Kniha o vzťahoch medzi komunistickou mocou a židovskou komunitou v rokoch 1945-1992. Autori sa opierajú o poznatky z historických, archívnych a etnologických výskumov, využívajú aj údaje z umeleckej a memoárovej literatúry a autentické spomienky pamätníkov, ktoré vytvárajú pestrý a presný pohľad na povojnové obdobie až do roku 1992. Skúmajú situáciu v židovskej komunite krátko po oslobodení, po návrate Židov, ako sa vyrovnávali s následkami holokaustu, ale aj ich kontakty s inštitúciami štátnej moci. Samostatná kapitola je venovaná politickým procesom na Slovensku, ale tiež sebaobranným reakciám židovských inštitúcií a jednotlivcov (emigrácia, „život s maskou“, lojalita atď.). V ďalšom texte sa autori zaoberajú reflexiami šesťdesiatych rokov, obdobím normalizácie a situáciou židovskej komunity po novembri 1989.
PhDr. Peter Salner, DrSc. (1951) pôsobí od roku 1975 v Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV v. v. i., v súčasnosti ako vedúci vedecký pracovník. Zaoberá sa urbánnou etnológiou s dôrazom na spoločenský život v Bratislave a predovšetkým sociálnou kultúrou židovskej komunity na Slovensku v 20.-21. storočí. Uverejnil viac ako 20 knižných publikácií a množstvo vedeckých štúdií, ktoré vyšli v slovenských aj zahraničných odborných časopisoch. Doc. Mgr. Ivica Štelmachovič Bumová, PhD. (1971). Vyštudovala odbor história-etnológia na FFUK v Bratislave. Doktorandské štúdium absolvovala v Ústave etnológie SAV v Bratislave v roku 2004. Pôsobila v Ústave pamäti národa a od roku 2007 viedla Inštitút judaistiky na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK. Od roku 2012 pôsobí na Katedre porovnávacej religionistiky UK, kde sa v roku 2022 habilitovala v odbore religionistika. Sústreďuje sa na výskum židovskej komunity na Slovensku v 20. storočí. Ťažiskom jej odborného záujmu je vzťah štátu k židovskej komunite na Slovensku v rokoch 1945 - 1989 a povojnový antisemitizmus. Publikovala monografiu Sionisti a buržoázni nacionalisti v ŠtB. Prípad Oskar Valášek a spol. (1951-1963), je spoluautorkou vedeckých monografií a autorkou vedeckých štúdií.
Významný básnik maďarskej moderny Gyula Juhász (1883 – 1937) bol gymnaziálny profesor maďarčiny a latinčiny. Jeho tretie profesorské pôsobisko bolo štátne maďarské vyššie gymnázium v Skalici (1911 – 1913). Do bývalého slobodného kráľovského mesta pricestoval s pocitom opätovného vyhnanca na končiny Uhorska. Postupne si však osvojil nezvyčajnú spoločenskú a kultúrnu atmosféru Skalice a Skaličanov. Dokumentuje to nielen 108 básní, ktoré napísal v Skalici, ale aj prozaické a publicistické texty. Pre básnika a literáta s labilnou psychikou sú to nezvratné symbolické návraty a pre maďarsko-slovenské literárne a kultúrne vzťahy nesporné hodnoty z obdobia tesne pred zánikom a po zániku Uhorska.
V mestách sa po stáročia vytváralo podhubie, na ktorom prekvitala pestrá meštianska/mestská kultúra, ktorá tvorí naše národné dedičstvo. Plody tejto lokálnej a regionálnej kultúry sa však nestali súčasťou našich „veľkých dejín“. Aj v mestách, kde tvorcami, nositeľmi a uchovávateľmi tejto kultúry boli slovenské elity, kolektívna pamäť vyhasína. Rekonštrukcia minulosti je čoraz zložitejšia a neurčitejšia. Z pamäti sa vytrácajú významní jednotlivci a rodiny, ktoré sa pričinili o ekonomický a kultúrny rozvoj. Pamätníci vymierajú a ich potomkovia uchovávajú z generácie na generáciu čoraz menej vzácnych informácií o svojich predkoch, o rodinách, o dramatických osudoch v meniacich sa režimoch strednej Európy. Rôznorodosť autorov (Eugen Gindl, Soňa Kovačevičová, Katarína Popelková, Július Vanovič, Ladislav Szalay, Vladimír Janček, Lajos Grendel, Peter Laučík, Ján Olejník, Vincent Šikula, Martin Mešša, Peter Kerekes, Nora Barátová, Pavel Hrúz, Stanislav Rakús, Pavel Vilikovský, Peter Macsovszky, René Bílik, Igor Thurzo, Miro Kollár, Ivan Kadlečík) tu spája texty beletristické, esejistické, publicistické a rozhovory. Ich autormi sú osvietení domorodci alebo ľudia, ktorí v danom meste žili a venovali sa ošetrovaniu a uchovávaniu kolektívnej pamäti, spisovatelia, historici, etnografi aj žurnalisti. Názov knihy Moje mesto možno vyznieva banálne, no je o to príznačnejší. Je to jedna z posledných šancí zachytiť spodné vrstvy našich miest, zažiť ich v celej šírke, kým sa úplne nestratia pod novými nánosmi… Kniha Moje mesto je možnosťou zaznamenať a zapamätať si všetko to, čo v budúcnosti budú musieť prácne odkrývať až ťažké a nemotorné bagre archeológie. Eugen Gindl BARDEJOV, NOVÉ ZÁMKY, PEZINOK, KEŽMAROK, BANSKÁ BYSTRICA, ŠAHY, MARTIN, SKALICA, BRATISLAVA, ŠTÚROVO, TRNAVA, BREZOVÁ POD BRADLOM, LEVICE, KOŠICE, KLÁŠTOR POD ZNIEVOM, SPIŠSKÁ BELÁ, TURČIANSKY SVÄTÝ MARTIN, LEVOČA, RUŽOMBEROK, HLOHOVEC, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ, MODRA.
Starodávne mesto Pressburg, v 19. storočí aj s oficiálnym názvom Pozsony, mesto korunovácií 18 panovníkov rakúskej monarchie za uhorských kráľov, bolo v roku 1919 pomenované slovenským názvom Bratislava. Je to začiatok obdobia, ktorým chceme čitateľa previesť. Turbulentnými rokmi 20. storočia, ale aj prechodom do prvých rokov 21. storočia, v ktorých doznievali problematické spoločenské procesy po Nežnej revolúcii v roku 1989. V stručnom prehľade sú popísané hlavné etapy vo vývine mesta od začlenenia do československého štátu po dnešné dni.
Daniel Luther (1950, Bratislava), vedecký pracovník Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV, v. v. i. Vo svojich výskumných prácach sa zameriava na vývin mestského spoločenstva Bratislavy v starších obdobiach i v súčasnosti, sociálnu a kultúrnu diverzitu v mestskom a vidieckom prostredí.
V židovských rodinách sa kladie dôraz na výchovu a vzdelanie detí od útleho veku. Zložitý vývoj židovského školstva v rôznych obdobiach súvisel s procesom zrovnoprávnenia Židov s ostatným obyvateľstvom, čo prispelo aj k rozvoju židovských škôl. Autorka opisuje vývoj židovského školstva na našom území, spoločenské a politické podmienky, ktoré židovské školstvo bezprostredne formovalo aj ohrozovalo, pričom muselo vzdorovať politickým a ideologickým tlakom a narastajúcemu antisemitizmu. Približuje formovanie školskej politiky v období 1. ČSR, postupné vyraďovanie židovských študentov zo štúdií na všetkých školách počas slovenského štátu, ako aj pôsobenie židovských ľudových škôl v pracovných táboroch na území Slovenska.
Katarína Mešková Hradská (1956) pracuje v Historickom ústave SAV, kde sa venuje problematike židovskej komunity na Slovensku v rokoch 1918 – 1945. Na túto tému napísala viacero kníh a vedeckých štúdií, ktoré uverejnila na Slovensku i v zahraničí. Ako riešiteľka domácich a zahraničných vedeckých projektov sa stala štipendistkou vedeckých inštitúcií v Izraeli a vo Francúzsku. Je nositeľkou viacerých ocenení za prínos k popularizácií dejín Slovenska.
Kniha približuje najzložitejšie obdobie v živote Gustáva Husáka, ktoré začalo jeho zatknutím vo februári 1951 a skončilo sa až po vyše deväťročnej „Kalvárii“ prepustením na slobodu. Husákovo zatknutie a odsúdenie malo širšie príčiny. Išlo o súbeh viacerých faktorov, o ktorých sa čitateľ dozvie práve v tejto knihe. Rovnako sa dozvie, kedy a za akých okolnosti bol prepustený na slobodu. Ani potom však nemal kľudný život, keďže žil v postavení amnestovaného zločinca a musel zápasiť s rôznymi prekážkami ako človek druhej kategórie. Konečnú bodku za celou kauzou tzv. slovenského buržoázneho nacionalizmu, ktorá ho dostala do väzenia, dala až súdna a stranícka rehabilitácia v roku 1963. Gustáv Husák stál po svojom zatknutí doslova na krok od šibenice a rozhodovalo sa o jeho bytí a nebytí. V roku 1951 sa stal najhorším zločincom v republike a pre neho i celú jeho rodinu sa začalo obdobie obrovského utrpenia, ktoré im navždy poznačilo životy. Manželka s dvomi malými synmi musela zápasiť o holú existenciu, zatiaľ čo on vo vyšetrovacej väzbe prechádzal peklom. Kruté vyšetrovanie, fyzické a psychické mučenie, pobyt na samotke. Ako jeden z mála sa na súde nepriznal k vymysleným obvineniam a bránil sa. Konečný verdikt znel doživotie.
Mgr. Branislav Kinčok, PhD. (1979) vyštudoval históriu na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Postgraduálne štúdium absolvoval na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. V súčasnosti pracuje v Sekcii vedeckého výskumu Ústavu pamäti národa. Vo svojej činnosti sa venuje politickým procesom v komunistickom Československu po roku 1948, činnosti Štátnej bezpečnosti, ako aj problematike vojnových a povojnových vzťahov Červenej armády so slovenským obyvateľstvom. Je autorom študijnej pomôcky Politické procesy na Slovensku v rokoch 1948 – 1954 (2019) a spoluautorom monografií Slovenskí generáli 1939 – 1945 (2013), Gustáv Husák a jeho doba (2015) a autorom desiatok vedeckých štúdií a odborných článkov.
Tradičný judaizmus akceptuje výlučne pochovanie pozostatkov do zeme a zásadne odmieta pohreb spopolnením. Napriek tomu v posledných desaťročiach sa stále častejšie stáva, že príslušníci židovskej komunity uprednostňujú kremáciu. Etnológ Peter Salner v tejto knihe na základe svojich výskumov priam detektívnym spôsobom analyzuje dôvody a následky tohto v minulosti zakazovaného a prakticky neznámeho trendu.
PhDr. Peter Salner, DrSc. (1951, Bratislava). Študoval na Katedre etnografie a folkloristiky FiF UK. Ako vedecký pracovník Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV, v. v. i. sa špecializuje na sociálnu kultúru židovskej komunity na Slovensku v 20. – 21. storočí a spoločenský život Bratislavy v 20. storočí.
Limitovaná edícia s CD Marián Varga, jedinečný umelec, skladateľ, inštrumentalista, bohém a intelektuál, ktorý svojím životom a tvorbou ovplyvnil niekoľko generácií milovníkov a obdivovateľov beatovej hudby v Československu. Od konca šesťdesiatych rokov minulého storočia až do roku 2017 patril k najvýraznejším osobnostiam slovenskej hudobnej scény. Jeho neobyčajná charizma, zjav, jazykový prejav a predovšetkým unikátny a nenapodobiteľný spôsob hry na klávesových nástrojoch, umocnený jedinečnou a nezameniteľnou melodikou, fascinoval všetkých, ktorí ho mali možnosť zažiť na koncertoch a vystúpeniach. Kniha Hommage à Marián Varga predstavuje najikonickejšie fotografie Mariána Vargu od sedemdesiatich piatich českých a slovenských fotografov, ktoré boli vystavené v galérii Danubiana pri príležitosti jeho nedožitých 75. narodenín. Takmer 300 fotografií zachytáva Mariána Vargu od 60. rokov minulého storočia a sú doplnené jeho textami, citátmi z rozhovorov a jeho biografiou.
V zápisníku z pozostalosti Alberta Marenčina sú denné záznamy datované od roku 1973 do roku 1996. Dominujú v nich úvahy o tvorbe, slobode, fantázii. „... dielo nie je jediným, ani hlavným zmyslom tvorby tak ako testament či pozostalosť nie sú hlavným zmyslom života...“ Často sa v textoch vyskytujú najbližší priatelia a ľudia s podobným osudom – Juraj Špitzer, Dominik Tatarka, Marian Váross, Alexander Matuška, Juraj Mojžiš a ďalší, s ktorými vedie dialóg, polemizuje s nimi, s ich názormi. Texty zachytávajú obdobie normalizácie, kedy bol Marenčin vylúčený zo strany a vyhodený zo Slovenského filmu. Píše o svojich umeleckých názoroch, vracia do rodiska, k vzťahu s matkou a opakovane si kladie otázku „kto som?“. „... Bol som ďaleko od domova u strýka, kde ma nik nepoznal. Spýtali sa ma. Kto si? Odkiaľ si? – a ja som musel vysvetľovať, kto som a odkiaľ som a vysvetľujúc to iným vysvetľoval som to aj sebe samému. Predstavoval som sa, niečo zavše zamlčal, niečo prikrášlil… Za niečo sa hanbil, na niečo bol hrdý. Čo všetko som zakrýval, zatajoval! Svoju lásku k mame, svoju nostalgiu – zatajoval som, že sa mi strašne cnie za domovom, že plačem za mamou, že peniaze, ktoré mi dala na utrácanie, som si schovával ako vzácnu pamiatku, že doma hovoríme iným dialektom a niekedy aj po maďarsky…“
Albert Marenčin (1922 – 2019), spisovateľ, básnik, surrealista, filmár, dramaturg. Narodil sa v Bystrom nad Topľou. Vyštudoval Filozofickú fakultu v Bratislave a v roku 1944 sa zúčastnil v Slovenskom národnom povstaní. Po vojne pracoval ako redaktor v denníku Národná obroda, neskôr pokračoval v štúdiu v Paríži. V rokoch 1949 – 1972 pracoval v Československom štátnom filme, odkiaľ bol z politických dôvodov prepustený a nemohol publikovať. Do roku 1987 pracoval v SNG. Je členom patafyzického kolégia v Paríži a československej surrealistickej skupiny.
Kniha je filozofickým pokusom pochopiť zmysel revolučných rokov 1968 a 1989, nájsť odpoveď na otázku, aký majú tieto revolúcie dopad na dnešnú spoločenskú realitu. Autor formuluje základné výzvy a protiklady súčasnosti; snaží sa pomenovať hodnoty a idey, v ktorých sa súčasný svet a Slovensko nachádzajú. Kľúčové momenty nedávnej histórie konfrontuje s osobnými spomienkami, zážitkami, obrazmi.
Doc. PhDr. Boris Zala, CSc. (1954, Zlaté Moravce). Slovenský filozof, publicista a ľavicový politik, bývalý poslanec Národnej rady SR a europoslanec. Vyštudoval filozofiu na FF UK. V roku 1989 sa aktívne zapojil do príprav zmeny režimu, v decembri 1989 spoluzakladal Sociálnodemokratickú stranu. Po „nežnej revolúcií“ pôsobil ako asistent na Katedre filozofie FF UK a od roku 2000 ako vedúci Katedry politológie na UKF v Nitre. Publikoval 8 monografií z oboru filozofie, politickej filozofie, je aktívny vo verejnej diskusií, pravidelne prispieva do periodík Denník N a Pravda. Autorove posledné knižné publikácie: Europeanizmus. Poza geografiu, geoteológiu a geopolitiku, 2013; Slovo ľavičiarom súcim na slovo (cesty a blúdenia ľavice), 2016.
Tido J. Gašpar (1893 – 1972), slovenský novinár, spisovateľ, kultúrny pracovník, dramaturg, verejný činiteľ, ideológ a politik, výrazná postava bratislavskej bohémy. Študoval v Martine, pracoval ako námorník, bol poslancom Snemu Slovenskej krajiny za HSĽS. V roku 1940 sa stal chargé d’affaires vo Švajčiarsku, v rokoch 1941 – 1945 bol šéfom Úradu propagandy Slovenského štátu. V roku 1945 bol zatknutý a odsúdený na tridsať rokov. Na slobodu sa dostal až v roku 1963 po udelení amnestie. Tido J. Gašpar je zaujímavá, ale kontroverzná postava našej histórie. Má mnoho zásluh o pozdvihnutie slovenského povedomia. Kniha hovorí aj o tom, ako sa stal z obyčajného dedinského chlapca kráľom bratislavských nočných podnikov, šéfom Úradu propagandy Slovenského štátu, ako spojil svoju budúcnosť s fašistickým Nemeckom. Často obedoval a viedol rozhovory s prezidentom Jozefom Tisom. Vo väzení, kde si odpykáva dlhoročný trest, s ním diablov advokát vedie rozhovory o tom, kde urobil chybu, v čom sa mýlil. Jeho tragédia spočívala v tom, že bol až príliš zapálený pre slovenskú vec, samostatný Slovenský štát, pre ktorý bol takpovediac ochotný podpísať aj zmluvu s diablom. Postava advocatus diaboli umožnila autorovi vo fiktívnych dialógoch klásť otázky a hľadať odpovede na zložité rozhodnutia a činy v čase vojnového Slovenského štátu.
Ľubo Olach (1948) absolvoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Pracoval ako redaktor v denníkoch Roľnícke noviny, SMENA, v týždenníku SLOBODA a pre Slovenský rozhlas a televíziu. Po revolúcii sa stal šéfredaktorom hudobného mesačníka POP HORIZONT. Založil reklamnú agentúru AURUM a teleshopingovú firmu TOP SHOP. Vyšli mu zbierky básní Keď zomriem tak nech...!, Pri víne s bohémami, Kaviarenská poézia Ľuba Olacha, Na Paríž nepozerám zhora, Triezviem..., romány Nádenník pera vo francúzskych službách, Posledné varovanie, Žraloci, Lobista, Rozhovory za oponou, Politik, Prezident, Advokát, Prezidentka a Predseda a monografie Vavro Šrobár, Guvernér Imrich Karvaš, Osuský – zabudnutý diplomat a Juriga– kňaz, buditeľ, politik. Je členom Spolku slovenských spisovateľov a prestížneho pezinského PI-klubu. Žije v Bratislave, je ženatý, má dve deti.
V pozostalosti Alberta Marenčina sa našli desiatky zošitov s denníkovými záznamami, myšlienkami, nápadmi a úvahami. Záznamy v jednom z nich sú datované od roku 1996 do roku 2017. Sú to osobné vyznania, postoje a názory na témy, ktoré považoval za najdôležitejšie. Dominujú v ňom témy slobody, rovnosti, básnickej tvorby a tvorby ako takej, racionality a imaginácie. Surrealizmus, ktorý ho v mladosti „zasiahol ako blesk“ vnímal ako oslobodenie ducha. Jeho ľavicovým názorom najviac konvenovala Trockého permanentná revolúcia. Na druhej strane píše, že je konzervatívec, drží sa včerajších názorov, spomína na svoje postoje, skutky i nadšenie, ktoré robili jeho život bohatým a krásnym aj keď vo vtedajších názoroch bolo veľa ilúzií a omylov – no bolo v nich predovšetkým to, čo dokázalo nadchnúť, zapáliť, pozdvihnúť myslenie a city nad pragmatickú všednosť, nad šedivý pragmatizmus a prízemnosť každodenného života.
Albert Marenčin (1922 – 2019), spisovateľ, básnik, surrealista, filmár, dramaturg. Narodil sa v Bystrom nad Topľou. Vyštudoval Filozofickú fakultu v Bratislave a v roku 1944 sa zúčastnil na Slovenskom národnom povstaní. Po vojne pracoval ako redaktor v denníku Národná obroda, neskôr pokračoval v štúdiu v Paríži. V rokoch 1949 – 1972 pracoval v Československom štátnom filme, odkiaľ bol z politických dôvodov prepustený a nemohol publikovať. Do roku 1987 pracoval v SNG. Bol členom patafyzického kolégia v Paríži a československej surrealistickej skupiny.
Etnológ Peter Salner sa pokúša definovať problémy židovskej komunity na Slovensku. V siedmich kapitolách prináša odborný (etnologický), ale aj osobný pohľad na problémy súčasnej židovskej kultúry. Zaoberá sa radosťami a problémami etnologického výskumu židovských tém, časom a rozdielmi v jeho vnímaní, dobrovoľnou aj vynútenou migráciou židovskej komunity. Rozsiahly priestor venuje reflexiám na obdobie holokaustu a komunistickej moci. Predmetom jeho výskumu sú osudy synagóg a cintorínov, ktoré ostali opustené po holokauste, premeny židovskej rodiny a sviatkov. V závere sa venuje židovskej identite, vrátane humoru, ktorý tvorí jej neodmysliteľnú súčasť.
PhDr. Peter Salner, DrSc. (1951, Bratislava). Študoval na Katedre etnografie a folkloristiky FiF UK. Ako vedecký pracovník Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV, v. v. i. sa špecializuje na sociálnu kultúru židovskej komunity na Slovensku v 20. – 21. storočí a spoločenský život Bratislavy v 20. storočí.
Kniha věnovaná identitě strukturované židovské menšiny v českých zemích v první Československé republice vytváří celek s monografií Židé v českých zemích po šoa – Identita poraněné paměti (Marenčin PT 2016). Jejími hlavními tématy jsou společensko-politická východiska minority po vzniku státu, v jeho „zlatém“ období a v době sílícího ohrožení československé demokracie ve třicátých letech minulého století. Syntetické zpracování se však věnuje také reakcím českožidovského a národněžidovského (sionistického) hnutí na dobovou situaci v závislosti na předchozích směrováních českého Židovstva. Jeho cílem je zasazení domácího vývoje do (středo)evropského kontextu.
Doc. PhDr. Blanka Soukupová, CSc., etnoložka a historička, přednáší na Univerzitě Karlově. Ve své odborné práci se zaměřuje na výzkum národních a menšinových identit a projevy intolerance (antisemitismus). Dále se věnuje výzkumu středoevropského města, ale i dějinám oboru (v časovém rozmezí od poloviny 19. století do současnosti). Je autorkou nebo editorkou několika desítek knih.
4. júna 1920 bola podpísaná Trianonská mierová zmluva, ktorá dala bodku za historickým Uhorskom. Zmluva priniesla strednej Európe protichodné očakávania a pocity. Na jednej strane radosť spojenú s veľkými nádejami, na druhej obavy, pocit krivdy a osudovej katastrofy. Trianon stále vyvoláva vášne a snahy po revízii. Tie hovoria o historickej nespravodlivosti, o náprave krívd a spojení rozdeleného národa. Po sto rokoch v nových európskych kontextoch ide už len o politickú mobilizáciu a nezodpovedné účelové politické hry. Kniha mapuje cestu, ktorá priviedla Maďarov k tejto katastrofe a hodnotí ju zo slovenského pohľadu. Vnútorná politika pred vojnou, agresívne ciele Uhorska počas nej a definitívna porážka štátu viedli k jeho rozpadu a k turbulentným udalostiam roku 1919, keď si Slovensko komplikovane hľadalo cestu k novému štátu a nové nestabilné Maďarsko sa potácalo od ľavicového k pravicovému radikalizmu. V oboch prípadoch pôsobilo ako potenciálna vojenská hrozba, nositeľ aktívnej propagandy proti svojim susedom, rovnako sa však stávalo obeťou eskalovaných územných ašpirácií. Trianon sa javí ako zavŕšenie jednej historickej etapy, súčasne však otvára novú, spojenú s bojom za a proti jeho revízii. Obyčajní ľudia sa stávali nevinnými obeťami týchto historických procesov a mocensko-politických ašpirácií na oboch stranách hranice.
Prof. PhDr. Roman Holec, DrSc. (1959, Bratislava), zaoberá sa dejinami „dlhého“ 19. storočia, jeho špecializáciou sú hospodárske a sociálne dejiny, v súčasnosti najmä dejiny šľachty a environmentálna história. Je autorom 17 samostatných knižných titulov, spoluautorom vyše desiatich syntéz a takmer dvoch stoviek vedeckých štúdií publikovaných v 15 krajinách sveta. Študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave odbor slovenčina-dejepis. Pracuje na Historickom ústave SAV, je profesorom histórie na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty UK.
Juraj Beneš (1940, Trnava - 2004, Bratislava). Slovenský skladateľ, pedagóg, bývalý prodekan Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU v Bratislave. Autor symfonických, operných a vokálno-symfonických diel, ktoré boli uvedené na domácich aj zahraničných scénach (Praha, Londýn, Mníchov, Varšava, Ľubľana a ďalšie). V spomienkach jeho žiakov, spolupracovníkov a interpretov ožíva doba, v ktorej skladateľ tvoril – druhá polovica 20. storočia, prechod od totality k demokratickému režimu.
Naďa Hrčková (1939, Bratislava). Vysokoškolská profesorka, medzinárodne uznávaná odborníčka v oblasti dejín hudby. Je autorkou a editorkou slovenskej a českej verzie Dejín európskej hudby I – VI. Spoluzakladala medzinárodný festival súčasnej hudby Melos-Étos.
Proč francouzští intelektuálové kritizují elity ve své zemi, zatímco v zemích střední a východní Evropy právě elity chybí? Léta čekáme na to, kdy konečně nejlepší studenti budou řídit naši zemi. Silné a kvalitní školství je u nás zatím jen snem, ale elitní studenty už máme. Jak je využít? Jak to dělají v Paříži, Londýně a zbytku světa?
