celkom sami. Autor rieši vnútorné boje, psychické problémy, pomoc osamelému a zúfalému človeku, zaoberá sa starobou a generačnými vzťahmi. Niekedy je človek sám, nikto mu nepomôže a skončí tragicky, niekedy tragédii zabráni vyššia moc. Viacero poviedok má charakter podobenstva, sú rôznorodé štýlom, žánrom, miestom, časom, ale spája ich pocit osamelosti.

Martin Furmanik (1989). Po doktorandskom štúdiu histórie na Slovenskej akadémii vied pôsobí v Múzeu Spiša v Spišskej Novej Vsi. Je autorom vyše stovky odborných štúdií a popularizačných článkov na tému histórie. Publikoval v 26 odborných a popularizačných periodikách. Jeho články vychádzajú v časopisoch Život, Téma, Historická revue, Pravdivá história a týždenníku MY. Je autorom resp. spoluautorom kníh Spiš a vznik Československej republiky, Dejiny Rusínov na Spiši, Putovanie dejinami Spiša. Okrem odborných prác napísal aj román Stabilita Republiky. Poviedky publikoval v literárnych časopisoch.

PhDr. Peter Vítek (1970, Liptovský Mikuláš). Vyrástol v Liptovskom Hrádku, kde absolvoval gymnázium. Vyštudoval učiteľský odbor slovenský jazyk – dejepis na FFUK. Štúdium ukončil v roku 1994 diplomovou prácou z dejín Egypta v období rímskej nadvlády, v období principátu. Aj keď mal ambície prihlásiť sa na štúdium egyptológie do Prahy, rozhodol sa vrátiť do rodiska a od roku 1994 sa zamestnal v okresnom archíve v Liptovskom Mikuláši. Od roku 1999 je riaditeľom Štátneho okresného archívu. V roku 2001 získal doktorát z archívnictva a pomocných vied historických na FFUK v Bratislave. Na čele archívu v Liptovskom Mikuláši po rôznych zmenách pracuje dodnes. Je členom Heraldickej komisie Ministerstva vnútra SR. Venuje sa regionálnym dejinám, genealógii a heraldike. Je autorom a spoluautorom viac ako 100 publikácií, štúdií odborných aj populárnych článkov.