PhDr. Ľubomír Jančok, PhD., (1982, Veľké Rovné) žije střídavě na Slovensku a ve Francii. Ukončil doktorát na pařížské Sorbonně. Řídí dvě firmy. Přednášel diplomacii, etiketu, literaturu a gastrokulturu na slovenských univerzitách, v Kanadě, Řecku, Itálii, Rumunsku a ve Francii. Je laureátem ceny rektora UK v Bratislavě a držitelem několika francouzských ocenění. Po završení studií na Sorbonně přináší do Bratislavy to nejkrásnější z francouzského světa. Založil vzdělávací a kulinářskou instituci Chez Balzac. Jeho cestovní kancelář Monte Christo organizuje kulturní pobyty. Vede kurzy etikety pro děti od čtyř let. Je autorem úspěšných knih Glamour Paříže, Francouzský paradox a Jiná, ale stále blízká. www.chezbalzac.sk www.monte-christo.sk www.lubomir-jancok.sk
Gizi Fleischmannová (1892 – 1944) sa narodila v Bratislave v tradičnej židovskej rodine. Bola vedúcou predstaviteľkou ženskej sionistickej organizácie na Slovensku. V čase holokaustu viedla Pracovnú skupinu, ilegálnu odnož Ústredne Židov. Ako žena a sionistka riadila mužov zo všetkých prúdov židovského spektra. Organizovali pomoc na zastavenie deportácií a zmiernenie utrpenia. Uplácaním úradníkov zachránila tisíce Židov, sama však neunikla pozornosti štátnej bezpečnosti. Zahynula v jednom z posledných transportov do Osvienčimu.
Katarína Mešková Hradská (1956, Bratislava) pracuje v Historickom ústave SAV, kde sa venuje problematike slovenskej židovskej komunity počas holokaustu. Na túto tému napísala viacero kníh a vedeckých štúdií, ktoré uverejnila na Slovensku i v zahraničí. Je riešiteľkou domácich aj zahraničných vedeckých projektov a štipendistkou vedeckých inštitúcií v Izraeli a Francúzsku. Je nositeľkou viacerých ocenení za prínos k popularizácii dejín Slovenska.
Ferdiš Juriga (1874 Gbely, 1950 Bratislava). Katolícky kňaz, poslanec, politik a buditeľ. Doktorát z teológie získal na prestížnom viedenskom Pazmaneu. Mal veľký prehľad o dejinách Slovákov a Slovanov. Popri svojom kňazskom povolaní sa venoval buditeľskej práci, zakladal spolky a obchodné spoločenstvá. Vo Viedni sa zoznámil s Dr. Pavlom Blahom, ktorý ho predstavil Vavrovi Šrobárovi. Na istý čas sa stal hlasistom. Zaujala ho Masarykova „Drobná práce“. Medzi farníkmi bol mimoriadne obľúbený. Na svojich farách dbal na to, aby na dedine prevládal slovenský živel. Raz odslúžil omšu po slovensky, za čo dostal od biskupa pokarhanie. V roku 1905 kandidoval do uhorského snemu a stal sa poslancom. Jeho hviezdnou chvíľkou bol 19. október 1918, keď na sneme vystúpil po slovensky, nemecky a maďarsky a zaskočeným poslancom oznámil, že Slováci si už nedajú rozkazovať a chcú byť samostatní. Aktívne sa zúčastnil aj na príprave Martinskej deklarácie 30. októbra 1918. Založil Slovenskú ľudovú stranu a podieľal sa na vzniku Slovenských ľudových novín, do ktorých aktívne prispieval. Pre jeho články ho maďarský súd v roku 1906 odsúdil na dva roky väzenia. Neskôr sa spojil s Andrejom Hlinkom. Ich spoluprácu rozdelila až aféra Vojtecha Tuku, z ktorého sa vykľul maďarský špión a Hlinka sa ho zastával. Po vzniku ČSR bol poslancom v národnom zhromaždení. Jeho politická kariéra skončila v roku 1929, keď ho pre nezhody s Hlinkom vylúčili z HSĽS a biskupi päť dní pred voľbami vydali obežník, v ktorom upozorňujú kňazov, že mu nedovolili kandidovať za poslanca. Strana, ktorú potom založil, dostala len niečo vyše päťtisíc hlasov. Krátko na to, po prehratom civilnom a cirkevnom súde pre urážku Hlinku, požiadal o penziu a v roku 1929 odchádza z verejného života. Po siedmich rokoch sa síce s Hlinkom zmieril, ale to už na jeho ďalšiu činnosť nemalo vplyv. Zostal osamotený a znechutený. Zomrel v roku 1950 v Bratislave.
Ľubo Olach (1948) absolvoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Pracoval ako redaktor v denníkoch Roľnícke noviny, SMENA, v týždenníku SLOBODA a pre Slovenský rozhlas a televíziu. Po revolúcii sa stal šéfredaktorom hudobného mesačníka POP HORIZONT. Založil reklamnú agentúru AURUM a teleshopingovú firmu TOP SHOP. Vydal zbierky básní Keď zomriem tak nech...!, Pri víne s bohémami, Kaviarenská poézia Ľuba Olacha, Na Paríž nepozerám zhora, Triezviem..., romány Nádenník pera vo francúzskych službách, Posledné varovanie, Žraloci, Lobista, Rozhovory za oponou, Politik, Prezident, Advokát, Prezidentka a Predseda a monografie Vavro Šrobár, Guvernér Imrich Karvaš a Osuský – zabudnutý diplomat. Je členom Spolku slovenských spisovateľov a prestížneho pezinského PI-klubu. Žije v Bratislave, je ženatý, má dve deti.
Obdobie medzi dvomi svetovými vojnami ponúka množstvo tém, ktoré umožňujú pochopiť a spracovať postavenie židovskej komunity na Slovensku. Jednu z nových kapitol medzivojnových dejín Židov na Slovensku reprezentuje výskum židovských politických strán a politických ambícií ich predstaviteľov. Keďže stále prevláda názor, že Židia prostredníctvom židovských politických strán vstupovali do politického života spoločnosti, je zaujímavé sledovať spôsob, akým sa usilovali dosiahnuť zmenu spoločenských procesov. Sprevádzal ich pritom boj za rovnoprávnosť, za uznanie židovskej národnosti, ale aj rozmach sionistického hnutia a najmä politické ambície vedúcich predstaviteľov slovenského židovstva. To všetko (a nielen to) sa odohrávalo v zložitom, a pritom pozitívnom spoločensko-politickom prostredí 1. ČSR, ktoré prostredníctvom prezidenta T. G. Masaryka Židom garantovalo ich práva i osobnú slobodu.
Katarína Mešková Hradská (1956) pracuje v Historickom ústave SAV, kde sa venuje problematike židovskej komunity na Slovensku v rokoch 1918-1945. Na túto tému napísala viacero kníh a vedeckých štúdií, ktoré uverejnila na Slovensku i v zahraničí. Ako riešiteľka domácich a zahraničných vedeckých projektov sa stala štipendistkou vedeckých inštitúcií v Izraeli a vo Francúzsku. Je nositeľkou viacerých ocenení za prínos k popularizácií dejín Slovenska.
Po stovkách príbehov ľudí, ktorí vstúpili do slovenského aj európskeho povedomia a viacerí z nich aj do jeho vlastného života, sa Ján Čomaj rozhodol rozpovedať svoj vlastný životný príbeh. V ňom dominujú tri základné skutočnosti, ktoré ho utvárali ako človeka a vytvorili jeho hodnotový systém: posuny historických hraníc na slovensko-maďarskom pohraničí po roku 1938 a 1945, pľúcne problémy, ktoré ho sprevádzali celý život a pripravili o život jeho matku a šesťdesiate roky uplynulého storočia – slovenské predjarie, ktoré umožnilo aj zrod modernej slovenskej reportáže a vznik Čomajových najlepších reportérských diel. Závan slobody, ktorý sme naplno zažili v roku 1968 bol drasticky ukončený okupáciou 21. augusta. Nasledujúcich dvadsať rokov prežival ako vydedenec s občasnými stretnutiami s rovnako postihnutými ľuďmi. Po novembri 1989 pôsobil po boku predsedu vlády národného porozumenia Milana Čiča, opäť bol reportérom a zažíval veľmi plodné roky pri písaní nových kníh. Odišiel v januári 2020, ale stihol zanechať svedectvo, ktoré svojou výpovednou hodnotou prekračuje aj horizont jeho storočia.
Ján Čomaj (1935 - 2020), absolvent štúdia novinárstva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, patril v šesťdesiatych rokoch uplynulého storočia k uznávaným reportérom mládežníckeho denníka Smena. Jeho knižný debut Počmáraný život bol učebnicou umeleckej reportáže. Ani reportérske umenie nezachránilo Čomaja pred nastupujúcimi normalizátormi: musel odísť zo Smeny aj z literatúry. K novinárskej práci sa vrátil až po novembri 1989. V knihe Veľký biliardový stôl predstavil výber zo svojej reportérskej tvorby zo 60. rokov a naplno sa začal venovať žánru literatúry faktu. Vytvoril viac ako dve desiatky príťažlivých knižných portrétov známych historických, umeleckých a popredných hereckých osobností. Temným stránkam našej histórie sa venoval v knihách Súboje s prekliatím či Zločin po slovensky. Tvoril do posledných dní a knihu pamätí Hovorí očitý svedok dokončil krátko pred smrťou.
A mai Párkány területe már a kezdetektől bővelkedett történelmi eseményekben. A mai városhely első lakói a kelták voltak. A rómaiak itt építették fel Anavum névre keresztelt erődítményüket. A település több évszázadig Magyarország része volt, majd 1918 után több államigazgatás részeként is szerepelt. A könyv a város történelmének rövid áttekintését tartalmazza, nagyobb figyelmet szentelve a 20. századnak. Az elbeszélések és visszaemlékezések betekintést engednek a régi Párkány életébe. Végigsétálhatunk annak utcáin, részt vehetünk ünnepségein és a mindennapok történései mellett emlékezünk azon eseményekre, amelyek beégtek a párkányiak emlékezetébe. Megismerkedhetünk a város egyes lakóival, azok családjával, emlékeivel és élményeivel. Az ő szemükön át láthatjuk a várost és az életet benne.
Tomáš Baka 1989-ban született Malackyban, de kisgyermek korától Párkányban él és párkányinak is tartja magát. 2008-ban érettségizett a helyi gimnáziumban. Tanulmányait kisebb szünet után a Nyitrai Konstantin Filozófus Egyetemen folytatta, történész szakon, melyet 2015-ben fejezett be. Szakdolgozatában Párkány két háború közti időszakát ölelte fel. Mint történész, elsősorban a helyi történelemmel és a 20. század eseményeivel foglalkozik.
Za názvom knihy Vyhasnuté oči nie je skrytá žiadna metafora. Sú to príbehy žien, ktorých oči vyhasli v koncentračnom tábore Osvienčim – Birkenau. Boli to ženy rôznych národností, profesií, vierovyznania, veku i rodinnej histórie, spájala ich nenávisť k fašizmu a snaha pomôcť druhým. Autorka knihy bola jednou z nich – na revíri, ktorého história je v knihe opísaná. Aj keď od prvého transportu Židov zo Slovenska uplynie takmer osemdesiat rokov, táto temná časť našej histórie nesmie upadnúť do zabudnutia.
Margita Schwalbová (1915, Liptovský Mikuláš), štvrté dieťa zástupcu mlynov Alberta Schwalba a jeho manželky Ely, rodenej Skuteckej. Štúdium na Lekárskej fakulte UK musela prerušiť pre numerus clausus. V marci 1942 bola deportovaná do Osvienčimu, kde bola ako väzeň 2 675 zaradená do práce na revíri. Po skončení vojny dokončila štúdium na Karlovej univerzite v Prahe, promovala vo februári 1947. Pracovala v Detskej fakultnej nemocnici UK v Bratislave, začiatkom šesťdesiatych rokov sa stala docentkou v odbore pediatria. Pri previerkach bola vylúčená zo strany a v roku 1971 predčasne penzionovaná. V roku 1948 vyšla jej kniha Vyhasnuté oči. Jej ďalšie spomienky Žila som životy druhých vyšli v roku 2001. Zomrela 30. decembra 2002 v Bratislave.
November 1989 prekvapil všetkých: vládnucich komunistov a ešte viac konšpirátorov rôznych skupín. Pohľad priameho aktéra na zlomové udalosti novembra 1989 a na začiatok deväťdesiatych rokov, kedy politiku tvorili neskúsení revolucionári a nadšenci a proti nim stáli pragmatické vyškolené nomenklatúrne kádre. V súbojoch na pôde parlamentov, v diskusiách v televízii na Kavčích horách už vznikala razantná požiadavka samostatného Slovenska od národniarov – ešte donedávna skrytých spolupracovníkov ŠtB. Hlavnú časť spomienok Ivana Čarnogurského zaberajú známe udalosti, ale neznáme súvislosti, pozadie konania politických skupín a ich záujmy vyzlečené donaha. Dnes, keď je všetko za nami, sa možno usmejeme alebo aj dobre zasmejeme. Kto zvíťazil? A kto vyšiel na psí tridsiatok?
Ivan Čarnogurský (1933). Narodil sa v rodine učiteľov. Rodičia boli z roľníckeho prostredia malej dediny. Vyrastal u starej mamy vo Vajnoroch pri Bratislave a od začiatku vojny v Malej Frankovej na goralskom gazdovstve Spišskej Magury. Svetové udalosti vnímal ako chlapec cez ruských partizánov, neskôr cez nemeckých vojakov a od roku 1945 cez Červenú armádu a Česko-Slovenskú republiku, v ktorej ukončil gymnázium aj vysokú školu technickú. Pracovný život od r. 1956 prežíval v propagande budovania socializmu. Po prvých politických previerkach v r. 1958 sa stal stavebným robotníkom. Pri betóne už ostal celý život s karíérou opravára strojov, majstra, vedúceho strediska, špecialistu-technológa a vedúceho odboru rozvoja podniku až do pádu socializmu v novembri 1989. V marci 1990 bol zvolený za generálneho riaditeľa stavebného podniku Hydrostav, za poslanca Národnej Rady, jej prvého podpredsedu a za člena európskych hospodárskych organizácií v Mníchove a Bruseli. Prežil celý život s ľuďmi v prvej línii na stavbách na Slovensku aj v zahraničí a nakoniec v úzkom kruhu politikov, ktorí mali rozdeliť štát na dve republiky. Zákulisie týchto udalostí a osobné skúsenosti ho priviedli k myšlienke napísať knihu o našom spoločnom živote, ktorý každý poznal iba v malom výseku svojho okolia. Píše o schopnosti Slovákov vždy a v každej situácii nájsť to najlepšie riešenie – a je jedno, či na stavbe maštale, alebo pri budovaní nového štátu.
V knihe Arona Grünhuta, bratislavského rodáka a záchrancu Židov, sú uchované spomienky na tragické udalosti z obdobia druhej svetovej vojny, keď bratislavská židovská komunita bojovala o holú existenciu. Grünhut ako člen ilegálnej siete zohrával jednu z kľúčových úloh pri záchrane Židov. V zápiskoch prináša málo známe fakty o záchranných akciách, na ktorých sa podieľal, o pôsobení vedúcich predstaviteľov židovského odboja, o perzekúcii a terore, ktorý sám pocítil, keď ho zatkli a väznili. Predstavuje funkcionárov ortodoxnej židovskej obce a približuje dejiny bratislavských náboženských spolkov.
Aron Grünhut sa narodil v Bratislave v roku 1895. V medzivojnovom období bol aktívnym členom a funkcionárom ortodoxnej židovskej obce v Bratislave. Istý čas viedol židovské pohrebné bratstvo Chevra Kadiša. Ako obchodník často cestoval po Európe a sledoval radikalizáciu pomerov. Vycítil, že Hitler chystá likvidáciu Židov, a rozhodol sa konať. Ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny sa významným spôsobom podieľal na záchrane Židov, bol činný aj v židovskom odboji. V Bratislave dal vybudovať tajné úkryty pre židovské rodiny na úteku a zásoboval ich jedlom. V roku 1943 sa sám ocitol v ohrození. Pred zatknutím ušiel do Budapešti, kde žil pod falošnou identitou a naďalej pomáhal židovským utečencom zo Slovenska. Po komunistickom prevrate sa s rodinou vysťahoval do Izraela, tu zastával funkcie predsedu Spolku bývalých Bratislavčanov v Izraeli, predsedu Výboru na výstavbu synagógy a ješivy, prézesa synagógy v Jeruzaleme. Bol predsedom Asociácie Chatama Sofera (Chug Chatam Sofer) v Tel Avive a rozhodol sa aspoň symbolicky preniesť časť židovskej Bratislavy do Jeruzalema. Spolufinancoval projekt výstavby novej ješivy a synagógy, ktorá dostala názov Pressburg. Nová ješiva pokračuje v tradícii najstaršej bratislavskej židovskej školy preslávenej rabínom Chatamom Soferom. V synagóge dal zhotoviť kópiu svätostánku bývalej Veľkej synagógy na Zámockej ulici v Bratislave. Pressburg Ješiva a synagóga sú jediné stavby svojho druhu v Izraeli a predstavujú unikátne dedičstvo bratislavského židovstva. Zomrel v Tel Avive v roku 1974, pochovaný je na cintoríne v izraelskom meste Zichron Meir.
Život rabína Emila Davidoviče (1912 – 1986) je příběhem Žida narozeného v přísně ortodoxní rodině na Ukrajině, který přežil perzekuce a koncentrační tábory. Davidovič vyrostl v mnoha jazycích, navštěvoval slavnou ješivu v Bratislavě a studoval u Lea Baecka a Ismara Elbogena v Berlíně, ale také v Brně, Budapešti a ve Vídni. V roce 1944 byl se svou celou rodinou deportován do Osvětimi. Přežil a po válce se s manželkou Cilli usadili v Československu. Také zde čelil nepřátelství. Po bezpočtu těžkostí se mu podařilo utéct do Izraele. Později, až do konce svého života, působil jako rabín v Dortmundu, kde obnovil židovskou obec. Autorka Věra Trnková vypráví příběh rabína prostřednictvím osobních vzpomínek na svou přítelkyni ze školy Alici, dceru Emila Davidoviče.
Věra Trnková (1946, Praha). Studovala chemii na Univerzitě Karlově, získala doktorát z biochemie na univerzitě v Heidelbergu. Pracovala ve výzkumu. Po odchodu do důchodu pracuje jako dobrovolnice v knihovně Univerzity židovských věd v Heidelbergu, jako autorka spolupracuje s měsíčníkem české a slovenské židovské komunity Rosch Chodesch v Praze a s Židovskou ročenkou Federace židovské komunity v České republice. Žije v Německu.
Tri rôzne pohľady na historické korene a súčasné reflexie vojnového slovenského štátu a holokaustu predstavujú dôležitý prínos k hlbšiemu poznaniu nedávnej minulosti Slovenska a jej presahov do súčasnosti. Napriek časovému odstupu, postupnému odchodu posledných svedkov doby, napriek dostupným historickým faktom, ostáva tento režim aj trištvrte storočia po jeho zániku stále aktuálnym problémom našej spoločnosti. Zuzana Panczová sa zaoberá Protokolmi sionských mudrcov a ich šírením v slovenskom prostredí. V tridsiatych rokoch 20. storočia prispel tento konšpiračný falzifikát k formovaniu antisemitskej propagandy a protižidovského zákonodarstva vojnového slovenského štátu a podieľal sa tak na tragických osudoch desaťtisícov jeho židovských obyvateľov. Daniel Luther sa zaoberá súčasnými reflexiami vyhnania príslušníkov českej menšiny, ku ktorému došlo na prelome rokov 1938 – 1939 už v prvých mesiacoch existencie vojnového štátu. Soňa Gyárfáš Lutherová reflektuje dôsledky arizačných zákonov, ktoré vstúpili do platnosti v roku 1940 a viedli k úplnému ožobráčeniu príslušníkov židovskej komunity na Slovensku.
Daniel Luther, CSc. (nar. 1950 v Bratislave) absolvoval odbor etnológia na FiFUK v Bratislave. Pôsobí ako vedecký pracovník Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV. Špecializuje sa na urbánnu etnológiu a obradovú kultúru. Je spoluautorom viacerých publikácií, medzi inými Taká bola Bratislava, Etnografický atlas Slovenska, Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska, Slovakia: European Contexts of the Folk Culture a autorom monografií Zabudnuté priadky: K spoločenskému životu mládeže na Slovensku, Česká komunita v Bratislave 20. storočia, Z Prešporka do Bratislavy, Bratislava Česko-Slovenská (Putovanie z monarchie do Slovenského štátu). Mgr. Soňa G. Lutherová, PhD. (1982 v Bratislave), absolventka Katedry etnológie a kultúrnej antropológie FiFUK, pôsobí ako vedecká pracovníčka v Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV. Venuje sa problematike vizuálnej antropológie, individuálnej a sociálnej identity a pamäti, (post)socializmu a materiálnej kultúry, všíma si aj aplikáciu inovatívnych a reflexívnych metód v etnografickom výskume. Svoje poznatky publikuje v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch a monografiách. Je spolueditorkou monografie Za hranicami vedy? Aplikovaná antropológia v spoločnosti a režisérkou antropologického dokumentárneho filmu Zatopené. V súčasnosti pripravuje celovečerný dokumentárny film Šťastný človek. Napísala tiež knižku pre deti o stereotypoch a inklúzii Môžu superhrdinovia nosiť okuliare? Mgr. Zuzana Panczová, PhD. (1978 v Žiline). Vyštudovala etnológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, pôsobí ako vedecká pracovníčka v Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV. Zameriava sa na výskum naratívov, skupinovej identifikácie a stereotypov, hlavným predmetom jej záujmu sú súčasné a tradičné povesti, predovšetkým však fámy a konšpiračné teórie. Svoje poznatky priebežne publikovala v zahraničných a domácich vedeckých časopisoch, najmä však v monografii Konšpiračné teórie: témy, historické kontexty a argumentačné stratégie.
Spomienku na holokaust nemožno obmedziť na formálnu sondu do nie tak dávnej minulosti. Pochopenie jeho následkov vyžaduje nielen poznať osudy, počty a mená zavraždených. K následkom je potrebné zaradiť tiež, ako toto historicky relatívne krátke obdobie ovplyvnilo život preživších a ich potomkov. Ako sa zmenila židovská komunita? Koľko židovských tradícií stratilo nositeľov? A ako tieto straty (ne)vníma majoritná spoločnosť? Niekdajšie hrôzy zároveň varujú pred možným opakovaním. Veď pokusy rehabilitovať režim a vedúce osobnosti vojnového slovenského štátu predstavujú aj dnes aktuálny problém slovenskej spoločnosti.
PhDr. Monika Vrzgulová, CSc. (1965, Trenčín). Študovala na Katedre etnografie a folkloristiky FiF UK v Bratislave. Ako vedecká pracovníčka Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV sa špecializuje na výskum sociálnej a kolektívnej pamäti a identity, na výskum obdobia holokaustu, socializmu a politík spomínania na Slovensku metódou oral history, ako aj na skúmanie problematiky predsudkov a stereotypov v spoločenskom diskurze. PhDr. Peter Salner, DrSc. (1951, Bratislava). Študoval na Katedre etnografie a folkloristiky FiF UK. Ako vedecký pracovník Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV sa špecializuje na sociálnu kultúru židovskej komunity na Slovensku v 20.-21. storočí a spoločenský život Bratislavy v 20. storočí.
Diplomat Štefan Osuský patrí k takým osobnostiam našich dejín ako boli Vavro Šrobár či Imrich Karvaš. Po zákroku Uhorského ministra školstva Apponyiho odišiel študovať do Spojených štátov. V Amerike získal vysokoškolské vzdelanie a pohyboval sa prevažne medzi slovenskými krajanmi. Aktívne podporoval vznik Československej republiky. Jeho pôsobenie ako vyslanca Slovenskej ligy v Paríži a v Ženeve bolo mimoriadne úspešné. Už tu, na rokovaniach, mal prvé nedorozumenia s Edvardom Benešom, ktoré potom pretrvávali počas jeho celej diplomatickej kariéry. Benešov výrazný čechoslovakizmus Osuský musel často zmierňovať. Pôsobenie Osuského počas jeho parížskeho obdobia bolo náročné. Ako mimoriadny minister a vyslanec podpísal Trianonskú zmluvu vo Versailles. Po obsadení pomníchovskej republiky odmietol vydať našu ambasádu Nemcom. Po rozpade republiky sa v roku 1939 postavil na čelo druhého československého odboja. Ako jeden z prvých organizoval odpor proti Hitlerovskému Nemecku.
Ľubo Olach (1948) absolvoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Pracoval ako redaktor v denníkoch Roľnícke noviny, SMENA, v týždenníku SLOBODA a pre Slovenský rozhlas a televíziu. Po revolúcii sa stal šéfredaktorom hudobného mesačníka POP HORIZONT. Založil reklamnú agentúru AURUM a teleshopingovú firmu TOP SHOP. Vydal zbierky básní Keď zomriem tak nech...!, Pri víne s bohémami, Kaviarenská poézia Ľuba Olacha, Na Paríž nepozerám zhora, Triezviem..., romány Nádenník pera vo francúzskych službách, Posledné varovanie, Žraloci, Lobista, Rozhovory za oponou, Politik, Prezident, Advokát a Prezidentka a monografie Vavro Šrobár a Guvernér Imrich Karvaš. Je členom Spolku slovenských spisovateľov a prestížneho pezinského PI-klubu. Žije v Bratislave, je ženatý, má dve deti.
Dialóg dlhoročných kolegov a priateľov. Monika Vrzgulová kladie zvedavé otázky Petrovi Salnerovi, aby si vzápätí úlohy vymenili. Spektrum otázok a odpovedí smeruje k tomu, čo vedia alebo si pamätajú o svojich predkoch, cez spomienky na bratislavské, resp. trenčianske prostredie v období detstva a dospievania, študentských rokov, no nechýbajú ani informácie o osobných záujmoch či názoroch, ktoré vyplývajú z ich dlhoročnej vedeckej práce. V dialógu sa postupne vynárajú asociácie, udalosti a súvislosti, ktoré si zdanlivo nepamätali alebo neuvedomovali a v rozhovore vyústia do prekvapivého poznania.
PhDr. Monika Vrzgulová, CSc. (1965, Trenčín). Študovala na Katedre etnografie a folkloristiky FiF UK v Bratislave. Ako vedecká pracovníčka Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV sa špecializuje na výskum sociálnej a kolektívnej pamäti a identity, na výskum obdobia holokaustu, socializmu a politík spomínania na Slovensku metódou oral history, ako aj na skúmanie problematiky predsudkov a stereotypov v spoločenskom diskurze. PhDr. Peter Salner, DrSc. (1951, Bratislava). Študoval na Katedre etnografie a folkloristiky FiF UK. Ako vedecký pracovník Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV sa špecializuje na sociálnu kultúru židovskej komunity na Slovensku v 20.-21. storočí a spoločenský život Bratislavy v 20. storočí.
Róbert Cvi Bornstein v knihe opisuje prvých 23 rokov svojho života, ktoré prežil na niekoľkých miestach na Slovensku, v Maďarsku až kým po vojne emigroval do Izraela. Opisuje neustále sa meniace politické režimy, nebezpečné situácie, odchod do ilegality, účasť v SNP až po skončenie vojny. Je to strhujúci životný príbeh, akých boli tisíce, ale nie každému sa podarilo prežiť a podať svedectvo o zvrátenej dobe a o tom ako ľahko sa môže šťastný život zmeniť na tragédiu, aká krehká je demokracia, ako rýchlo sa môže zlo a nenávisť obrátiť proti komukoľvek z nás.
Róbert Cvi Bornstein (1926, Prešov). Detstvo prežil v nábožensky založenej, ale moderne zmýšľajúcej židovskej rodine. Ako dvanásťročný sa zapojil do skautského sionisticko-socialistického hnutia HaŠomer HaCair. V roku 1940 bol z gymnázia ako Žid vylúčený. Od roku 1942 žil v ilegalite. Po vypuknutí SNP sa pridal k povstaniu. Jeho rodičia boli deportovaní a zahynuli v koncentračných táboroch. Po vojne v Prešove zmaturoval. Stal sa generálnym tajomníkom HaŠomer HaCair v Československu. V roku 1949 emigroval do Izraela, vyštudoval právo a stal sa členom advokátskej komory. Oženil sa, má dvoch synov a štyroch vnukov.
Príbehy ľudí, ktorí sa vzbúrili a odišli, lebo nesúhlasili. Odstrihli sa od všetkých a všetkého, čo doma mali a milovali. Odišli za vidinou slobody a prosperity s vedomím, že sa už nikdy nevrátia. Poznám mnohých emigrantov, ich príbehy sú často smutné. Mám priateľov, ktorí to zvládli bravúrne, venujú sa svojim profesiám. Architekt, dizajnér, lekár... Poznám však aj iných. Zastali v čase, sú šťastní, že zarobia na živobytie a do rodnej vlasti sa aj hanbia vrátiť.
Ivana Havranová vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala a profesionálne rástla v redakcii denníka Smena, v časopise Zornička, neskôr v Československej televízii ako publicistka mládežníckeho magazínu Televízny klub mladých. Je autorkou vyše tridsiatich poviedkových, románových a publicistických kníh, viac ako 400 televíznych scenárov, množstva poviedok pre deti, rozhovorov, reportáží. Po roku 1989 založila vlastné vydavateľstvo, v ktorom vydávala sedem časopisov ako Maxisuper, slovenský Bulvár, Lišiak a iné. Žije a tvorí v Bratislave.
4. júna 1920 bola podpísaná Trianonská mierová zmluva, ktorá dala bodku za historickým Uhorskom. Zmluva priniesla strednej Európe protichodné očakávania a pocity. Na jednej strane radosť spojenú s veľkými nádejami, na druhej obavy, pocit krivdy a osudovej katastrofy. Trianon stále vyvoláva vášne a snahy po revízii. Tie hovoria o historickej nespravodlivosti, o náprave krívd a spojení rozdeleného národa. Po sto rokoch v nových európskych kontextoch ide už len o politickú mobilizáciu a nezodpovedné účelové politické hry. Kniha mapuje cestu, ktorá priviedla Maďarov k tejto katastrofe a hodnotí ju zo slovenského pohľadu. Vnútorná politika pred vojnou, agresívne ciele Uhorska počas nej a definitívna porážka štátu viedli k jeho rozpadu a k turbulentným udalostiam roku 1919, keď si Slovensko komplikovane hľadalo cestu k novému štátu a nové nestabilné Maďarsko sa potácalo od ľavicového k pravicovému radikalizmu. V oboch prípadoch pôsobilo ako potenciálna vojenská hrozba, nositeľ aktívnej propagandy proti svojim susedom, rovnako sa však stávalo obeťou eskalovaných územných ašpirácií. Trianon sa javí ako zavŕšenie jednej historickej etapy, súčasne však otvára novú, spojenú s bojom za a proti jeho revízii. Obyčajní ľudia sa stávali nevinnými obeťami týchto historických procesov a mocensko-politických ašpirácií na oboch stranách hranice.
Prof. PhDr. Roman Holec, DrSc. (1959, Bratislava), zaoberá sa dejinami „dlhého“ 19. storočia, jeho špecializáciou sú hospodárske a sociálne dejiny, v súčasnosti najmä dejiny šľachty a environmentálna história. Je autorom 17 samostatných knižných titulov, spoluautorom vyše desiatich syntéz a takmer dvoch stoviek vedeckých štúdií publikovaných v 15 krajinách sveta. Študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave odbor slovenčina-dejepis. Pracuje na Historickom ústave SAV, je profesorom histórie na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty UK.
Vplyv Paríža na slovenských umelcov, ktorí tam v priebehu 20. storočia absolvovali tvorivý pobyt, mal priamy dosah nielen na ich umeleckú tvorbu a životný štýl, ale aj na zmeny v uvažovaní o úlohách a postavení kultúry. Autor na základe výskumu zachovaných spomienok, korešpondencie a článkov spisovateľov a výtvarníkov (Schurmann, Alexy, Krčméry, Lukáč, Horváth, Benka, Šimerová-Martinčeková, Bazovský, Palugyay, Smrek, Majerník, Galanda, Fulla, Bednár, Florin, Tatarka, Weiner-Kráľ, Reisel, Marenčin, Kolesárová, Mináčová a ďalší) poukazuje na efekt zmeny, ďalšie umelecké smerovanie a vplyv na slovenský umelecký život. Môžeme nahliadnuť do zákulisia unikátnych kultúrnych a životných skúseností a pochopiť ich význam a prínos pre modernú slovenskú kultúru.
Doc. Mgr. Martin Vašš, PhD. (1983, Bratislava), historik, pôsobí na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojej vedeckej a pedagogickej činnosti sa venuje slovenským politickým, kultúrnym a sociálnym dejinám 20. storočia a vybraným otázkam historiografie 20. storočia. Je autorom vedeckých monografií Slovenská otázka v 1. ČSR, Bratislavská umelecká bohéma v rokoch 1920 – 1945, Zlatá bohéma, Medzi snom a skutočnosťou a desiatok vedeckých štúdií, ktoré publikoval doma i v zahraničí. Pôsobí aj ako člen redakčných rád historických zborníkov Historia nova a Historica. Je držiteľom Ceny Egona Erwina Kischa za rok 2018.
Spisovateľ Ľubo Dobrovoda, jaskyniar Bohuslav Kotrman, novinár Erik Kollárik, dramaturg Vladimír Predmerský, podnikateľ Radovan Grohoľ, Peter Osuský, duchovný Martin Kováč, redaktorka Naďa Földváryová, profesor Ján Vladimír Michalko, Anna Dojčanová – rozprávajú o svojej viere, o Bohu, o svojej cirkvi, o tradíciach a hodnotách, ktoré vyznávajú. Spája ich protestantská viera. Keď sa pýtame prečo by sme mali poznať názory ľúdí možno aj iného vierovyznania ako je naše, židovský rabín nám hneď v úvode knihy odpovedá: „Lebo sme susedia, lebo naše deti sa spolu hrajú, lebo ja verím, že moderný človek musí spoznávať iných ľudí, aby im neublížil a mohol ich pochopiť.“
Ivana Havranová vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala a profesionálne rástla v redakcii denníka Smena, v časopise Zornička, neskôr v Československej televízii ako publicistka mládežníckeho magazínu Televízny klub mladých. Je autorkou vyše tridsiatich poviedkových, románových a publicistických kníh, viac ako 400 televíznych scenárov, množstva poviedok pre deti, rozhovorov, reportáží. Po roku 1989 založila vlastné vydavateľstvo, v ktorom vydávala sedem časopisov ako Maxisuper, slovenský Bulvár, Lišiak a iné. Žije a tvorí v Bratislave.
Soňa Valentová (1946), popredná predstaviteľka lyrických postáv, krehkých žien, ale i vášnivých osudových domín. V činohre SND stvárnila takmer deväťdesiat tragických i komediálnych úloh a to nielen v réžii manžela Pavla Haspru, ale aj v inscenáciách Karola L. Zachara, Petra Mikulíka, Jozefa Palku, Jozefa Bednárika, Ľubomíra Vajdičku či Romana Poláka. Soňa Valentová svojou osobnosťou a štýlom prejavu prinášala vždy na javisko, pred kameru a mikrofón originalitu, špecifickosť a hereckú flexibilitu. Aj cez jej herecké osudy možno mapovať vývoj slovenského činoherného herectva druhej polovice 20. a začiatok 21. storočia. Publikácia Soňa Valentová – Cesta herečky nesleduje herečkine privátne osudy, nie je ani adoráciou výnimočnej umelkyne, ale triezvym teatrologickým zhodnotením jej hereckej individuality. Autorovým cieľom je analýza Valentovej hereckého slohu, so všetkými podstatnými spoločenskými a kultúrnymi kontextami, ktoré ovplyvňovali divadelné dianie a tým aj formovanie hereckého súboru SND.
Karol Mišovic (1987) ukončil Divadelnú fakultu VŠMU. V praxi sa sústreďuje predovšetkým na výskum slovenskej divadelnej histórie s dôrazom na réžiu a herectvo dvadsiateho storočia. Aktívne sa venuje aj publikačnej a vedeckej činnosti v oblasti súčasnej teatrológie. Prednáša Dejiny slovenského a českého divadla. V roku 2016 mu vyšla knižná publikácia Javiskové osudy, v ktorej sa zaoberá históriou slovenského ženského herectva s osobitným prízvukom na herečky Máriu Prechovskú, Evu Kristinovú, Vieru Strniskovú, Zdenu Gruberovú a Evu Polákovú.
Táto kniha vznikla ako pripomienka 75. výročia povstania väzňov vo vyhladzovacom tábore Sobibor a následného zničenia tohto miesta utrpenia a smrti. Tábor má osobitný význam pre Slovensko. Ako ukazujú najnovšie výskumy, práve tu bolo totiž zavraždených najviac Židov, deportovaných z územia vojnovej Slovenskej republiky. Autormi ôsmich kapitol sú významní odborníci z výskumných a univerzitných pracovísk na Slovensku aj v zahraničí. Ich texty ponúkajú čitateľom viac než len všeobecné informácie o tábore. Ťažisková úvodná kapitola, ktorej autorom je izraelský historik David Silberklang z Jeruzalema, sa zaoberá organizáciou Akcie Reinhard, čo bola najväčšia vyvražďovacia akcia počas holokaustu. Poľský bádateľ Tomáš Oleksy-Zborowski analyzuje vybrané aspekty dejín tábora. V nasledujúcej kapitole historička Sara Berger, ktorá pôsobí v talianskej Fondazione Museo della Shoah, prináša zaujímavé a dôležité podrobnosti o individuálnych a kolektívnych profiloch ľudí, ktorí spáchali neuveriteľné zločiny. Dieter Pohl z univerzity v rakúskom Klagenfurte rozoberá priebeh súdnych procesov, ktoré s páchateľmi prebehli v rôznych štátoch západnej Európy. Ján Hlavinka, pracovník Historického ústavu SAV, spracoval na základe vlastných výskumov priebeh deportácií z územia vojnovej Slovenskej republiky. S využitím výskumnej metódy oral history a s použitím filmovej techniky český historik, filmový dokumentarista a diplomat Lukáš Přibyl približuje spomienky pamätníkov z obcí v okolí tábora. V záverečných kapitolách dvaja autori z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV) obrátili pozornosť na Slovensko. Kým Zuzana Panczová analyzuje fenomén konšpiračných teórií o holokauste, Peter Salner si všíma súčasné reflexie holokaustu na Slovensku. Vďaka širokému spektru a kvalitnému spracovaniu jednotlivých kapitol kniha predstavuje dôležitý príspevok k hlbšiemu poznaniu smutnej kapitoly nedávnych dejín Slovenska.
Autori: Sara Berger, Fondazione Museo della Shoah, Taliansko • Ján Hlavinka, Historický ústav SAV / Dokumentačné stredisko holokaustu, Bratislava, Slovensko • Tomasz Oleksy-Zborowski, Muzeum i Miejsce Pamięci w Sobibórze · Niemiecki nazistowski obóz zagłady (1942-1943) Oddział Panstwowego Muzeum na Majdanku, Poľsko • Zuzana Panczová, Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV v Bratislave, Slovensko • Dieter Pohl, Alpen-Adria Universität Klagenfurt, Rakúsko • Lukáš Přibyl, Ministerstvo zahraničních věcí České republiky • Peter Salner, Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV v Bratislave, Slovensko • David Silberklang, Yad Vashem, Jeruzalem, Izrael
Rozprávanie o osobných stretnutiach autora s dvoma výraznými postavami našej nedávnej histórie, ktoré zosobňujú dve protichodné podoby slovenského osudu. Špitzerov židovský osud poznal z rodiska, keďže vyrastal neďaleko pracovného tábora pre Židov v Novákoch. Po návrate Alexandra Macha z väzenia v roku 1968 s ním Špitzer viedol dialóg o jeho podiele na tragickom osude slovenských Židov počas Slovenského štátu. Navrhol Balážovi, vtedy poslucháčovi žurnalistiky, napísať diplomovú prácu o Machovej novinárskej tvorbe. Od ich prvého stretnutia v Univerzitnej knižnici v apríli 1969 až do ich prerušenia Štátnou bezpečnosťou v polovici sedemdesiatych rokov sa v knihe odvíja príbeh rozhovorov, v ktorých mal autor možnosť zoznámiť sa nielen s Machovou novinárskou tvorbou, jeho polemikami i priateľstvom s poprednými komunistickými intelektuálmi Novomeským a Clementisom, „z prvej ruky“ poznať a zaznamenať Machov pohľad na celú garnitúru slovenských i nemeckých politikov, osobitne na Tuku a Hitlera a byť svedkom jeho úvah, za akých okolností a za akú cenu vznikol a existoval Slovenský štát. Juraj Špitzer sa v čase vylúčenia z literatúry a zákazu publikovania vracal vo svojich textoch i rozhovoroch k svojej odbojárskej identite, k osudu židovskej partizánskej jednotky, ktorej bol prvým veliteľom a hľadal aj odpovede na otázku prečo nechcel byť Žid ani v povojnovej slovenskej spoločnosti.
Anton Baláž (1943) absolvent FFUK v Bratislave, prozaik, autor čitateľsky úspešných románov Skleníková Venuša, Tu musíš žiť, Chirurgický dekameron, Hijó, kone Stalinove, Tábor padlých žien (vyšiel vo viacerých domácich vydaniach i zahraničných prekladoch a v roku 1997 bol sfilmovaný) a Len jedna jar, kníh literatúry faktu Hriešna Vydrica, Transporty nádeje a biografického románu o Jánovi Lajčiakovi Prehovor, Ezechiel. Vo svojich knihách sa ako jeden z mála súčasných autorov vracia k povojnovým dejinám a prináša v nich vážny, často i groteskný, dokumentárne podložený a preto historicky korektný pohľad na osudy ľudí, ktorí sa stali obeťami či rukojemníkmi nehumánneho režimu.
Najznámejšie literárne prúdy vo francúzskej literatúre 19. storočia, počnúc sentimentalizmom cez preromantizmus k romantizmu zavŕšili urputný boj s pretrvávajúcim klasicizmom predchádzajúcich storočí. V literárnom virvare Júlovej monarchie sa stretáva oficiálne angažované umenie (l’art utile) so zástancami umenia pre umenie (l’art pour l’art) a k upadajúcemu romantizmu sa vynára mocný rival – realistická tvorba Balzaca a Stendhala. V druhej polovici 19. storočia na intelektuálnom pozadí rozmachu vedy a filozofie pozitivizmu sa zrodí hnutie Parnasu. Vedúcou osobnosťou poézie sa stáva Charles Baudelaire a v románovej tvorbe Flaubert, bratia Goncourtovci a Emil Zola, zakladateľ naturalizmu. Fenomén prekliatych básnikov (Rimbaud, Verlaine a ďalší) sa na konci storočia stretáva s dekadentným pohybom a symbolistickým hnutím, i so spätným pohybom tzv. románskej školy či neo-romantizmu Edmonda Rostanda (Cyrano z Bergeracu). Francúzska literatúra 19. storočia tak predstavuje úchvatný a dramatický obraz neustále sa meniacich literárnych zoskupení a ich urputný boj o miesto na mape literárnej histórie.
Prof. PhDr. Štefan Povchanič, PhD. je romanista a profesor francúzskej literatúry na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a už vyše polstoročie približuje slovenskému čitateľovi významné diela francúzskej literatúry. Ako literárny historik i prekladateľ francúzskych klasikov (Corneille, Molière, Hugo). Učil na Univerzite Strasbourg II (1989 – 1992) a bol hosťujúcim profesorom na INALCO v Paríži (2001 – 2003). Je rytierom francúzskeho Rádu za zásluhy a od roku 2014 dôstojníkom rovnomenného Rádu. S kolektívom autorov napísal prvé slovenské Dejiny francúzskej literatúry (1995). O rok neskôr vydal súbor štúdií Literárne grafikony (1996), zameraných na štruktúrno-grafické vyjadrenie literárnych javov. Teóriu francúzskeho verša vyložil v príručke Éléments de versification française (2004). V roku 2011 vydal knihu Dynamika literárnych systémov (2011), v ktorej opúšťa tradičnú koncepciu literárnych dejín a sleduje pohyb literárnych systémov v priestore francúzskej literatúry 19. storočia. Táto publikácia sa stala predobrazom jeho knihy Od sentimentalizmu k symbolizmu, ktorá je sumou celoživotného poznávania milovaného 19. storočia.
Kniha o životnom príbehu Andreja Hlinku, o jeho postojoch, ambíciách, úspechoch i prehrách. Ide o kontroverznú osobnosť, ktorá tak počas svojho života, ako aj desaťročia po ňom rozdeľovala spoločnosť i historikov. To v plnej miere platí až do dnešných dní. Možno v ňom vidieť Otca národa i jedného z najhorúcejších kandidátov na titul Najväčší Slovák. Rovnako však v ňom možno vidieť človeka, ktorý si pestoval svoj kult a autoritárskymi postojmi dláždil cestu k režimu, ktorý sa – už po jeho smrti – vďaka priaznivému kontextu presadil na Slovensku.
Prof. PhDr. Roman Holec, DrSc. (1959, Bratislava), zaoberá sa dejinami „dlhého“ 19. storočia, jeho špecializáciou sú hospodárske a sociálne dejiny, v súčasnosti najmä dejiny šľachty a environmentálna história. Je autorom 17 samostatných knižných titulov, spoluautorom vyše desiatich syntéz a takmer dvoch stoviek vedeckých štúdií publikovaných v 15 krajinách sveta. Študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave odbor slovenčina-dejepis. Pracuje na Historickom ústave SAV, je profesorom histórie na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty UK.
Umenovedec a estetik, ale aj axiológ, filozof a psychológ Marian Váross patril medzi najvzdelanejších Slovákov druhej polovice 20. storočia. Výber z jeho publicistickej tvorby – zbierka esejí a glos, úvahy o dialektike, človeku a strachu, o analógii v dejinách, viere a ideáloch, o spoločenských systémoch, o politike medzi privátnym a verejným, o reálnom (alibistickom) socializme či komunistickom cynizme, totalite a entropii, ale aj o fašizme a komunistickej xenofóbii, o postavení a pocitoch človeka v socialistickej prítomnosti – je aj po desaťročiach stále aktuálny pre kriticky mysliaceho čitateľa.
Marian Váross (1923 – 1988), kunsthistorik, estetik, axiológ, autor výtvarných monografií (Alexy, Lea Mrázová, Polkoráb, Treskoň, Pribiš, Fulla, Augusta, Nevan, Weiner-Kráľ, Mallý, Benka) a základných diel slovenskej umenovedy a estetiky. V sedemdesiatych rokoch postihnutý normalizáciou, zanechal vo svojich denníkoch a publicistických úvahách jedinečné svedectvo o dobe po roku 1953.
Príbeh o smutnom osude Imricha Karvaša, prvého guvernéra Slonenskej národnej banky. Koncom päťdesiatych rokov ho odsúdili za práce o ekonómii, v ktorých poukazoval na bezperspektívnosť komunistickej ideológie a tiež za to, že s komunistami odmietol spolupracovať. Noc po vynesení rozsudku, v roku 1958, bol druhýkrát obvinený a odsúdený pre špionáž a velezradu na sedemnásť rokov väzenia. Zostal v cele sám. Uvedomil si, že v podobnej situácii je aj jeho spolubojovník Gustáv Husák, ktorý si svoj ortieľ doživotia vypočul už pár rokov pred ním. Autor sa pomocou ich pomyselných dialógov vrátil do rokov Karvašovho slobodného života a do čias, keď sa na Slovensku diali osudové veci a Karvaš v nich nie raz hral hlavnú úlohu. Obaja, Karvaš aj Husák, hľadajú odpovede na otázky, prečo udalosti vyústili do tragédie. V rozhovoroch sa vynárajú aj ich spomienky na politikov (prezident Tiso, predseda vlády Tuka, minister vnútra Mach, šéf propagandy Gašpar, povstalecký predseda SNR Šrobár, minister zahraničia ČSR Clementis, básnik Novomeský, spisovateľ Erenburg).
Ľubo Olach (1948) absolvoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Pracoval ako redaktor v denníkoch Roľnícke noviny, SMENA, v týždenníku SLOBODA, pre Slovenský rozhlas a televíziu. Po revolúcii sa stal šéfredaktorom mesačníka POP HORIZONT, založil reklamnú agentúru AURUM, teleshoppingovú firmu TOP SHOP. Vydal zbierky básní Keď zomriem tak nech…, Pri víne s bohémami, Kaviarenská poézia Ľuba Olacha, Na Paríž nepozerám zhora, Triezviem... a romány Posledné varovanie, Nádenník pera vo francúzskych službách, Žraloci, Politik, Lobista, Prezident, Advokát, Vavro Šrobár a Rozhovory za oponou. Žije v Bratislave.
15 fragmentov o živote a osude autorky a o veľkých dejinách dvadsiateho storočia. Autorka píše o osude svojich rodičov. Mamu deportovali prvým transportom do Osvienčimu v marci 1942. Otec si zachránil život vďaka zázraku. Ťažiskom knihy je autorkin exil vo Francúzsku. Jej prvý manžel náhle zomrel, keď mala dvadsaťdva rokov a bola s ním tehotná. Čakali prvé dieťa, syna Gabriela, ktorý má dnes 45 rokov. Píše otvorene o svojom zložitom vzťahu s mamou, opisuje, ako prežila prvé roky v Štrasburgu, rozpráva o šťastných aj smutných udalostiach života...
Eva Schwebel sa narodila 18. augusta 1951 v Košiciach, kde žila do júna 1968. Koncom augusta 1968 v sedemnástich rokoch bola v Štrasburgu na letných prázdninách a nevrátila sa. Zmaturovala v Štrasburgu a žila tu ďalších pätnásť rokov. Študovala jazyky a politické vedy. Pracovala osem rokov v Rade Európy na viacerých odboroch ako administrátorka. V roku 1983 sa presťahovala do Paríža, kde pracovala 27 rokov v Rozvojovej Banke Rady Európy. Posledné roky pôsobila ako Country Manager na Slovensku, v Českej Republike a v Gruzínsku.
„Ak sa k nám smrť priblíži, privítajme ju s odhodlaním. Tak zomiera partizán.“ Tieto slová vyriekol Ernesto Che Guevara vo chvíli, keď vojaci bolívijského diktátora Barrientosa zlikvidovali jeho bojový oddiel. Vedenie CIA poslalo do krajiny svojho agenta a zabijaka Félixa Rodriguéza. Spolu s bolívijským ministrom riadil poľovačku na Che Guevaru. Chcel zmeniť svet, vytvoriť nového človeka, bojovať proti americkému imperializmu a pomáhať národom oslobodiť sa od kolonialistov. Partizánsky oddiel v blízkosti dedinky La Higuera vojská obkľúčili, Che Guevaru v prestrelke ranili a seržant Mário Terán veliteľa partizánov zblízka odstrelil. Autor pátral po stopách Che Guevaru v Havane, Nikarague, Paríži, Moskve, Washingtone a v Miami na Floride. Pri písaní mu pomohli aj postrehy bývalého spravodajcu Československého rozhlasu v Lime Valentína Benčaťa. Dlho sa nevedelo, že Che Guevara žil krátko aj neďaleko Prahy. Na príbehu Ernesta Che Guevaru ani čas neubral nič z jeho revolučnej legendy. Tá napriek všetkým ideologickým obratom žije naďalej. Stal sa ikonou revolúcie, svojimi činmi stále inšpiruje a fascinuje milióny mladých ľudí na celom svete.
Michal Havran st. (1945, Rybník nad Hronom) zahraničnopolitický komentátor a publicista. Vyštudoval žurnalistiku na FFUK v Bratislave. Počas štúdií pracoval pre denník SMENA, spoluzakladal denník SME. Pôsobil na University of Maryland a v časopise CONGRESSIONAL QUARTERLY. Špecializuje sa na americkú zahraničnú politiku a arabské krajiny. Svoje postrehy a skúsenosti z tejto časti sveta opísal v knihe Od Arabskej jari po Islamský štát. Je autorom komentárov a reportáží, napísal knihu Sága Billa a Moniky o milostnom škandále prezidenta Clintona a romány Agent s pasom diplomata, Ruská špiónka a Ukradnutý prejav Nikitu Chruščova. Žije a tvorí v Bratislave.
Kniha Filipa Müllera z roku 1979 je unikátnym svedectvom Čechoslováka, ktorý prežil Osvienčim. Ako väzeň sonderkomanda musel v rámci zvláštneho zaobchádzania pracovať v tejto fabrike na smrť. Odhalil svetu vnútorný život likvidačného tábora. Zvláštne zaobchádzanie bol nemecký krycí názov pre masové vraždenie židov v plynových komorách a spaľovniach. Ako jeden z mála očitých svedkov prežil Müller nielen všetky likvidačné akcie tohto smrteľného komanda, ale zanechal aj jedno z najvýznamnejších svedectiev masového vraždenia. Je to prvé obsiahle svedectvo „nositeľa tajomstva“ a otrasný dobový dokument. V porovnaní s jeho výpoveďou v dokumentárnom filme Clauda Lanzmanna „Shoah“ a jeho výpoveďami voči príslušníkom SS v rôznych súdnych procesoch, obsahuje kniha najväčšiu zbierku autentických spomienok na svet zvláštneho zaobchádzania. Po premietnutí svojej výpovede vo filme Clauda Lanzmanna v nemeckej televízii (v roku 1986) Filip Müller už nikdy verejne o tejto téme nehovoril.
Filip Müller sa narodil v roku 1922 v Seredi a bol 13. apríla 1942 deportovaný prvým transportom židovských mužov zo Slovenska do Osvienčimu. Niekoľko týždňov po svojom príchode bol za trest pridelený do pracovného komanda Krematórium v hlavnom tábore, čím sa stal nositeľom tajomstva a sám mal byť zavraždený. Podrobne popisuje každodennú hrôzu v továrni smrti, jednotlivé vražedné akcie, správanie sa obetí pred zavraždením, odbojové aktivity väzňov, likvidačné akcie v rámci sonderkomanda a predovšetkým povstanie komanda dňa 7. októbra 1944. Po oslobodení 4. mája 1945 v koncentračnom tábore Gunskirchen v Rakúsku, sa Filip Müller vrátil na Slovensko, odkiaľ po krátkom čase kvôli ďalšej liečbe odišiel do Prahy. V roku 1969 emigroval do Nemeckej spolkovej republiky, kde zomrel koncom roku 2013 vo veku takmer 92 rokov.
Hovoria o Bohu a viere ľudia, ktorí v tejto viere žijú. Herečka Eva Pavlíková, historik Ivan Laluha, umelec Jakub Ursini, skladateľ Martin Sarvaš, režisér Michal Ruttkay, filozof a publicista Eugen Gindl, režisér Juraj Nvota, politik Miro Beblavý, politológ Juraj Marušiak a ďalší. Pridružujú sa k evanjelikom, ktorí v tejto krajine zanechali nezmazateľnú stopu: štúrovci, Štefánik, Clementis, Dubček či Jaro Filip a mnohí ďalší.
Ivana Havranová vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala a profesionálne rástla v redakcii denníka Smena, v časopise Zornička, neskôr v Československej televízii ako publicistka mládežníckeho magazínu Televízny klub mladých. Je autorkou desiatok poviedkových, románových a publicistických kníh, viac ako 400 televíznych scenárov, množstva poviedok pre deti, rozhovorov, reportáží. Po roku 1989 založila vlastné vydavateľstvo, v ktorom vydávala sedem časopisov ako napr. Maxisuper, slovenský Bulvár, Lišiak a iné. Napísala vyše dvadsať kníh, z toho šesť poviedkových. Žije a tvorí v Bratislave.
Osudy Gustáva Husáka od konca druhej svetovej vojny, až po jeho zatknutie vo februári 1951, teda z časového hľadiska šesť rokov, počas ktorých prešla ČSR i sám Husák mnohými zásadnými zvratmi. V tomto období žil Husák naplno politikou, zastával dôležité štátne a stranícke funkcie a bol tak spoluzodpovedný za vývoj na Slovensku. Ako povereník dopravy sa zaslúžil o rýchlu obnovu vojnou zničeného Slovenska, vo veku tridsaťtri rokov sa stal predsedom Zboru povereníkov a teda slovenským premiérom, patril k vedúcim funkcionárom KSS a intenzívne robil všetko pre to, aby komunistická strana dobojovala svoj zápas o absolútnu moc do konca. Stál pri hladkom priebehu februárového prevratu na Slovensku aj následnej kriminalizácii politických oponentov. Musel však znášať intrigy vo vedení strany a zákulisný mocenský boj. Netrvalo dlho a sám sa dostal do pozície, kedy sa ho vzdala vlastná strana. Ostro kritizovaný prišiel o všetky dôležité funkcie a po pár mesiacoch tiež o vlastnú slobodu.
PhDr. Tomáš Černák, PhD. (1984), vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor história. Doktorandské štúdium absolvoval na Historickom ústave SAV v roku 2014 obhajobou dizertačnej práce Počiatky komunistického režimu na Slovensku – formovanie mechanizmu moci, ktorá sa venovala politickému vývoju na Slovensku po februári 1948. PhDr. Marek Syrný, PhD. (1977), odborný pracovník v Múzeu SNP. Vyštudoval učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov, špecializácia geografia-história na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde ukončil doktorandské štúdium v odbore slovenské dejiny. Vo svojej vedecko-výskumnej činnosti sa zaoberá najmä politickými aspektmi odbojového hnutia v rokoch 2. svetovej vojny na Slovensku, problematikou Demokratickej strany na Slovensku (1944 – 1948) a politickými aspektmi vývoja slovenskej spoločnosti po 2. svetovej vojne.
Románová esej o celoživotnom tajomstve slovenského spisovateľa Juraja Špitzera. Postupne sa odkrýva zákulisie tohto tajomstva, ktoré Špitzer prezradil len jedinému človeku. Toto tajomstvo súvisí s voľbou generála Jána Goliana, veliteľa vojsk v SNP. Historické postavy v niektorých prípadoch zodpovedajú skutočnosti, v iných prípadoch sú postmodernou fikciou autora.
Ján Bajánek, doc. PhDr., CSc., PhD. (1954, Bytča), odborník v oblasti amerikanistiky a anglistiky, vysokoškolský pedagóg, profesor angličtiny, literárny vedec, jazykovedec, spisovateľ, prekladateľ.
Druhá najväčšia kríza kapitalizmu a bezprostredné obdobie po nej nám v ostrejšom svetle predstavili i súčasnú tvár kapitalizmu, ktorý si vyslúžil nelichotivý názov kasínový. Jeho dôsledky na spoločnosť pápež František lakonicky zhodnotil tak, že táto ekonomika zabíja. Jednou z jej čŕt je narastajúca oligarchizácia politiky. Neodráža sa iba v domácich korupčných škandáloch, no i v prerastaní ekonomickej a politickej moci na obidvoch stranách politického spektra. Možno si preto položiť otázku, kto nám v skutočnosti vládne, ale aj existenčnejšiu otázku: Kam smerujeme?
Brigita Schmögnerová (1947), vysokoškolská učiteľka, neskôr vedecká pracovníčka v Ekonomickom ústave SAV a vedúca oddelenia pre hospodársku politiku v Kancelárii prezidenta SR. V roku 1994 bola podpredsedníčkou vlády pre hospodársku politiku za SDĽ, v rokoch 1998 – 2002 ministerkou financií. Bola výkonnou tajomníčkou Európskej hospodárskej komisie OSN v Ženeve a v rokoch 2005 – 2010 viceprezidentka Európskej banky pre obnovu a rozvoj v Londýne. Je autorkou vedeckých publikácií, zbierky básní Svetlo sa rodí za tmy, kníh Cúvanie napred, Európsky sociálny model, Na dohľad či v nedohľadne a Kniha o vládnutí.
Rok 1938 bol pre umeleckú bohému v Bratislave medzníkom. Zánikom demokratického systému sa končí jej „zlaté“ obdobie. Autoritatívny režim, ktorý sa etabloval po vyhlásení Slovenského štátu prináša do liberálnej atmosféry umeleckej bohémy disharmonické prvky a negatívne ovplyvňuje aj osobné vzťahy a priateľské väzby. Na scénu nastupuje avantgardne a dekadentne naladená nadrealistická bohéma, ktorá sa usídľuje v kaviarňach Metropol a Grand. V roku 1939 sa do Bratislavy s časopisom Elán presúva Ján Smrek, pod krídlami ktorého sa zoskupuje spisovateľská bohéma „malý Parnas“ v kaviarni Luxor. Výraznou bohémskou skupinou boli výtvarníci okolo Janka Alexyho. Viacerí predstavitelia „zlatej bohémy“ z medzivojnového obdobia vrátane Tida J. Gašpara sa zapájajú do služieb autoritatívneho režimu. Večerno-nočné stretnutia v kaviarňach, viechach, hostincoch a nočných baroch však nerušene pokračujú, pretože vo vojnovej Bratislave sa podarilo udržať nerušený chod civilného života. Do každodenného života bohémy sa čoraz viac vkrádajú rozpory medzi snom a skutočnosťou. Rok 1945 vo viacerých ohľadoch završuje rozpad modernistickej umeleckej bohémy v Bratislave.
Doc. Mgr. Martin Vašš, PhD. (1983, Bratislava), historik, pôsobí na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojej vedeckej a pedagogickej činnosti sa venuje slovenským politickým, kultúrnym a sociálnym dejinám 20. storočia a vybraným otázkam historiografie 20. storočia. Je autorom vedeckých monografií Slovenská otázka v 1. ČSR, Zlatá bohéma a desiatok vedeckých štúdií, ktoré publikoval doma i v zahraničí. Pôsobí aj ako člen redakčných rád historických zborníkov Historia nova a Historica.
Píše sa rok 1949. Jozef Mengele prichádza loďou do Argentíny. Skrytý za rôznymi pseudonymami sa bývalý doktor-mučiteľ z Osvienčimu nádeja, že si bude žiť nový bezstarostný život v Buenos Aires. Perónova Argentína je benevolentná, celý svet by najradšej zabudol na nacistické zločiny. Ale hon sa spúšťa nanovo a esesácky doktor uteká najprv do Paraguaja a neskôr do Brazílie. Uteká z jednej skrýše do druhej, v prestrojení, pod rôznymi falošnými identitami, žije sústavne v neistote, až do samého konca, svojej záhadnej smrti na pláži v São Paule v roku 1979. Ako mohol esesácky doktor unikať celých tridsať rokov? Kniha Mengeleho zmiznutie je napínavý pohľad do temnoty. Bývalí nacisti, agenti Mossadu, chamtivé ženy a diktátori vo svete skorumpovanom fanatizmom, peniazmi a vlastnými ambíciami. Geopolitický triler o Mengeleho absurdnom putovaní po povojnovej Južnej Amerike.
Olivier Guez (1974), francúzsky spisovateľ, novinár, scenárista. Autor viacerých historických románov (L’impossible retour, une histoire des juifs en Allemagne depuis 1945 (2007), Eloge de l’esquive (2014) a Les Révolutions de Jacques Koskas (2014). Vychádzajú mu články v novinách Le Monde, Le Point, The New York Times a vo Frankfurter Allgemeine Zeitung. V roku 2016 dostal Nemeckú filmovú cenu za scenár k filmu Ľud vs. Fritz Bauer. Za román Mengeleho zmiznutie získal Goncourtovu cenu za rok 2017.
Čachtické panstvo a jeho obyvatelia prežili mnohé pohromy: tatársky vpád, husitské vojny, turecké rabovanie, lúpežných rytierov, Kurucov aj Labancov, prírodné katastrofy aj morové epidémie. Čachtický hrad sa spomína už krátko po vpáde tatárov v listine kráľa Ladislava IV. z roku 1276. V priebehu stáročí panstvo a hrad menili majiteľov. Najznámejšou bola grófka Alžbeta Báthoryová-Nádasdyová, jedna z najbohatších žien Uhorska, preslávená svojou krutosťou a vraždami mladých dievčat. Súdny proces s ňou je opradený mnohými nejasnosťami. Známe sú výpovede 300 svedkov, stanovisko kráľa Mateja II. aj palatína Juraja Thurzu. Súd ju uznal vinnou a svoj život skončila uzavretá na čachtickom hrade. Dodnes sa nevie, kde je pochovaná. Autor rozoberá proces s Alžbetou Báthoryovou aj z hľadiska stredovekého práva a počas bádania sa mu podarilo v archíve objaviť kresbu Čachtického hradu z obdobia grófky Báthoryovej.
Dr. h. c. Prof. PhDr. Jaroslav Straka, Dr. Sc. (1944, Hrachovište). Po absolvovaní gymnázia v Novom Meste nad Váhom študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave na katedre histórie a archívnictva. Medzinárodné právo a medzinárodné vzťahy vyštudoval v Nemecku. Prednášal na 80 univerzitách po celom svete medzinárodné vzťahy, diplomaciu, medzinárodnú ochranu ľudských práv, dejiny štátu a práva. Napísal prvé slovenské dejiny diplomacie: Lesk a bieda diplomacie, medzinárodné vzťahy ako aj ďalšie publikácie a asi 300 štúdií a článkov doma a v zahraničí. Je nositeľom Národnej ceny ČSR, veľkých zlatých medailí viacerých univerzít, Ceny slovenského literárneho fondu, ocenenia Významná osobnosť Podjavoriny a množstva ďalších ocenení z celého sveta.
Fakľový sprievod 14. marca 1939, esesmani s čokoládou, bieli Rusi a ďalšie udalosti, ktoré poznačili históriu mesta v čase autorovho dospievania. Zo spomienok vanie nostalgia za svetom detstva a gymnaziálnymi rokmi. S každodenným životom Štiavničanov sú úzko späté poschodové záhrady a strmé schody v úzkych uličkách, pivnice, pavlače, obchody na korze, rozkoše kúpania v tajchoch či týždenné menu v meštianskej domácnosti. V jeho rozprávaní ožíva aj Joergesova tlačiareň, archivár Baker či mestský archív.
Anton Hykisch (1932, Banská Štiavnica) vyštudoval ekonómiu, je spisovateľom, diplomatom, autorom viac ako tridsiatich kníh. Najznámejšie sú jeho historické romány Čas majstrov, Milujte kráľovnú, Spomeň si na cára, generačný román Rozkoše dávnych čias o slovenských ľuďoch od čias druhej svetovej vojny po pád komunizmu. Je autorom esejí, literatúry faktu a rozhlasových hier.
Je to kniha o víne, o jeho úlohe v starovekom svete, jeho ceste na naše územie, o spôsoboch pestovania viniča a dorábaní vína. O tom, akú hodnotu malo pre panovníka, mešťana či prostého človeka aj o tom, ako ovplyvnilo osudy jednotlivcov aj celých rodín. Kniha obsahuje svedectvá dokumentov ukrytých v našich archívoch. Autori zozbierali staré listiny, historické mapy a fotografie a množstvo jedinečných historických prameňov. Mgr. Ivana Červenková, PhD., Slovenský národný archív Autorský kolektív, držiac sa základného hesla historického bádania „ad fontes“, vťahuje čitateľa priamo do reality života malokarpatského vinohradníka a vinára v minulosti. Je to príbeh vína v najstaršej vinohradníckej oblasti na Slovensku od 13. storočia po súčasnosť. Mgr. Eva Benková, PhD., Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Mgr. Štefan Hrivňák (1990), autor pracuje v Archíve mesta Bratislavy. Venuje sa dejinám vinohradníctva (a hospodárskym dejinám 18. storočia všeobecne) a heraldike. Na svojom konte má približne 50 publikačných výstupov, medzi nimi vedecké zborníky, kapitoly v monografiách, štúdie, články a i. Bol odborným konzultantom publikácie Všetky vlajky sveta (Slovart, 2015).
Vojtech Tuka (1880 – 1946) patrí medzí významné politické osobnosti dejín Slovenska a Československa v rokoch 1918 – 1946. Počas Slovenského štátu bol z pozície predsedu vlády zodpovedný za oficiálnu štátnu politiku a politické rozhodnutia, osobitne za perzekúciu židovského obyvateľstva na Slovensku. V roku 1946 bol v procese pred Národným súdom odsúdený na trest smrti. Bol to v poradí už druhý proces s Vojtechom Tukom. Sedemnásť rokov predtým bol v roku 1929 v Bratislave odsúdený na pätnásť rokov ťažkého žalára. Bol uznaný vinným zo zločinu vojenskej zrady a zločinu prípravy úkladov o republiku v procese, o ktorom existujú pochybnosti, či nebol zmanipulovaným, politickým procesom. Monografia V jubilejnom roku republiky: Od Vacuum iuris po proces s Vojtechom Tukom prináša detailný pohľad na priebeh samotného procesu aj na okolnosti, ktoré proces sprevádzali a ktoré mu predchádzali. Detailný rozbor jednotlivých bodov obžaloby a samotných svedectiev umožňuje vytvoriť si obraz o ich hodnovernosti. Z historického pohľadu je politická stránka procesu dôležitejšia ako právna. Z toho dôvodu má veľký význam analýza Tukovej politickej činnosti a zasadenie procesu do kontextu dejín Československa a Slovenska počas prvej dekády existencie republiky. Rok 1928 bol rozhodujúci pre symbolickú aj politickú demonštráciu moci Československej republiky, ale aj pre demonštráciu odhodlania slovenských autonomistov dosiahnuť vytúženú autonómiu. Samotný proces vo svojej podstate odkazuje na dôležitú skutočnosť, že v prípade skutočne nebezpečnej činnosti pre štát, ktorou bol autonomistický program a nie existencia tzv. Tukovej špionážnej kancelárie vo Viedni, Vojtech Tuka konal nie ako politický solitér, ale ako splnomocnenec Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.
Mgr. Peter Fedorčák, PhD. je odborným asistentom na Katedre histórie Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde pôsobí od roku 2009. Narodil sa v Košiciach v roku 1983 a univerzitné vzdelanie absolvoval na Trnavskej univerzite v Trnave, kde na Katedre histórie Filozofickej fakulty obhájil v roku 2012 dizertačnú prácu na tému Proces s Vojtechom Tukom v roku 1929. Okrem výskum slovenských dejín prvej polovice 20. storočia sa venuje najmä kultúrnym, náboženským a politickým dejinám Košíc.
Rozhovor Juraja Mojžiša s Albertom Marenčinom je tak trochu netradičný. Témy vyselektovalo ich 55 ročné priateľstvo a pre oboch podstatné otázky ako príklon k ľavicovým či pravicovým postojom, avantgardistické vnímanie umenia či vzťah ku knihám a k slovenskému filmu. Ale to je len malá časť zo zmesi pocitov, vôní a chutí storočia, v ktorom najčastejšie dominovalo sklamanie, pach a horká chuť.
Juraj Mojžiš (1938, Bratislava) je slovenský filmový a výtvarný teoretik, filmový architekt a scénograf. Je autorom viacerých knižných monografií o slovenských výtvarníkoch i filmároch. Za knižnú zbierku esejí Voľným okom II získal Cenu Dominika Tatarku. Od začiatku 90. rokov do roku 2014 viedol interpretačný seminár na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Albert Marenčin (1922, Bystré nad Topľou), spisovateľ, básnik, surrealista, filmár, dramaturg. Vyštudoval Filozofickú fakultu v Bratislave a v roku 1944 sa zúčastnil v Slovenskom národnom povstaní. Po vojne pracoval ako redaktor v denníku Národná obroda, neskôr pokračoval v štúdiu v Paríži. V rokoch 1949 – 1972 pracoval v Československom štátnom filme, odkiaľ bol z politických dôvodov prepustený a nemohol publikovať. Do roku 1987 pracoval v SNG. Je členom patafyzického kolégia v Paríži a československej surrealistickej skupiny.
História územia dnešného Štúrova od počiatku osídlenia do roku 1945 bola bohatá na dejinné udalosti. Rimania tu postavili pevnosť Anavum. Mesto stáročia patrilo k Uhorsku a po roku 1918 bolo súčasťou viacerých štátov. Príbehy a rozprávanie pamätníkov nás zavedú do starého Parkáňu. Poprechádzame sa po uliciach, zúčastnime sa slávností, pozrieme sa na činnosť spolkov a každodenný život v meste, zoznámime sa s významnými rodinami aj s ľuďmi, ktorí sa podieľali na rozvoji mesta.
Tomáš Baka (1989, Malacky) od detstva žije v Štúrove a považuje sa za Štúrovčana. V roku 2008 maturoval na miestom gymnáziu. Štúdium histórie na Univerzite Konštantína filozofa v Nitre ukončil v roku 2015. V diplomovej práci sa venoval Štúrovu (Párkáňu) v medzivojnových rokoch. Ako historik sa venuje najmä regionálnym dejinám a udalostiam 20. storočia.
Politika je hra, v ktorej to vždy iskrí. Hra, ktorá nemá oddychový čas ani polčasovú prestávku. Keď utíchnu oslavy, prehltne sa horkosť z prehry, všetko sa začína nanovo. Víťazi sa hneď po voľbách púšťajú do novej možno ešte drsnejšej hry. Do hry o tróny, ministerstvá, trafiky. Porazení bojujú o prežitie, alebo aspoň o lepšiu pozíciu pred ďalšími voľbami. Prvý rok po voľbách je tým obdobím, v ktorom sa najlepšie prejaví to, kto bol a kto ešte stále je dobrý hráč. Kto má akú výdrž. K tomu, aby sme vedeli identifikovať kam mieri slovenská politika po voľbách 2016 a ako sa bude ďalej vyvíjať smerom k prezidentským voľbám je potrebné poznať východiská a príčiny súčasného stavu slovenskej politickej scény. Analýza víťazstiev a prehier slovenskej politiky od vzniku Slovenskej republiky je dôležitým faktorom k poznaniu budúcnosti. Michal Horský vo svojich analýzach, esejach a rozhovoroch už začiatkom 90. rokov upozorňoval na to, že slovenská demokracia môže ľahko skorodovať. Môže prehrať boj s mocichtivými politikmi, ktorí uprednostnia neliberálne podoby demokracie či nové formy totalít. Vyprázdňovanie politických strán, vzostup anti-politiky alebo oslabenie princípov zastupiteľskej demokracie sú indikátormi blížiacej sa prehry demokratickej politiky.
Michal Horský (1943 – 2018), pamiatkar, publicista, politológ. V šesťdesiatych rokoch poslucháč a absolvent filozofie a histórie na Univerzite Komenského, aktivista vysokoškolského hnutia a výkonný redaktor časopisu Echo bratislavských vysokoškolákov 68. V období normalizácie pamiatkar. V rokoch 1990 – 92 člen Snemovne národov Federálneho zhromaždenia. V roku 1992 spoluzakladal Trnavskú univerzitu a jej katedru politológie. Po roku 2000 aktívny publicista, komentátor a politický analytik.
V Bratislave sa na začiatku dvadsiatych rokov minulého storočia etablovala prvá generácia slovenskej umeleckej bohémy. Tvorili ju spisovatelia a výtvarníci, takzvaná „zlatá bohéma“. Dvadsiate a tridsiate roky predstavovali obdobie nevídaného kultúrneho a spoločenského rozvoja bez politických obmedzení. Zlatá bohéma pod vedením Tida J. Gašpara sa stala legendárnou už v čase vzniku vďaka zábavnému štýlu, ktorý uznávali bratislavskí meštiaci, ale aj maďarská aristokracia. Vďaka výskumu dobových spomienok a korešpondencie nahliadneme do sociálneho mikrokozmu umeleckej bohémy, do jej každodenného i nočného života vo všetkých podobách: strasti, dlhy, ale aj družná veselosť, posedenia v kaviarňach, viechach, hostincoch, baroch a ateliéroch, elegantný dandyzmus, gavalierstvo, komplikovaný vzťah s meštiakmi, svet mecénov, ctiteľov a ctiteliek, ale aj ženské múzy – inšpirátorky.
Doc. Mgr. Martin Vašš, PhD. (1983, Bratislava), historik, pôsobí na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojej vedeckej a pedagogickej činnosti sa venuje slovenským politickým, kultúrnym a sociálnym dejinám 20. storočia a vybraným otázkam historiografie 20. storočia. Je autorom viacerých vedeckých monografií a desiatok vedeckých štúdií, ktoré publikoval doma i v zahraničí. Pôsobí aj ako člen redakčných rád historických zborníkov Historia nova a Historica.
Autorský výber z kratších próz Lajosa Grendela. Tri literárne batožiny sa vlastne zhodujú s tromi etapami (rozhranie tvoria roky 1989 a 2014) autorovho prístupu k vnímanej a zažitej realite života a jeho obrazu v tvare literárnej fikcie s výrazným, ale premenlivým podtextom: obrazným, symbolickým, metaforickým, filozofickým, existenciálnym, žoviálnym, humorným, ironickým, absurdným.
Lajos Grendel (1948-2018, Levice), maďarský spisovateľ žijúci na Slovensku, univerzitný profesor a zakladateľ vydavateľstva Kalligram, predseda Pen klubu na Slovensku v rokoch 1997 a 2000. Je jedným z popredných autorov súčasnej maďarskej literatúry. Jeho knihy vyšli v slovenčine, francúzštine, taliančine, angličtine, nemčine, bulharčine, ruštine a poľštine.
Denníkové záznamy novinára Juraja Alnera z roku 1968 sa striedajú s citátmi z domácej a zahraničnej tlače. Rok 1968 bol pre mnohých symbolom túžby po demokracii, pre iných okupáciou a tragédiou z 21. augusta s mnohoročnými dôsledkami. Od augusta 1968 uplynulo polstoročie a na Slovensku žije niekoľko generácií, ktorým mená a pojmy ako socializmus s ľudskou tvárou, august ’68, šesťdesiate roky, Pražská jar či Alexander Dubček nehovoria vôbec nič.
Juraj Alner (1937, Kladno), slovenský pedagóg, novinár a publicista aktívny najmä v oblasti európskej integrácie. V rokoch 2002 – 2004 bol medzinárodným generálnym tajomníkom Asociácie európskych novinárov. Deportácie počas vojny rodina prežila vďaka prezidentskej výnimke. Po vypuknutí SNP sa ukrývali na vidieku. V roku 1955 nastúpil na štúdium slovenčiny a germanistiky na Univerzite Komenského. Pre účasť na študentskom proteste ho poslali na dva roky do výroby. V rokoch 1964 – 1969 pracoval v redakcii denníka Ľud. Po okupácii v roku 1968 emigroval do USA. Kvôli rodine sa vrátil, pracoval ako korektor a knihovník. V novembri 1989 spolupracoval so študentmi vo VPN, bol šéfredaktor denníka Ľud. Neskôr pôsobil v redakciách Slobodného piatku a Národnej obrody ako komentátor. Bol generálnym tajomníkom Paneurópskej únie na Slovensku. Prednášal na viacerých univerzitách v zahraničí a na Slovensku.
Vasil Biľak (1917 - 2014). Životný príbeh vyučeného krajčíra, kariérneho komunistického straníka a verného súdruha, ktorý počas svojho 50-ročného pôsobenia v radoch komunistickej strany zažil a spoluvytváral všetky jej politické vzostupy a dramatické prehry. Ilegálne pôsobil v rokoch druhej svetovej vojny, zúčastnil sa v bojoch počas SNP, po vojne pomáhal budovať stranícky aparát a cestu k moci, zažil krvavé obdobie stalinizmu s masovými perzekúciami skutočných aj domnelých odporcov v 50. rokoch až po liberalizáciu 60. rokov, kedy sa formoval ako politik otvorený demokratizácii a podporujúci Dubčeka. Pre väčšinu spoločnosti bol vlastizradca a prosovietsky kolaborant, pre dogmatických komunistov bol zásadový politik, ktorý v roku 1968 pomohol „zachrániť výdobytky socializmu“. V období normalizácie bol hlavný ideológ a sivá eminencia KSČ. Po novembri 1989 a páde komunistického režimu definitívne stratil vplyv v strane. Utiahol sa do súkromia svojej vily, z ktorého vychádzal iba na súdne prejednávania – obvinenia z vlastizrady za podpísanie tzv. pozývacieho listu v auguste 1968. Súdny proces bol ukončený bez vynesenia rozsudku v januári 2011.
Mgr. Peter Jašek, PhD. (1983) vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity, kde v roku 2009 získal titul PhD. V súčasnosti je pracovníkom Sekcie vedeckého výskumu Ústavu pamäti národa. Vo vedeckom výskume sa venuje slovenským dejinám 20. storočia, najmä obdobiu 2. svetovej vojny, normalizácii, pádu komunistického režimu na Slovensku a aktivitám slovenského politického exilu.
Výber najkrajších myšlienok o láske od umelcov, spisovateľov, duchovných, vedcov, psychológov, filozofov z ich diel a prejavov. Viac ako 2000 citátov o láske v rozličných podobách od staroveku až po súčasnosť. Usporiadanie citátov do 69 láskou prepletených tém, akými sú napríklad milovanie, zamilovanosť, sex, city, narcizmus, duchovnosť, empatia, smrť, agresivita, manželstvo, nevera, dôvera, ilúzie, rozvod, žiarlivosť, deti, rodina, výchova atď. Index autorov uľahčujúci vyhľadávanie.
Martin Podolan (1974, Trnava) Autor Knihy citátov (2014). Absolvent nemeckého jazyka na Univesity of North Carolina a práva na Wake Forest University v USA. Štúdium psychoterapeutických vied a pychoanalýzy na Sigmund Freud Universität vo Viedni. Vo voľnom čase sa venuje behaniu a alpinizmu. Žije v Trnave s manželkou a dvoma deťmi.
Spomienky A. Romi Cohna na detstvo a mladosť v Bratislave, kde sa narodil a vyrastal na Vysokej ulici koncom dvadsiatych rokov minulého storočia. Po nástupe fašizmu sa menil vzťah úradov aj obyvateľov voči Židom. V čase deportácií sa skrýval a neskôr ušiel k partizánom. Opisuje aj povojnový život v Bratislave až po február 1948, kedy emigroval do Kanady a neskôr do USA. V New Yorku sa stal významným podnikateľom v stavebníctve. Svoj vzťah k Bratislave prejavil, keď sa rozhodujúcou mierou zasadil o záchranu židovského cintorína a vybudovanie memoriálu Chatama Sofera.
A. Romi Cohn (1929, Bratislava). Vyrastal v ortodoxnej židovskej rodine, ktorá žila na Vysokej ulici 161. Otec Leopold Kohn bol známy a úspešný obchodník. Zabehaný životný rytmus sa náhle skončil v roku 1938. Rodičov a štyroch súrodencov deportovali do koncentračného tábora, odkiaľ sa vrátil len otec (napokon sa dožil 96 rokov). Matka, dve sestry a dvaja bratia zahynuli. Mladý Romi a dve sestry unikli deportáciám. V roku 1944 sa vrátil na Slovensko a pripojil sa k partizánom. Po oslobodení sa opäť stretol s členmi rodiny, ktorí prežili a verili, že sa im podarí obnoviť niekdajší život. Po nástupe komunistov k moci sa rozhodol emigrovať a od roku 1948 žije v USA.
Denníkové záznamy a listy Alexandra Macha zachytávajú jeho osud od 30. marca 1945. Cesta do Rakúska, krátky pobyt s rodinou, väzenia, zajatecké tábory, návrat do Bratislavy, súd a napokon dramatický zvrat, ktorý pekvapil jeho, ale aj politické kruhy a verejnosť. Denníky sa končia 16. júla 1947 transportom do Leopoldova. O ich zrode Mach napísal: „Mám pred sebou starý čierny zošit, v ňom drobné litery... Zápisky sa zrodili z očakávania a v očakávaní. Ani na um mi neprišlo, že zostanem nažive. Po roku očakávania popravy nazdával som sa, že som úplne vyrovnaný, pripravený, jednako som sa obával, či sa zachovám, ako sa patrí. Preto som napísal tie listy (na rozlúčku).“
Alexander Mach, (1902–1980), slovenský ľudácky politik a novinár, veliteľ Hlinkovej gardy, minister vnútra a podpredseda vlády Slovenského štátu. Bol spoluzodpovedný za perzekúciu slovenských židov a protifašistického hnutia. V roku 1947 bol odsúdený na 30 rokov väzenia. Po amnestii v roku 1968 žil v Bratislave a písal pamäti.
Arnošt Rosin, rodák zo Sniny, bol jedným z miliónov osvienčimských väzňov a jedným z tých, ktorým sa podaril útek z tábora smrti. Ušiel spolu s Poliakom Czieslawom Mordowiczom podobným spôsobom ako krátko pred nimi Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba. Bol spoluautorom správy, ktorá ukázala svetu čo sa v skutočnosti v koncentračných táboroch deje.
Juraj Šebo (1943, Bratislava). Napísal úspešnú sériu kníh o (ne)dávnych rokoch: Vojnové 40., Budovateľské 50., Pionierske 50., Zlaté 60., Normálne 70., Reálne 80., Slobodné 90., Turbo milénium a ich resumé pod názvom Najlepšie z môjho života. Vydal monografie Tehelné pole, Také bolo PKO, Budmerice a Bratislavské korzo. Spolupracoval na scenári o histórii STV v rokoch 1975 – 1989 Takí sme boli. V Čechách mu vyšli knihy O socializme s láskou a Zlatá šedesátá léta. Získal cenu kritiky Zlaté pero za knihu Budovateľské 50. roky. Je na dôchodku a žije v Devínskej Novej vsi.
Spomienky na detstvo, dospelosť a starobu, na cesty po svete, zaujímavé aj zabudnuté osobnosti. V rozhovoroch a úvahách o ľuďoch, rokoch a udalostiach Jozef Mikloško hodnotí dobu a prežitý život. Svoje poznania a skúsenosti opisuje otvorene a optimisticky, nikdy nestráca humor a neberie život, ani seba, príliš vážne.
Jozef Mikloško (RNDr., DrSc., Doc., 1939, Nitra), je ženatý, má 4 deti, 12 vnukov a 2 pravnukov. Absolvoval VŠP a PF UK v Bratislave, ako matematik 27 rokov vedecky pracoval na Ústave technickej kybernetiky SAV, prednášal na MFF UK. Bol podpredseda vlády, poslanec, prorektor a veľvyslanec v Taliansku. Je člen Predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov, autor 7 kníh literatúry faktu. Vystupuje v médiách a na sociálnych sieťach, je publicista a bloger, predseda Združenia kresťanských seniorov Slovenska.
Spomienky básnika, prekladateľa, člena skupiny nadrealistov Vladimíra Reisela (1919 – 2007) na ľudí, literárne, spoločenské a politické okolnosti, ktoré utvárali jeho život. Už na gymnáziu publikoval svoje básne. Neskôr, počas štúdia na Karlovej univerzite v Prahe, sa zoznámil s významnými českými literátmi a zapojil sa do kultúrneho diania. Po nútenom odchode z Prahy pokračoval v štúdiu na bratislavskej filozofickej fakulte. Básnicky vyzrel a stal sa jednou z vedúcich osobností avantgardného nadrealistického hnutia. Po vojne pôsobil na veľvyslanectve v Paríži, kde sa zoznámil s predstaviteľmi francúzskeho surrealizmu a pokrokovými umelcami. Koniec vojny a päťdesiate roky zavŕšili obdobie avantgardy a predurčili aj ďalšie smerovanie Reiselovej básnickej tvorby.
Vladimír Reisel (1919, Brodzany – 2007, Bratislava), slovenský básnik a prekladateľ. Narodil sa v remeselníckej rodine a vzdelanie získaval vo Veľkých Bieliciach, Prievidzi, v rokoch 1937 – 1939 študoval odbor slovenčina – francúzština na Filozofickej fakulte Karolovej univerzity v Prahe, v rokoch 1939 – 1941 pokračoval v tomto štúdiu v Bratislave. Od roku 1941 pracoval ako stredoškolský profesor v Bratislave, v roku 1945 sa stal redaktorom denníka Pravda, v rokoch 1945 – 1952 pracoval na Ministerstve zahraničných vecí v Prahe a zároveň bol v rokoch 1945 – 1949 tiež atašé na česko-slovenskom veľvyslanectve v Paríži. V rokoch 1952 – 1959 bol redaktorom v časopise Život, v rokoch 1960 – 1973 zástupcom šéfredaktora vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a v rokoch 1973 – 1987 bol šéfredaktorom časopisu Slovenské pohľady. V posledných rokoch žil v Bratislave.
V rokoch 1978 – 79 sa Albert Marenčin ako pracovník galérie stretával s Júliusom Jakobym. Napriek generačnému odstupu dvadsiatich rokov si od prvého stretnutia boli blízki v názoroch na umeleckú tvorbu aj v životných postojoch. Pre Jakobyho sa obraz stáva obrazom nie peknou maľbou ani technikou, ale zážitkom, ktorý sa stal obrazom vo svojej autentickej podobe. A kritériom autenticity je preňho úprimnosť. V rozhovoroch si kladú otázky a odpovede často nachádzajú v spomienkach. V doslove Juraj Mojžiš približuje dobu vzniku tejto knihy - normalizáciu, ktorá pre Marenčina znamenala zákaz publikovať. Kniha je ilustrovaná desiatkami fotografií Martina Marenčina z umelcovho ateliéru, v ktorom tento Košický pustovník prežil takmer celý život.
Július Jakoby (1903 – 1985, Košice). Slovenský maliar, výtvarne sa vzdelával v súkromnej grafickej škole E. Króna, v rokoch 1927 – 28 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti. Štúdiá prerušil a vrátil sa do Košíc, kde žil až do konca života. Venoval sa kresbe, pastelu, kamenným a keramickým mozaikám. Charakteristickým pre jeho tvorbu je dôraz na farbu a bezprostredný, uvoľnený rukopis. Albert Marenčin (1922, Bystré nad Topľou), spisovateľ, básnik, surrealista, filmár, dramaturg. Vyštudoval Filozofickú fakultu v Bratislave a v roku 1944 sa zúčastnil v Slovenskom národnom povstaní. Po vojne pracoval ako redaktor v denníku Národná obroda, neskôr pokračoval v štúdiu v Paríži. V rokoch 1949 – 1972 pracoval v Československom štátnom filme, odkiaľ bol z politických dôvodov prepustený a nemohol publikovať. Do roku 1987 pracoval v SNG. Je členom patafyzického kolégia v Paríži a československej surrealistickej skupiny.
Krista Bendová, Albín Brunovský, Jaro Filip, Janko Melkovič, Janči Tóth, Ján Kulich, Veronika Bednárová, Roman Spišiak, Anton Srholec, Ľubo Gregor, Jozef Adamovič, Miško Dočolomanský, Rudo Čižmárik, Ján Cikker, Paľo Bob, Ján Berky Mrenica, Karol Ježík, Peter Kerlík, Mila Kostrová, Jarmila Štítnická, Julo Satinský, Štefan Šľachta, Tibor Bártfay, Ernest Valko. Ľudia, s ktorými sa Ivana Havranová poznala a boli súčasťou jej života. Spomína na posledné stretnutie, kedy sa rozprávali o bežných veciach...
Ivana Havranová vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala a profesionálne rástla v redakcii denníka Smena, v časopise Zornička, neskôr v Československej televízii ako publicistka mládežníckeho magazínu Televízny klub mladých. Je autorkou viac ako 400 televíznych scenárov, množstva poviedok pre deti, rozhovorov, reportáží. Po roku 1989 založila vlastné vydavateľstvo, v ktorom vydávala sedem časopisov ako napr. Maxisuper, slovenský Bulvár, Lišiak a iné. Napísala vyše dvadsať kníh, z toho šesť poviedkových. Žije a tvorí v Bratislave.
Na samom počiatku v roku 2011 sa vo svetových médiách objavilo takmer fascinujúce spojenie Arabská jar. Malo ísť o sériu tzv. demokratických revolúcii v rozsiahlom regióne arabského sveta. Projekt nadväzoval na americkú intervenciu v Iraku, ktorá si vyžiadala státisíce mŕtvych. Po abesení irackého prezidenta Saddáma Husajna sa však žiadna demokracia nekonala, a preto stratégovia dvoch amerických prezidentov Georga Busha juniora a Baracka Obamu prišli s konceptom tzv. zmeny režimov. Plán zakryli falošne znejúcim heslom o arabskej jari. Vo Washingtone nadobudli dojem, že ak sa im za pomoci „širšieho“ hnutia, najmä mládeže, podarí odstrániť ďalších „diktátorov“, najmä plukovníka Muammara Kaddáfího v Líbyi, či Bašára Asáda v Sýrii, a s prižmúrenými očami budú sledovať aj pád egyptského prezidenta Husního Mubaraka, zavládne v arabskom svete pokoj a nový „demokratický začiatok“. Plán totálne zlyhal a na scéne sa čoskoro objavilo nové spojenie, tzv. Islamský štát. Irak dnes ako štát nejestvuje, Líbya má dve vlády a veľké časti územia ovládajú islamisti, v Egypte je znovu pri moci armáda, Jemen krváca, Sýria sa stále nespamätáva z občianskej vojny a Európu zaplavili milióny utečencov. A ak niečo funguje, tak sú to stredoveké monarchie v Saudskej Arábii či v Katare, podporované Západom. Autor ako novinár krajiny navštívil a podáva svedectvo o nepredstaviteľnej tragédii arabského sveta, ktorý platí daň za strategickú polohu a ropné bohatstvo.
Michal Havran st. (1945, Rybník nad Hronom), zahraničnopolitický komentátor a publicista. Vyštudoval žurnalistiku na FiFUK v Bratislave. Počas štúdií pracoval pre denník SMENA, spoluzakladal denník SME. Pôsobil na University of Maryland a v časopise CONGRESSIONAL QUARTERLY. Špecializuje sa na americkú zahraničnú politiku a arabské krajiny. Je autorom komentárov a reportáží, napísal knihu Sága Billa a Moniky o milostnom škandále prezidenta Clintona a romány Agent s pasom diplomata a Ruská špiónka. Žije a tvorí v Bratislave.
Poznáme ich z médií, stretávame na ulici. Známe tváre, výnimoční ľudia. Luteráni, ktorí majú odvahu verejne hovoriť aj o intímnych a duchovných veciach, o večnosti aj o zázrakoch, o Bohu aj o vzťahu k evanjelickej cirkvi. Simona Bubánová, Deana Jakubisková, František Kovár, Tomáš Krčméry, Alexandra Kusá, Janko Lehotský, Hana Lasicová, Fedor Malík, Vladimír Petrík, Jakub Pavlús, Iveta Radičová, Anka Šikulová
Ivana Havranová vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala a profesionálne rástla v redakcii denníka Smena, v časopise Zornička, neskôr v Československej televízii ako publicistka mládežníckeho magazínu Televízny klub mladých. Je autorkou viac ako 400 televíznych scenárov, množstva poviedok pre deti, rozhovorov, reportáží. Po roku 1989 založila vlastné vydavateľstvo, v ktorom vydávala sedem časopisov ako napr. Maxisuper, slovenský Bulvár, Lišiak a iné. Napísala vyše dvadsať kníh, z toho šesť poviedkových. Žije a tvorí v Bratislave.
Ján Vilček sa narodil na Slovensku ako dieťa židovských rodičov v dobe, keď boli židia v celej Európe prenasledovaní. Študoval medicínu a zameral sa na virológiu a imunológiu v čase, keď tieto oblasti ešte neboli preskúmané. Ako dvadsaťročný publikoval článok v prestížnom časopise Nature a usporiadal prvú medzinárodnú konferenciu o interferóne. V roku 1965 s manželkou Maricou opustil komunistické Československo a bez akýchkoľvek finančných prostriedkov sa dostal do USA. Tu získal miesto na NYU School of Medicine, kde čoskoro ako priekopník objavil významné možnosti terapeutickej aplikácie interferónu. Jeho výskum v oblasti TNF (tumor necrosis factor) ho priviedol k objaveniu nových génov a proteínov a naznačil ďalšie možnosti nových spôsobov liečby širokej škály antiimunných a zápalových chorôb. Časom Dr. Vilček získal bohatstvo, o ktoré nikdy neusiloval, ale ktoré ho priviedlo k filantropii. Kniha Láska a Veda nám názorne ukazuje, ako sa pokrok vo vede niekedy rodí z veľkých sklamaní a ako sa výdobytky v oblasti medicíny dosahujú tímovou prácou, kde sa nové myšlienky zdieľajú, kde priateľstvo a láska niekedy zavážia najviac a kde šťastné náhody môžu byť rovnako dôležité ako vôľa uspieť.
Ján T. Vilček (1933), profesor mikrobiológie na NYU Langone Medical Center. Narodil sa v Bratislave. Tu získal tituly MUDr. a PhD. S manželkou Maricou, historičkou umenia, emigroval v roku 1965 do USA, kde pracoval na New York University School of Medicine. Je jedným z prvých výskumníkov inteferónu, dôležitého proteínu v imunitnom systéme. Výskumy Dr. Vilčeka v oblasti proteínov kontrolujúcich imunitu prispeli k vývoju protizápalového lieku Remicade R, ktorý sa stal prvým článkom novej skupiny liečív blokujúcich TNF (tumora necrosis faktor). Dnes sa vo veľkej miere používajú pri liečbe Crohnových chorôb, vredovitých zápalov, reumatických zápalov, psoriázy a iných chronických zápalových chorôb. Dr.Vilček publikoval viac ako 350 vedeckých prác a napísal alebo editoval viacero odborných kníh. Je spoluautor 38 amerických patentov. Za svoje vedecké objavy a filantropiu mu prezident Obama udelil v roku 2013 americký Rád pre technológiu a inováciu.
Slovenské národné povstanie vynieslo mladého právnika Gustáva Husáka prvý krát do sfér vysokej politiky, v ktorej sa s prestávkami udržal až do decembra 1989. Jeho životné osudy v rokoch 1939-1945 a cesta k organizácii Povstania boli plné zvratov, splnených i nesplnených ambícii. Životný príbeh ambiciózneho advokátskeho koncipienta, ktorý sa v rokoch druhej svetovej vojny musel vyrovnávať s nástrahami ilegálnej činnosti a nepochopením vo vlastných radoch, čo viedlo až k jeho dočasnému rozchodu s komunistickým odbojom. Husákov profesijný rast, kontakty s predstaviteľmi vládnuceho režimu a návrat k ilegálnej činnosti vyvrcholili prípravami Povstania. Stal sa jednou z kľúčových postáv SNP, čo mu prinieslo pozornosť aj rešpekt predstaviteľov zahraničného odboja a po skončení vojny vysoké štátne a stranícke funkcie. Po potlačení Povstania odchádza do hôr Nízkych Tatier, kde takmer prišiel o život a len s veľkou dávkou šťastia sa dostal do kontaktu s Červenou armádou.
Martin Mocko (1986, Myjava) venuje sa komunistickej ilegalite počas druhej svetovej vojny a osobnosti Gustáva Husáka. Študoval archívne fondy v Čechách a na Slovensku, zúčastnil sa viacerých odborných konferencií. K danej problematike publikoval sériu vedeckých štúdií a článkov. PhDr. Tomáš Černák, PhD. (1984, Bratislava), vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor história. Interné doktorandské štúdium absolvoval na Historickom ústave SAV v roku 2014 obhajobou dizertačnej práce Počiatky komunistického režimu na Slovensku – formovanie mechanizmu moci, ktorá sa venovala politickému vývoju na Slovensku po februári 1948. Je autorom monografie Husák – mladé roky Gustáva Husáka 1913 – 1939.
Žijú medzi nami. Prežili holokaust. Mnohí sa s tým čiastočne vyrovnali, ale spomienky vždy vyvolajú silné emócie. Niektorí stratili rodinu, domov, iní vieru aj ilúzie o tomto svete. Čím všetkým si prešli sa asi nedozvieme. V rozhovoroch s ľuďmi čo prežili holokaust Ivana Havranová zaznamenala aspoň časť z ich spomienok.
Ivana Havranová vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala v redakcii denníka Smena, v časopise Zornička, neskôr v Československej televízii ako publicistka mládežníckeho magazínu Televízny klub mladých. Je autorkou viac ako 400 televíznych scenárov, množstva poviedok pre deti, rozhovorov, reportáží. Po roku 1989 založila vlastné vydavateľstvo, v ktorom vydávala sedem časopisov ako Maxisuper, slovenský Bulvár, Lišiak a iné. Napísala osemnásť kníh, z toho päť poviedkových a dve detské. Žije a tvorí v Bratislave.
Kniha rozhovorov Iris Kopcsayovej s Pavlom Brankom obsahuje debaty na spoločenské, politické a filozofické témy: o konzumnej spoločnosti, o utečencoch, o slovenskom štáte, o filme, o viere v boha, ateizme, eutanázii či o zmysle života. Odkrýva Brankove postoje k osobnejším otázkam, ako sú vernosť, láska, manželstvo či problematický vzťah k ženám. Sú to všetko originálne názory vzdelaného človeka, ktorý má za sebou životnú skúsenosť z viacerých politických režimov, človeka, ktorý prežil Mauthausen, ale uchoval si duševnú sviežosť a životný optimizmus.
Iris Kopcsayová (1967, Bratislava), vyštudovala Právnickú fakultu Univerzity Komenského. Pracuje ako novinárka v printových médiách (Národná obroda, Plus 7 dní, Život, Mamina, Slovenka, Pravda, Plus JEDEN DEŇ, SME, Knižná revue). Písala námety a scenáre pre talkshow aj televízne seriály. Žije v Bratislave. Debutovala románom Bez lásky. Pavel Branko (1921, Terst), žije od roku 1931 v Bratislave. Za protifašistický odboj ho odsúdili na doživotie. Nacisti ho väznili na Slovensku a posledné mesiace vojny v koncentračnom tábore Mauthausen. V rokoch 1945 až 1956 prekladal a písal filmové kritiky. Roku 1949 vystúpil z komunistickej strany. V rokoch 1957 až 1970 bol redaktorom dvojtýždenníka Film a divadlo. Počas normalizácie nesmel publikovať. Vydal výber z publicistiky Straty a nálezy. Za celoživotné dielo získal filmovú cenu Slnko v sieti.
Keď vstúpite do jeho kancelárie, keď zdvihne telefón, zaznie: „Tak čo vás trápi?“ A už dopredu pozná odpoveď: „Pán doktor, pomôžte mi, prosím...“ Profesor Pavel Traubner je známy neurológ. Mnohí ho poznajú ako pacienti, angažuje sa aj vo verejnom živote. Je vynikajúci diagnostik, vždy poradí, alebo aspoň upokojí a dá nádej. Jeho osobný život je však málo známy. V rozhovoroch s Katarínou Hradskou píše o detstve a rodine, o svojej profesii, ale aj o hodnotách, ktoré si cení najviac.
Katarína Hradská pracuje v Historickom ústave SAV, kde sa venuje problematike slovenskej židovskej komunity počas holokaustu. Napísala viacero kníh a vedeckých štúdií, ktoré publikovala na Slovensku i v zahraničí.
O tri dni začínal školský rok 1965/66, keď večer vystúpil z vlaku na železničnej stanici v Holíči. Bol ešte stále vojak základnej služby v modrej uniforme. Kráčal mestom, kde nikoho nepoznal a nikto nepoznal jeho. Hľadal Milana Celeryho, riaditeľa II. ZDŠ, kde sa mal hlásiť a mal by tu pôsobiť ako učiteľ. Po piatich rokoch nastúpil do redakcie okresných novín Záhorák a o dva roky neskôr sa stal šéfredaktorom. Jediný „cudzí“ v redakcii, ktorý najlepšie poznal celý Senický okres. V tom čase pracoval aj vo Zväze novinárov a zastával množstvo športových funkcií. Pozná ho celé Záhorie a on pozná Záhorákov.
První syntéza věnovaná identitě Židů v českých zemích po šoa. Identita je chápána jako způsob sebeukotvení menšiny ve čtyřech časových obdobích: 1945 – 1948, 1948 – 1956, ve „zlatých šedesátých“ letech a v období „normalizace“ (1969 – 1989). Zvláštní pozornost je pak věnována židovské paměti (hřbitovům a synagogám, vzpomínce na šoa a legendární osobnosti rabína Richarda Federa, strážce menšinové paměti). Kniha volně navazuje na monografii Velké a malé českožidovské příběhy z doby intenzivní naděje (Bratislava 2005), analýzu strukturované židovské identity v masarykovské první republice.
Doc. PhDr. Blanka Soukupová, CSc., etnoložka a historička, přednáší na Univerzitě Karlově. Ve své odborné práci se zaměřuje na výzkum národních a menšinových identit a projevy intolerance (antisemitismus). Dále se věnuje výzkumu středoevropského města, ale i dějinám oboru (v časovém rozmezí od poloviny 19. století do současnosti). Je autorkou nebo editorkou několika desítek knih.
Jana Varcholová píše poéziu. O prastarých pohanských zvykoch, ktoré sa ako úplazy vyťahujú spod betónu dneška. O človeku, v ktorom sa ukrýva šelma, ovládaná dávnym inštinktom. O sebe, strácajúcej sa v iných ľuďoch a znova sa z nich vynárajúcej. O hlbinnej, takmer stratenej mágii tohto už len zvoľna a unavene dýchajúceho sveta. A možno je to klamstvo. Možno sú to „iba“ básne o ženách.
Jana Varcholová (1987) sa narodila v Košiciach, študovala anglický a slovenský jazyk na Prešovskej univerzite. Má doktorát z literárnej vedy a tak trochu dúfa, že teraz už bude môcť čítať knihy iba pre radosť. V súčasnosti vyučuje angličtinu v Bratislave. vyštudovala odbor anglický jazyk a literatúra v kombinácii so slovenským jazykom a literatúrou na FF PU. Venuje sa výučbe angličtiny a prekladom textov z iného (obchodného) sveta.
Zoltán G. Meško neplánoval emigrovať, no osud to zariadil tak, že strávil takmer polstoročie mimo vlasti a stal sa uznávaným detským kardiochirurgom. V čase „Pražskej jari“ dostal pozvanie na študijný pobyt do USA a získal štipendium A. Humboldta. Leto ešte strávil s rodinou na Jadrane. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 ho zastihla v Belehrade. Domov sa už vrátiť nechcel. Mesiac pracoval na klinike v Belehrade, potom využil ponuku na štipendium v Tübingene, kde strávil rok. V júni 1969 definitívne odchádza s rodinou do Bostonu, kde pracuje so špičkovými odborníkmi na Detskej klinike J. Harwarda. 20 rokov potom strávil v Kardiocentre sv. Františka v New Yorku. Zo zahraničia pomáhal pri budovaní detského kardiocentra v Bratislave, založil nadáciu Srdcom srdcu a pomohol vybaviť viacerým slovenským lekárom štipendijné pobyty na svetových klinikách.
Zoltán G. Meško, M. D. (1928), promoval na Lekárskej fakulte v Bratislave v roku 1952. Pracoval na Detskej klinike v Košiciach, kde sa špecializival na detskú kardiológiu. V roku 1956 sa stal primárom Ústavu pre detské choroby srdcové. Do roku 1968 pôsobil ako asistent na Prvej detskej klinike v Bratislave. Po odchode z republiky v roku 1968 pokračoval v špecializácii na Detskej klinike J. Harwarda na univezrite v Bostone. Je členom Royal Society for Medicine v Londýne a držiteľom Hynkovej medaily Lekárskej fakulty UK a Zlatej medaily Slovenskej spoločnosti internej medicíny.
Balada o láske a smrti. Príbeh podľa skutočnej udalosti. Poviedku Rudolfa Slobodu Orestea uverejnenú v literárnom týždenníku Kultúrny život v roku 1967 si všimol režisér Štefan Uher a navrhol Albertovi Marenčinovi napísať literárny scenár. Scenár bol schválený, súhlasil s ním aj Rudolf Sloboda, ale sa nerealizoval a skončil v trezore. Jeho autor v politických previerkach neprešiel a v roku 1972 musel zo Slovenského filmu odísť a dvadsať rokov nesmel publikovať.
Rudolf Sloboda (1938 – 1995, Devínska Nová Ves), spisovateľ, básnik, dramatik, scenárista. Bol jedným z najzaujímavejších a najvýznamnejších slovenkých autorov druhej polovice 20. storočia. Pochádzal z rodiny chorvátskeho starousadlíka. Detstvo prežil v Devínskej Novej Vsi. Albert Marenčin (1922, Bystré nad Topľou), spisovateľ, básnik, surrealista, filmár, dramaturg. V roku 1944 sa zúčastnil v SNP. Po vojne pracoval ako v Národnej obrode, neskôr pokračoval v štúdiu v Paríži. V rokoch 1949 – 1972 pracoval v Československom štátnom filme. Z politických dôvodov ho prepustili. Je členom patafyzického kolégia v Paríži a československej surrealistickej skupiny.
Kritické, iróniou a humorom nadľahčené úvahy, anekdoty a príbehy o spoločenských a politických problémoch, o cnostiach a nerestiach, s ktorými sa v každodennom živote potýkame a pokúšame sa ich raz serióznou analýzou, inokedy anekdotickými nápadmi riešiť... Celý tento pestrý súbor anekdot, úvah a príbehov, rozprávaný bežnou publicistickou rečou, neznižujúc sa do bulvárneho tónu a slovníka, ale ani sa nevyvyšujúc do filozofického teoretizovania, osloví čitateľa, ktorý vie nielen čítať, niekedy aj medzi riadkami, ale prečítané aj domýšľať a pochopiť.
Albert Marenčin (1922, Bystré nad Topľou), spisovateľ, básnik, surrealista, filmár, dramaturg. Vyštudoval Filozofickú fakultu v Bratislave a v roku 1944 sa zúčastnil v Slovenskom národnom povstaní. Po vojne pracoval ako redaktor v denníku Národná obroda, neskôr pokračoval v štúdiu v Paríži. V rokoch 1949 – 1972 pracoval v Československom štátnom filme, odkiaľ bol z politických dôvodov prepustený a nemohol publikovať. Do roku 1987 pracoval v SNG. Je členom patafyzického kolégia v Paríži a československej surrealistickej skupiny.
Trilógiu Odtienené oblomky tvoria romány Ostrá streľba (1981), Odkundesi (1982) a Odvodeniny (1986), za ktorý autor dostal Cenu Zväzu slovenských spisovateľov za najlepšiu prózu (1986). V prózach sa autor zamýšľa nad esenciou dejín, autentickým bytím a nad miestom človeka v histórii na území strednej Európy pri Dunaji so zmiešaným slovenským a maďarským obyvateľstvom od čias tureckého polmesiaca až po dnešok. V Ostrej streľbe nositelia príbehu dejiny strácajú pod nohami a nosia ich v sebe spolu so svetom, v ktorom žijú. V Odkundesoch autentický život vylučuje neschopnosť človeka vymaniť sa zo vzťahov menšinového etnického a prostredia a v Odvodeninách hlavná postava žije „odvodeným“ životom, lebo mu ho zhora a zvonka manipuluje (totalitný) režim.
Lajos Grendel (1948, Levice), maďarský spisovateľ žijúci na Slovensku, univerzitný profesor a zakladateľ vydavateľstva Kalligram, predseda Pen klubu na Slovensku v rokoch 1997 a 2000. Je jedným z popredných autorov súčasnej maďarskej literatúry. Jeho knihy vyšli v slovenčine, francúzštine, taliančine, angličtine, nemčine, bulharčine, ruštine a poľštine.
Newhontskú trilógiu tvoria tri romány U nás doma, v New Honte (2001), Hromadný hrob pri New Honte (1999) a Kráľ Matej v New Honte (2005). Autor v nich rozpráva s prísadou humoru, irónie, paródie, ale aj grotesky a absurdity o pomyselnom meste a kraji New Hont niekde medzi Tekovom a Hontom. V prírodnom a spoločenskom prostredí sa staré (Hont) spája s novým (New), čo poznačuje charakter Newhonťanov, najmä z akéhosi hontianského „záhoria“, pomyselnej dediny Pohorného. Pohorniaci s predponou „po“ v mene sú svojrázne po/mýlení, po/rábajú tak i onak to aj ono, po/žívajú si tak aj onak (hlavne za tmy) A keď sa po/milujú, život sa im nezdá ani taký po/...tý...
Lajos Grendel (1948, Levice), maďarský spisovateľ žijúci na Slovensku, univerzitný profesor a zakladateľ vydavateľstva Kalligram, predseda Pen klubu na Slovensku v rokoch 1997 a 2000. Je jedným z popredných autorov súčasnej maďarskej literatúry. Jeho knihy vyšli v slovenčine, francúzštine, taliančine, angličtine, nemčine, bulharčine, ruštine a poľštine.
O víťazoch a porazených, férovom, ale aj nečisto vedenom politickom zápase v posledných rokoch, ako ich videl a hodnotil politológ Michal Horský. Politika je neustála hra o moc a možnosť slúžiť verejnému blahu. Obvykle si pamätáme jej víťazov, ale nezabúdame ani na tých, ktorí v nej prežívajú trpké Waterloo. Pokiaľ sú obete a straty zanedbateľné, pokiaľ spoločnosť napreduje, oba póly politiky patria do demokratickej politickej tradície a kultúry. Voľby, kampane a vzájomné súperenie politických strán tvoria živý organizmus politiky. Ak sú však zbavené ideálov a hodnôt, zostávajú iba prázdnou hrou či ohlodanou kostrou. Prvé limitované vydanie obsahuje CD. Dotlače CD neobsahujú.
Michal Horský (1943), pamiatkar, publicista, politológ. V šesťdesiatych rokoch poslucháč a absolvent filozofie a histórie na Univerzite Komenského, aktivista vysokoškolského hnutia a výkonný redaktor časopisu Echo bratislavských vysokoškolákov 68. V období normalizácie pamiatkar. V rokoch 1990 – 92 člen Snemovne národov Federálneho zhromaždenia. V roku 1992 spoluzakladal Trnavskú univerzitu a jej katedru politológie. Po roku 2000 aktívny publicista, komentátor a politický analytik.
Rozhovory s pozoruhodnými umelcami, historikmi, vedcami a intelektuálmi vznikali v období rokov 2006 až 2015. Ich spoločným znakom je snaha pomenovať čo najpresnejšie stav našej spoločnosti.
Tina Čorná (1965) – publicistka; vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je trojnásobnou víťazkou Novinárskej ceny OSF v kategórii Najlepší rozhovor v tlačených médiách. V roku 2006 vyšiel knižne výber jej textov pod názvom Rozhovory z týždenníka TV oko. Pôsobila v redakciách denníka SME, týždenníka Žurnál a v denníku Pravda, kde je zodpovedná za sobotňajšiu publicistickú prílohu Víkend.
Alexander Matuška je známy ako burič a boriteľ ustálených hodnôt a kritik oficiálnych osobností, stotožňujúci sa s postavami idúcimi proti prúdu. V profilových statiach (Sládkovič, Hurban, Štefánik, Hviezdoslav, Vajanský, Rázus, Hronský, Rúfus, Tatarka...) uznáva hodnoty našich klasikov, vzdáva im náležitú úctu, ale vyhýba sa ich okiadzaniu a nechýba polemický náboj. Pri čítaní Matuškových textov sa presviedčame, že stále má čo povedať dnešku, ktorý ignorantsky prehliada hodnoty minulosti.
Alexander Matuška sa narodil 26. februára 1910 vo Vlkanovej. V Banskej Bystrici navštevoval Gymnázium Andreja Sládkoviča. Po maturite študoval v rokoch 1928 – 1935 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe klasickú filológiu, filozofiu, francúzštinu, český a slovenský jazyk a literatúru u F. X. Šaldu. Ako dvadsaťročný začal publikovať. Jeho prvým kritickým vystúpením bol článok Hra na fujaru a pokrok v časopise Přítomnost. Bol členom akademického spolku Detvan. Spolu s M. Chorváthom, K. Bezekom a J. Kostrom založili generačnú skupinu R 10. Publikoval v Slovenských hlasoch a v DAV-e, neskôr v Tvorbe, Živene, Eláne. Po skončení štúdií pôsobil ako stredoškolský profesor. Do SNP sa zapojil ako zástupca šéfa tlačového odboru SNR. Prispieval do povstaleckého Nového slova a povstaleckého rozhlasu v Banskej Bystrici, za čo bol Gestapom 6 týždňov väznený. Po vojne pôsobil v Bratislave ako pracovník tlačového a propagačného odboru Povereníctva informácií, bol redaktorom Národnej obrody, lektorom francúzskej literatúry v nakladateľstve Pravda, šéfredaktorom Slovenských pohľadov. Od roku 1959 pôsobil ako vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV. Zomrel 1. apríla 1975.
Výber z Matuškových statí a brilantných esejí o mravných či nemravných činoch v hraničných situáciách. Matuška nemoralizuje, vie o ľudskom správaní, o zlyhaniach, ale i o nečakanej odvahe. Duchovné kolaborantstvo nie je typicky slovenský problém. Matuška rieši naše „zlyhania“ dané najmä konfliktom slovenský štát verzus SNP, neskôr postojmi tých, ktorí sa zapojili, ale nie celkom, ktorí uverili víťazstvu Nemecka, ale nedali mu svoje duše (Milo Urban, J.C. Hronský). Brilantne vystihol charakter slovenskej spoločnosti, najmä jej negatívne stránky. Čo napísal, to platí dodnes.
Alexander Matuška sa narodil 26. februára 1910 vo Vlkanovej. V Banskej Bystrici navštevoval Gymnázium Andreja Sládkoviča. Po maturite študoval v rokoch 1928 – 1935 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe klasickú filológiu, filozofiu, francúzštinu, český a slovenský jazyk a literatúru u F. X. Šaldu. Ako dvadsaťročný začal publikovať. Jeho prvým kritickým vystúpením bol článok Hra na fujaru a pokrok v časopise Přítomnost. Bol členom akademického spolku Detvan. Spolu s M. Chorváthom, K. Bezekom a J. Kostrom založili generačnú skupinu R 10. Publikoval v Slovenských hlasoch a v DAV-e, neskôr v Tvorbe, Živene, Eláne. Po skončení štúdií pôsobil ako stredoškolský profesor. Do SNP sa zapojil ako zástupca šéfa tlačového odboru SNR. Prispieval do povstaleckého Nového slova a povstaleckého rozhlasu v Banskej Bystrici, za čo bol Gestapom 6 týždňov väznený. Po vojne pôsobil v Bratislave ako pracovník tlačového a propagačného odboru Povereníctva informácií, bol redaktorom Národnej obrody, lektorom francúzskej literatúry v nakladateľstve Pravda, šéfredaktorom Slovenských pohľadov. Od roku 1959 pôsobil ako vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV. Zomrel 1. apríla 1975.
Prierez štyridsaťročného profesionálneho účinkovania dnes už svetoznámeho hudobného telesa. V texte Veroniky Šikulovej sa objavia rozhovory, portréty, profily a životopisy hudobníkov Moyzesovho kvarteta ako aj sumár ich účinkovania na domácich a zahraničných scénach. Kniha obsahuje množstvo fotografií a CD s nahrávkami Moyzesovho kvarteta.
Prierez štyridsaťročného profesionálneho účinkovania dnes už svetoznámeho hudobného telesa. Moyzesovo kvarteto predstavuje v hudobnom živote a v širšom zmysle v slovenskej kultúre unikátny jav kontinuálneho pôsobenia klasického komorného zoskupenia sláčikového kvarteta. Ich mimoriadna zásluha spočíva nielen v uvádzaní svetovej hudobnej produkcie, ale najmä v premiérovaní pôvodnej slovenskej kvartetovej tvorby. Je to súbor s premyslenou a príťažlivou dramaturgiou koncertov. V texte Veroniky Šikulovej sa objavia portréty, profily a životopisy hudobníkov Moyzesovho kvarteta ako aj sumár ich účinkovania na domácich a zahraničných scénach. Okrem zoznamu vydaných diel na hudobných nosičoch je kniha doplnená množstvom fotografií a dokumentov mapujúcich 40-ročné účinkovanie tohto hudobného telesa.
Autor kráča niekoľko storočí po stopách svojich predkov, ktoré ho privedú do jeho rodných Košíc. Tu prežíva najkrajšie roky 20. storočia a svoje čarovné detstvo. Takmer fotograficky zaznamenáva dobové reálie a atmosféru vtedajších Košíc. Viedenská arbitráž, odtrhnutie rodných Košíc od Československa a následná mozgová porážka milovaného otca otrasie základmi idylických čias a ukončí bezstarostné detstvo. Napriek tomu sú roky dospievania plné študentských dobrodružstiev, ale aj potešenia zo štúdia. V decembri 1944 po brutálnom zásahu nemeckej jednotky ho takmer odvliekli do Nemecka. „Zázračná“ infekcia a odvážny zásah matky ho prenesie do jeho prvej emigrácie – do slovenského štátu. Po návrate do Košíc umiera otec. Zmaturuje, prihlási sa na vysokú školu do Bratislavy a štúdium ukončuje doktorátom medicíny.
Zoltán G. Meško, M. D., F. A. A. P., F. A. C. C. (1928), promoval na Lekárskej fakulte v Bratislave v roku 1952. Pracoval na Detskej klinike v Košiciach, kde sa špecializival na detskú kardiológiu. V roku 1956 sa stal primárom Ústavu pre detské choroby srdcové. Do roku 1968 pôsobil ako asistent na Prvej detskej klinike v Bratislave. Po odchode z republiky v roku 1968 pokračoval v špecializácii na Children’s Hospital na Harvard University v Bostone. Nakoniec pôsobil ako ordinár a profesor detskej kardiológie v Saint Francis Hospital na State Univetsity of New York-Stoneybrook do roku 1996. Je členom Royal Society for Medicine v Londýne a diplomatom American Academy of Pediatrics a American Academy of Cardiology. Je držiteľom Hynkovej medaily Lekárskej fakulty UK a Zlatej medailiy Slovenskej spoločnosti internej medicíny.
Kto sa chce niečo dozvedieť o našej vlastnej minulosti, mal by si prečítať túto knihu. Napísala ju Žofia Langerová, manželka Oskara Langera, ktorý celé päťdesiate roky sedel v komunistickom väzení, napriek tomu, že sám bol pravoverným komunistom. Alebo práve preto. Asi dnes málokto vie, kto boli manželia Langerovci. Možno trochu osvieži vašu pamäť skutočnosť, že to boli rodičia kedysi populárnej speváčky Zuzky Lonskej. Jej matka, Žofia, prežila ťažkých desať rokov v nádeji, že jej manžel sa vráti. Čakala, dúfala a deň za dňom sa presviedčala, že jej muž neobetoval svoj život správnej myšlienke, že ideálna komunistická spoločnosť je chiméra, že reálne je iba násilie, ktoré sprevádza každú totalitu. Píše o údele ženy, ktorej muž bol vo vykonštruovanom procese odsúdený na vyše dvadsať rokov a stále veril, že to má akýsi hlbší zmysel, bol to skrátka veriaci komunista. Langerovej kniha nie je však len svedectvom doby. Je to aj dobrá literatúra a má všetko, čo má takáto literatúra obsahovať – fakty, osobný pohľad, emócie, detaily, v ktorých sa zrkadlí celok a v neposlednom rade humor, trpký, ale o to pôsobivejší. Už dávno sa mi nestalo, aby som knihu prečítal na dúšok. Skúste to aj vy, neoľutujete. Milan Lasica
Žo Langerová (1912 – 1990), rodená Zsófia Bein, sa narodila v Budapešti. V roku 1934 sa vydala za slovenského ľavicového intelektuála Oskara Langera. Koncom roka 1938 spolu s manželom a dcérou Zuzkou odišla pred nacistickým nebezpečenstvom do emigrácie v USA, kde žila do roku 1946. Po vojne sa Langerovci na výzvu KSS vrátili do vlasti a usadili sa v Bratislave, kde sa im narodila dcéra Táňa. Žo spočiatku pracovala v spoločnosti Ligna, po manželovom zatknutí v roku 1951 ju preradili do výroby. V roku 1953, v rámci Akcie B, ju s deťmi deložovali do Tvrdošoviec. Po dvoch rokoch sa ilegálne vrátila do Bratislavy. Jediným zdrojom jej príjmu boli vtedy preklady, prekladala však pod cudzím menom. V roku 1956 sa zamestnala v bratislavskom Večerníku, neskôr bola redaktorka časopisu Príroda a spoločnosť. V auguste 1968, po invázii sovietskych vojsk, emigrovala do Švédska. Naučila sa jazyk a osem rokov pracovala v podniku ASEA. Zomrela 1. decembra 1990 v Uppsale. Oskar Langer (1907 – 1966) pochádzal z Príboviec pri Martine. Za prvej Československej republiky pracoval ako súkromný úradník. Už v mladosti sympatizoval s ľavicovým politickým hnutím. V rokoch 1938 – 1946 žil s manželkou a dcérou Zuzanou v USA. Po návrate v rokoch 1946 – 1948 pracoval ako vedúci národohospodárskeho oddelenia ÚV KSS, po februári 1948 sa stal námestníkom povereníka výživy. V auguste 1951 ho v súvislosti s procesom s Rudolfom Slánskym uväznili a odsúdili na 22 rokov väzenia. V máji 1960 ho prepustili na amnestiu, po rehabilitácii v roku 1962 bol pracovníkom SNR v oblasti cestovného ruchu. Zomrel 28. januára 1966 v Bratislave.
V knihe Arona Grünhuta, bratislavského rodáka a záchrancu Židov, sú uchované spomienky na tragické udalosti z obdobia druhej svetovej vojny, keď bratislavská židovská komunita bojovala o holú existenciu. Grünhut ako člen ilegálnej siete zohrával jednu z kľúčových úloh pri záchrane Židov. V zápiskoch prináša málo známe fakty o záchranných akciách, na ktorých sa podieľal, o pôsobení vedúcich predstaviteľov židovského odboja, o perzekúcii a terore, ktorý sám pocítil, keď ho zatkli a väznili. Predstavuje funkcionárov ortodoxnej židovskej obce a približuje dejiny bratislavských náboženských spolkov.
Aron Grünhut sa narodil v Bratislave v roku 1895. V medzivojnovom období bol aktívnym členom a funkcionárom ortodoxnej židovskej obce v Bratislave. Istý čas viedol židovské pohrebné bratstvo Chevra Kadiša. Ako obchodník často cestoval po Európe a sledoval radikalizáciu pomerov. Vycítil, že Hitler chystá likvidáciu Židov, a rozhodol sa konať. Ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny sa významným spôsobom podieľal na záchrane Židov, bol činný aj v židovskom odboji. V Bratislave dal vybudovať tajné úkryty pre židovské rodiny na úteku a zásoboval ich jedlom. V roku 1943 sa sám ocitol v ohrození. Pred zatknutím ušiel do Budapešti, kde žil pod falošnou identitou a naďalej pomáhal židovským utečencom zo Slovenska. Po komunistickom prevrate sa s rodinou vysťahoval do Izraela, tu zastával funkcie predsedu Spolku bývalých Bratislavčanov v Izraeli, predsedu Výboru na výstavbu synagógy a ješivy, prézesa synagógy v Jeruzaleme. Bol predsedom Asociácie Chatama Sofera (Chug Chatam Sofer) v Tel Avive a rozhodol sa aspoň symbolicky preniesť časť židovskej Bratislavy do Jeruzalema. Spolufinancoval projekt výstavby novej ješivy a synagógy, ktorá dostala názov Pressburg. Nová ješiva pokračuje v tradícii najstaršej bratislavskej židovskej školy preslávenej rabínom Chatamom Soferom. V synagóge dal zhotoviť kópiu svätostánku bývalej Veľkej synagógy na Zámockej ulici v Bratislave. Pressburg Ješiva a synagóga sú jediné stavby svojho druhu v Izraeli a predstavujú unikátne dedičstvo bratislavského židovstva. Zomrel v Tel Avive v roku 1974, pochovaný je na cintoríne v izraelskom meste Zichron Meir.
Gustáv Husák ostáva v našich dejinách ako veľká a tragická osobnosť. Veľká svojimi zámermi a cieľmi a pritom tragická, pretože ich nedokázal a nemohol uskutočniť. Napriek tomu neklesol ani pod ťarchou svojho zničeného osobného života. Statočne niesol bremeno svojich politických aj osobných neúspechov, i odióznu úlohu bezmocného prezidenta, ktorú neprijal z túžby po sláve a bohatstve, ako tvrdia jeho protivníci, ale z pocitu zodpovednosti a predovšetkým z vôle Kremľa, domácich pseudovlastencov a najmä časti predstaviteľov českého straníckeho aparátu, ktorí boli radi, že majú na koho zvaliť zodpovednosť za všetky hanebnosti i zločiny režimu a sami zostať bezúhonne čistí pred národom a súdom dejín. Príbeh odohrávajúci sa v rokoch mladosti prvého i posledného Slováka na Pražskom hrade, ktorý sa do povedomia verejnosti zapísal už v druhej polovici 30. rokov 20. storočia ako vysokoškolský líder bojujúci za zlepšenie sociálneho postavenia študentov. Gustáv Husák totiž nebol vždy iba vysokým komunistickým funkcionárom či prezidentom republiky. Jeho cesta do sfér vysokej politiky začala ešte v období medzivojnovej ČSR. Narodil sa v jednoduchej chudobnej rodine, ľudovú školu absolvoval v rodnej Dúbravke a gymnaziálne štúdiá v Bratislave. Práve v týchto rokoch sa profilovali jeho názory, pohľad na svet i politická orientácia. Na Právnickú fakultu UK už nastúpil ako vyhranená osobnosť, ktorá sa zaradila medzi najvýznamnejších predstaviteľov mladej ľavicovej inteligencie.
PhDr. Tomáš Černák, PhD. (1984, Bratislava), vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor história. Interné doktorandské štúdium absolvoval na Historickom ústave SAV v roku 2014 obhajobou dizertačnej práce Počiatky komunistického režimu na Slovensku – formovanie mechanizmu moci, ktorá sa venovala politickému vývoju na Slovensku po februári 1948. Vo svojom výskume sa ďalej zaoberá dejinami KSS, jej vedúcich predstaviteľov, osobnosťou Gustáva Husáka a problematikou slovenskej ľavicovej inteligencie vôbec. Rovnako sa venuje i športovej histórii s dôrazom na dejiny futbalu. Výsledky výskumu publikoval v desiatkach vedeckých štúdií a popularizačných článkov.
Takmer zabudnutý príbeh napísaný podľa autentických výpovedí účastníkov plavby. 18. mája 1940 vyplával z bratislavského prístavu parník PENTCHO so štyristo pasažiermi. Na palube boli mladí Židia, sionisti z organizácie Betar, snívajúci o vlastnom štáte v britskej Palestíne, študenti vyhodení z univerzít, a neskôr pristúpilo sto väzňov z koncentračného tábora Dachau. Ten príbeh je plný paradoxov. Na začiatku 2. svetovej vojny nemali ešte dôvod bojovať proti nacistom, o táboroch smrti ešte nikto nevedel a na ceste k ich snu stáli proti nim Briti. Cesta po Dunaji s paraguajským pasom naplánovaná na tri-štyri týždne bola jediná možná. Hranice európskych štátov už boli pre utečencov zavreté. Všetko sa však skomplikovalo. Trvalo tri mesiace, kým sa doplavili do delty Dunaja. Po nekonečných útrapách riečny parník stroskotal pri ostrove v Egejskom mori. Posádku, ktorá na člne hľadala pomoc, zachránili Briti. Zvyšok stroskotancov z pustého ostrova zachránili Taliani. Až neskôr v talianskom koncentračnom tábore sa dozvedeli, čo sa na Slovensku deje a kam odvážajú ich príbuzných. Keď tábor v roku 1943 oslobodili spojenci, mnohí väzni vstúpili do československej a britskej armády. Dejiny sa v tomto príbehu zamotali. Aj preto to bol dobre zabudnutý príbeh, o ktorom sa viac vedelo vo svete ako doma. Je to príbeh o sne a ideáloch, ale aj o omyloch. Stal sa bratislavskou aj slovenskou legendou, rovnako ako sa legendou stal muž, ktorý v Bratislave vymyslel obranný štýl boja Krav maga a učil ho aj pasažierov parníka PENTCHO.
JARO RIHÁK (1951), absolvent pražskej DAMU. Ako režisér pracoval v divadle a rozhlase, pre televíziu písal a píše scenáre, natočil hrané a dokumentárne filmy. Cez deň žije na 1 880. dunajskom kilometri, v noci v Lisabone.
Citáty od tisícov autorov od staroveku do dnešných dní. Čo povedali a napísali o bežných problémoch života? Aký majú postoj k viere a vede? Čo odporúčajú pri výchove detí? Aký postoj zaujali ku kontroverzným témam? Čo je podľa nich zmysel života? Čo povedali o rozvode, egu, pokore, zodpovednosti, podvedomí alebo o dnešnom modernom veku? Dá sa vôbec vyznať v spleti postojov od tak rozdielnych osobností? Je možné medzi nimi dosiahnuť nejakú syntézu? Autor hľadal pravdu, lásku a poznanie v tisíckach prameňov. Čo ho oslovilo, vypisoval a zoraďoval do stoviek tém. Nechcel zostaviť profesionálnu zbierku ani príručku, vytvoril skutočného svetského a duchovného sprievodcu na ceste hľadania. Takmer 20 rokov systematicky spájal a zatrieďoval mnohoraké i protikladné myšlienky z tisícov zdrojov. V ich vzájomnom pôsobení dnes vidí Ariadninu niť, ktorá ho nielen sprevádzala labyrintom života, ale mu ukázala aj svetlo poznania.
Martin Podolan (1974, Trnava) Autor Knihy citátov (2014) a Citáty – Láska (2017). Absolvent nemeckého jazyka na Univesity of North Carolina a práva na Wake Forest University v USA. Štúdium psychoterapeutických vied a pychoanalýzy na Sigmund Freud Universität vo Viedni. Vo voľnom čase sa venuje behaniu a alpinizmu. Žije v Trnave s manželkou a dvoma deťmi.
Utrpenie Mikuláša Horna zobrazuje muža v stredných rokoch, ktorý sa v šedivej jednotvárnosti každodenného stereotypu manželského života bezhlavo, vášnivo zamiluje, pričom získava novú osobnú skúsenosť. Uvedomuje si trpkú príchuť vlastného mileneckého šťastia, ktoré nedokáže postaviť na bolestnom zraňovaní a nešťastí najbližších. Ako človek so zmyslom pre zodpovednosť tragicky naráža na múry konvencií a kresťanskej morálky. Poviedka bola v čase jej vzniku publikovaná v časopise, v zdramatizovanej podobe ju uviedol Československý rozhlas – štúdio Bratislava.
Peter Gregor (1944 – 2014). Básnik, dramatik a satirik, rodák z Prešova. Debutoval v roku 1968 zbierkou Potreba visieť. Po nej nasledovali Nebeský policajt, Rozhovor alebo Fackovací panák a morská panna, Delta, Odniesť si oheň z horiaceho domu, Zberateľ hodín, Muž menom Jób, Listy zo záhrady Eden. Vydal výber aforizmov Etudy, alebo malá prechádzka veľkým lunaparkom, Idiotár, výber z rozhlasových hier, triptych Denník nebožtíka, rozhovory Pohybovať sa vo vlastnej koži. Výber z básní pod názvom Poznáš ten príbeh? si zostavil a pripravil na vydanie ako svoju labutiu pieseň.
Zbierka krátkych poviedok a čŕt vznikala v priebehu niekoľkých rokov a kým sa ju autor odvážil vydať, musel ubehnúť pomerne dlhý čas. Hrdinami príbehov sú deti a rodičia, synovia a dcéry, manželky a manželia, starí rodičia aj vnuci. Každý z nás existuje zároveň v niekoľkých podobách: skôr ako prežijeme vlastný život, prežívame niečí iný ako vnuci či deti, prípadne priatelia; či sa nám to páči alebo nie, sme aj v úlohe svedkov... A ešte čosi: naše životy sa nutne zrkadlia v očiach tých druhých, inak to nedáva zmysel. Návšteva nie je len ilustrácia či symbol tohto zrkadlenia. Každý príbeh, ktorý nám chce niekto rozprávať, je totiž svojím spôsobom návštevou...
Richard Pupala sa narodil 19. augusta 1972. Detstvo a mladosť prežil vo Veľkom Krtíši. Študoval žurnalistiku a kunsthistóriu. Počas štúdií scenáristiky na VŠMU sa živil ako barman v legendárnom U-clube, neskôr ako novinár. Dnes sa živí písaním scenárov. S manželkou a dcérou žije v Petržalke.
Portréty desiatich francúzskych básnických osobností, ktoré považuje prekladateľ Albert Marenčin za zakladateľov modernej francúzskej poézie a za rebelov búrajúcich staré modely, šablóny a konvencie. Osobnosti ako Apollinaire, Jarry, Breton, Cocteau, Ferry, Michaux, Césaire, Ionesco, Péret alebo Robbe-Grillet sú stále nositeľmi pozitívneho myslenia a tvorivosti, vrátane fantázie – najväčších hodnôt, aké človek nachádza v poézii a cez poéziu v sebe samom.
Albert Marenčin (1922, Bystré nad Topľou), spisovateľ, básnik, surrealista, filmár, dramaturg. Vyštudoval Filozofickú fakultu v Bratislave a v roku 1944 sa zúčastnil v Slovenskom národnom povstaní. Po vojne pracoval ako redaktor v denníku Národná obroda, neskôr pokračoval v štúdiu v Paríži. V rokoch 1949 – 1972 pracoval v Československom štátnom filme, odkiaľ bol z politických dôvodov prepustený a nemohol publikovať. Do roku 1987 pracoval v SNG. Je členom patafyzického kolégia v Paríži a československej surrealistickej skupiny.
Výber z takmer päťdesiatročnej tvorby si autor zostavil a pripravil na vydanie ako labutiu pieseň básnika. Jeho ironicko-sarkastické a filozofické videnie sveta je prítomné aj v jeho poézii, kde dominujú motívy partnerských vzťahov, lások, rozchodov, bolesti, osamelosti, smútku, depresie, staroby a smrti.
Peter Gregor (1944-2014). Básnik, dramatik a satirik, rodák z Prešova. Debutoval v roku 1968 básnickou zbierkou Potreba visieť. Po nej nasledovali Nebeský policajt, Rozhovor alebo Fackovací panák a morská panna, Delta, Odniesť si oheň z horiaceho domu, Zberateľ hodín, Muž menom Jób, Listy zo záhrady Eden. Vydal zbierky humoresiek a aforizmov, výber z rozhlasových hier, poviedkový triptych Denník nebožtíka, rozhovory Pohybovať sa vo vlastnej koži. Je autorom pôvodných rozhlasových hier a dramatizácií.
Rozhovory s Petrom Gregorom vychádzali v denníkoch, časopisoch a zborníkoch od začiatku sedemdesiatych rokov. Dominujú témy autorskej tvorby, literatúry a umenia, postoja umelca k dianiu v spoločnosti, ale aj móda, ženy či Dunaj. Takmer v každom rozhovore sa ho redaktori pýtajú na jeho impozantný a nápadný zovňajšok a zakaždým ponúka inú odpoveď. Vskutku, Gregor sa vždy majstrovsky obliekal. Súhra topánok, nohavíc, saka, košele, hodiniek, účesu, okuliarov, tabatierky, zapaľovača či spony do kravaty a svojho času aj súhra oblečenia s veľkou dogou, bola vždy dokonalá. K tomu všetkému vlastnil a pestoval telo a chôdzu, ktoré nedovolia karikovať nespočetné kombinácie odevov. Sám však na túto tému hovorí: „Pre satirika naozaj nie je ani výhodné, ani bezpečné byť nápadným len svojím oblečením. Vystavuje sa riziku, že ho satirici budú považovať za módneho satirika a módni panáci za satiru v móde.“
Peter Gregor (1944, Prešov). Básnik, dramatik a satirik patrí – podľa vlastných slov – „k najmladším predstaviteľom nezadržateľne starnúcej strednej literárnej degenerácie“. Debutoval básnickou zbierkou Potreba visieť (1968). Po nej nasledovali: Nebeský policajt (1970), Rozhovor alebo Fackovací panák a morská panna (1975), Delta (1979), poetický skicár slávnych i menej známych osobností Odniesť si oheň z horiaceho domu (1989), zbierka humoresiek a aforizmov Malé maléry (1990), zbierka básní Zberateľ hodín (1992), epicko-filozofická skladba Muž menom Jób (1993), výber z rozhlasových hier pod názvom Smrť v Aténach (2000), poviedkový triptych Denník nebožtíka (2001), výber z básní o láske Listy zo záhrady Eden (2004), súhrnná zbierka aforizmov Etudy alebo Malá prechádzka veľkým lunaparkom (2010) a Idiotár (2013). Je autorom pôvodných rozhlasových hier a dramatizácií literárnych predlôh.
Bojácni žartujú o smrti, odvážni žartujú s ňou. Denník nebožtíka sa končí vetou: „Nič ľahšie, ako umrieť, veď to sa doteraz podarilo každému.“ Je sťaby ľahkovážna, ironická, môže sa zdať až frajersky opovržlivá, slina uličníka na tvári Majestátu. Ale je to naozaj tak? Čo ak si len pískam, aby som sa nebál – potme a sám...?
Peter Gregor (1944, Prešov). Básnik, dramatik a satirik patrí – podľa vlastných slov – „k najmladším predstaviteľom nezadržateľne starnúcej strednej literárnej degenerácie“. Debutoval básnickou zbierkou Potreba visieť (1968). Po nej nasledovali: Nebeský policajt (1970), Rozhovor alebo Fackovací panák a morská panna (1975), Delta (1979), poetický skicár slávnych i menej známych osobností Odniesť si oheň z horiaceho domu (1989), zbierka humoresiek a aforizmov Malé maléry (1990), zbierka básní Zberateľ hodín (1992), epicko-filozofická skladba Muž menom Jób (1993), výber z rozhlasových hier pod názvom Smrť v Aténach (2000), poviedkový triptych Smrť nebožtíka (2001), výber z básní o láske Listy zo záhrady Eden (2004), súhrnná zbierka aforizmov Etudy alebo Malá prechádzka veľkým lunaparkom (2010) a Idiotár (2013). Je autorom pôvodných rozhlasových hier a dramatizácií literárnych predlôh.
Ako Michal Dočolomanský pristál s vetroňom na futbalovom ihrisku v Dolných Orešanoch? Ako Emília Vášáryová vzkriesila Vladimíra Menšíka? Ako Marián Labuda pašoval peniaze cez hranice v detskom autíčku? Čo je to Jurajova Slezáčkova peristaltika ciev? Tieto a stovky ďalších príbehov nájdete v knihe dlhoročného člena Činohry SND a čerstvého osemdesiatnika Olda Hlaváčka, ktorá tvorí pestrý kaleidoskop spomienok na takmer štyridsať jeho hereckých kolegov doplnených o ich originálne recepty a anekdoty.
Narodil sa 26. januára 1934 v Bratislave. Prvé skúsenosti zbieral na doskách Ľudovej scény mesta Žiliny. Úžasné divadlo. Činohra, orchester, balet, speváci... a všetko ochotníci! Ukončil štúdium Pedagogického gymnázia v Žiline a vošiel do dvier Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Absolvoval postavou Arlechina v hre Prefíkaná vdova. Predstavenie vtedy vysoko ocenila umelecká kritika. Truffaldina – Sluhu dvoch pánov hral v Prešove. Odtiaľ sa presťahoval sa do svojho rodného mesta Bratislavy, kde v SND hrá dodnes. Temperament, šarmantný pohyb v charakterovej a situačnej komike, groteskne decentný a dynamický prejav, to je jeho život na javisku. Truffaldino, Arlecchino, Pišta husár, Števko, Čert sú jeho nezabudnuteľné postavy, ale dokázal presvedčivo stvárniť švihákov, diktátorov a manipulátorov. Napísal celý rad rozhlasových a televíznych programov a aj si v nich zahral. V roku 1973 mu Český literárny fond udelil cenu za vynikajúcu spoluprácu pri výrobe televíznych zábavných programov. Rozhlasové rozprávanie gazdov Hlaváčka a Krajíčka v hostinci „Pod gaštanom“ si ešte aj dnes ľudia radi vypočujú.
Autobiografické dielo, ktoré Braňo Hronec napísal s publicistkou Barborou Lauckou, je ojedinelým svedectvom doby, v ktorej po druhej svetovej vojne žila celá naša spoločnosť. Mapuje pomery na Slovensku za Železnou oponou, hovorí o svojich úspechoch v zahraničí, ale aj o prehrách doma, o situáciách, ktoré boli niekedy veselé a inokedy zas až bolestne smutné. Spomína stovky hudobníkov a priateľov, s ktorými hrával a prežil vyše päťdesiat rokov svojej profesionálnej kariéry.
Braňo Hronec (1940, Hronsek). Narodil sa v rodine evanjelického farára. Vyštudoval konzervatórium a kompozíciu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u profesora Alexandra Moyzesa. Stal sa legendou slovenskej populárnej hudby druhej polovice 20. storočia. So svojim hudobným telesom pôsobil takmer v celej Európe. „Je veľmi ľahké a zjednodušené hodnotiť čas, ktorý sme žili z dnešného pohľadu ‚hrdinov‘, ktorých nik nikdy nenútil robiť ideové kompromisy. Nerozmýšľal som nad tým, že by som opustil republiku, pretože som bol vždy doma na Slovensku rád. V žiadnom prípade ale neodsudzujem tých, ktorí odišli. Mali na to právo. Ja som sa však rozhodol zostať. A preto akceptovať aj to, čo bolo neraz prihlúple, nelogické, komické, alebo dokonca trápne. Taká však bola naša vtedajšia realita života, ktorý museli žiť milióny našich ľudí. Z toho môjho som sa usiloval vytĺcť za vtedajších podmienok to najlepšie, čo sa dalo.“
Zbierka najnovších aforizmov básnika, dramatika a satirika Petra Gregora. Fuj, ty naozaj nepoznáš mieru, pohoršil sa okoloidúci, keď uvidel opitého Majstra ležať v jarku. Že sa nehanbíš, odpľul si a namáhavo fučiac, kráčal, kráčal, kráčal. Čiu mieru? prebral sa Majster z mrákot a vzlietol.
Peter Gregor (1944 – 2014). Básnik, dramatik a satirik, absolvent FF UK v Bratislave, debutoval básnickou zbierkou Potreba visieť (1968). Po nej nasledovali: Nebeský policajt (1970), Rozhovor alebo Fackovací panák a morská panna (1975), Delta (1979), poetický skicár slávnych i menej známych osobností Odniesť si oheň z horiaceho domu (1989), zbierka humoresiek a aforizmov Malé maléry (1990), zbierka básní Zberateľ hodín (1992), epicko-filozofická skladba Muž menom Jób (1993), výber z rozhlasových hier pod názvom Smrť v Aténach (2001), poviedkový triptych Smrť nebožtíka (2001), výber z básní o láske Listy zo záhrady Eden (2004), súhrnná zbierka aforizmov Etudy alebo Malá prechádzka veľkým lunaparkom (2010).
Malá obec Budmerice na úpätí Malých Karpát neďaleko Bratislavy má bohatú históriu. Obci dominuje pálffyovský kaštieľ, ktorý sa v druhej polovici 20. storočia navždy zapísal do našich kultúrnych dejín ako Domov slovenských spisovateľov. Niekoľko generácií spisovateľov tu vytvorilo svoje diela, stretávali sa na literárnych podujatiach s umelcami z celého sveta. Autor zozbieral množstvo fotografií, faksimilií rukopisov, ale najmä autentické spomienky spisovateľov a osobností. Z množstva detailov a spomienok na každodenný život v kaštieli sa autorovi podarilo zachytiť genius loci Budmeríc v časoch najväčšej slávy, keď tu ešte umelci tvorili svoje diela.
Juraj Šebo (1943, Bratislava), napísal úspešnú sériu kníh mapujúcich dekády našej nedávnej minulosti: Budovateľské 50., Zlaté 60., Normálne 70., Reálne 80., Slobodné 90. a Turbo milénium. Napísal aj knihu Také bolo PKO – spomienku na genius loci jedného kultúrneho miesta. Spolupracoval na scenári o histórii STV v rokoch 1975 – 1989 Takí sme boli. V Česku mu vyšla kniha O socializme s láskou, Zlatá léta šedesátá a pripravuje sa vydanie jeho kníh mapujúcich dekády nášho života v českom jazyku. V roku 2011 získal cenu kritiky Zlaté pero za knihu Budovateľské 50. roky. Je na dôchodku a žije v Devínskej Novej Vsi.
Fakľový sprievod 14. marca 1939, esesmani s čokoládou, bieli Rusi a ďalšie udalosti, ktoré poznačili históriu mesta v čase autorovho dospievania. Zo spomienok vanie nostalgia za svetom detstva a gymnaziálnymi rokmi. S každodenným životom Štiavničanov sú úzko späté poschodové záhrady a strmé schody v úzkych uličkách, pivnice, pavlače, obchody na korze, rozkoše kúpania v tajchoch či týždenné menu v meštianskej domácnosti. V jeho rozprávaní ožíva aj Joergesova tlačiareň, archivár Baker či mestský archív.
Anton Hykisch (1932, Banská Štiavnica) vyštudoval ekonómiu, je spisovateľom, diplomatom, autorom viac ako tridsiatich kníh. Najznámejšie sú jeho historické romány Čas majstrov, Milujte kráľovnú, Spomeň si na cára, generačný román Rozkoše dávnych čias o slovenských ľuďoch od čias druhej svetovej vojny po pád komunizmu. Je autorom esejí, literatúry faktu a rozhlasových hier.
Spomienky na moje životné príbehy a na tých, čo ma pri nich sprevádzali. Boli to roky dospievania a mladosti, keď som sa usiloval využívať všetky svoje tvorivé schopnosti a ambície. Snažil som sa uplatniť v každej činnosti, ktorá sa mi ponúkla – od básnických a výtvarných pokusov až po noviny a film. Skúšal som všetko, čo ma provokovalo a lákalo, a so všetkým neznámym som si meral sily. Boli to takpovediac moje učňovské roky, ktoré sa však neskončili nijakým výučným listom ani diplomom a trvajú dodnes.
Albert Marenčin (1922, Bystré nad Topľou) Spisovateľ, básnik, surrealista, filmár, dramaturg. Vyštudoval Filozofickú fakultu na Slovenskej univerzite v Bratislave a po ukončení štúdia v roku 1944 sa aktívne zúčastnil na Slovenskom národnom povstaní. Po vojne pracoval ako redaktor v denníku Národná obroda, neskôr pokračoval v štúdiu v Paríži. V rokoch 1949 – 1972 pracoval v Československom štátnom filme. V roku 1972 bol z politických dôvodov prepustený z práce a mal zákaz publikovať. Až do odchodu do dôchodku (v roku 1987) pracoval v Slovenskej národnej galérii. Je členom patafyzického kolégia v Paríži a československej surrealistickej skupiny.
DESATORO O JULOVI SATINSKOM 1. Julo bol jedným z najtolerantnejších katolíkov miništrantov, akých som poznal. 2. Bol fabulátorom par excellence. (Ako veľký ctiteľ Alexandra Dumasa by určite ocenil toto slovné spojenie.) 3. Hoci rád fabuloval, nikdy nevypustil z úst niečo, čo by sa priečilo jeho presvedčeniu. 4. Nikdy nebedákal. 5. Bol vtipný tak prirodzene, ako keď z oblohy padá dážď. 6. Bol ozajstný Človák. 7. Keď jedol, vychutnával jedlo. Keď spal, vychutnával spánok. Keď čítal, vychutnával knihu. Bol gurmán v najširšom zmysle slova. Chvíľu ste sa naňho dívali a dostali ste chuť žiť. 8. V Soirée hovoril: „A vtedy sem si uvedomil, jaké je to umení mocné. Že nepoučuje, neusmernuje, len tak jemne človeka pinkne.“ A takto sa Julo správal nielen v umení, ale aj v živote. 9. Aj preto bol výborným otcom. 10. Jula som mal pred očami, keď som napísal: „Žite tak, aby sa vo vašom živote dobre cítili iní.“
Tomáš Janovic
Gizi Fleischmannová (1892 – 1944) sa narodila v Bratislave v tradičnej židovskej rodine. Bola vedúcou predstaviteľkou ženskej sionistickej organizácie na Slovensku. V čase holokaustu viedla Pracovnú skupinu, ilegálnu odnož Ústredne Židov. Ako žena a sionistka riadila mužov zo všetkých prúdov židovského spektra. Organizovali pomoc na zastavenie deportácií a zmiernenie utrpenia. Uplácaním úradníkov zachránila tisíce Židov, sama však neunikla pozornosti štátnej bezpečnosti. Zahynula v jednom z posledných transportov do Osvienčimu.
Katarína Hradská (1956, Bratislava) pracuje v Historickom ústave SAV, kde sa venuje problematike slovenskej židovskej komunity počas holokaustu. Na túto tému napísala viacero kníh a vedeckých štúdií, ktoré uverejnila na Slovensku i v zahraničí. Je riešiteľkou domácich aj zahraničných vedeckých projektov a štipendistkou vedeckých inštitúcií v Izraeli a Francúzsku. Pôsobí na Stredoeurópskej vysokej škole v Skalici.
Kostýmoví výtvarníci nezvyknú písať pamäti. Všetky ich spomienky, emócie aj myšlienky sú uložené v šatách, do ktorých obliekajú hercov, aby im pripravili dokonalé zázemie pre tvorbu, aby kostýmom určili správny tón hrania. Milan Čorba porušil mlčanie a urobil dobre. Jeho spomienky sú nielen pútavé a obsažné, ale aj dojímavé, najmä pre čitateľa, ktorý prežil detstvo v tomto meste. Sú to spomienky bratislavského chalana z Podhradia, ale spoznáme sa v nich aj my, čo sme vyrastali v iných štvrtiach. Milan Čorba si nás pozval do kaviarne a vrátil nám kus detstva. Láskavo a s humorom. On, tvorca divadelných i filmových kostýmov, tentoraz vyzliekol donaha dobu, v ktorej sme žili, a pomáha nám pochopiť jej podstatu.
Milan Lasica
Milan Čorba (1940, Bratislava), kostýmový a scénický výtvarník. Pracuje v divadle, vo filme a v televízii doma a v zahraničí. Učí na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Je držiteľom viacerých divadelných, filmových a televíznych výročných cien a ocenení.
Dramatický príbeh muža, ktorého mama bola Ruska a otec slovenský Žid. Narodil sa na lodi na Jadrane, detstvo prežil v Hačave a študoval v Bratislave. Z nadšenia pre ľavicové ideály vstúpil do komunistickej strany. Počas fašistického Slovenského štátu pracoval v odboji, za čo bol väznený a koncom vojny internovaný v koncentráku. Komunistický prevrat ho sklamal a doviedol do opozície. Ako publicista sa naplno prejavil v šesťdesiatych rokoch. Prežil život bohatý na zvraty, plný konfliktov s mocou a režimami, pretože ako slobodný a kritický človek šiel vždy proti prúdu.
Pavel Branko (1921, Terst) žije od roku 1931 v Bratislave. Za protifašistický odboj ho odsúdili na doživotie. Nacisti ho väznili na Slovensku a posledné mesiace vojny v koncentračnom tábore Mauthausen. V rokoch 1945 až 1956 prekladal a písal filmové kritiky. Roku 1948 vystúpil z komunistickej strany. V rokoch 1957 až 1970 bol redaktorom dvojtýždenníka Film a divadlo. Počas normalizácie nesmel publikovať. Vydal výber z publicistiky Straty a nálezy. Za celoživotné dielo získal filmovú cenu Slnko v sieti.
Milan Markovič má od Boha/prírody (vyber podľa svetonázoru) vzácny dar rozosmievať, zabávať. Ale nielen to. V časoch pohnutých a nahnutých, či už komunistických, mečiarovských alebo iných, dodával nádej a vieru vo vlastný úsudok. Lebo raz darmo, človek vnímavý a citlivý ťažko nesie poznanie, že spoločnosť, či prinajmenšom jej hlavní predstavitelia sa načisto zbláznili. Potrebuje sa ubezpečiť, že chyba nie je v jeho prijímači. Že má aj naďalej dať na svoj zdravý rozum, na hlas srdca... Alebo na Markoviča. Jeho, s prepáčením za výraz, osveta je osožná aj dnes. My slabšie nátury by sme totiž mohli jedného dňa uveriť, že je normálne kradnúť, že učiteľom patria nízke platy a somarinám hlavný vysielací čas v televízii, že je v poriadku, ak objem reklamy vysoko prevyšuje koncentráciu vyprodukovaných myšlienok, a tak ďalej a podobne... Ak aj neuveríme, hrozí, že by sme si zvykli. Ale vďaka Milanovi Markovičovi si nezvykneme. Našťastie.
Márius Kopcsay
Milan Markovič (1943, Bratislava), učiteľ, novinár, herec, moderátor, talkmaster a hudobný skladateľ, absolvent Pedagogickej fakulty UK v Trnave a Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Je autorom viacerých televíznych, rozhlasových a javiskových zábavných programov, z nich najznámejší – Večer Milana Markoviča – sa vysielal na slovenských a českých obrazovkách nepretržite jedenásť rokov.
Ako prežíval František Hečko svoje súkromie, rodinný život, ktorého súčasťou boli aj vzťahy so spisovateľmi, no predovšetkým písanie, keď musel brať do úvahy názory priateľov i oponentov? Prečo vystúpil zo Zväzu slovenských spisovateľov? Prečo po večeroch nadával na spisovateľov, ktorí dnes tvoria základ slovenskej literatúry – niektorí z nich sa pokladajú za disidentov, iní sa ku svojim politickým omylom priznali... Slovenský štát, druhá svetová vojna, päťdesiate roky, choroby detí, manželkino ochorenie, to všetko sa pred nami odohráva vo forme úprimných denníkových záznamov, pri ktorých sa František Hečko striedal so svojou manželkou, spisovateľkou Máriou Jančovou. Najzaujímavejšie Hečkove texty sa nám dostávajú do rúk vďaka dcére Magdaléne Hajnošovej, ktorá ich poskytla na vydanie aj s rizikom, že sa nimi niektorým ľuďom nezavďačí.
František Hečko (1905 – 1960) pracoval na veľkostatku a na Ústrednom družstve v Bratislave, neskôr bol redaktorom viacerých novín a časopisov, po skončení druhej svetovej vojny redaktorom v Matici slovenskej. Pôsobil vo Zväze slovenských spisovateľov a v rokoch 1954 – 1956 bol jeho predsedom. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine. Jeho najvýznamnejším literárnym dielom je generačný román Červené víno. Románom Drevená dedina sa zaradil k popredným predstaviteľom socialistického realizmu.
Za názvom knihy Vyhasnuté oči nie je skrytá žiadna metafora, sú to príbehy žien, ktorých oči vyhasli v koncentračnom tábore Osvienčim – Birkenau. Boli to ženy rôznych národností, profesií, vierovyznania, veku i rodinnej histórie, spájala ich nenávisť k fašizmu a snaha pomôcť druhým. Autorka knihy bola jednou z nich – na revíri, ktorého história je v knihe opísaná. Aj keď od prvého transportu Židov zo Slovenska uplynie v marci 2012 sedemdesiat rokov, táto temná časť našej histórie nesmie upadnúť do zabudnutia.
Margita Schwalbová (1915, Liptovský Mikuláš), štvrté dieťa zástupcu mlynov Alberta Schwalba a jeho manželky Ely, rodenej Skuteckej. Štúdium na Lekárskej fakulte UK musela prerušiť pre numerus clausus. V marci 1942 bola deportovaná do Osvienčimu, kde bola ako väzeň 2 675 zaradená do práce na revíri. Po skončení vojny dokončila štúdium na Karlovej univerzite v Prahe, promovala vo februári 1947. Pracovala v Detskej fakultnej nemocnici UK v Bratislave, začiatkom šesťdesiatych rokov sa stala docentkou v odbore pediatria. Pri previerkach bola vylúčená zo strany a v roku 1971 predčasne penzionovaná. V roku 1948 vyšla jej kniha Vyhasnuté oči. Jej ďalšie spomienky Žila som životy druhých vyšli v roku 2001. Zomrela 30. decembra 2002 v Bratislave.
Rozprávanie Jána Roznera, založené na zážitkoch z niekoľkých návštev hradu Devín. Spočiatku to boli výlety loďou s matkou a bratom pre zdravotné problémy. Potom sa tam dostal v dramatických rokoch nástupu fašizmu, keď sa bratislavskí Nemci schádzali na Devíne na politických manifestáciách. Napokon v povojnovom období, keď sa na Devíne konali všeslovanské slávnosti s patričnými politickými prejavmi a vystúpeniami sovietskych súborov. Devín bol pre Roznera symbolom dejinných zvratov a politických manipulácií s ľudským vedomím pri radikálne sa meniacich režimoch. Tomu poslednému uveril aj on sám, kým sa nepresvedčil, že prax protirečí pôvodným ideám. Roznerove návraty do minulosti, na ktorú sa pozerá pohľadom účastníka a intelektuála, majú charakter autentického svedectva o dobe valcujúcej v jednotlivých vlnách ľudské osudy.
Ján Rozner (1922 – 2006), literárny, divadelný a filmový kritik, publicista, výnimočný talent, ktorého prozaické dielo vychádza až po jeho smrti. Texty Roznerových próz charakterizuje vecnosť, presnosť, intelektuálny nadhľad, zmysel pre dramatickosť a skrytá emocionalita. V rokoch normalizácie nesmel publikovať, v roku 1977 sa vysťahoval do Nemecka, kde aj zomrel. Slovenskej čitateľskej verejnosti sa predstavil románom Sedem dní do pohrebu, v ktorom spracoval dramatické okolnosti pohrebu manželky Zory Jesenskej, a prózou spomienkového charakteru z pozostalosti Noc po fronte.
Tých svedkov má autor, niekdajší šéfredaktor Smeny, celú galériu. . . A nie obyčajných. Stretával sa s novinármi, literátmi, športovcami, politikmi. Vďaka svojim osobným kontaktom zoznámi čitateľov pútavou formou s „prípadmi“ svojich svedkov – s protagonistami doby. Patrí k nim Bohuslav Chňoupek, Šaňo Mach, Gavril Gryzlov, Ladislav Mňačko, futbalový tréner Ferdinand Daučík, slávny Laco Kubala, rozhlasáčka Ota Plávková, ale aj Laco Bielik, autor svetoznámej fotografie „Muž s obnaženou hruďou pred okupačným tankom“. Prvýkrát priblíži čitateľom tragický osud svojho syna Igora.
Slavo Kalný (1929), publicista, spisovateľ, autor viacerých kníh literatúry faktu, rozhlasových hier a dramatických pásiem. Jeden z posledných príslušníkov slávnej reportérskej generácie, ktorá sa v šesťdesiatych rokoch sformovala v denníku Smena. V posledných rokoch vydal niekoľko kníh literatúry faktu: Odpísaní, Bombardovanie Apolky, Zabudnite na Kocha, knihu reportáží Božie muky. Za literárne dielo získal mnoho ocenení ako napríklad cenu E. E. Kischa za literatúru faktu či cenu Syndikátu slovenských novinárov MERCURIUS EX SLOVAKIA a iné.
Stano Dančiak – skvelý komik, zabávač, nevyčerpateľná studnica humorných nápadov... Herec legendárneho Divadla na korze, neskôr Novej scény a SND, nezabudnuteľný James z humoristických scénok Lord Norton a jeho sluha James, muž tisícich tvári v sérii grotesiek Bud Bindi a herec, ktorý prepožičal svoj hlas inšpektorovi Derrickovi a chlpatej príšerke Alfovi. Stano Dančiak pred niekoľkými rokmi stratil zrak, no nestratil chuť byť naďalej aktívny v divadelnom i osobnom živote. O jeho detstve, mladosti, športových aktivitách, hereckej práci, názoroch na svet okolo nás sa s ním zhovára Ján Štrasser, autor kníh rozhovorov s Milanom Lasicom, Tomášom Janovicom, Ladislavom Chudíkom a ďalšími osobnosťami nášho umeleckého života.
Stano Dančiak (1942, Bratislava), vyštudoval VŠMU, herectvo. Od roku 1968 hrá v SND. V roku 1969 bol spoluzakladateľom Divadla na Korze, v roku 1971 ho pridelili na Novú scénu, kde pôsobil dvadsať rokov. V súčasnosti je členom Činohry slovenského národného divadla. Je držiteľom viacerých ocenení. Ján Štrasser (1946, Košice), publicista, básnik, prekladateľ, textár, dramaturg, autor kníh populárnych rozhovorov s osobnosťami kultúrneho života.
Prominentného nacistu Reinharda Heydricha prezývali pražský mäsiar a kat. Šéf gestapa, ktorý naplánoval holokaust a riadil tajnú službu, sa stal protektorom Čiech a Moravy. Po sérii podlých vrážd českých generálov a vlastencov dostal Slovák Jozef Gabčík a Čech Jan Kubiš z hnutia odporu poverenie Heydricha zabiť. Kniha opisuje kariéru nacistu až po smrteľné zranenie na pražskej zákrute v Kobylisiach – jediný úspešný atentát na vysokopostaveného esesáka počas vojny. Zrodil sa brilantný román o akcii Antropoid riadenej z Londýna.
Laurent Binet (nar. 1972), parížsky spisovateľ, prišiel roku 1996 na Slovensko a na Vojenskej akadémii v Košiciach učil francúzštinu. Neskôr žil v Prahe, dnes učí na parížskej univerzite SeineSaintDenis. Za knihu HHhH dostal Goncourtovu cenu za najlepší debut roka.
Ján Rozner, významný publicista, novinár, prekladateľ. Po emigrácii v 70. rokoch začal písať memoárovú knihu Sedem dní do pohrebu. Niektoré jej časti vyšli začiatkom 90. rokov v Slovenských pohľadoch. Ide o reflexiu na začiatok 70. rokov, po smrti prekladateľky Zory Jesenskej, jeho prvej manželky. V texte sa vracia do jej rodného domu v Martine. V rámci príprav na pohreb spomína na jednotlivé momenty spoločného života, na známe postavy vtedajšieho kultúrneho života a na dobu, ktorú spolu prežili. Druhé, rozšírené vydanie obsahuje aj novú kapitolu z pozostalosti, ktorú autor nazval Martin potom.
Literárny, divadelný a filmový kritik, publicista Ján Rozner (1922 – 2006). V rokoch normalizácie nesmel publikovať, v roku 1977 sa vysťahoval do Nemecka, kde aj zomrel. Slovenskej čitateľskej verejnosti sa predstavil ako úspešný beletrista románom Sedem dní do pohrebu, knihou, v ktorej spracoval dramatické okolnosti pohrebu jeho manželky, Zory Jesenskej. Prózy z pozostalosti: Prvá noc po fronte, O otcovi, O matke, Martin potom a niekoľko krátkych próz z posledných rokov sú tematicky pestré, súvisia s povojnovou realitou a autor ich situoval do Bratislavy, kde sa narodil a prežil väčšiu časť života. Ukazuje sa čoraz zreteľnejšie, že Rozner bol výnimočný prozaický talent a je škoda, že jeho dielo sa slovenskej verejnosti dostáva až po autorovej smrti. Jeho texty charakterizuje vecnosť, faktografická nasýtenosť, presnosť v pomenovaní, intelektuálny nadhľad, jemný humor, zmysel pre dramatickosť a skrytá emocionalita.
Príbeh povojnového vysťahovania slovenských židov do Izraela, ktorý autor rekonštruuje zo zachovaných archívnych dokumentov a spomienok pamätníkov. Obetaví jednotlivci i vplyvní politici ako Vladimír Clementis v Prahe či Daniel Okáli v Bratislave výraznou mierou prispeli k tomu, že slovenskí židia mohli bez väčších prekážok odísť do zasľúbenej krajiny a začať budovať slobodný život.
2. vydanie úspešnej knihy o našej minulosti. Kto sa chce niečo dozvedieť o našej vlastnej minulosti, mal by si prečítať túto knihu. Napísala ju Žofia Langerová, manželka Oskára Langera, ktorý celé päťdesiate roky sedel v komunistickom väzení, napriek tomu, že sám bol pravoverným komunistom. Alebo práve preto. Asi dnes málokto vie, kto boli manželia Langerovci. Možno trochu osvieži vašu pamäť skutočnosť, že to boli rodičia kedysi populárnej speváčky Zuzky Lonskej. Jej matka, Žofia, prežila ťažkých desať rokov v nádeji, že jej manžel sa vráti. Čakala, dúfala a deň za dňom sa presviedčala, že jej muž neobetoval svoj život správnej myšlienke, že ideálna komunistická spoločnosť je chiméra, že reálne je iba násilie, ktoré sprevádza každú totalitu. Píše o údele ženy, ktorej muž bol vo vykonštruovanom procese odsúdený na vyše dvadsať rokov a stále veril, že to má akýsi hlbší zmysel, bol to skrátka veriaci komunista. Langerovej kniha nie je však len svedectvom doby. Je to aj dobrá literatúra a má všetko, čo má takáto literatúra obsahovať – fakty, osobný pohľad, emócie, detaily, v ktorých sa zrkadlí celok a v neposlednom rade humor, trpký, ale o to pôsobivejší. Už dávno sa mi nestalo, aby som knihu prečítal na dúšok. Skúste to aj vy, neoľutujete.
Sedemdesiat osobností a priateľov o Milanovi Lasicovi k jeho sedemdesiatinám. Meno Milan Lasica je značka dobrého humoru, ale tiež – ako to výstižne napísal
Boris Filan: Milan? CLASSICA.
Zdeněk Svěrák: „Ako herca mám rád Milana Lasicu pre civilizmus a umenie zahadzovať pointy tak, aby sme si ich sami našli.“
Anna Šišková: „Jeho humor je jedinečný. Mám ho však veľmi rada aj keď mlčí.“
Jan Kraus: „Milan Lasica je jedna z veľmi vzácnych výnimiek zjavne neponáhľajúceho sa muža, ktorý je napriek tomu väčšinou v cieli prvý.“
Elena Vacvalová: „Mám rada, páčia sa mi a vážim si mužov, ktorí sú pre mňa výzvou.“
Sugestívny autobiografický príbeh nesie v sebe vieru v lepší život bez antisemitizmu, sociálnej nerovnosti a neznášanlivosti. Hela Volanská sa narodila v Lodži, ale zvolila si Slovensko. V Bratislave vyštudovala medicínu. Tu sa zapojila do ľavicového hnutia. Bola väznená v Ilave a neskôr v Novákoch, odkiaľ ušla do Povstania. V knihe vystupujú známe osobnosti povojnového politického života: Rudolf Slánský, Viliam Široký, Július Ďuriš, František Zupka, Pavel Raiman, Soňa Šmeralová, major Augustín Schram. Do okruhu jej priateľov a známych patrili maliar Imro Weiner-Kráľ, fotografka Irena Blühová, Juraj Špitzer a ďalší. Za svoje politické postoje bola v 70. rokoch vylúčená z KSČ a perzekvovaná. Kniha vyšla v roku 1987 ako jeden z mála slovenských samizdatov.
Strhujúci životný príbeh lekára a filantropa Karla Kocha, intelektuála, vysokoškolského pedagóga, vynikajúceho chirurga, majiteľa sanatória. Cez vojnu viedol ilegálnu občiansku skupinu Justícia. Po bombardovaní Apolky Nemci vypísali na jeho hlavu odmenu stotisíc mariek. Po vojne bol ako vlastizradca odsúdený na doživotie. Po amnestii a obsadení Československa v auguste 1968, emigroval do Kanady, kde roku 1981 umrel.Komunistický režim Kocha odstránil z našich dejín. Na profesora Kocha, majiteľa sanatória, ilegálneho pracovníka, väzňa Nemcov i komunistov, sme mali zabudnúť.
Vrátime sa o viac ako štyridsať rokov späť, aby sme vychutnali pôvaby a atmosféru staršej a veru aj originálnejšej Bratislavy ako je dnes. Zažijeme neopakovateľný závan slobody a nádeje, ktorú potom tak brutálne potlačili sovietske tanky a doničil normalizačný komunizmus. Autor spomína mnoho vecí, na ktoré sme už dávno zabudli, miesta, kam sa chodievalo, ľudí, udalosti, detaily každodenného života, ktoré odvial čas do nenávratna.
Ako spomína Milan Lasica: „Šesťdesiate roky boli lepšie ako päťdesiate a lepšie ako sedemdesiate – to je moja charakteristika 60. rokov. V roku 1967 ma najviac ovplyvnilo, že som si kúpil Fiat 600 D. Na to, že som nikdy predtým žiadne auto nemal, to bolo dobré auto. Vtedy leteli Beatles – je jasné, že to počúval každý, tomu sa nedalo uniknú. Pokiaľ ide o módu tohto obdobia, nosili sa úžasné košele, ktoré nebolo treba žehliť – len sa vyvesili na vešiak a uschli. Volali sa dederónové lebo boli z DDR. To bol posledný výkrik módy z východného Nemecka. Okrem toho boli v móde takzvané šuštiaky – to boli pršiplášte, údajne nepremokavé, a keď ste si ich vyzliekli, dali sa zložiť do malinkého vrecúška a celé sa to dalo strčiť do vrecka. Absolútny zázrak.“
Hoc som malá pionierka,
už ma svrbí moja dierka.
A keď budem zväzáčka,
ej, to bude j***a.
Nikdy a Návraty na Muráň - autobiografická koláž, spomienky a úvahy, snové záznamy, životopisné a memoárové texty, básne a prózy spisovateľa, básnika, surrealistu, prekladateľa a kolážistu, člena patafyzického kolégia Alberta Marenčina, v ktorých sa vracia k otázkam ľudskej slobody a umeleckej tvorivosti na pozadí svojej básnickej a kolážovej tvorby. Kniha je bohato ilustrovaná autorovými kolážami a fotografiami. Zatiaľ, čo v prvej časti (Nikdy) sa spomienky striedajú s básňami a surrealistickými textami, druhá časť (Návraty na Muráň) obsahuje štúdie, eseje a úvahy o surrealistickom hnutí a jeho protagonistoch.
V minulosti kolorit Topoľčian výrazne dotvárala početná, hospodársky a spoločensky významná židovská komunita. K obrazu Topoľčian zo začiatku 20. storočia patrilo námestie lemované židovskými obchodmi či pôsobivá stavba synagógy, ktorá patrila k najkrajším svojho druhu na Slovensku. Rozvoj topoľčianskej židovskej komunity násilne ukončili vojnové roky a holokaust. Čo je však zarážajúce, protižidovské nálady pretrvali v Topoľčanoch aj po skončení druhej svetovej vojny a vyústili do udalostí, ktoré sa do dejín zapísali pod označením židovský pogrom. Kniha približuje osudy židovských rodín Büchlerovcov, Friedovcov, Bachnárovcov, Braunovcov, Deutelbaumnovcov, Grünwaldovcov a ďalších, ktoré autorky spracovali na základe osobných stretnutí a rozhovorov s preživšími, ktorí boli obyvateľmi nášho mesta. Z Topoľčian pochádzal Walter Rosenberg, známy pod menom Rudolf Vrba, ktorý v roku 1944 s Alfrédom Wetzlerom utiekli z Osvienčimu. Významným spôsobom k histórii židovských náboženských obcí prispel Robert Jehošua Büchler, autor Encyklopédie židovských náboženských obcí na Slovensku.
PhDr. Katarína Beňová (1976) absolvovala štúdium histórie a estetiky na Filozofickej fakulte UKF v Nitre a rozširujúce štúdium psychológie pre učiteľov na Pedagogickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Počas svojej múzejnej a pedagogickej praxe sa venuje regionálnym dejinám, tematike holokaustu a vzdelávaniu o ňom. Je predsedníčkou Krúžku historikov Slovenskej historickej spoločnosti v Topoľčanoch, ktorý pripravuje semináre, prednášky. Mgr. Helena Kopecká (1955) absolvovala štúdium na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, odbor dejepis a občianska náuka. Počas pedagogickej praxe sa zapojila do projektov o holokauste. Autorky spolupracovali na realizácii stálej expozície Z dejín židovskej komunity v Topoľčanoch na miestnom židovskom cintoríne. V spolupráci s Občianskym združením Židovský cintorín Topoľčany sa venujú pasportizácii židovského cintorína.
Bratia Franklovci sa vo svojej knihe zameriavajú na obdobie najväčšieho rozmachu židovskej komunity v meste, na roky 1918 – 1938. Na základe konkrétnych faktov dokumentujú, že Židia sa významne podieľali na spoločenskom, hospodárskom, kultúrnom i športovom živote Žiliny. Čitateľ sa oboznámi s významnými rodinami a jednotlivcami, ale aj s príbehmi obyčajných ľudí, do osudov ktorých neskôr kruto zasiahol holokaust a povojnové udalosti. Aká bola Žilina a v nej židovská komunita v tridsiatych rokoch minulého storočia, keď ju vtedy mladí Fried, Klein alebo Hecht považovali za pupok sveta, za najkrajšie mesto, keď ich svet ohraničovali Rajčianka, Dubeň, korzo, či prísny riaditeľ Šalgo v židovskej ľudovej škole? Židia boli integrálnou súčasťou Žiliny, významne sa podieľali na jej rozvoji, bolo to ich mesto, cítili sa v ňom doma, chceli v ňom žiť. V polovici tridsiatych rokov minulého storočia mala Žilina necelých 18000 obyvateľov, z toho okolo 2500 židov. Medzi nimi bolo množstvo lekárov, právnikov, obchodníkov, úspešných priemyselníkov. Menej sa vie o Židoch, ktorí sa do Žiliny prisťahovali z Haliče, Podkarpatskej Rusi či východného Slovenska. Tí totiž väčšinou patrili medzi chudobných, živili sa fyzickou prácou. Posmešne ich prezývali fiňáci alebo Fíni lebo Židia z východu: obyčajne hovorili iba v jidiš a keď sa ich opýtali odkiaľ sú, odpovedali napríklad fin Berehovo (z Berehova).
Peter Frankl (1947, Žilina). Vo svojich prózach sa sústreďuje na zobrazovanie osudov židovskej komunity na Slovensku. Napísal knihy Byť židom, biť žida, História nielen nášho rodu, V mene krvi, Spánok prebudených, Tikot židovských hodín a ďalšie. Žije v Prahe. Pavel Frankl (1949, Žilina). Ako bývalý hokejista roky prispieval do odborného časopisu TIP. Z pozície predsedu židovskej náboženskej obce v Žiline sa podieľa na vydávaní diel svojho brata Petra so židovskou tématikou a je spoluautorom knihy Židovská Žilina.
Vladimír Clementis sa narodil v roku 1902 v Tisovci. Bol slovenský politik, právnik, spisovateľ a prekladateľ. Vyrastal v učiteľskej evanjelickej rodine. Študoval na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V roku 1924 vstúpil do Komunistickej strany a spolu s ďalšími ľavicovými intelektuálmi začali vydávať časopis DAV. V roku 1939 emigroval do Francúzska, kde v prítomnosti Viliama Širokého kritizoval uzavretie paktu Molotov-Ribbentropp a odsúdil napadnutie Fínska Sovietskym zväzom. Neskôr ho jeho priateľ, ruský spisovateľ Ilja Erenburg varoval, že Stalin si takéto veci pamätá a neodpúšťa, ale už bolo neskoro. Široký sa postaral o to, aby sa na ne nezabudlo. Ako štátny tajomník ministerstva zahraničia ČSR sa po vojne zaslúžil o to, že Jarovce, Rusovce a Čunovo pripadli Slovensku. Mal tiež veľkú zásluhu na tom, že Československo v roku 1948 dodávalo novovzniknutému štátu Izrael zbrane. Bez nich by sa pravdepodobne neubránil arabskej presile. Clementis patril k bohémom a k ľavicovej intelektuálnej elite. Mal veľký podiel na zavedení komunistického režimu ktorého sa nakoniec sám stal obeťou. V roku 1952 bol v procese s Protištátnym sprisahaneckým centrom pod vedením Rudolfa Slánského odsúdený na smrť a popravený. Kniha je románovým príbehom tejto výraznej osobnosti našich novodobých dejín.
Kniha odhaľuje nepoznané dejiny prostitúcie v prvých troch dekádach 20. storočia v slovenských mestách cez výpovede odborníkov, politikov, inštitúcií a osôb zapojených do prostitúcie. Autorka skúma myšlienkové svety rôznych skupín spoločnosti od politikov, cez prostitútky, lekárov, sociálnych pracovníkov až po umelcov.
Taliansko stáročia pútalo pozornosť európskych umelcov. Vďaka antickým pamiatkam predstavovalo krajinu kultúrnej pamäti Európy s obdivuhodnou stredomorskou prírodou a úchvatnými vidieckymi i mestskými panorámami. Výtvarníci aj spisovatelia ho vnímali ako krajinu umenia s epochami renesancie a baroka. Pre hudobníkov bolo kolískou opery. Fascinácia Talianskom neobišla ani slovenských umelcov. Autor sa zameriava na 20. storočie a usiluje sa na reprezentatívnej vzorke umelcov (Mitrovský, Hrušovský, Blaho, Blühová, Hoza, Rolko, Beniak, Jégé, Benka, Petrašovič, Žáry, Dilong, Vesnin, Strmeň, Pudiš, Zmeták, Turčány, Želibský, Smrek a ďalší) zdokumentovať, že Taliansko bolo pre nich v tomto období veľkým zdrojom inšpirácie.
Doc. Mgr. Martin Vašš, PhD. (1983, Bratislava), historik, pôsobí na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojej vedeckej a pedagogickej činnosti sa venuje slovenským politickým, kultúrnym a sociálnym dejinám 20. storočia a vybraným otázkam historiografie 20. storočia. Je autorom vedeckých monografií Slovenská otázka v 1. ČSR, Bratislavská umelecká bohéma v rokoch 1920 – 1945, Zlatá bohéma, Medzi snom a skutočnosťou, Zmenení Parížom a desiatok vedeckých štúdií, ktoré publikoval doma i v zahraničí. Pôsobí aj ako člen redakčných rád historických zborníkov Historia nova a Historica. Je držiteľom Ceny Egona Erwina Kischa za rok 2018.